Kostrová (oporná) sústava človeka

Prírodné vedy » Biológia

Autor: Dievča ursula (17)
Typ práce: Referát
Dátum: 16.04.2019
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 6 857 slov
Počet zobrazení: 89
Tlačení: 3
Uložení: 4

Kostrová sústava (Systema sceleti)

Kostrová sústava je pasívny pohybový aparát zložený z kostí, ktorých má ľudské telo približne 206. Súbor kostí ľudského tela tvorí kostru (skelet), ktorej výška určuje telesnú výšku človeka. Presný počet kostí nemožno uviesť, pretože je do istej miery premenlivý. Premenlivosť sa netýka veľkých kostí, ale rozličných prídavných a druhotne utvorených kostičiek a kostičiek švov lebky.

Kostra má nasledovné funkcie:

  1. pohyb organizmu, ktorý sa uskutočňuje spoločne so svalmi – priečne pruhovanými, ktoré sa ku kostre pripájajú,
  2. opora mäkkých častí tela,
  3. niektoré časti kostry tvoria pevnú schránku pre iné orgány (napr. lebka chráni mozog, hrudný kôš chráni pľúca a srdce),
  4. zásobáreň minerálnych látok (napr. počas gravidity sa uvoľňuje do krvi vápnik z kostí matky a dostáva sa priamo do tvoriacej sa kostry dieťaťa).

Delenie kostí

Kosti sa svojim tvarom navzájom líšia. Ich charakteristický tvar vznikol vplyvom funkcie, ktorú majú na rôznych miestach kostry. Podľa vzájomného pomeru dĺžky, šírky a výšky delíme kosti na dlhé (napr. stehnová kosť), ploché (napr. lopatka, hrudná kosť, rebrá, panvová kosť) a krátke (napr. stavce, články prstov). Na dlhých kostiach rozlišujeme strednú, dlhšiu rúrkovitú časť (diafýza) a krátke koncové zakončenia, najčastejšie rozšírené (epifýza). Dolný koniec označujeme ako distálny a horný ako proximálny.

Stavba kostí

Kosti sú tvorené kostným tkanivom, ktoré je obsahuje kostné bunky (osteocyty). Osteocyty sú od seba oddelené medzibunkovou hmotou, ktorá obsahuje organickú zložku (ossein) a anorganickú hmotu (hlavne uhličitan a fosforečnan vápenatý). V detstve má kostra viac organickej hmoty, vďaka ktorej je kostra pružná. V dospelosti prevažujú anorganické látky, ktorými je kostra tvrdšia, ale zároveň krehkejšia. Medzibunková hmota vytvára vrstvičky tzv. lamely (viditeľné pod mikroskopom), v ktorých sú drobné dutinky.

Kosť (obr. 1) sa vyskytuje v dvoch formách. Na priereze kosti rozlišujeme hubovitú a kompaktnú kosť. Hubovitá (spongiózna) kosť tvorí tenké trámčeky, ktoré sa vzájomne krížia a vytvárajú priestorovú sieť. Usporiadanie trámcov nie je náhodné, ale prebiehajú v oblúkoch, pričom ich usporiadanie odpovedá pôsobiacemu tlaku a ťahu. Vytvárajú účelnú úpravu, špecifickú kostnú architektoniku, ktorá prestupuje celou kosťou. Už pred viac ako 100 rokmi si G. Mayer všimol, že v hornom konci stehnovej kosti sú kostné trámce usporiadané do oblúkov. Prepočtami sa zistilo, že vďaka kostnej architektonike si kosti udržiavajú maximálnu odolnosť voči zaťaženiu. Usporiadanie trámcov sa vytvorilo vplyvom funkcie a tak sa pri zmenenej funkcii (napr. pri zlomeninách)

architektonika kostí mení, prestavuje sa, keďže sa sily pôsobiace na kosť rozložia iným spôsobom. Hubovitá kosť má lamely kostného tkaniva vrstvené plošne na seba a vypĺňa najmä epifýzy dlhých kostí a vnútorné časti plochých a krátkych kostí.

