Biológia rastlín

Biológia rastlín zahŕňa štúdium rastlín  - vonkajší tvar /morfológia/,  vnútornú stavbu /anatómia/,
životné funkcie/ fyziológia/, rastlinná systematika – taxonómia.
 
Stavba rastlinnej bunky
Typické štruktúry rastlinnej bunky  sú  BS, plastidy a vakuoly.
bunková stena  - produkt protoplastu – na vonkajšej strane CM;  tvoria ju rôzne látky – celulóza, pektíny, lignín; môže byť imregnovaná – prestúpená organickými látkami – vosky, lignín, alebo inkrustovaná – prestúpená anorganickými látkami – CaCO3, SiO2;
plastidy – podľa prítomnosti farbív – leukoplasty, chloroplasty, chromoplasty;
-  leukoplasty – bezfarebné, najčastejšie sú to  amyloplasty obsahujúce škrob, nachádzajú sa  v zásobných orgánoch – hľuza zemiaka, v klíčnych listoch;
chloroplasty sa priamo podieľajú na fotosyntéze; v tylakoiodoch- chlorofyl, karotenoidy – doplnkové farbivá pri fotosyntéze; vnútro chloroplastov vypĺňa stróma – hmota podobná cytoplazme; v stróme sa nachádza DNA a ribozómy – proteosyntéza;  
- chromoplasty – sú fotosynteticky neaktívne – v zrelých plodoch, kvetoch, starnúcich listoch, v mrkve a i.; obsahujú karotenoidy – oranžové, červené, žlté sfarbenie;
- vakuoly – sú vyplnené bunkovou šťavou – 90% voda, ďalej obsahujú rozpustné organické látky –  sacharidy, AMK, organické kyseliny, triesloviny,  antokyány – podmieňujú sfarbenie kvetov a listov /napr. listy červenej kapusty/ a rozličné anorganické látky;  vo vakuolách sú prítomné hydrolytické enzýmy – účasť na rozkladných /lytických/ procesoch  bunky; vakuoly od cytoplazmy oddeľuje semipermeabilná membrána – tonoplast.
 
Rastlinné pletivá
- mnohobunkové vyššie rastliny sú zložené z veľkého množstva navzájom pospájaných buniek rôznej štruktúry, ktoré sa diferencovali a tvarom  prispôsobili na vykonávanie určitej funkcie;
-  pletivá – súbory buniek, ktoré sa tvarom prispôsobili na vykonávanie určitej funkcie;
-  histológia – veda zaoberajúca sa štúdiom pletív;
-  rastlinné bunky sú navzájom pospájané /plazmodezmy/- výmena látok, komunikácia;
-  sústavy pletív – orgány – sústavy orgánov – organizmus;
 
Základné typy pletív
Triedenie pletív môže byť z rôznych hľadísk ® podľa schopnosti deliť sa v určitej etape vývinu:  delivé - meristematické pletivá a trváce pletivá;
 
Delivé pletivá
-  sú tvorené bunkami, ktoré sú schopné deliť sa – zabezpečujú rast rastlín;
-  nachádzajú  sa v rastových  vrcholoch koreňa a stonky - vegetačné vrcholy;
-  pri výtrusných rastlinách vznikajú z jednej bunky – iniciály; 
-  pri semenných rastlinách je sústava delivých pletív – meristémy:
1.  v rastových vrcholoch koreňa a stonky sú tzv. pôvodné – vrcholové meristémy  2.  ďalším delením pôvodných meristémov vznikajú primárne meristémy – z nich vznikajú trváce pletivá
3.  latentné /zvyškové/ meristémy sú delivé pletivá, ktoré si zachovávajú schopnosť deliť sa, ale iba za určitých podmienok – v stonke - pericykel a v koreni - perikambium;
4.  sekundárne / druhotné/ meristémy -vznikajú z už diferencovaných /trvácich/ pletív, ktoré druhotne znovu nadobudli schopnosť deliť sa – patrí sem kambium a felogén ® zabezpečujú druhotné – sekundárne hrubnutie koreňa a stonky – rast do šírky;
 
