More

Prírodné vedy » Biológia

Autor: babuska
Typ práce: Referát
Dátum: 09.03.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 5 403 slov
Počet zobrazení: 8 214
Tlačení: 308
Uložení: 360
More
 
Referáty: Význam koralových útesov
Dôsledky rybolovu na biodiverzitu morí a oceánov
Nebezpečenstvo kontaminácie vôd a jeho dôsledky na vodné  organizmy
Prezentácie: Z tajov mora- zaujímavosti o  morských živočíchov
 

1. Charakteristika oceánov

Pred 3,5 miliardami rokov práve v mori vznikol život. Oceány dnes pokrývajú dve tretiny zemského povrchu a život v nich je rovnako pestrý a bohatý ako kdekoľvek na súši.

Svetový oceán tvoria oceány: Tichý oceán, Atlantický oceán, Indický a Severný ľadový oceán. Tichý oceán je z nich všetkých najväčší. V skutočnosti sú všetky oceány prepojené a vytvárajú obrovskú súvislú vodnú plochu.
Zdanlivo nekonečná, prázdna vodná plocha skrýva podmorský svet kypriaci bujným životom. V oceánoch sa nachádzajú nekonečné biotopy plné rastlín a živočíchov, ktorý sú k tomuto životu dokonale prispôsobení.
Oceány predstavujú najbohatší organický svet, hlavne v oblastiach koralových útesov. Väčšina druhov sa združuje na plytčinách a pri hladine, kde je dostatok svetla nevyhnutného pre život. No i nehostinné hĺbky oceánov osídľujú živé organizmy, mnohokrát skutočne neobyčajného vzhľadu.  Život v mori je veľmi pestrý. Medzi dominantné organizmy patria najmä baktérie, riasy, kôrovce, mäkkýše a ryby.

Voda v oceánoch je v neustálom pohybe. Príliv a odliv vyvolávajú gravitačné sily Mesiaca a Slnka, rotácia Zeme, zemetrasenia pod vodou a nerovnomerné zahrievanie Zeme Slnkom spôsobujú pohyb vody, vytvárajú morské prúdy. Pre ľudstvo má morský ekosystém mimoriadny význam, pretože predstavuje dôležitý surovinový a potravový zdroj a klimaticky ovplyvňuje pevninu. V pobrežných oblastiach sa vyskytujú silné koncentrácie obyvateľstva a tým výroby a služieb. Moria predstavujú ohromné biologické, minerálne a energetické zdroje, ktoré mnohonásobne prevyšujú suchozemské a na svoje využitie len čakajú. Pod dnom sa skrývajú cenné, neobjavené zásoby ropy a zemného plynu.
 
Život v moriach je závislý od podmienok, ktoré sú dané intenzitou svetla, kolísaním hladiny a tlakom vody. 

Život v pobrežných zónach.
Pri odlive sú na brehoch typické široké, farebne odlíšené zóny. Predstavujú rôzne spoločenstvá živých organizmov. ktoré sa líšia tým, ako dlho vydržia na vzduchu bez vody. Prílivová zóna je veľmi produktívna, umožňuje život množstvu prisadnutých organizmov, napríklad morských rias s veľkými stielkami, či mäkkýšov i organizmov malých rozmerov. V zooplanktóne prevažujú drobné kôrovce živiace sa filtráciou fytoplanktónu a inými drobnými organizmami, ďalej množstvo rôznych lariev morských živočíchov. Bentické pásmo (bentos-spoločenstvá žijúce na morskom dne) obýva mnoho nepohyblivých prisadnutých živočíchov, z ktorých niektoré vyzerajú ako rastliny (napr. morské sasanky). Bentos morí tvoria mnohoštetinavce, huby, ulitníky, niektoré ryby (platesy) atď. Z rastlín sú bohato zastúpené chaluhy. Tieto riasy vytvárajú doslova džunglu, poskytujúcu  úkryt ježovkám, krabom, lastúrnikom  a iným druhom. Pri odlive sa pevne prichytia o podklad, uchovávajú si určité množstvo vody a čakajú na najbližšie zaplavenie.

Život v otvorených moriach a v hĺbkach.
Podmienky v oceánoch predstavujú zvláštne prostredie. Svetlo preniká asi do hĺbky 200m a ľudské oko ho ani nezachytí, klesá teplota (na 4-5 °C) a stúpa tlak(každých 10 m do hĺbky rastie tlak na m2 asi o 1 kg).
Život je sústredený pri hladine. Typickými zástupcami živočíchov sú medúzy, húfy rozličných rýb, žraloky, chobotnice, manty, veľryby, delfíny a iné.
Vo väčších hĺbkach biodiverzita klesá. Niektoré živočíchy sú tu slepé, iné rôzne svetielkujú- schopné svetielkovania (bioluminiscencia). V morských hĺbkach je núdza o potravu. Živočíchy sa živia rôznymi zbytkami tiel rastlín a živočíchov, alebo sa požierajú navzájom.

Hlbinné dno
Dno bolo považované za neobývané, bez života. Zistilo sa, že tu žijú živočíchy zvláštnych tvarov, slepé s mäkkým telom bez kostí, aby ich obrovský tlak nerozdrvil.
Na mnohých miestach dna oceánov vyvierajú horúce prúdy vody, ktoré sú výsledkom sopečnej činnosti.  Aj v takýchto podmienkach nájdeme život. Ide najčastejšie o baktérie, schopné žiť v extrémnych podmienkach. Hydrotermálne  výlevy sú na oceánskom dne oázami ekosystémov založených na chemosyntéze. Chemosyntéza je proces, pri ktorom nezelené organizmy a mikroorganizmy využívajú chemickú energiu na syntézu organických látok.

2. Potravové vzťahy mora

Morský potravový reťazec sa začína fytoplanktónom- tvoria ho miliardy drobných rastlín a siníc. Fytoplanktón sa rozmnožuje predovšetkým v povrchových moriach. Od množstva planktónu mnoho živočíšnych druhov- od drobných rýb a lariev až po vráskavca obrovského, dnes najväčšieho žijúceho živočícha.

