Pri potoku vŕba smutná.
Bôľ jej žiaľom srdce sputnal,
veď pod hnedou kôrou
dreva
zakliata je krásna deva.
Na Teplici, blízko skaly
raz dievčence šaty prali
a Ele tam v chladnej vode
prsteň ukradol jak
zloděj
potok divý. Toľko škody!
– Tak sa v chladnom toku brodí,
s plačom hľadá prsteň matky:
„Postoj slnce, deň je
krátky!
Kto mi povie, čia je vina,
že už nemám prsteň zlatý?
Stratil sa mi niže mlyna,
keď som ráno prala šaty!“
Jej
plač začul chlapec pekný:
„Neklam Ela, pravdu riekni!
Kde by vzala tvoja mati,
žena biedna, prsteň zlatý?
Hľadáš, čo si
nestratila,
choď von zo studenej vody,
chudobná si, moja milá,
teba iba krása zdobí!“
Ele zmrzlo srdce v hrudi,
hneď odpovie
vetám tvrdým:
„Neveríš mi moje slová?
Tak nech ma tu voda schová!“
Zmizlo dievča v divom víre,
zavreli sa vody číre
a
píšťalka, posol vesny,
spieva o tom v svojej piesni
o dievčine, čo je clivá,
čo pri vode večne býva,
čaká, či svet uverí
jej,
že jej prsteň voda kryje.
Stoja, stoja smutné vŕby,
čas ich ponad potok hrbí...
Na Vrbovce noc sa leje.
Je to pravda? Je?
Či nie je?