Trváce pletivá
Tvoria ich diferencované - funkčne a tvarovo rozlíšené bunky, ktoré sú špecializované na vykonávanie určitých funkcií;
Delíme ich: 1.  podľa zhrubnutia bunkovej steny
    2.  podľa funkcie
1. podľa zhrubnutia bunkovej steny sa rozdeľujú na:
   a/ parenchymatické  pletivo /parenchým/  je tvorené  tenkostennými  bunkami,  ktoré majú vo všetkých  smeroch približne rovnaké rozmery;
- s veľkými medzibunkovými priestormi – vypĺňajú spravidla vnútorné časti rastlinných orgánov; 
b/  kolenchymatické pletivo /kolenchým/ -  bunky s nerovnomerne zhrubnutou BS -  v rohoch;  - sú v stopkách plodov, v stonkách - obyčajne pod pokožkou;
c/  sklerenchymatické pletivo /sklerenchým/ -  bunky s rovnomerne zhrubnutou BS; 
- sú v škrupine orechov, kôstke, „kamenné bunky“ v hruške;
- sklerenchymatické bunky sú pevné a pružné; z lykovej časti buniek ľanu, konope, juty sa  získavajú vlákna – textilný priemysel;
  Kolenchým a sklerenchým sú mechanické pletivá.
 
 2.  podľa funkcie, ktorú pletivá vykonávajú sa rozdeľujú na: krycie, vodivé, základné
  a/ krycie pletivá – pokožkové 
  - chránia rastlinu pred nepriaznivými vplyvmi prostredia, pred mechanickým  poškodením, pred nadmerným vyparovaním vody a sprostredkúvajú výmenu látok s vonkajším prostredím;
- pokožka nadzemných orgánov sa nazýva epiderma;
- pokožka koreňa má odlišnú funkciu – nazýva sa rizoderma;
- pokožka má na povrchu špeciálne útvary – kutikula, prieduchy, hydatódy, chlpy-trichómy a  emergencie;
Kutikula  
- tvorí súvislú vrstvu na vonkajšej bunkovej stene listov a stoniek, nikdy nie koreňov;
- obsahuje kutín – pre vodu a plyny takmer nepriepustný – ochrana pred vyschnutím;
Prieduchy
- sprostredkujú výmenu plynov /O2, CO2/ medzi rastlinou a vonkajším prostredím a vyparovanie vody vo forme vodnej pary - transpirácia;
- tvoria ho 2 zatváracie bunky obličkovitého tvaru – medzi nimi je dýchacia medzera;
- v prieduchových bunkách sú chloroplasty;
- otváranie prieduchov závisí od koncenrácie osmoticky aktívnych látok a prítomnosti vody, tepla, svetla
- suchomilné rastliny majú prieduchy ponorené pod úroveň pokožky – vyparovanie sa znižuje na minimum;
- vlhkomilné rastliny naopak majú prieduchy nad úrovňou pokožky – vyparovanie sa zvyšuje;
- jednoklíčnolistové rastliny – na obidvoch stranách pokožky, dvojklíčnolistové – na spodnej strane;
Hydatódy
- prieduchy, ktoré stratili schopnosť zatvárať sa – sú natrvalo otvorené – pri nadbytku vodných pár v ovzduší vylučujú vodu aj soli z pokožkových pletív - gutácia;
Chlpy
- sú súčasťou pokožkových pletív – tvar, štruktúra a funkcia sú rozdielne;
- krycie– na povrchu listov, žľaznaté– muškát, pŕhlivé– pŕhľava, absorpčné trichómy =  koreňové vlásky – sú schopné prijímať vodu a v nej rozpustné minerálne látky – vyrastajú y pokožky koreňov;
Emergencie – majú rôznu funkciu, napr. kryciu – ostne – ruža, egreš;  žľaznaté emergencie – vylučujú sliz, napr. na zimných púčikoch, alebo tentakuly – lepkavé žliazky mäsožravých rastlín;
 
b/ vodivé pletivá
  - zabezpečujú transport vodných roztokov a spracovaných živín do jednotlivých častí rastliny
 - po ich obvode sa tvoria mechanické pletivá - spevnenie
 - nižšie rastliny nemajú vodivé pletivá – prísun živín – difúziou a osmózou
 - vyššie rastliny /výtrusné aj semenné/ pri prechode na suchú zem – diferencovali sa vodivé pletivá
  - základ vodivých pletív – cievny zväzok – tvorí ho drevná a lyková časť
 