Podobne ako suchozemské rastliny aj riasy produkujú biomasu vďaka svetlu. Vzhľadom na to, že oceány tvoria väčšiu časť povrchu Zeme, ľahko si možno predstaviť, akú dôležitú úlohu má fytoplanktón pri primárnej produkcii organických látok. Z toho vyplýva, že všetka výživa v mori priamo alebo nepriamo závisí od primárnej produkcie fytoplanktónu.

Potravné reťazce a siete sú v morskom ekosystéme veľmi komplikované. Priamymi konzumentami fytoplanktónu sú predovšetkým organizmy patriace do zooplanktónu, (napr. veslonôžky, perloočky či pancierovky). Zooplanktón však zahŕňa aj dravé druhy, ktoré sa živia inými príslušníkmi zooplanktónu, napríklad rebrovky,  krídlonôžky či mnohoštetinavce. Planktón tvorí potravu mnohých bentických živočíchov. Potravné reťazce môžu byť veľmi dlhé, ale aj veľmi krátke (napr. fytoplanktón – vráskavec obrovský (30 m).
 
Vplyv človeka
Mnohé morské živočíchy boli vystavené ničivej činnosti ľudí. Rôzne ryby takmer vyhubil rybolov, zatiaľ čo iné zdecimovali lovci kožušín. Pozoruhodnú vydru morskú takmer vyhubili nielen pre kožušinu, ale rybári sa nazdávali, že ohrozuje stavy rýb. Jej odstránenie by však znamenalo ohrozenie jedného z najbohatších morských spoločenstiev, podmorského spoločenstva rias. Vydra je totiž jedným z mála úspešných lovcov morských ježoviek, ktoré v niektorých oblastiach zničili porasty rias. Takisto sú morské živočíchy napádané priemyselnou potrebou. Množia sa odsoľovacie nádrže, huty, jadrové elektrárne, veľké ropné terminály atď. Havárie tankerov prevážajúcich ropu spôsobujú nenapraviteľné rozsiahlé škody. Samozrejme sa priemyselné znečistenie prejavilo aj na poklese lovenia rýb. V Čiernom mori, napr. lovili rybári 30 druhov rýb. Teraz ich zostalo len 5 druhov. Zvlášť škodlivé znečistenie je chemické. Nedávne výskumy napríklad odhalili, že len vzdušnou cestou sa do mora dostáva ročne do mora až 10 000 ton olova. Odhaduje sa, že ročne vytečie do mora 12 000 ton ortuti. Zasiahnutá nie je už len pobrežná zóna, ale i hlbiny oceánov. Tretím faktorom ničenia morského života sú ľudia samotní. Už len letná sezóna znamená preplnené pláže a tlak na okolitú prírodu. Ľudia klčujú rastlinstvo, uvoľňujú kamene a hádžu ich len tak pre zábavu do vody. Myslím si, že ak budú takto ľudia ďalej zanedbávať svoje prostredie, postupne zni-čia aj sami seba. Narušenie oceánskeho ekosystému spôsobilo pokles úlovku rýb a priemyselnou výrobou veľa druhov rýb zahynulo. Ceny rýb preto v budúcich desať-ročiach rýchlo porastú a ďalšie generácie budú o morskom živote vedieť stále menej a menej...
Okrem toho rieky do mora ustavične prinášajú priemyselný odpad. Zasiahnutá dnes už nie je iba litorálna zóna, ale aj otvorené more a na niektorých miestach aj hlbiny oceánov. Letná sezóna každoročne znamená preplnené pláže a obrovský tlak na okolitú prírodu. Následky bývajú vážne. Návštevníci často doslova pustošia pobrežné prostredie, aj keď len z nevedomosti. Klčujú rastlinstvo, aby si mohli postaviť stany, uvoľňujú kamene a hádžu ich len tak pre zábavu.Hromadenie drobných zásahov sa potom končí ťažkými dôsledkami.

Pri zdokonaľovaní jadrových zbraní sa robili pokusné výbuchy v oblasti Tichého oceánu. V ich dôsledku bola na týchto miestach úplne zničená pôvodná fauna a flóra. Ďalšie oblasti, ležiace mimo pokusné územie, ohrozuje rádioaktívny prach prenesený vzdušnými prúdmi.

3. Rastliny

Sinice označujú sa cyanobaktérie (Cyanobacteria). Už ich pomenovanie značí, že majú viaceré spoločné znaky s baktériami. Niekedy sa však zaraďujú k nižším rastlinám prokaryotického typu, a vtedy ich nazývame Cyanophyta. Sinice sú teda prokaryotické autotrofné organizmy s jednobunkovou alebo vláknitou stielkou, ktorú tvoria samostatne vegetujúce prokaryotické bunky nediferencované do pletív. Ich bunky sú pokryté hrubou bunkovou stenou a obalené slizovou vrstvou.

Riasy (Algae) nemajú telo diferencované na typické rastlinné pletivá, preto u nich hovoríme o stielke (thallus). Stielka morských rias môže byť jednobunková, alebo mnohobunková. Jednobunková môže byť kokálna, bičíkatá, alebo meňavkovitá. Mnohobunkové stielky vytvárajú rozkonárené vlákna, kde v tzv. pletivovej stielke dochádza do istej miery k napodobneniu orgánov vyšších rastlín- pakorienky (rhizoidy), pabyľka (kauloid) a palístky (fyloidy). V stielke však nedochádza  k diferenciácii pletív. Pokiaľ sladkovodné riasy sú väčšinou mikroskopické, morské riasy dosahujú veľkých rozmerov, stielky dorastajú do veľkosti niekoľkých metrov. Podľa kombinácie pigmentov rozoznávame u rias 3 vývojové línie:

- červená vývojová vetva
- hnedá vývojová vetva
- zelená vývojová vetva

Červené riasy patria medzi fylogeneticky najstaršie rastliny.
Ich pigmenty im umožňujú  život v hĺbkach do 200 m, čo iné riasy nedokážu. Bunková stena  týchto rias obsahuje slizovitú vrstvu, z ktorej sa získava gelovitá hmota agar. Agar sa využíva v lekárenstve (zastavenie krvácania, hojenie zápalov), potravinárstve (výroba pudingov, zmrzlín), mikrobiológii (pôda na pestovanie baktérií), pri výrobe papiera a inde. Červené riasy dorastajú do veľkých rozmerov, najčastejšie so zložitou pletivovou stielkou. V moriach sa vyskytujú hojne.

