Dáždnik – Andrej Reiner

Dáždnik – Andrej Reiner

Prednes na Hviezdoslavov Kubín próza 4.-6.ročník

So starým otcom so sa zoznámil, keď som mal päť rokov. Myslím bližšie. V rádiu hlásili, že bude pršať, tak nás babka poslala kúpiť dáždnik.

„Kupovať dáždnik nie je vôbec jednoduché,“ poučil ma dedko.
„Dáždnik je spoľahlivý, kým neprší. Potom razom zmení charakter.“
Bol som dieťa, nuž som vyzvedal:
„Čo je to charakter, dedo?“
„Pozri sa na tento dáždnik,“ ukázal na skladací dáždnik.

„Má krásne farby, dá sa zložiť aj rozložiť. Je malý, šikovný. Všetkým sa páči, nuž si ho kúpia. Spoliehajú sa naň, pravda, kým, nezačne pršať. Vtedy sa odrazu nedá otvoriť, a keď sa už konečne otvorí majiteľ je do nitky premoknutý. No stále mu ešte dôveruje. Zrazu zaduje vietor a milý dáždnik sa prevráti. A tak sa majiteľ musí obrátiť a ísť pospiatky, aby sa mu dáždnik nevyvracal. S takým dáždnikom človek nikdy nevie, kam sa dostane! Proste, ten dáždnik nemá charakter.

Dlho predlho sme vyberali. Starý otec najprv vylúčil všetky skladacie dáždniky.
„Čím je dáždnik zložitejší, tým ťažšie si s ním rozumieš v krízovej situácii.“
Ešte stále som bol dieťa, tak som sa opýtal:
„Čo je to krízová situácia, dedko?“
„No to je keď prší, hrmí a blýska sa.“

Kúpili sme teda velikánsky, nešikovný, zato spoľahlivý dáždnik.
„Dedo, však sme kúpili dobrý dáždnik, pravda? Však ma náš dáždnik chrakter? Však bude babka spokojná?“
Dedo sa tajnostkársky usmial. Potom pokrčil pleciami.
„To uvidíme, keď sa rozprší.“

Čo sa dalo robiť? Motali sme sa po meste a hľadeli na oblaky, no ako na potvoru, nie a nie pršať. Zvečerilo sa, nuž sme vyrazili domov. Báli sme sa babky. Tajne sme sa zakrádali záhradou a dedko ukryl dáždnik v šope. Babka s hundraním, že kde sme tak dlho boli, zohriala večeru a zahnala nás do postelí. V posteli som sa prehadzoval, nemohol som zaspať. Pred očami mi pochodovali dáždniky: farebné, veľké, malé, šikovné aj menej šikovné, skladacie. No náš veľký čierny dáždnik som nevidel.
Odrazu som ho zbadal rovno pri posteli. Rúčku zvierala tajomná štíhla postava v dlhej nočnej košeli. Sprisahanecky žmurkla.
„Poď, chlapče, poď!“ A ja som šiel, no zbadala ma babka.
„Kam ho to voláš, ešte k tomu v pyžame?!“ zúrila.
„Chceš, aby prechladol? Okamžite ho ulož do postele!“
A starý otec, ktorý poslúchal babku na slovo, zaraz zamieril so mnou do postele. Do starej, manželskej postele, čo voňala slamou a bielobou. Uložil ma rovno do stredu postele a dal mi do ruky roztvorený dáždnik. Pre očami zdesenej babky vyliezol dedo na posteľ, nahol kanvicu a začalo pršať. Najprv iba slabučko popŕchalo, no potom dážď silnel, mohutnel, až sa strhla celkom slušná búrka.

„Prší na teba, Ondriško?“
„Nie, dedko, vôbec nie,“ volal som.
„Húú, búúú, blýska sa, hrmí,“ hrmel dedko, „duje vietor, hú, búú, fíí, prší na teba, Ondriško?“
Nie dedko, vôbec nie!“ ubezpečoval som dedka nadšene.
„Nepremoká dáždnik?“ vyzvedal.
„Nie, dedko!“
„Nevyvracia ti ho vietor, húú, búú, fííí?!“
„Nie, dedko, ani trošičku,“ jasal som.
„Dobre sme kúpili?“ pýtal sa. „Bude babka spokojná?“
„Bude, dedko, bude,“ ubezpečoval som deda v hlbokom presvedčení.

No babka sa netvárila spokojne.
„Ták, koniec dažďa,“ skonštatoval dedo. Kanvica dopršala, no ozajstná búrka sa strhla len potom. Na naše hlavy sa zosypali hromyblesky. A najmä na dedovu. No dedo stál pevne, hrdo vo svojej dlhej nočnej košeli, a spoľahlivo ako správny, charakterný dáždnik nás chránil pred náporom rozzúrených živlov nevinnou vetou: „Museli sme predsa vyskúšať dáždnik...“

Z knihy Dedko, babka a ja. 1992.