Kompaktná kosť je zložená z husto usporiadaného kostného tkaniva. Lamely sú kruhovito vrstvené okolo Haversových kanálikov, v ktorých prebiehajú krvné cievy. Kompaktná kosť tvorí najmä telo dlhých kostí a povrchovú časť krátkych a plochých kostí.

Vnútro kostí je tvorené dreňovou dutinou, vyplnenou kostnou dreňou. Kostná dreň vypĺňa i dutinky medzi trámčekmi hubovitej kosti. Obsahuje tkanivo červenej farby, ktoré má schopnosť krvotvorby. Pôvodne krvotvorba prebieha vo všetkých kostiach (u detí), avšak s vekom sa schopnosť krvotvorby postupne obmedzuje na krátke a ploché kosti (najmä rebrá, stavce a hrudná kosť, kosti lebky, krížové kosti, panvové kosti, horné konce dlhých kostí). Do kostnej drene sa neustále ukladajú kvapôčky tuku, následne žltne a schopnosť krvotvorby klesá (stráca schopnosť vytvárať červené a biele krvinky). V tele dospelého človeka váži kostná dreň približne 2600 g.

Povrch kostí je pokrytý väzivovou blanou okosticou (periost), okrem kĺbových plôch, ktoré sú pokryté hladkou vrstvou sklovitej chrupavky. Okostica pevne prirastá ku kosti a je bohato zásobená cievami a nervami, ktoré prenikajú hlbšie do kosti. Vnútorná časť okostice obsahuje aktívne kosťotvorné bunky (osteoblasty), vďaka ktorým kosť rastie do hrúbky. Pri transplantáciách kostí (prenesenie kostného štepu na iné miesto) si okostica zachováva kosťotvornú regeneračnú schopnosť a umožňuje vhojenie transplantátu. Uplatňuje sa tak nielen pri tvorbe nového kostného tkaniva, ale aj pri prijímaní cudzieho tkaniva a zraste s novou kosťou.

Všeobecne sa takmer každá kosť vyznačuje tým, že niektoré miesta na jej povrchu sú neobyčajne hladké, kým ostatný povrch je zväčša nepravidelný a nerovný. Povrch kostí je veľmi hladký na miestach, kde sa dve i viac susedných kostí vzájomne kĺbovo dotýkajú, také miesta označujeme ako kĺbové plôšky. K povrchu kostí sa upínajú svaly pomocou väzov a šliach. Pôsobením tlaku a ťahu vznikajú na kostiach rôzne nerovnosti a tak má miesto úponu svalu rôznu podobu (hrboľ, drsnatina, jamka, zárez). Keďže majú muži mohutnejšie vyvinuté svaly ako ženy (zhruba o 60 %), miesta úponov svalov na kostiach sú výraznejšie. Stupeň ich vytvorenia je jedným hľadiskom pri rozlišovaní a určovaní kostí muža a ženy.

Vývin kostí

Väčšina kostí vzniká z chrupavky, menšia časť z väziva (iba časť kľúčnej kosti a kosti lebečnej klenby), a to už počas vnútromaternicového vývinu. Premena chrupavky a väziva na kosť prebieha kostnatením (osifikácia). Do chrupavkovitého základu vniknú cievy a pozdĺž nich vnikajú kosťotvorné bunky. Približne v strede kosti sa utvorí malé jadro kostného tkaniva (osifikačné jadro), odkiaľ postupuje osifikácia smerom k okrajom kosti.

Vytváranie osifikačných jadier a postup osifikácie (obr. 2) sú pre každú kosť charakteristické. U krátkych a plochých kostí sa približne uprostred základu vytvorí osifikačné jadro, odkiaľ sa kostnatenie šíri k okrajom. U dlhých kostí sa začína kostnatenie uprostred tela na povrchu a vo vnútri odkiaľ sa šíri k obom koncom. Skôr ako oba konce dosiahne, objavia sa osifikačné jadrá i v oboch koncoch, z ktorých epifýzy kostnatejú odstredivo. Po prvotnej osifikácii ostávajú na rozhraniach diafýz a epifýz tenké platničky chrupavky (rastová chrupavka) vďaka ktorým rastie kosť do dĺžky.