Hnedé riasy sú najrozšírenejšie na Zemi.  Patria sem aj rozsievky.  Sú to mikroskopické riasy, ktoré majú bunkovú stenu prestúpenú anorganickými látkami a ich odumreté schránky vytvorili mohutné sedimenty, ktoré sú základom mnohých pohorí. Rozsievky sú najrozšírenejšie a najhojnejšie riasy vôbec. Tvoria dominantnú súčasť fytoplanktónu a tým sa značnou mierou zúčastňujú na tvorbe organickej biomasy a kyslíka.

Medzi najväčšie hnedé riasy patria chaluhy, stielka ktorých dorastá i niekoľko metrov. Oddávna  sa používajú na výrobu sódy a jódu. V niektorých krajinách (škandinávske štáty) pri odlive obnažené hnedé riasy spásajú ovce a používajú sa aj na výrobu jedál. Hnedé riasy majú aj hospodársky význam. Využívajú sa na výrobu farieb, stavebného materiálu, papiera i v textilnom priemysle. Medzi najrozšírenejšie patrí Chaluha sargasová, ktorá sa vyskytuje v Sargasovom mori. Patrí sem aj viacero zástupcov dôležitých zložiek fytoplanktónu (napr. vápenaté bičíkovce).

Zelené riasy
Zahrňujú široké spektrum organizmov od jednobunkových až po veľké druhy s diferencovanou stielkou. Sú predkami suchozemských rastlín s ktorými zdieľajú mnohé biochemické pochody, vrátane fotosyntézy. Nachádzajú sa v tropických moriach. Vo vode sú najvýznamnejšími producentmi biomasy a kyslíka.
Riasy obsahujú významné množstvo jódu, vápnika, železa, draslíka a horčíka, preto sa niekedy používajú ako zdroj potravinárskych farbív alebo ako potrava pre ľudí alebo hospodárskych zvierat.
 

4. Živočíchy

Hubky
Hubky sú prisadnuté vodné živočíchy tvoriace početné kolónie. Dosahujú veľkosť od niekoľko mm až niekoľko metrov. Tvar tela je nepravidelný - amorfný až pohárovitý. Telo hubiek sa skladá z dvoch vrstiev buniek – vonkajšej a vnútornej. Na rozdiel od všetkých ostatných živočíšnych kmeňov v dospelosti nejavia žiadnu dráždivú činnosť. Pri podráždení priamo nereagujú, pozorovali sa iba sťahy pri vypudzovaní vody. Nemajú žiadne nervové a zmyslové bunky a ani svalové tkanivo. Medzi dvoma vrstvami buniek  je výplnkové spojivo - huspeninová výplň – mezoglea. V nej sú roztrúsené tzv. túlavé bunky, produkujúce vápenaté alebo kremičité ihlice, ktoré spevňujú telo a vytvárajú kostru. Kostra hubiek môže byť tvorená aj ústrojnou hmotou – spongínom (podobný rohovine).
Hubky sa rozmnožujú hlavne  nepohlavne vonkajším a vnútorným pučaním.
Vonkajšie pučanie vedie k tvorbe kolónií. Jednotliví jedinci sú pospájaní kanálikmi a vytvárajú rokolónie,
K najkrajším morským hubkám patrí hubka pletená, zvaná venušin kôš, ktorá dosahuje až 60 cm.  Hubka mycia - vytvára „pravé“ hubky – špongie, ktoré sa používajú na umývanie.
Z fylogenetického hľadiska sú hubky najstaršie mnohobunkové organizmy. Považujeme ich za výsledok  regresívneho vývoja.
 
Pŕhlivce
Typickým živočíchom morí sú medúzy. Okolo ústneho otvoru majú sústredené ramená s pŕhlivými bunkami, ktorým omračujú korisť.
Najbežnejším druhom v Severnom mori je Medúza ušatá (tanierovka) (Aurelia aurita). Meno dostala podľa pohlavných orgánov, ktoré svojim tvarom pripomínajú uši. Žije vždy blízko pobreží a väčšinou nie veľmi hlboko pod hladinou. Dospelí jedinci sa zdržujú vo veľkých skupinách. Medúzy sa správajú ako aktívni lovci, ktorých hlavnou korisťou sú drobné rybky alebo sa nechávajú unášať prúdom a čakajú čo im prinesie voda.
V tropických moriach sa vyskytujú medúzy so štvorhranným tvarom tela- štvorhranovce, ktorých jed v ramenách patrí k najjedovatejším živočíšnym jedom vôbec. Medzi najväčšie medúzy patrí Cyanea arctica, žijúca v chladných moriach. Zaujímavá je aj medúza svietivá /Pelagia noctiluca/, drobná medúza, ktorá intenzívne svetielkuje
Medzi dravé morské pŕhlivce zaraďujeme koraly, vytvárajúce pevnú, často farebnú schránku- exoskelet. Žijú prisadnuto v kolóniach a vytvárajú veľké spoločenstvá koralové utesy.
Zástupcami sú koral červený /Corallium rubrum/. Žije v stredozemnom mori a používa sa na výrobu šperkov. Perovník červený /Pennatula rubra/ žijúci v Stredozemnom mori vytvára svetielkujúce kolónie. Koralové útesy sa vyskytujú pri celom pobreží tropickej východnej Ázie a východnej Ameriky (najmä v Karibskom mori). Najväčší koralový útes na svete je Veľká koralová bariéra pri severnom pobreží Austrálie.
Príbuzné koralom sú morské sasanky. V Stredozemnom mori je bežná Aiptasia mutabilis. Žije často prichytená na ulite raka pustovníka, ktorého chráni a jeho pohyb zabezpečuje sasanke prísun potravy.
 
