Ako Jánošík pomohol nešťastnému Vážanovi – povesť

Ako Jánošík pomohol nešťastnému Vážanovi – povesť

Poniže Temných smrečín pásaval Ján Paľko z Váža svoje dva voly. Hovädĺka boli celý jeho majetok, lebo okrem ženy a hrby detí nemal už ničového nič. A tak si znova, ako veľakrát predtým povzdychol:

– Ej, vy, moji dva syseľkovia, čo vás počaí? Kým vás mám, ešte ako-tak vyžijem. Čo sa vám stane, čo len jedno z vás mi zoberie? Kto ma potom živí bude? Kde som šomarkár? Na furmanku, tam niekomu drevo zveziem, a v žatve nejaký groš zarobím...

Ani sa nenazdal, obloha od Kriváňa po svinicu sa zatiahla a začala sa hrmavica. Voda sa valila dolinou a Ján Paľko sa spod stromov kde sa ukryl len tak ledva vyslobodil. Hromy bili a blesky šali len tak. A obidve hovädĺka ostali ležať čierne ako zhorený zemák.

Ján Paľko bol tvrdý chlap, ale keď uvidel toľké nešťastie, pustil sa do plaču.
– Preveč, imá spomenul na drobné deti, že aj zvyšok chudoby mu domov odneschová za svoj biedny život. Zrazu pred ním stál chlap zaráračného vzhľadu, vysoký ako jedľa, s orlím perom za klobúkom a s valaškou v ruke.

– Čo sa ti stalo, biedny človek, že si chceš siahnuť na život?
– Zabilo mi volky, čo bol môj majetok i živobytie – odvetil Ján Paľko. – Ako si teraz ženu a deti? Kto sa nado mnou zmiluje, kto mi pomôže?

Chlap sa usmial a hovorí:
– Kto iný ak nie Jánošík.

Siahol za opasok, vybral malý vrecúško s dukátmi a odsypal z nich nešťastnému Paľkovi na dlane. Paľko ho obdivne pozrel a zasnil sa, a hovorí:
– Povedz ešte, ako sa ti odkázuje Janošík.

– Čo pán, stolica alebo blesk pokazí, to jeho valaška napraví dva razy.

Len čo to dopovedal, zmizol. Odvtedy už nikto Jánošíka pod Temnými smrečinami nevidel. Bolo veľa krivdy vo svete a on chcel všetku popravovať.

Z knihy Zlato pod Kriváňom.

Autor: Anton Marec. Tatranské ľudové povesti.