Poniže Temných smrečín pásaval Ján Paľko z Váža svoje dva voly. Hovädĺka boli celý jeho majetok, lebo okrem ženy a hrby detí nemal už ničového nič. A tak si znova, ako veľakrát predtým povzdychol:
– Ej, vy, moji dva syseľkovia, čo vás počaí? Kým vás mám, ešte ako-tak vyžijem. Čo sa vám stane, čo len jedno z vás mi zoberie? Kto ma potom živí bude? Kde som šomarkár? Na furmanku, tam niekomu drevo zveziem, a v žatve nejaký groš zarobím...
Ani sa nenazdal, obloha od Kriváňa po svinicu sa zatiahla a začala sa hrmavica. Voda sa valila dolinou a Ján Paľko sa spod stromov kde sa ukryl len tak ledva vyslobodil. Hromy bili a blesky šali len tak. A obidve hovädĺka ostali ležať čierne ako zhorený zemák.
Ján Paľko bol tvrdý
chlap, ale keď uvidel toľké nešťastie, pustil sa do plaču.
– Preveč, imá spomenul na drobné deti, že aj zvyšok chudoby mu domov
odneschová za svoj biedny život. Zrazu pred ním stál chlap zaráračného vzhľadu, vysoký ako jedľa, s orlím perom za klobúkom a s valaškou
v ruke.
– Čo sa ti stalo, biedny človek, že si chceš siahnuť na život?
– Zabilo mi volky, čo bol môj majetok i živobytie –
odvetil Ján Paľko. – Ako si teraz ženu a deti? Kto sa nado mnou zmiluje, kto mi pomôže?
Chlap sa usmial a hovorí:
– Kto iný ak nie
Jánošík.
Siahol za opasok, vybral malý vrecúško s dukátmi a odsypal z nich nešťastnému Paľkovi na dlane. Paľko ho obdivne pozrel a
zasnil sa, a hovorí:
– Povedz ešte, ako sa ti odkázuje Janošík.
– Čo pán, stolica alebo blesk pokazí, to jeho valaška napraví dva razy.
Len čo to dopovedal, zmizol. Odvtedy už nikto Jánošíka pod Temnými smrečinami nevidel. Bolo veľa krivdy vo svete a on chcel všetku popravovať.
Z knihy Zlato pod Kriváňom.
Autor: Anton Marec. Tatranské ľudové povesti.