Mäkkýše
Ulitníky si vytvárajú z uhličitanu vápenatého jednu schránku - ulitu, ktorú mäkkýš nikdy celkom neopúšťa. Nosí ju všade zo sebou na chrbtovej časti. V prípade nebezpečenstva sa do nej mäkkýš úplne schová. Vývin podaktorých zašiel tak ďaleko, že si vytvárajú ešte aj vápenité viečko na pevné uzavretie jediného otvoru, ktorý sa v schránke nachádza. Mohli by sme to nazvať "bezpečnostné dvere". Celá schránka je na povrchu chránená vrstvou proteínov a polysacharidov. Tá má za úlohu chrániť ulitu pred vplyvmi vody, no často býva poškodená trením a nárazmi o skaly. Ulity majú rôzne sfarbenie od šedej po pestro vzorované. V chladných vodách nájdeme mäkkýše s ulitami fádnejších farieb, často obrastených riasami a hubami, aby lepšie splynuli s okolím. Sfarbenie ulity totižto nie je pre parádu mäkkýša, ale v prvom rade by malo slúžiť ako maskovanie. V tropických vodách je prostredie pestrejšie a preto majú aj mäkkýše ulity farebnejšie vzorované. Tvarom sa ulity od seba môžu značne odlišovať, základom je však špirálovité točenie. Niektoré sú úplne hladké, iné zase hrboľaté s krátkymi a tupými výčnelkami, prípadne dlhými a ostrými.

Rôznorodosť tejto triedy mäkkýšov je obrovská a ťažko sa špecifikuje. Dôkazom toho je, že medzi ulitníky zaraďujeme aj druhy, ktoré ulitu vôbec nemajú. Pred ostatnými živočíchmi sa však nijako neschovávajú. Práve naopak upozorňujú na seba výraznými, pestrými farbami a dávajú tak všetkým najavo, že nechutia dobre. Na svoju obranu totiž využívajú toxíny.
Väčšina ulitníkov sa premiestňuje plazením, no je zopár druhov (bez ulity), ktoré dokážu plávať (napr. mäkkýš nazývaný Španielska tanečnica). Niektoré sa živia zoškrabovaním mikroskopických rias, iné (napr. Tritonky) zaraďujeme medzi predátorov loviacich iné živočíchy a zopár druhov je parazitných.
 
Lastúrniky ich vonkajšiu schránku tvorí dvojdielna lastúra. Plášť je v tvare dvoch lupeňov, hlava nie je vyvinutá. Noha sa vysúva z plášťovej dutiny. Okraje plášťa k sebe tesne priliehajú a sú medzi nimi len tri otvory. V prednej časti tela je otvor na vysúvanie nohy a dva otvory v zadnej časti tela slúžia na prívod a odvod vody. Spodný otvor je prívodný, ním vniká voda do tela lastúrnika. Na jeho okraji je množstvo zmyslových buniek. Voda preniká do tela, obmýva žiabre, čím dochádza k okysličeniu. S vodou prichádza do tela aj potrava (planktón). Horný otvor je vývodný a obklopuje koniec tráviacej trubice. Odkysličená voda ním opúšťa telo a vynáša so sebou výkaly a v čase rozmnožovania aj pohlavné bunky. Žiabre sú uložené medzi lupeňmi plášťa a bokmi tela. Väčšinou sú oddeleného pohlavia, pohlavné žľazy vyúsťujú do plášťovej dutiny. Vyvíjajú sa cez larvu. Zo zástupcov si spomenieme: ustricu jedlú a perlotvorku morskú.

HLAVONOŽCE sú morské mäkkýše s rôznym počtom ramien okolo ústneho otvoru (8,10 i viac). Na ramenách sú prísavné terčíky. Noha nie je vyvinutá, je premenená na lievikovitý útvar. Vnútornostný vak je vyliačený na chrbtovej strane tela. Schránka je potlačená, alebo sa nevyvíja vôbec. Majú zdokonalenú nervovú sústavu a dobre vyvinuté zmysly. Hlavonožce sú oddeleného pohlavia, často s pohlavným dimorfizmom.  U samcov sa jedno z ramien mení na kopulačný orgán- hektokotylové rameno. Vývin je priamy. K známym zástupcom patria : sépia obyčajná a osmonoh pobrežný.
Hlavonožce zaraďujeme medzi najinteligentnejšie, najrýchlejšie a najväčšie bezstavovce. Patria sem chobotnice, sépie, kalmary a lodienky.
Hlavonožce sa od ostatných mäkkýšov značne odlišujú. V prvom rade by sme mohli spomenúť vápenitú schránku, ktorá sa zachovala iba u lodienok. U sépií a kalmárov bola schránka značne redukovaná a je uschovaná vnútri tela. Stala sa z nej tak jediná pevná časť, na ktorej je prichytené svalstvo. Chobotnice schránku stratili úplne až na jeden druh tropického rodu, ktorého samice si vytvárajú jemnú papierovú schránku na uschovanie oplodnených vajíčok.

Snáď najviditeľnejším rozdielom sú ramená hlavonožcov, ktoré vznikli modifikáciou svalnatej nohy mäkkýšov. Sú veľmi silné a opatrené v 1 - 4 radoch prísavkami (okrem lodienok). Takýchto ramien má hlavonožec osem a viac. Každé z nich dokáže samostatne ovládať. Slúžia mu hlavne na lovenie koristi. Chobotnice okrem toho používajú svoje ramená čiastočne aj ako dopravný prostriedok pri presúvaní sa po dne, na zachytávanie sa na skalách a vťahovanie sa do úkrytov. U všetkých hlavonožcoch sa ramená nachádzajú priamo pri ústnom otvore alebo lepšie povedané okolo ústneho otvoru vytvárajú veniec.

