Kráľovná – Paulína Simmonds

Kráľovná – Paulína Simmonds

Hviezdoslavov Kubín – vhodné pre 7. – 9. ročník ZŠ

Máme čudného suseda. V záhrade, ktorá skôr pripomína nejakú džungľu, má veľkú drevenú sochu akéhosi starca s otvorenými ústami a vydeseným výrazom v tvári. Totálne strašidelné. Volá sa Silvester. Myslím toho suseda, nie tú sochu.

Ešte nikdy som nevidela, aby Silvestra niekto navštívil. V zime sa ledva mihne na ulici, len čo si zájde kúpiť niečo do malých potravín na rohu a to je tak všetko. Pri nikom sa nepristaví, okolo seba sa neobzrie. Zhrbený, kráča isto, hľadiac do zeme. Akoby okolitý svet ani neexistoval.

Ak mám povedať pravdu, myslím si, že cez tie špinavé okná na veľkom dome, v ktorom býva, žiaden okolitý svet ani nevidno. Podľa mňa ani nevie, kedy deň vystrieda noc, lebo cez zaprášené sklá nemá slnko žiadnu šancu preniknúť. Keď som bola trochu menšia, myslela som si, že je to strašidelný dom. A vlastne aj je.

Mama mi radila, aby som sa tomu domu vyhýbala, lepšie povedané, aby som sa vyhýbala susedovi Silvestrovi. A mamu, samozrejme, treba poslúchať. Väčšinou ju aj poslúcham, ale mamička, žiaľ, nevie, že najlepšie miesto, odkiaľ sa dá hrať pri rieke, je hneď pod Silvestrovým domom. Plochá skala tam vytŕča dosť na to, aby si na ňu človek kľakol a rukou sa načiahol do vody. Je to ako mini skalnaté mólo, odkiaľ môžete všeličo poslať po vode.

Najradšej posielam rôzne odkazy vo fľaši. Väčšinou tam napíšem niečo pekné, podpíšem sa, napíšem svoju adresu, aby mi ten, kto môj odkaz nájde, mohol odpísať a pošlem to po rieke. Dúfam, že si tak raz nájdem kamaráta z ďalekých krajov, s ktorým si potom budeme písať. Vedeli ste, že rieky sa vlievajú do morí? Možno si môj odkaz nájde niekto pri mori! Podľa mňa by to bolo totálne super!

Dnes už od rána myslím len na to, ako sa zase pôjdem hrať k rieke. Sneh už sa roztopil, slniečko svieti, i zem sa oteplila. Vykúkajú z nej prvé jarné kvietky: žlté podbele. Vždy, keď ich vidím, zlepšia mi náladu. Znamená to, že jar už je tu! A ja milujem jar!

Na moje súkromné slávnostné otvorenie tohtoročnej sezóny hier pri rieke som si zhotovila špeciálnu loďku z polystyrénovej vaničky. Mamička v nej kupuje kurča zo supermarketu, ale piecť sa v nej nesmie, lebo by vraj v rúre zhorela. Na palubu som pripevnila špeciálny odkaz zalepený v plastovom vrecúšku. Dúfam, že nenasiakne vodou. Do stredu som zastokla stožiar s vlastnoručne vyrobenou vlajkou a loďku som náležite vyzdobila nezmazateľnou fixkou. Vyzerá totálne super! Určite bude parádne plávať po rieke.

Na moje obľúbené miesto sa ide po úzkom chodníku, čo vedie medzi dvoma plotmi: naším a tým Silvestrovým. Na brehu rieky rastie pár štíhlych stromov, ale v tomto období ešte len začínajú pučať. Kde-tu sa mihne nejaký kúsok zelene. Pôda ešte nie je úplne suchá, lebo sneh sa roztopil len prednedávnom, ale to mi vôbec nevadí. Mám čižmičky od mamičky a teplú bundu, keby slnko zašlo a vzduch by sa náhle ochladil.

Som na mieste. Pozerám, že rieka je ešte stále dosť kalná a divoká. To je v tomto čase normálne. Sneh sa ešte stále topí a berie so sebou aj kúsky rozmočenej hliny, preto rieka vyzerá, akoby bola špinavá. Keď sa načiahnem a prstami prejdem po hladine, cítim, aká mrazivo studená je jarná voda. Brrr! Nevadí, silný prúd mojej loďke pomôže, aby sa plavila rýchlejšie a kto vie? Možno sa dostane ďalej, ako snívam a dúfam.

Skala je ešte trochu šmykľavá od vlhkosti, ale to nevadí, dám si predsa pozor. Chcem loďku pustiť ďalej od brehu, aby sa nikde nezachytila a plávala ďaleko-preďaleko. Potrebujem sa načiahnuť ešte trošku ďalej... Len kúsok... Ešte centimeter ďalej... Šmyk! Ach, čo to?!? Čľup! Čo to... Čo sa to deje? Áaaaa! Tá voda je taká studenáááá! Pomóc! Neviem sa zachytiť! Voda ma berie... Pomóc! Lapám po vzduchu... Pomóc!!! Ticho... Tma.

***

Otváram oči. Vidím pavučinu na strope... Špinavé okná... Kde som to? Čo sa stalo? Ach, aká mi je zima... Tá deka vôbec nepomáha... Počkať, deka? Kto ma do nej zabalil?

„Kristínka! Žiješ?“ prihovára sa mi akýsi neznámy hlas. No keď sa za tým hlasom otočím, zbadám známu tvár... Silvester.

„Hiii,“ zhíknem od strachu.