Obrázok 2 Postup osifikácie

U novorodencov je väčšina kostí už osifikovaných, výnimku tvoria niektoré krátke kosti (napr. zápästné kosti), okraje niektorých plochých kostí a niektoré epifýzy dlhých kostí. Nezkostnatelé sú mnohé kĺbové hlavice dlhých kostí, hrebene, výbežky či niektoré krátke kosti. Úplne chrupavčité sú zápästné kosti. Charakteristická je osifikácia hlavice stehnovej kosti, lebečnej klenby a zápästných kostí. Podľa stupňa vytvorenia osifikačných jadier môžeme posúdiť, či rast dieťaťa prebieha normálne alebo oneskorene. Sledovaním počtu a veľkosti osifikačných jadier zápästných kostí určujeme kostný vek. U dievčat definitívne kostnatejú rastové chrupavky približne v 16. roku a u chlapcov v 18. roku života. Pozostatkom pôvodného chrupavčitého základu je kĺbová chrupavka, ktorá trvalo pokrýva kĺbové plôšky. Okrem tvorby kosti dochádza i k odbúravaniu už staršieho kostného tkaniva a to bunkami nazvanými osteoklasty. Týmto spôsobom sa vytvára i dreňová dutina vo vnútri dlhých kostí.

Rast a celkový vývin kostí je ovplyvnený najmä hormonálne (hormóny hypofýzy, štítnej žľazy a prištítnych teliesok), obsahom vitamínov (vitamín D) a minerálnych látok (najmä vápnika a fosforu) v potrave.

Spojenia kostí

Kosti sú spolu spojené viacerými spôsobmi. Pevné spojenie dvoch alebo viacerých kostí sa vyskytuje najmä na takých miestach, kde kosti tvoria oporu mäkkým orgánom. Uskutočňuje sa pomocou chrupavky (napr. spojenie rebier s hrudnou kosťou, spojenie lonových kostí lonovou sponou), väzivom (väzivové spojenie okrajov plochých kostí lebečnej klenby švami) alebo definitívnym zrastom kostí (napr. panvová kosť vzniká zrastom sedacej, lonovej a bedrovej kosti).

Pohyblivé spojenia umožňujú pohyb kostí. Ide o spojenie kĺbové (obr. 3), v ktorom sa dotýkajú dve (napr. ramenný kĺb, bedrový kĺb) alebo viac kostí (lakťový kĺb). Kĺb (articulatio) sa skladá z kĺbových plôch, kĺbového puzdra a kĺbovej dutiny. Kĺbové plochy tvoria vypuklý koniec jednej kosti (kĺbovú hlavicu) a vyhĺbený koniec druhej kosti (kĺbovú jamku), ktoré do seba zapadajú. Hlavica i jamka sú pokryté jemnou vrstvou sklovitej chrupavky. Tvar kĺbových plôch je rôzny (sedlovitý, guľovitý, valcovitý) a určuje rozsah a veľkosť pohybu v kĺbe. Najpohyblivejším kĺbom ľudského tela je ramenný kĺb, ktorý umožňuje najväčší rozsah pohybu. Väzivové kĺbové puzdro sa upína na okraje kĺbových plôch. Jeho vnútorná vrstva produkuje do kĺbovej dutiny maz, ktorý znižuje trenie kĺbových plôch a zvyšuje priľnavosť kĺbovej hlavice ku kĺbovej jamke. Maz je tiež hlavným zdrojom výživných látok pre kĺbové chrupavky. V kĺbovom puzdre je bohato

rozvetvená sieť vlásočníc a početné vetvy senzitívnych mozgovomiechových nervov, ktoré vedú kinestetické vzruchy, čím informujú o napätí kĺbového puzdra a o polohe kĺbu.

Opis kostry

Kostru delíme na:

  1. kostru trupu,
  1. kostru hlavy,
  1. kostru hornej a dolnej končatiny.

Kosti každého oddielu sa líšia tvarom a významom, ale rozličným spôsobom sú navzájom spojené.