Hlavonožce tak ako väčšina mäkkýšov majú vyvinutú radulu. Keďže sa však jedná o aktívnych predátorov loviacich korisť akou sú napr. ryby a kôrovce, majú vyvinuté ešte aj čeľuste. Sú určené na trhanie potravy a svojím tvarom pripomínajú zobák papagájov. Hlavonožce sú inteligentné tvory. Majú veľký mozog a dobre vyvinuté oči. Ich inteligencia bola dokázaná v rôznych laboratóriách aj pri skúmaní vo voľnej prírode. Najmä chobotnice prejavujú veľký dôvtip a prispôsobujú sa rôznym okolnostiam.

Na svoju ochranu hlavonožce používajú rôzne triky. Napr. chobotnice a sépie sú preborníkmi v maskovaní. V priebehu jednej sekundy menia svoje sfarbenie a prispôsobujú sa tak prostrediu, v ktorom sa práve nachádzajú. Zároveň dokážu imitovať výčnelky na koži takže raz vyzerajú ako posiate tvrdými, hrubými ostňami a druhý raz majú pokožku úplne hladkú. Bleskovými zmenami farieb varujú ostatných živočíchov alebo sa stávajú neviditeľnými, prípadne tak lákajú k sebe partnerov opačného pohlavia. Hlavonožce ešte na svoju obranu dokážu vypustiť oblak atramentu, ktorý zmätie prenasledovateľa a odvráti tak jeho pozornosť.

Ďalšou prednosťou hlavonožcov je schopnosť rýchle sa pohybovať. Neuveriteľný je na tom fakt, že si dokázali vyvinúť jednoduchý, ale účinný tryskový pohon. Hlavonožec nasaje cez sifón (trysku) potrebné množstvo vody do plášťovej dutiny a to do priestoru, kde sa nachádzajú žiabre. Na stenách dutiny sú silné svaly, ktoré živočích dokáže rýchlo stiahnuť. Stiahnutím je voda z dutiny vypudená veľkou rýchlosťou cez jediný otvor - sifón, čo spôsobí pohyb hlavonožca vpred. Kalmary sú vraj najrýchlejšie z mäkkýšov a dokážu vyvinúť rýchlosť 32 km/h. Okrem toho ako jediné sa združujú do veľkých húfov. Najväčším hlavonožcom je Kalmar obrovský, ktorý môže dosiahnuť dĺžku 20 m a hmotnosť viac ako 250 kg. Najnebezpečnejším hlavonožcom je Chobotnica modroprstencová. Jej vzrast je len okolo 10 cm no jej uhryznutie môže usmrtiť človeka do 15 min.

Kôrovce
Patria sem mikroskopický zástupcovia zooplanktónu, sotva viditeľné voľným okom, rovnako ako kraby a morské raky- homáre. Medzi vodné kôrovce patria jedny z najhojnejších živočíchov na Zemi, ktoré hrajú kľúčovú úlohu v mnohých potravových reťazcoch. Existuje vyše 40 000 druhov kôrovcov. Patrí sem aj najväčší článkonožec na svete veľkrab japonský (Macrocheira kaempferi).

U väčšiny druhov sú pohlavia oddelené. Pária sa, kladú vajíčka a starajú sa o ne, dokonca ich nosia v akomsi vrecku alebo ich pridŕžajú nohami. Z vajíčok sa vyliahnu drobné larvy (zoey), ktoré plávajú vo vode, prijímajú potravu a rastú, pričom sa im vyvíjajú telové články a končatiny.

V indickom oceáne žije populácia asi 100 miliónov červených krabov. Každý rok začiatkom obdobia dažďov sa presúvajú k pobrežiu, kde sa pária a kladú vajíčka. Po párení samice zostávajú pri mori ešte asi dva týždne-čakajú, kým vajíčka dozrejú, a potom ich roztrusujú po pobreží.

Medzi najväčšie kôrovce patria homáre. Americký či severoamerický homár môže dorásť do dĺžky 1 m vrátane klepiet, pri hmotnosti viac ako 11 kg. No tie, ktoré sa jedia, sú zvyčajne menšie. Homáre môžu prežiť aj sto rokov. Majú desať končatín, pričom prvý pár tvoria klepetá. Majú dve dlhé tykadlá, ktorými zachytávajú vibrácie, a sú tak upozorňované pred nebezpečenstvom. Kratšie fúziky zas reagujú na chemické látky v morskej vode. Zdržiavajú sa prevažne v skalnatých pobrežiach, rozsadlinách a trhlinaćh skál. Živia sa v noci morskými hviezdovkami, rybami, ulitníkmi, malými krabmi i uhynutými živočíchmi. Napádajú aj jedince svojho vlastného druhu.
 
Ostnatokožce
Ostnatokožce (Echinodermata) sú morské živočíchy, ktoré majú v koži drobné alebo väčšie vápenité doštičky. Tie sa môžu spájať a vytvoriť súvislý pancier. Na povrchu tela majú rôzne dlhé ostne. Vo vnútri tela je zložitý ambulakrálny systém. Je to sústava ciev, ktorých spojenie s vonkajším vodným prostredím zabezpečuje prederavená madreporová doštička.  Ako telová tekutina slúži u nich hydrolymfa.

Ostnatokožce sú mäsožravce, lovia morské mäkkýše. Najznámejšími zástupcami sú holotúrie, ježovky, hviezdovky a ľaliovky.
Holotúria japonská (Stichopus japonicus) meria 35 cm. Existujú však aj holotúrie z dĺžkou asi 2 m. Tieto výlučne morské živočíchy sú rozšírené od plytčín až po najväčšie hĺbky oceánu. Holotúrie sú hospodársky významné živočíchy. Vo viacerých krajinách ich ľudia lovia a konzumujú.
Ježovky majú guľovitý, srdcovitý alebo diskovitý tvar a sú pokryté platničkami, ktoré sú navzájom spojené, väčšinou nepohyblivo a tvoria pevný pancier. Povrch tela navyše chránia ostré tŕne. Ježovky sa väčšinou vyskytujú v plytkých moriach, ale takisto poznáme aj hlbokomorské druhy. Z hľadiska hospodárskeho využitia je ako pokrm najobľúbenejšia ježovka skalná (Strongylocentrotus lividus), ktorá sa vyskytuje v Stredomorí. Jej pancier má priemer 7 cm.
 