„Neboj sa, už je dobre. Trochu si sa nalogala tej vody a chvíľu si bola mimo, ale už je dobre. Rodičia sú doma?“

„Ne... Neviem... Nechápem... Spadla som? Topila som sa? Nič si nepamätám...“

„Áno, začul som krik o pomoc, tak som vybehol z domu a už som len videl, ako ťa rieka odnáša. Tak som ťa rýchlo vytiahol.“

„Takže... ste ma vlastne zachránili?“

„Heh, nuž, asi áno,“ nesmelo priznáva a podáva mi práve vylúhovaný horúci čaj. „Páči sa, pi. Musíš sa zohriať, lebo dostaneš zápal pľúc. Zájdem sa pozrieť, či už máš rodičov doma.“

„NIE,“ vykríknem od strachu. Veď keď sa mamička dozvie, čo som porobila... Uškrtí ma! Už mi nikdy nedovolí ísť sa hrať ku rieke. Mám po chlebe!

„Prečo nie? Potrebuješ sa ísť prezliecť, zohriať, oddýchnuť si po tej príhode...“

„Áno, pôjdem. Ale... mama ma uškrtí,“ priznávam sa napokon.

„Haha, ale čoby... Bude celá šťastná, že sa nič horšie nestalo.“

„To vy nepoznáte moju mamu... Keď ju rozčúlim... “

„Ale to je predsa normálne. Všetky matky majú taký inštinkt. Boja sa o svoje detičky. Keď raz budeš mama, tiež to pochopíš,“ dodáva zadumane.

„Ujo Silvester?“ nedá mi neopýtať sa na to, čo mi vŕta v hlave už roky, „čo to tam máte v záhrade? To strašidlo myslím.“

„Hahaha, že strašidlo,“ rozosmiala som starého pána, „to je len starý úľ!“

„Úľ? Akože sa tam chovajú včely?“

„Áno, kedysi som mal roj, ktorý vyrábal med. Bolo ho dosť pre celú rodinu a ešte sme aj predávali. Moja manželka Julka med milovala.“

„A prečo už nechováte včely?“ pýtam sa ďalej a upíjam si z horúceho čajíku. Je vynikajúci. Taký som ešte nepila.

„Roj zanikol. To sa stáva, keď zomrie kráľovná.“

„Kráľovná zomrela?“

„Áno. Každý úľ má kráľovnú, vďaka ktorej včielky pracujú, vyrábajú med a všeličo iné. Kráľovná to všetko drží pohromade a stará sa o to, aby roj nezanikol. Ale ak zomrie, všetko sa rozsype. Včely prestanú pracovať, nerodia sa nové včielky a napokon... úľ zanikne.“ Silvester hovorí pomaly a cítim, že je z toho smutný.

„To je smutné.“

„Áno, ale sú aj horšie veci. Napríklad, keby si zomrela ty, bola by to omnoho väčšia strata.“

„Ďakujem ešte raz, že ste ma zachránili. A kde je Julka?“ napadla mi otázka, ale až po chvíli si uvedomujem, že to bola veľmi hlúpa otázka.

„Julku si nikdy nestretla. Zomrela skôr, ako si sa narodila.“

„Aha, to je smutné...“

„Áno, to je. Ona bola skutočná kráľovná. Kráľovná tohto úľa. Keď odišla na druhý svet, všetko sa pokazilo. Všetko schátralo. Už nič nie je ako predtým,“ povedal a otočil sa k peci. Pozbieral nádoby a odložil ich do špinavého umývadla.

„Chápem. Chýba vám.“ Na chvíľu neviem, čo mám povedať. Možno sa už radšej poberiem domov. Čaj som už vypila. „A nedá sa ten úľ ešte napraviť? Viete... Doniesť tam nový roj alebo niečo také.“

„Pomohla by len nová kráľovná. Všetko by muselo začať odznova.“

„A vy nechcete novú kráľovnú?“

„Heh, nie, Kristínka. Už je neskoro. Pre mňa existovala len jedna kráľovná. S úľom by sa hádam ešte dalo niečo vymyslieť, ale ja už na to silu nemám.“

„Tak vám pomôžem,“ zrazu mi v hlave skrsol nápad. „Prinesieme novú kráľovnú a vy ma naučíte, ako sa o včielky postarať.“

„To je od teba pekné, ale to nie je len tak. Nie je to med lízať.“

„Nevadí, ja sa to naučím,“ trvám na svojom. Silvester mlčí a prechádza sa po miestnosti, akoby premýšľal, ako ma odradiť od tohto šialeného nápadu. „Vy ste zachránili mňa, tak ja teraz zachránim... váš úľ! To je spravodlivé, nie?“

Silvester len pochoduje po miestnosti a škrabe sa po zátylku. Asi také niečo odo mňa nečakal. A úprimne, ani ja som to nečakala. Veď ešte pred pár hodinami som si myslela, že Silvester je čudák so strašidlom v záhrade a treba sa mu na míle vyhýbať.

„Hahaha, no dobre, ty malá včelárka, ale teraz už musíme ísť za vašimi, budú sa o teba báť.“

„Takže áno?!? Súhlasíte, ujo Silvester? Hurá! Budeme mať novú kráľovnú!“

Od toľkej radosti a nadšenia už ani necítim, že mi je strašne zima. Silvester sa len usmieva popod fúzy a krúti hlavou. Ale ja sa teším! Myšlienka na nové dobrodružstvo ma hreje pri srdci. Naučím sa včeláriť! To bude totálne super! A popritom hádam stihnem aj umyť tie špinavé okná. Len dúfam, že mamička ma neuškrtí, keď jej to všetko porozprávam...

Z knihy Kráľovná, výber poviedok a básní Perfekt 2021