1. Kostra trupu

Kostru trupu tvorí chrbtica, rebrá a hrudná kosť.

Chrbtica (columna vertebralis) je umiestnená na zadnej strane trupu. Je tvorená stavcami (vertebrae), krátkymi kosťami s výbežkami zložitého tvaru. Spolu ich je 33 – 34. Podľa polohy a významu (obr. 4) rozoznávame:

  • krčné stavce (7) (vertebrae cervicales),
  • hrudné stavce (12) (vertebrae thoracicae),
  • bedrové/driekové stavce (5) (vertebrae lumbales),
  • krížové stavce (5) (vertebrae sacrales) sú zrastené do jednej krížovej kosti (os sacrum) (úplný zrast nastáva okolo 20-teho roku života),

Obrázok 4 Chrbtica

  • kostrčové stavce (4 − 5) (vertebrae coccygeae) sú zrastené a tvoria kostrč (os coccygis).

Rozdeľujeme ich na pravé stavce, ktoré sú uvedené v prvých troch skupinách a sú trvale samostatné a nepravé stavce (krížové a kostrčové), ktoré postupne splývajú do väčších kostí.

Pravé stavce majú typickú skladbu, takže na každom z nich rozoznávame tri základné časti: telo, oblúk a výbežky (obr. 5). Telo stavca smeruje dopredu (t.j. smerom do brušnej dutiny), oblúk s výbežkami je obrátený dorzálne a s telom uzatvára otvor stavca. Uložené nad sebou vytvárajú kostený chrbticový kanál, v ktorom je uložená miecha. Medzi oblúkmi sú medzistavcové otvory, z ktorých vystupujú miechové nervy. Z oblúka vystupuje sedem výbežkov. Do

Obrázok 5 Časti stavca

bokov (laterálne) vystupujú dva priečne výbežky, dorzálne jeden nepárový tŕňovitý výbežok, hore a dole smeruje vždy jeden pár kĺbových výbežkov, ktoré slúžia na kĺbové spojenie s predchádzajúcim a nasledovným stavcom. Výbežky vytvárajú tiež kostné plochy na upevnenie svalov. Najmenšie telá majú krčné stavce, najväčšie driekové stavce.

Stavce sú medzi sebou (medzi telami stavcov) spojené medzistavcovými platničkami (23). Primárnou funkciou platničiek je predovšetkým tlmiť nárazy tela. Platničky chýbajú medzi zrastenými stavcami (t.j. v krížovej a kostrčovej oblasti) a medzi prvým a druhým krčným stavcom. Spojenie stavcov je tiež zabezpečené pomocou kĺbových výbežkov a väzov medzi tŕňovými výbežkami, priečnymi výbežkami, oblúkmi a telami.

Odlišný tvar majú prvé dva krčné stavce (obr. 6), ktorý vyplýva z ich špeciálnej funkcie. Prvý krčný stavec tzv. nosič (atlas) nemá telo stavca. Skladá sa z predného a zadného oblúku, ktoré po stranách splývajú. Na hornej ploche sú dve kĺbové plôšky, ktorými sa napája na záhlavnú časť lebky a umožňuje kývavé pohyby dostrán,

dopredu a dozadu. Na dolnej strane sa nachádzajú dve jamky na kĺbové spojenie s druhým krčným stavcom, čapovcom (axis). Čapovec sa odlišuje od ostatných krčných stavcov tým, že na hornej strane tela má valcovitý výbežok, ktorý sa nazýva zub čapovca (dens axis). Zub sa

hladkou kĺbovou plôškou dotýka z vnútornej strany predného oblúku nosiča a umožňuje otáčavé pohyby hlavy.

Ďalšie krčné stavce sa vyznačujú pomerne malým telom, v priečnych výbežkoch sa nachádzajú otvory pre cievy a na konci majú vidlicovito rozdelené tŕňové výbežky. Siedmy krčný stavec (vertebra prominens) má nerozdelený tŕňový výbežok, ktorý je silný, pomerne dlhý, dobre viditeľný a hmatateľný pri sklonenej hlave dopredu.