Drsnokožce
Tvar tela prispôsobený rýchlemu pohybu vo vode. Niekoľko radov zubov, výborný čuch. Totovšetko prispieva k tomu, že žraloky sú najúspešnejší dravci morí. Osídľujú oceány 350 miliónov rokov a za ten čas sa takmer nezmenili. Nemajú prirodzených nepriateľov. Musia neustále plávať, lebo nemajú plávací mechúr.
Drsnokožce (Chondrichtyes) sú morské živočíchy s chrupavkovitou kostrou. Nazývajú sa aj paryby. Ich koža je pokrytá ostrými plakoidnými šupinami, ktoré majú obdobnú stavbu ako zuby. U drsnokožcov sa už vytvárajú čeľuste, ktoré sa vyvinuli z prvého páru žiabrového oblúku. 5-7 párov žiabrových oblúkov si zachováva pôvodnú funkciu a sú na nich umiestnené žiabre. Oplodnenie je vnútrotelové a častá je živorodosť. Drsnokožce sú mäsožravé. Do tejto triedy patria žraloky, piliare, raje. V súčasnosti je známych viac ako 350 druhov žralokov. Zástupcovia: žralok obrovský, ž. líščí,  ž.  kladivohlavý, manta dvojrohá, raja mramorová, tŕňovky a iné.
 
Žralok modrý (Prionace glauca) patrí medzi druhy, ktorým sa obyčajne hovorí "ľudožrúti". Občas môže napadnúť aj človeka, hoci bežne sa živí rybami a hlavonožcami, napáda však aj morské cicavce delfíny. Žralok modrý dorastá až do dĺžky 6 m. Jeho domovom sú všetky moria tropického, subtropického a mierneho pásma. Pomerne hojný je v Stredozemnom mori. Najčastejšie sa zdržiava tam, kde sú veľké kŕdle rýb, najmä sleďov, makrel a tuniakov. Rybári ho nemajú radi, lebo im prekáža pri love a neraz potrhá siete aby sa dostal ku koristi.

Manta (Manta birostris) je najväčšia zo všetkých rají, meria 7 m a váži aj 2 tony. Podobne ako ostatné raje aj ona má zvrchu silne sploštené telo a stuhnutú kostru, takže sa nemôže prehýbať do strán. Na pohyb jej slúžia obrovské prsné plutvy spolu so sploštenými bokmi, ktoré vyzerajú ako krídla. Na rozdiel od väčšiny rají manta obýva otvorené moria. Obyčajne sa zdržiava v blízkosti kŕdľa kôrovcov alebo malých rybiek, ktoré sú jej hlavnou potravou. Pláva so široko roztvorenou papuľou a naberá ňou potravu. Žiabrový kôš jej slúži ako cedidlo. Podobne ako u iných rají žijúcich na otvorenom mori aj manta je živorodá, rodí jedno mláďa.
 
 
Ryby
Ryby (Osteichtyes, Pisces) sú výlučne vodné stavovce. Ich koža je slizovitá a sú v nej šupiny rôznych typov (cykloidné, ktenoidné, ganoidné). U väčšiny rýb je už kostra kostená. Chrbtica je rozdelená do stavcov a pôvodná chorda je zatlačená do zvyškov, ktoré sú medzi telami jednotlivých stavcov. Z bočných výbežkov stavcov sa v prednej časti tela tvoria rebrá, ktoré spevňujú steny brušnej dutiny. V oblasti párových plutiev (prsné a brušné) sa vytvárajú kosti, ktoré tvoria základ budúcich končatín. V oblasti prsnej plutvy sa tvorí lopatkové pásmo a v oblasti brušných plutiev panvové pásmo. Ani lopatkové ani panvové pásmo nie je spojené s chrbticou, obe sú voľne uložené v svaloch.

Je to počtom najväčšia skupina stavovcov. Variabilita rýb je veľmi veľká, existujú druhy dravé (karnivorné), všežravé, bylinožravé (herbivorné), aj parazitické. Väčšinou majú dobrý zrak a vynikajúci sluch. Mnohé sú pestro sfarbené, čo im pomáha pri získavaní partnera a obrane teritória. Niektoré ryby aj vydávajú zvuky (spravidla pomocou plávacieho mechúra). Kostnaté ryby majú veľmi vyvinutú bočnú čiaru (linea lateralis), slúžiacu na vnímanie chvenia a pohybu, ktorá môže byť priama alebo delená, úplna alebo neúplna, dokonca pri niektorých druhoch môže chýbať úplne.

Rozmnožujú sa väčšinou vonkajším oplodnením, niektoré ryby však vnútroným oplodnením. Existujú aj obojpohlavné ryby a druhy meniace pohlavie počas života. Najväšia časť rýb (familia Cichlidae) má rozvinutú rodičovskú starostlivosť – starajú sa o vajíčka (ikry) aj o mláďatá.
Ryby sú prispôsobené na trvalý život vo vodnom prostredí. Vyskytujú sa vo všetkých morských biotopoch – od hlbokých morí po pobrežné zóny. Niektoré druhy sú čiastočne obojživelné a dokážu tráviť určitý čas na súši, rozmnožovanie všetkých rýb je však viazané výlučne na vodné prostredie, pretože ikry nie sú chránené proti vysychaniu.

Niektoré ryby žijú samostatne, iné v pároch, mnohé ryby plávajú v menších či veľkých (často desiatky tisíc jedincov) skupinách, tzv. kŕdľoch alebo húfoch, či stádach. Všetky organizmy v kŕdli sa správajú tak ako ich sused v kŕdli . Tento systém uľahčuje obranu, vyhľadávanie potravy a hľadanie partnera na párenie.

Losos obyčajný
(Salmo salar) meria až 1,5 m. Obyčajne striebristosivé telo lososa posiate čiernymi škvrnami v čase nerese tmavne a na bokoch sa mu objavujú červené a oranžové škvrny. Samcom sa v tom čase predlžujú a hákovite ohýbajú čeľuste. Losos sa vyskytuje v severnej časti Atlantického oceánu, na neres tiahne do riek Európy. Vodné stavby, znečistenie riek a nadmerný odlov mali za následok zníženie jeho početnosti.

