Stávka – Mária Ďuríčková

Stávka – Mária Ďuríčková

Bývalo vraj v Očovej niekoľko veľkým boháčov. A za najbohatších sa pokladali títo dvaja... Mená, z pochopiteľných príčin, použijeme nepravé, hoci aj budú mať očovský punc. Povedzme, že sa tí dvaja volali Velič a Murovanec. Znáte, že sú to mená pre boháčov veľmi vhodné.

Teda týmto gazdom pukali štály v uhloch od sena a ďateliny, obilné kasne od pšenice a raže, jačmeňa a ovsa. Zaujímavé bolo, že sa im dákosi rovnako aj darilo. Ak sa Veličovi vydarili kravy, vydarili sa Murovancovi kone. Ak sa Murovancovi vydarili ovce, Veličovi sa naisto vydarili svine. Ešte aj na potomstvo boli asi tak rovnako bohatí: Murovanec mal dvoch synov a tri dcéry a Velič mal troch synov a dve dcéry.

„Ktorýže z vás je bohatší?“ huckali ich susedia, keď ich vše zočili vedno pri krčmárskom stole.

„Nuž ja!“ buchol sa do hrude Velič.

„Nuž ja!“ vyhŕkol v tej istej chvíli Murovanec a tiež sa buchol do hrude.

„Ty? No tak povedz, koľko máš svíň!“

„Čo tam po sviniach, ale koľko máš nedelí?“

„Päťdesiatdve do roka,“ zasmial sa Murovanec.

„No vidíš, a ja mám päťdesiatštyri! Na každý týždeň jednu a ešte dve biele štvornohé navyše. Dievky sa mi na nich vozia.“

Ach, takto sa dať dobehnúť! škrelo to Murovanca. Veď celá Očová vybieha na diváky, keď sa Veličove dcéry ženú v koči na bielych koňoch.

„Čože tam po nedeliach!“ hodil rukou Murovanec. „Ale koľko máš peňazí?“

„Toľko, že by som nimi obsial jutrovú oráčinu,“ povedal pyšne Velič.

„Ozaj? A nože sa teda stavme, kto máme viac!“

„Pre mňa za mňa,“ mykol Velič plecom. „O čo stávka?“

Murovanec zalomil pyšne hlavu a vraví: „Kto vyhrá, tomu cigáni zahrajú jeho pesničku. A kto prehrá, ten to musí zaplatiť!“

„Nech je tak!“ ťapne ťažká dlaň do druhej ťažkej dlane.

Neminula polhodina, a pred krčmu sa prihnali dva rebrináky. A v každom batoh, pozaväzovaný do plachiet.

Rozviazal Velič plachtu, nevídané! Blingajú sa v nej strieborné a zlaté mince, len sa tak mihocú.

Rozviazal plachtu aj Murovanec, neslýchané! Mihajú sa v nej strieborniaky a zlatiaky, len sa tak blingocú.

„Toľké peňazstvo!“ híkajú ľudia. „Nuž toto vy neporátate ani za tri dni!“

„Veď ich ani nebudeme rátať,“ smeje sa Velič. „Budeme ich merať.“

„Ako merať?“

„Nuž mýtovnicou, tak ako obilie.“

A už naberajú obilnou lopatou. Peniaze tancujú, cvendžia, štrngocú, blingajú sa a mihocú. Ej, bolože to za divadlo, takého viac nebude, kým svet svetom bude!

Merala mýtovnica, merala, až sa ukázalo, že Murovanec má o tri hrste viac ako Velič.

Ej, či sa len Velič jedoval! Keby nebol kúpil tú lúku na Príslopoch, mohol byť prvý!

No Murovancovi už vyhrávali cigáni jeho najmilšiu: Ej, miseu by to chlap byť, čo by ma kceu nabiť, vyberaný...

A Velič to musel zaplatiť.

Z knihy Zemský kľúč