Hrudné stavce majú dobre vyvinuté všetky základné znaky stavcov. Charakteristické pre ne je prítomnosť kĺbových plôšok pre spojenie s rebrami na prednej strane priečnych výbežkov a na bokoch tiel stavcov.

Bedrové stavce sú zo všetkých stavcov najväčšie. Telo posledného bedrového stavca vytvára na prechode k prvému krížovému stavcu výraznejšiu hranu, predhorie (promontorium).

Krížová kosť vzniká zrastom piatich krížových stavcov. Je vložená dorzálne medzi obidve panvové kosti, ktorými je spojená pevnými krížovobedrovými kĺbmi. Má klinovitý tvar, pričom u žien je kratšia, u mužov širšia. Jej predná plocha, privrátená do malej panvy, je hladká a prehnutá dozadu a spája sa s posledným driekovým stavcom. Zadná plocha, vrchol, má v strednej rovine hrbolkovité zvyšky tŕňových výbežkov a spája sa s kostrčou. V krížovej kosti sú po stranách štyri páry otvorov, ktorými prechádza krížový kanál, ktorý je pokračovaním chrbticového kanálu. Po oboch stranách krížovej kosti sa nachádzajú v hornej časti veľké nepravidelné plochy nevyhnutné pre spojenie s bedrovými kosťami. Hrboľatosť chrbtovej plochy pokrýva iba väzivo, preto u dlho ležiacich pacientov a pri zlej hygiene na týchto miestach najčastejšie vznikajú preležaniny (dekubity).

Na krížovú kosť sa pripája 4 − 5 zakrpatených zrastených kostrčových stavcov, ktoré sú rudimentárnym pozostatkom chvostovej časti chrbtice. Kostrč je najkaudálnejšie uloženým oddielom. Javí sa ako plochá kosť trojuholníkovitého tvaru.

Chrbtica ako celok

Spojením stavcov, krížovej kosti a kostrče pomocou väzov, medzistavcových platničiek a kĺbov vzniká v osi trupu súvislý, pevný, ale pružný a pohyblivý celok, chrbtica (najpohyblivejšia je v krčnej a bedrovej časti). Celou jej dĺžkou prechádza chrbticový kanál, ktorý je určený pre chrbticovú miechu a jej obaly. Človek sa rodí s takmer rovnou chrbticou, ale počas ontogenézy dochádza k jej prirodzeným zakriveniam, ktoré sú pre človeka typické a

líši sa nimi od ostatných primátov, pretože tie sa na rozdiel od neho pohybujú bipédne, t.j. po dvoch zadných končatinách. Pri pohľade zboku pozorujeme na chrbtici dvojesovité prehnutie v predozadnej rovine. Na chrbtici sa plynulo striedajú prehnutie dopredu lordóza a prehnutie dozadu kyfóza. Lordóza v krčnej oblasti sa strieda s kyfózou v hrudníkovej oblasti, nasleduje drieková lordóza a kyfoticky prehnutá krížová kosť. Zakrivenia na seba na seba nadväzujú plynule, iba medzi driekovou chrbticou a krížovou oblasťou je prudký zlom. Uvedené miesto označujeme ako predhorie. Zakrivenie dodáva chrbtici pružnosť a tlmí nárazy pri chôdzi. Vzniká v dôsledku vzpriamenej chôdze, konkrétne vplyvom ťahu svalstva a tiaže vnútorných orgánov pri vzpriamenom držaní tela.

Vývin chrbtice

Chrbtica novorodenca má jediný oblúk, dvojesovité prehnutie sa tvorí postupne vzpriamovaním dieťaťa. Vzniká postupne s rozvojom svalstva, pričom hmotnosť hrudníkových a brušných orgánov sa uplatňuje skôr ako pomocný činiteľ. Krčná lordóza sa vytvára okolo tretieho mesiaca, kedy sa dojča v polohe na bruchu opiera o predlaktie a udrží zdvihnutú hlavičku. Keď dieťa v šiestom mesiaci začína sedieť, ohýba sa mu chrbtica kyfoticky v hrudnej oblasti. Ku koncu dojčenského obdobia, kedy sa učí stáť a chodiť, vyvíja sa mu bedrová lordóza. Vzniknuté dvojesovité prehnutie chrbtice ešte nie je na konci prvého roku ustálené, fixuje sa až s ukončením celého rastového obdobia, v šiestom roku života. Chybné držanie tela môže vznikať počas celého obdobia rastu.