Rad úhory (Anguilliformes) zastupuje druh úhor obyčajný (Anguilla anguilla). Samce dorastajú maximálne do 0,5 m, samice do 1,5-2 m. V dospelosti žije úhor v riekach Európy, vo vodách európskych ostrovov a tiež v afrických riekach. Na rozmnožovanie tiahne do Atlantického oceánu, kde sa v hĺbkach Sargasového mora neresí a potom hynie. Larvy potom Golfský prúd unáša k európskym a severoafrickým brehom. Cestou metamorfujú. Úhor je dravá ryba. V zime upadá do spánku.

Rad tresky (Gadiformes) zastupuje treska obyčajná (Gadus morhua), ktorá veľmi užitočnou rybou známou takmer na celom svete. Tresky merajú často 1 m i viac. Obývajú plytké chladné vody. Citlivosť na teplotu je hlavnou príčinou striedavých úspechov pri jej love. Stačí totiž, aby bola teplota vyššia než obyčajne, a tresky odtiahnu na sever do chladnejších vôd.

Tuniak obyčajný
(Thunnus thynnus) dosahuje dĺžku až 3 m a hmotnosť 500 kg. Vyskytuje sa na mnohých miestach morí, najviac však v tropickej alebo subtropickej oblasti. Žije v kŕdľoch, ktoré pravidelne tiahnu pozdĺž pobrežia za korisťou a na neresiská. Všade sa hojne lovia.
Platesy (Pleuronectiformes) obývajú väčšinou tropické a subtropické moria, menej druhov žije v miernom pásme a len niektoré druhy zasahujú do polárnych vôd. Vedia sa farebne prispôsobiť podkladu. Mnohé druhy sa zahrabávajú do podkladu tak, že im z neho trčia iba oči. Vedia hýbať každým okom osobitne. Patria sem predovšetkým platesy (Pleuronectes) a halibuty (Hippoglossus).
Platesa obyčajná (Pleuronectes platessa) je najlovenejším druhom. Dorastá do dĺžky 50 cm. Platesa obyčajná má hladké telo pokryté malými okrúhlymi šupinami. Za očami má 4-7 kostených hrboľov. Živí sa zväčša kôrovcami a mäkkýšmi. Vyskytuje sa pri brehoch Európy od Čierneho mora až po Biele more a zasahuje až po Grónsko.
 

Plazy

Vtáky

Ich kostra nie je pneumatizovaná. Majú husté šupinové perie, ktoré dokonale chráni pred mrazom a svojou hladkosťou pred trením pri plávaní pod vodou. Na tele majú silnú vrstvu tuku, perie majú dobre premastené olejom a dokážu tak vydržať aj 60 stupňové mrazy. Zakrpatené krídla sa im premenili na plutvy a používajú ich na akési lietanie vo vode. Na súši chodia tučniaky vzpriamene a nemotorne, lebo nohy majú posunuté pod telom, ktoré slúžia vo vode ako kormidlo. Poznáme 16 druho tučniakov.

Najmenším tučniakom je asi 40 centimetrový tučniak modrý. Nájdeme ho na pobreží Nového Zélandu, Tasmánie a južnej Austrálie.
Tučniak cisársky je najväčším plávajúcim vtákom. Môže merať až 120 cm a vážiť 40 kg. Živí sa rybami. Pri ich love sa dokáže ponoriť do hĺbky až 250 m. Pod vodou vydrží až 18 minút, čo je najdlhšie zo všetkých vtákov.
Najväčší druh je tučniak obrovský (Aptenodytes forsteri), ktorý je vysoký asi 1,5 metra a váži okolo 35 kg. Hniezdi na pevnine Antarktídy v čase, keď panuje polárna noc a teplota klesá až pod - 50 stupňov Celzia. Je jediný z tučniakov, kde sa o vyliahnutie mláďat stará samec. Ostáva až dva mesiace bez jedla, lebo stojí po celý čas a drží jediné vajce na nohách, aby neležalo na ľade. Keď sa mláďa vyliahne, vráti sa samica z mora, aby ho nakŕmila a konečne sa ide najesť aj samec.

Tučniak patagónsky
(Tučniak kráľovský)- (Aptenodytes patagonicus) je po tučniakovi cisárskom druhým najväčším tučniakom. Obidvaja zároveň predstavujú jediných zástupcov rodu Aptenodytes. Tučniak kráľovský dorastá do hmotnosti až 21 kg a dĺžky tela 95 cm. Jeho potrava sa skladá hlavne z rýb, krilu, kôrovcov a hlavonožcov. Žije až v niekoľkotisícových kolóniách

Cicavce

Plutvonožce (Pinnipedia) sa druhotne prispôsobili vodnému prostrediu. Končatiny majú plutvovitý tvar, nos zakrpatel, zredukovali sa ušnice, vyvinul sa sval na zatváranie nozdier. Dýchajú pľúcami. U niektorých živočíchov sa očné zuby premenili na kly.

Uškatcovité
(Otaniidae) sú šelmy dokonale prispôsobené na život vo vode. Končatiny majú skrátené a na konci premenené na plutvy, ktoré sú veľmi pohyblivé a schopné vykonávať takmer kruhovité pohyby. Najznámejším zástupcom je uškatec kalifornský (Zalophus californianus). Často ho vidíme nielen v zoologických záhradách, ale aj v cirkusoch. Ľahko sa dá skrotiť a vycvičiť a skvele udržuje rovnováhu, zatiaľ čo na nose mu balansujú rôzne predmety.