 1. drevná časť CZ – xylém – vedie vodu a v nej rozpustné anorganické látky z koreňa k listom-  transpiračným prúd CZ; obsahuje cievy – trachey /ďalej ešte drevný parenchým a sklerenchým/; 
cievy sú súvislé trubice z pôvodne nad  sebou uložených odumretých buniek – priečne priehradky sa rozpadli; cievice – stavbou primitívnejšie – čiastočne zachované priečne priehradky – papraďorasty a borovicorasty
2.  lyková časť CZ – floém – rozvádza hotové asimiláty /organické látky/ z listov na miesto spotreby, alebo do zásoby – asimilačný prúd CZ; obsahuje sitkovice /bývajú obklopené parenchymatickými alebo sklerenchymatickými bunkami – spevňujú CZ/;
sitkovice tvoria na rozdiel od ciev živé bunky, ktorých priečne priehradky sú perforované /sitko/ - živiny rozvádzajú iba 1 – 2 vegetačné obdobia;
 
Typy cievnych zväzkov
Podľa usporiadania dreva voči lyku sa CZ delia na: kolaterálne, bikolaterálne, koncentrické /tieto typy sa vyskytujú v stonkách/ a radiálne CZ – vyskytujú sa v koreňoch;
kolaterálne CZ – majú lykovú časť orientovanú k obvodu a drevnú do stredu rastliny
bikolaterálne CZ – dve lykové časti obklopujú drevnú časť/čeľaď tekvicovité, niektoré tieňomilné rastliny/
koncentrické CZ /fylogenet. najstaršie/ - majú buď drevnú časť obklopenú lykovou – lykostredný-  /papraďorasty s výnimkou prasličiek/, alebo naopak – drevostredný
radiálne CZ, lúčovité – sú typické pre koreň rastliny, lyková a drevná časť sa navzájom striedajú a od seba ich oddeľuje základné pletivo /väčšinou parenchým/;
 
c/ základné pletivá
- väčšinou tvoria parenchymatické bunky – elastické BS, iba zriedka drevnatejú
- vypĺňajú priestor medzi krycími a vodivými pletivami
- z funkčného hľadiska predstavujú nesúrodý súbor pletív, odlišujú sa aj tvarom a obsahom buniek
- patria sem pletivá – mechanické, asimilačné, zásobné a vylučovacie
mechanické pletivá  - kolenchým a sklerenchým
asimilačné pletivá – obsahujú chloroplasty, sú uložené medzi vrchnou a spodnou pokožkou listov /mezofyl/
zásobné pletivá – obsahujú rôzne organické látky – cukry, škrob, tuky, bielkoviny, sú typické pre zásobné orgány hľuzy, podzemky, cibule a i.
vylučovacie pletivá /exkrečné/ - produkujú a do vonkajšieho prostredia vylučujú rôzne látky
patria sem napr. mliečnice – hromadí sa v nich mliečne sfarbená tekutina – latex – v minulosti sa z neho získaval prírodný kaučuk, alkaloidy a i. farmaceuticky účinné látky;
patria sem aj nektáriá kvetov – vylučujú nektár /roztok cukrov a aromatických látok/.

Rastlinné orgány
Orgán je ucelená časť rastlinného tela, ktorý je prispôsobený  na vykonávanie určitej funkcie. Tvoria ho zvyčajne súbory krycích, vodivých a základných pletív. Z pôvodných telómov rýniorastov sa postupne vyvinuli vegetatívne a generatívne  /reprodukčné/ orgány vyšších rastlín.
Najjednoduchšie suchozemské rastliny, ktorých telo netvorili pravé rastlinné orgány sa nazývajú stielkaté rastliny. Ich telo tvorí stielka – thallus, na  ktorej  sa postupne diferencovali pakorienky – rhizoidy, pabyľka -  kauloid a palístky – fyloidy. Prispôsobovaním sa suchozemským podmienkam vznikali cievnaté rastliny – Cormobionta, ktorých telo tvorí  kormus,  t.j. pravé rastlinné orgány – koreň, stonka, listy a kvety.
 
Vegetatívne orgány
Medzi vegetatívne orgány patrí koreň, stonka a listy. Zabezpečujú fyziologické funkcie, najmä výživu a rast počas ontogenézy. V niektorých prípadoch umožňujú aj vegetatívne rozmnožovanie.

