Marína – Andrej Sládkovič (báseň)

Marína – Andrej Sládkovič (báseň)

1

Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti, ona mi z ohňov nebeských letí, ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou krás mojich moja Marína!

2

Ako vy, Tatry, keď oblak zlatý na hory svoje hodíte:
tak ona duchom svojím mi šatí tône v života úsvite.
Ako vy tamhor´, Božie plamene, svetiel ste žriedla, fakle, korene: ona blesk myšlienky mojej! – Ako vy, večné svetov zákony, harmónij1 Božích čarovné tóny: tak tá mne os, zenit2, kolej!

41

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť, možno mi ruky nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť, možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať, možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať, možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť! – nemožno mi ťa neľúbiť! -

72

Slovensko mladé, rodisko moje aj mohyla mojich kostí!
V tebe mám pekných obrazov dvoje a dvoje veľkých ľúbostí! -
Ako je krásna tá moja deva,
aká k nej ľúbosť vo mne horieva: tak ty a k tebe, otčina!
Ako tys' pekná, krajina moja, ako mladistvosť milá mi tvoja: tak pekná, milá Marína!

73

Chcel bych vás objať, kraje rodiny! Náručie úzke, šíry cit:

jak mi je sladko v ňadrách Maríny objatie vaše pocítiť!
Jak mi je blaho nič, nič nežiadať, z objemu v objem naveky padať, troch nebies slasti prijímať!
Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine,
a obe v jednom objímať!

184

Mladosť! či tvoje milé zápaly nie sú ohne svetlonosov?
Mladosť! Či tvojich túžob kryštály nie sú slabou rána rosou? -
Oj, nač by nebo mohutnosť dalo, keby mladistvé len snívať malo ľudstvo zlaté kési hory! – Mladosti vädnú, mladosť je večná, ona je v zvratoch časov bezpečná, lebo z časov večnosť tvorí.

185

A čo je mladosť? – Dvadsaťpäť rokov? Ružových tvárí hlaď jará?
Či údov sila? Či strmosť krokov? Toto sa všetko zostará!
Mladosť je túžba živá po kráse,
je hlas nebeský v zemskom ohlase, je nepokoj duší svätý,
je tá mohutnosť, čo slávu hľadá, je kvetín lásky rajská záhrada, je anjel v prachu zaviaty!

221

Zbohom, Siréna3! zbohom, dievčina sipiacich tých milých mi vĺn!
Šuhaju! tebou vládne otčina, sľub a zákon verne vyplň! -
Vo svet neznámy s neznámou Vílou, bárs sladkohlasou, bárs lícomilou,
v hrtan pustiť sa chladných vôd? – Je Hron môj obraz môjho národa, ale obraz ten predsa len voda,
a duch je slovenský národ! -

222

A ľúbosť – Ľúbosť k deve umrela, keď umrela moja deva:
milenka hlasom človečím pela, Siréna tak divno spieva:
Žiale poznané za slasť neznámu dať a skutočnosť za tôňu klamu? To osud môj nekáže mi:
Víla! Ty zostaň tam v svojom nebi – mňa ešte zemské viažu potreby -
a vlasť moja je na zemi!

265

Vy, v dolách stínov ešte žijúci, radu priateľa prijmite!
Verte v ľúbosti Eden4 žiaduci, láskou sa k láske zažnite!
Jedno to, či sa v devu zaľúbiš, či srdce svoje sláve zasľúbiš, či vied ťa zajme obloha,
či národu svojmu zasvätíš,
či v objem šíry ľudstva zaletíš: len zaľúb vo všetkom Boha!

266

Boh náš je láska, a láska jeho v kráse sa svetu zjavila,
jedno, či v letku práška drobného,
či v letoch duchov sa skryla;
z večného toho čerpaj pokladu, v ničom si dušu nezastav mladú, až slávu ducha rozvinieš:
Len túž a horli v svätom zápalu, či z hlbín vzlietneš a či z Uralu, k nebu sa predsa vyšinieš!

267

Tys' mňa, anjel môj, cítiť učila a v bránach žitia objala, myšlienku z citov si mi rozvila, z chlapectva mužnosť vyzvala: Žili sme spolu pre vyššie žitie,
spolu cez zemských dní vlnobitie v prístav tento sme pribyli;
by sme tu ambru jednu dýchali, jeden med z jednej čaše píjali
a dvaja jedno ľúbili.

291

Marína moja! teda tak sme my ako tie Božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi, ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme, vädnú tie kvety, aj my zvädneme, a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili, a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

1 – harmónií, súzvukov
2 – vrchol
3 – grécka bájoslovná morská bytosť / symbol zvodnej ženy
4-raj