Smutná vŕba – Zdenka Laciková

Smutná vŕba – Zdenka Laciková

Pri potoku vŕba smutná.
Bôľ jej žiaľom srdce sputnal,
veď pod hnedou kôrou dreva
zakliata je krásna deva.

Na Teplici, blízko skaly
raz dievčence šaty prali
a Ele tam v chladnej vode
prsteň ukradol jak zloděj

potok divý. Toľko škody!
– Tak sa v chladnom toku brodí,
s plačom hľadá prsteň matky:
„Postoj slnce, deň je krátky!

Kto mi povie, čia je vina,
že už nemám prsteň zlatý?
Stratil sa mi niže mlyna,
keď som ráno prala šaty!“

Jej plač začul chlapec pekný:
„Neklam Ela, pravdu riekni!
Kde by vzala tvoja mati,
žena biedna, prsteň zlatý?

Hľadáš, čo si nestratila,
choď von zo studenej vody,
chudobná si, moja milá,
teba iba krása zdobí!“

Ele zmrzlo srdce v hrudi,
hneď odpovie vetám tvrdým:
„Neveríš mi moje slová?
Tak nech ma tu voda schová!“

Zmizlo dievča v divom víre,
zavreli sa vody číre
a píšťalka, posol vesny,
spieva o tom v svojej piesni

o dievčine, čo je clivá,
čo pri vode večne býva,
čaká, či svet uverí jej,
že jej prsteň voda kryje.

Stoja, stoja smutné vŕby,
čas ich ponad potok hrbí...
Na Vrbovce noc sa leje.
Je to pravda? Je? Či nie je?