Koreň – radix
Koreň je rastlinný orgán, ktorý sa nachádza spravidla pod zemou. Majú ho diferencované všetky papraďorasty /t.j. prasličkorasty, plavúňorasty a sladičorasty/ a semenné rastliny.
Funkcia koreňa:
·  mechanická – upevňuje rastlinu v pôde
·  vyživovacia  - čerpá z pôdy vodu a živiny
·  metabolická – chemická úprava minerálnych látok, syntéza rastových látok
Druhotne sa koreň prispôsobil na funkciu:
· zásobného orgánu /mrkva, cukrová repa/ a podieľa sa na
· vegetatívnom /nepohlavnom/ rozmnožovaní rastlín.
Koreňová sústava – všetky korene jednej rastliny.
1.  Primárna koreňová sústava – alorízia - väčšina rastlín – rozlišujeme hlavný koreň a bočné korene. Je typická pre dvojklíčnolistové rastliny /napr. mrkva/.
2.  Vedľajšia – adventívna koreňová sústava – homorízia – hlavný koreň zastavuje rast a jeho funkciu preberajú vedľajšie – zväzkovité korene. Je typická pre jednoklíčnolistové rastliny /napr. cibuľa/.
Koreňový vrchol je chránený koreňovou čiapočkou. Umožňuje lepšie prenikanie koreňa do pôdy, pretože jej bunkové steny slizovatejú. Podieľa sa na pozitívne geotropickom raste koreňa – v smere zemskej príťažlivosti. V koreňovej čiapočke je zvláštny útvar – stĺpik /columella/, v ktorom je umiestnený statolitový aparát – presýpací škrob /škrobové zrná v amyloplastoch/. Tento umožňuje rast koreňa v smere zemskej príťažlivosti. Statolitovú teóriu formuloval už v roku 1900 B.Němec.
 
Rast  koreňového vrcholu
Koreňový vrchol rozdeľujeme na tri oblasti, zóny. Meristematická – embryonálna, pre ktorú je typické intenzívne delenie buniek. Predlžovacia, v ktorej sa bunky zväčšujú a rastú. Dozrievacia, pôvodne nazývaná diferenciačná, v ktorej sa bunky postupne špecializujú a diferencujú.
 
Anatomická stavba koreňa – primárna
Na priečnom reze koreňa možno rozlíšiť:
–  koreňovú pokožku /krycie pletivá/
–  primárnu kôru /základné pletivá/
–  stredný valec /vodivé a základné pletivá/
1.  Koreňová pokožka – rizoderma  nemá kutikulu. V určitej oblasti od koreňového vrcholu  /miesta, kde sú už CZ/ vyrastajú koreňové vlásky – zvyšujú absorpčný povrch koreňa. Stále sa obnovujú.
2.  Pod pokožkou je primárna kôra  - súbor parenchymatických buniek. Má tri vrstvy – vnútorná vrstva sa nazýva endoderma – zreteľne oddeľuje vodivé pletivá /CZ/ od ostatnej kôry.
3. Pod endodermou sa nachádza perikambium, ktorého bunky si  zachovávajú schopnosť deliť sa a vyrastajú z neho bočné korene. Perikambium je súčasťou stredného valca, ktorý ďalej tvorí radiálny CZ, stržeň a stržňové lúče. Priestor medzi nimi je vyplnený parenchýmom, poprípade sklerenchýmom a rôznymi typmi základného pletiva, hlavne zásobného.
 
Sekundárne hrubnutie koreňa
Je výsledkom činnosti sekundárnych meristémov – kambia a felogénu. Sekundárne hrubnú iba korene nahodsemenných a dvojklíčnolistových rastlín. Kambium sa  zakladá v CZ medzi drevnou a lykovou časťou CZ  /medzi vnútornou časťou lyka a vonkajšou časťou dreva/. Smerom do stredu koreňa produkuje nové drevo – bunky sekundárneho dreva a smerom k obvodu bunky sekundárneho lyka. Aktivita kambia závisí od sezónnych zmien a faktorov vonkajšieho prostredia. Felogén sa tvorí z buniek pericykla. Smerom k obvodu produkuje bunky korku /najmä korene trvácich  rastlín/.
 