Tuleňovité (Phocidae) majú prúdnicovité telo, pokryté krátkou, hrubou srsťou. Ramená a nohy sú premenené na silné plutvy. Mnohé druhy žijú na pobrežiach a blízko nich vo všetkých oceánoch sveta. Tuleň obyčajný (Phoca vitulina) je asi 2 m dlhý. Vyskytuje sa okolo severomorských prístavov, v zálivoch a ústiach riek. Na breh vychádza len spať, slniť sa a odpočívať. Tuleň fúzatý (Erignathus barbatus) dosahuje dĺžku 2,5 m. Žije v moriach na okraji Arktídy. Má dlhé, citlivé fúzy, ktorými pri dne vyhľadáva mäkkýše. Živí sa rybami a krevetami. Tuleň mníšsky (Monachus monachus) patrí medzi najohrozenejšie druhy tuleňov na svete. Pôvodne bol rozšírený v Stredozemnom mori a rozmnožoval sa na plážach, ktoré sú dnes turistickými centrami. Hrozí mu vyhynutie.

Mrožovité
(Odobenidae) sú veľké plutvonožce, vyznačujúce sa veľkými hornými očnými zubami, z ktorých sa vyvinuli až 75 cm dlhé kly. Samce sú až 3,5 m dlhé a môžu vážiť až 1,5 t. Na zvráskavenom tele majú pomerne málo srsti, ale hrubá podkožná vrstva tuku ich chráni pred chladom arktického mora. Neraz ich možno vidieť vyhrievať sa na plávajúcich ľadových kryhách, alebo na kamenitých pobrežiach arktického oceánu. Dlhými klami vyhrabávajú svoju najdôležitejšiu potravu, lastúrniky, a bránia sa nimi aj pri nepriateľských stretnutiach s ľadovými medveďmi. Podobne ako aj iné plutvonožce aj mrože sa ozývajú hlasným hlbokým bučaním.

Veľryby (Cetacea) sú najväčšie cicavce sveta žijúce vo všetkých oceánoch. Spomedzi cicavcov sú najlepšie prispôsobené životu vo vode. Vretenovité telo majú zakončené plutvovitým chvostom. Z končatín im zostali len predné, ktoré sa premenili na plutvy a plnia úlohu kormidiel. Ako všetky cicavce, aj veľryby dýchajú pľúcami. Zdržujú sa preto len v malých hĺbkach, aby sa mohli občas nad hladinou nadýchnuť. V súčasnosti je veľa druhov ohrozených v dôsledku intenzívneho lovu.

Veľryba grónska
(Balaena mysticetus) sa vyskytuje len v najsevernejších moriach Atlantického a Tichého oceánu, v oblasti plávajúcich ľadovcov. Je najťažším žijúcim zvieraťom a dosahuje váhu až 200 ton. Pre veľké prenasledovanie človekom je už takmer vyhubená.

Narval jednorohý
(Monodon monoceros) dosahuje dĺžku 4,5 m. Má len jeden zub, ktorý sa samcom vyvíja do dlhého zakrúteného kla, vyrastajúceho cez otvor v hornej pere. Samce niekedy používajú kly pri vzájomných súbojoch, ich pravý účel však nie je známy.

Vorvaň tuponosý (Physeter catodon) je s dĺžkou 18 m najväčším druhom zubatých veľrýb. Vo veľkej hranatej hlave, ako aj v trupe pozdĺž chrbtice sú dutiny naplnené žltkastou tekutou hmotou, ktorá na vzduchu zčasti tuhne na tuhý spermacet a sčasti sa oddelí ako spermacetový olej. Tieto produkty využívajú ľudia. Vorvaň žije v tropických moriach, ale občas sa zatúla i ďalej na sever alebo na juh. Početné zuby mu pomáhajú chytiť a rozžuvať kraky (veľké hlavonožce) a sépie, ktorými sa živí.

Do tohto radu zaraďujeme aj delfíny. Sú to múdre, vo vode veľmi obratné cicavce. Často plávajú v skupinách pri hladine zarovno s výletnými loďami. Dajú sa vycvičiť podobne ako uškatce. Živia sa hlavne menšími rybami.
Delfíny patria k najinteligentnejším živočíchom. Sú to cicavce dokonale prispôsobené životu vo vode. Nemajú srsť a teplotu im pomáha udržať silná vrstva podkožného tuku. Dýchajú pľúcami a preto sa musia pravidelne vynárať nad hladinu. Mláďatá sa živia materským mliekom. Typické pre nich je vydávanie rôznych zvukov s ktorými sa dorozumievajú. Okrem zraku a sluchu majú delfíny aj schopnosť echolokácie. Vydávaním hlasného zvuku dochádza k jeho odrazení a tento zvuk delfín znova zachytí. Dokážu takto určiť smer, vzdialenosť prekážky, koristi, či nebezpečenstva.

Vráskavec ozrutný (Balanoptera musculus) je najväčší žijúci cicavec, patriaci k bezzubým veľrybám. Býva až 30 metrov dlhý a váži 115 ton. Od hrdla až po brucho sa mu tiahnu pozdĺžne vrásky. Je jednofarebne modrosivý, iba na spodnej strane má svetlejšie škvrny. Mláďa sa rodí až 7 m dlhé. Vráskavec žije vo všetkých oceánoch medzi Arktídou a Antarktídou. Keďže nemá zuby, živí sa makroplanktónom. Preciedza vodu cez kostice v papuli a prehĺta pritom drobné kôrovce, mäkkýše, hlavonožce a malé ryby do veľkosti sleďa.
 
Veľryby sa lovili na mäso. Postupne sa však začali využívať na výrobu rozličných produktov aj ich tuk, koža, kosti, zuby a iné časti tela. K produktom z veľrýb patria mydlo, potrava pre domáce zvieratá, rúž na pery, sviečky, priemyselné hnojivo, šnúrky do topánok, šampóny, lepidlá, leštidlá, blany na bubon a iné produkty. Dnes už máme za tieto výrobky vhodné náhrady, takže nemusíme pre ne zabíjať veľryby. Veľryby sa lovili odpradávna. Bol bola to namáhavá práca, ale zdokonaľovaním techniky lovu  sa lov rozširoval, až  sa stal bezohľadný a bezcitný. To zapríčinilo, že všetky druhy veľrýb sú dnes uvedené v zozname ohrozených zvierat.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Biológia

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.018 s.
Zavrieť reklamu