Tvoje hrdlo – Ján Zambor

Tvoje hrdlo – Ján Zambor

Tvoje hrdlo, pokrčený papier či suché šúveriace sa lístie,
mi zrazu vietor vmietol do tváre.

Na jeho hebkú belosť som písal neviditeľné básne krásy
a nehy,
do voňavej vlažnej hladkosti jeho lístia som vkladal
dokmásanú tvár
a počúval opojné šumenie krvi.

Odpusť,
že som nezadržal pazúry dravého času,
že nie amulet a perlový náhrdelník, ale reťaz
som ti zavesil na hrdlo,
a seba, najťažší kameň.

Kvety, nebo s najjemnejšou pleťou,
odpusťte mi,
že jej hrdlo nevydalo jediný vzdych
a prijalo to bez reptania, ako svoj osud,
ba ešte si pýta ďalší náklad.

Ako som to mohol dopustiť!
Ja, čo som k tebe, hrdlo, chcel byť vánok, vlnka, hodváb
či zamat.

Ako sa to mohlo stať,
že si dnes musím zatvárať uši
pred silnejúcim suchým šuchorením,
desiacou predzvesťou, ktorej meno sa neodvážim vysloviť,
a že ozvenami ma šľahá
môj náhly suchý vzlyk
či nemý škripot piesku.

Vánky, vlnky, hodváby, zamaty, neopúšťajte ma,
chráňte to steblo svetla, moju chvejivú strelku, tichý vodomet.

Bozkami či hviezdami obsypávam
tú Mliečnu cestu
a trvám na jej kráse.