Metamorfózy – premeny koreňa
Ide o tvarové a funkčné zmeny počas jeho evolúcie.
Tvary koreňov – niťovitý, valcovitý, kužeľovitý, vretenovitý, repovitý.
Z hľadiska funkcie sú najznámejšie metamorfózy:
· barlovité korene – upevňujú rastlinu v bahnitej pôde
· vzdušné korene epifytických rastlín, /monstera, filodendron/
· zásobné korene, napr. mrkva, petržlen, buľva cukrovej repy, reďkovky
· koreňové hľuzy sa zakladajú na bočných koreňoch /blyskáč, georgína/
· symbiotické korene – čeľaď bôbovitých – v ich pletivách žijú hľúzkové baktérie schopné viazať vzdušný dusík – syntéza bielkovín
· haustória sú premenené korene parazitických a poloparazitických rastlín – čerpanie živín z hostiteľskej rastliny /imelo/
 
Stonka – kaulom
Je nadzemná časť vyšších  rastlín, má podobnú stavbu ako koreň. Základná funkcia stonky je mechanická a vodivá:
· spevňuje rastlinu a zväčšuje jej povrch tým, že sa rozkonáruje
· priestorovo rozmiestňuje vegetatívne a reprodukčné orgány
· rozvádza vodu a v nej rozpustné minerálne látky z koreňov do všetkých pletív a orgánov rastliny
· rozvádza produkty fotosyntézy /asimiláty/ do ostatných pletív a orgánov rastliny.
 
Rast a rozkonárenie stonky
-  rast stoky do dĺžky nie je rovnomerný
-  v stonke sa striedajú uzly  /nódy/ – z nich vyrastajú listy a články – internódiá  /medziuzly/
-  rastový /vegetačný/ vrchol stonky tvorí meristém
-  meristém na rozdiel od koreňa nie je chránený čiapočkou, ale je obalený púčikmi – základy listov
-  z púčikov v pazuchách listov vyrastajú dcérske stonky – rozkonárenie stonky
-  rozkonárenie stonky –strapcovité /dcérske stonky nepresahujú materskú, napr. dub/ a vrcholíkovité
  /dcérske stonky sú dlhšie a hrubšie ako materská stonka, napr. vinič, breza, lipa, pagaštan/.
 
Morfologická stavba stonky
V závislosti od charakteru stonky a postavenia listov a kvetov na nej sa delia rastliny na:
-  byliny  – olistená stonka sa tvorí a odumiera v jednom roku
  stvol – bezlistá byľ zakončená kvetom alebo súkvetím
  steblo – dutá, článkovaná bylinná stonka s vyznačenými kolienkami
- dreviny – rastliny s drevnatou stonkou – rozdeľujeme ich na polokry, kry a stromy
 
Anatomická stavba stonky – primárna
Na priečnom reze stonky možno rozlíšiť:
- pokožku /krycie pletivá/
- primárnu kôru / základné pletivá/
- stredný valec /latentné, vodivé, mechanické a základné pletivá/
 
1.  Pokožka – epiderma je tvorená tesne k sebe priliehajúcimi bunkami, ktoré majú na vonkajšej strane kutikulu  a chlpy; môže byť aj inkrustovaná oxidom kremičitým /napr.čeľaď prasličkovité/
2.  Primárna kôra – nachádza sa pod pokožkou, tvoria ju základné pletivá, môžu sa tu vyskytovať živicové, silicové  kanáliky a mliečnice. Vnútorná vrstva sa nazýva endoderma – zreteľne oddeľuje vodivé pletivá od ostatnej kôry. Niekedy je tvorená parenchymatickými bunkami s veľkým obsahom škrobových zŕn, nazýva sa škrobová pošva.
3.  Pod endodermou /škrobovou pošvou/ sa nachádza pericykel /latentný – zvyškový meristém/-obvodové pletivo stredného valca, ktoré oddeľuje škrobovú pošvu od CZ. Vodivé pletivá v strednom valci môžu mať všetky typy CZ, okrem radiálnych /najčastejšie kolaterálny CZ/. Stržeň a stržňové lúče tvoria parenchymatické bunky, môžu byť obklopené aj sklerenchymatickými vláknami, ktoré majú mechanickú funkciu.
 
