Zuzanke – Milan Rúfus

Zuzanke – Milan Rúfus

Nepýtaj sa, moja dcéra,
kto má kľúče od jazera.

Kam chodí zem na studničku?
Kto vystrihol lastovičku?

Kto to hore na Martina
divým husiam hlávky stína,

a z ich trupov potom derie
studené a tiché perie?

Nepýtaj sa svojho tatku,
kto to spieva v kolovrátku,

kto zobudí ráno včielky.
Nepýtaj sa. Už je veľký.

Iba by mu bolo ľúto.
Nepýtaj sa, povedz mu to.

Tak
ako pečieš koláčiky z piesku,
hovoríš slová.
Vyklopené
z nádobky tvojich úst,
plné sú krásnych nedokonalostí.
Keď neudrží krehká formička
a na slovíčku odtlačí sa zúbok.
Alebo jazyk.
Nestačí sa uhnúť
a popletie si cestu v chodbičkách.

Ako potok je tvoja reč.
Ten potok,
ktorý sa potkne o každučký kameň
a práve na ňom vyludzuje tón.
A práve preto zurčí.
Taký čistý,
že sa v ňom umyť bojím.
Že len stojím
a počúvam
a počúvam
ten zvon.

A keď ma bozkáš „na čielko“
počujem hlasy zvonov.
Si moje živé svetielko,
lampočka pred Madonou.

Tak zraniteľne čarovná,
si tŕň i kvietok hložia.
Najbezbrannejšia čarovná
a nevestička Božia.

Klenbičkou kaplnky je tvoje čielko.
Tak vyklenuté, že ma dojíma.

Dve štíhle sviečočky tam na noc zhasína
kostolný spánok.
Zhrnie plamienok
pod klobúčiky viečok.

A čo ja?
Ja chcem byť hrášok.
Taký maličký,
aby som vošiel do tej kapličky
a vymodlil si tvojho pokoja.

Ale som veľký.
Nemožne som veľký.
Spi, dobrú noc.

Spíš dolu tvárou,
dýchaš do hlavničky.
Ovečka v tráve spáva tak.
Jej vlastnou vlnou tma ju pomaličky prikrýva ...
A sen ako vták
vesluje ponad unavené kvety.

Lebo aj kvet sa unaví
a obchádza ho tichý spánok svätých.
Hlavičku zvesí do trávy,
spomína na to, čo si vo dne nažil,
sen sa mu vkráda pod viečka.
A lúka svoje spiace deti stráži.

Ja som lúka – a ty si ovečka.