Druhotné hrubnutie stonky
Jednoklíčnolistové rastliny a papraďorasty hrubnú netypickým rastom buniek, ktoré sa diferencujú činnosťou primárnych meristémov.
Nahosemenné a  dvojklíčnolistové rastliny vytvárajú druhotné pletiváčinnosťou sekundárnych meristémov - kambia a felogénu.
Kambium sa zakladá medzi drevnou a lykovou časťou cievneho zväzku. Na jar sa jeho činnosťou vytvárajú veľké, tenkostenné bunky, ktoré produkujú svetlejšie /redšie/ jarné drevo – beľ. V lete produkuje tmavšie /tvrdšie/  letné drevo – jadro. Rozdielna štruktúra a farba sekundárneho dreva na jar a v lete nie je rovnomerná. Na priečnom reze tvoria kruhy – letokruhy. Činnosťou kambia sa tvorí sekundárne drevo /deuteroxylém/ - smerom do stredu stonky a sekundárne lyko /deuterofloém/ - smerom k obvodu stonky. Pokožka a primárna kôra sa nestačí prispôsobovať zväčšujúcemu sa povrchu. Preto sa tu zakladá sekundárne delivé pletivo – felogén, ktoré smerom do stredu stonky oddeľuje bunky zelenej kôry  /feloderm/ a smerom k obvodu korkové pletivo. Tak vzniká druhotná kôra / periderm/, ktorú v prípade drevnatej stonky tvoria bunky korku, felogénu a zelenej kôry. Pletivá, ktoré sa nachádzajú smerom von od delivého pletiva postupne odumierajú, odlupujú sa, a tak vzniká borka.  Výmenu plynov pri drevinách zabezpečujú modifikované prieduchy – lenticely.
 
Metamorfózy stonky
- podzemok – je podzemná stonka, pomocou ktorej rastlina prekonáva nepriaznivé vegetačné podmienky a aj sa vegetatívne rozmnožuje /konvalinky, skorocel, pýr, praslička a i./
- stonková hľuza – má zásobnú funkciu /kaleráb – nadzemná,  zemiak  - podzemná hľuza/
- cibuľovitá hľuza – napr. jesienka, šafran, mečík
- úponok – napr. vinič, tekvica

· brachyblast – malý bočný zakrpatený konárik, ktorý nesie listy /borovica, smrekovec/, alebo kvety /buk, jabloň/
· sukulentná stonka /dužinatá/ - kaktusy – schopná zadržať veľa vody
· poplaz – bočná stonka, vyrastajúca z pazúch prízemnej ružice  listov /jahoda/

List – fylom
Je bočný rastlinný orgán obmedzeného rastu. Spolu so stonkou tvorí výhonok. Základné funkcie listu sú:
· forosyntetická asimilácia
· vyparovanie vody – transpirácia
· výmena plynov /CO2, O2/
 
Morfológia listu
Na liste rozoznávame čepeľ, stopku, niekedy aj pošvu /trávy/ a párové prílistky. Niektorým druhom rastlín môžu niektoré časti listu chýbať /napr. stopka/.
Bifaciálny list- vnútorné usporiadanie pletív v listovej čepeli je v hornej časti iné ako v spodnej časti. Takýto list je rozlíšený na rub a líce. Je typický pre dvojklíčnolistové rastliny, napr. lipu, púpavu, javor a i. Monofaciálny list – nerozlišujeme rub a líce. Je typický pre tropické a väčšinu jednoklíčnolistových rastlín, napr. cibuľa, cesnak, tulipán, konvalinka, kosatec, eukalyptus a i.
 
Pre rastlinnú taxonómiu je dôležité najmä určenie:
· žilnatina listu - najstarším typom je vidlicovitá žilnatina, dodnes zachovaná pri niektorých papradiach. Žilnatina jednoklíčnolistových rastlín je spravidla rovnobežná /napr.trávy/. Pre dvojklíčnolistové rastliny je typická perovitá /napr. lipa, čerešňa/ a dlaňovitá /javor/.
· členitosť listovej čepele – rozoznávame jednoduché a zložené listy.
Jednoduché listy môžu mať iba jednu – celistvú čepeľ /napr. jabloň, čerešňa, lipa/
  alebo – delenú čepeľ /javor, slez, dub/
  Zložené listy majú čepeľ rozdelenú ne tri a viac samostatných častí, ktoré sa nazývajú lístky /napr.vika, hrach, agát, pagaštan/.
· obrys listovej čepele – okraj listovej čepele môže byť celistvý – celistvookrajová, pílkovitá, zúbkovaná, vrúbkovaná.
· pripojenie listu k stonke – striedavé postavenie listov, protistojné listy, praslenovité listy
 
Anatomická stavba listu
List, podobne ako koreň a stonku tvoria pokožkové pletivá – pokožka, vodivé – CZ a základné pletivá. V stavbe bifaciálneho listu možno rozlíšiť vrchnú a spodnú pokožku – epidermu, ktorá obklopuje listový parenchým – mezofyl. V mezofyle sú umiestnené kolaterálne CZ. V CZ býva aj sklerenchymatické pletivo chrániace list pred roztrhnutím. Na bunkovej stene pokožkových buniek /na povrchu pokožky/ sa vytvára kutikula. Bunky pokožky tesne k sebe priliehajú a nevytvárajú intercelulárne priestory.
Bifaciálny list má rozdielnu anatomickú stavbu vrchnej a spodnej strany čepele. Listový mezofyl tvorí palisádový parenchým, ktorý obsahuje veľké množstvo chloroplastov a špongiový /hubový/ parenchým s veľkými medzibunkovými priestormi. Bunky špongiového parenchýmu obsahujú oveľa menej chloroplastov. Spodná pokožka má prieduchy, ktoré umožňujú výdaj vody a výmenu plynov.

Monofaciálny list má rovnakú vrchnú aj spodnú stranu čepele, takže nemožno na ňom rozlíšiť rub a líce. Mezofyl nie je diferencovaný na palisádový a špongiový parenchým. Prieduchy sú umiestnené na vrchnej aj spodnej strane listu. Anatomickú stavbu listu ovplyvňuje osvetlenie, podnebie a stanovište. Všeobecne platí, že suchomilné rastliny majú prieduchy ponorené pod úroveň pokožky, čím sa vyparovanie znižuje na minimum. Vlhkomilné rastliny naopak, majú prieduchy nad úrovňou pokožky, čím sa vyparovanie zvyšuje. Najväčšie prieduchy majú jednoklíčnolistové rastliny. Mezofyl vodných rastlín má slabo vyvinutú drevnú časť a mechanické pletivá, je vyplnený vzduchom a tvorí tzv. aerenchým. Mezofyl sukulentov má bezfarebné bunky, ktoré sú zásobárňou vody. V mezofyle sa môžu vyskytovať aj mliečnice.
 
Rast a kategórie listov
Listy /okrem klíčnych/ sa zakladajú na rastovom vrchole stonky v podobe hrbolčekov.. Meristém sa nachádza na vrchole a na báze listu. Rast je obmedzený.
Na semenných rastlinách podľa umiestnenia na výhonku  a podľa vývinu rastliny sa rozlišuje niekoľko kategórií listov:
· Klíčne listy sa zakladajú už v zárodku rastlín. Ihličnany majú viac klíčnych listov, dvojklíčnolistové rastliny majú dva klíčne listy, jednoklíčnolistové rastliny majú jeden klíčny list.
· Asimilačné listy sú miestom fotosyntézy a transpirácie.
· Listence sú pripojené ku kvetnej stopke.
· Kvetné listy /fylómy/ sú metamorfované listy, z ktorých sa vyvinuli kvety.
 
Trvanie a životnosť listov je kratšia ako stonky. Po skončení vegetačného obdobia listy opadávajú. Listy ihličnanov opadávajú v intervaloch od 2 – 3, niekedy až 9 rokov. Proces opadávania listov urýchľuje kyselina abscisová, v niektorých prípadoch vrstva korku, ktorá spôsobí oddelenie listu a uzavrie ranu.
 
Metamorfózy listov
· šupiny – ochrana púčikov; zdužinatené šupiny slúžia na zásobovanie, sú cibule, napr. tulipán
· listové úponky – napr. hrach siaty, slúžia na prichytávanie o pevnú plochu
· lisové tŕne – napr. dráč, kaktusy, mliečniky
· listencový obal – na kukurici siatej slúži na ochranu šúľku.