Deti predškolského veku spravidla nemávajú problémy s držaním tela. Po nástupe do školy sa začína objavovať chybné držanie tela. Ide o súbor odchýlok od správneho držania tela, ktoré môže dieťa voľným svalovým úsilím ešte vyrovnať. Ide o funkčné chyby, bez štrukturálnych zmien na kostre. Patrí sem guľatý chrbát, odstávajúce lopatky, skoliotické držanie chrbtice. Funkčné chyby sa vyskytujú v dôsledku náhleho obmedzenia pohybu, nesprávneho sedenia v škole, nedostatku pohybovej aktivity a jednostranného zaťažovania.

Na konci mladšieho školského veku a na začiatku staršieho školského veku nastupuje druhá vlna nesprávneho držania tela a vzniknú poruchy chrbtice. Ide o také odchýlky od správneho držania tela, ktoré už nie je možné vyrovnať aktívnym svalovým úsilím. Patrí k nim skolióza, ktorá postihuje predovšetkým dievčatá a guľatý chrbát, vyskytujúci sa najmä u chlapcov. Skoliózou rozumieme vybočenie chrbtice do pravej alebo ľavej strany v oblasti hrudnej alebo bedrovej a pri vyššom stupni sprevádzané i stočením chrbtice. Nepriaznivo sa pri vzniku porúch

uplatňuje prudký rast kostry, ktorý nie je sprevádzaný zosilňovaním svalstva, nesprávnym držaním tela a/alebo nosením extréme ťažkých aktoviek. Medzi ďalšie dôvody porúch patrí:

  • zaoblenie chrbtice v dôsledku staroby, t.j. postupným opotrebovaním medzistavcových platničiek,
  • pri športe, napr. intenzívnou cyklistikou môže vzniknúť mačací chrbát, pretože dochádza k nevyváženému namáhaniu chrbtice v jednom smere,
  • v niektorých druhoch zamestnaní, kde dochádza k dlhodobému a jednostrannému prehnutiu chrbtice (napr. stolári).

Kosti trupu

Hrudná kosť, rebrá a hrudné stavce tvoria kostený podklad hrudníka (thorax). Hrudná kosť (sternum) sa nachádza na prednej stene trupu (obr. 7). V hornej časti sa k nej pripájajú kľúčne kosti a po celej jej dĺžke sa zboku po stranách pripájajú rebrá. Hrudná kosť sa skladá z rukoväte, tela a mečovitého výbežku, ktorý osifikuje pomerne neskoro. Horný okraj rukoväte ohraničuje koniec krku a začiatok trupu.

Obrázok 7 Hrudný kôš

Rebrá (costae) v počte 12 párov tvoria hlavný podklad hrudníka. Sú ploché, nerovnako dlhé (najkratší je prvý pár, najdlhší siedmy a ôsmy pár) oblúkovito ohnuté kosti pripájajúce sa hlavicou k hrudným stavcom. Vpredu sa pripájajú chrupavkou k hrudnej kosti. Podľa spojenia s hrudnou kosťou ich delíme na pravé rebrá (prvých sedem párov rebier), pretože sa napájajú priamo na hrudnú kosť, a nepravé rebrá (8., 9. a 10. pár), pretože sa pripájajú k chrupavkám siedmeho páru, t.j. nepriamo na hrudnú kosť, a posledné dva páry sú krátke, tzv. voľné rebrá (11. a 12. pár), ktoré končia voľne v brušnej dutine. Voľné rebrá sa pomerne často lámu napr. u hokejistov. Ich narazením môže pritom dôjsť aj k pretrhnutiu pobrušnice.

Hrudník je spredu a zozadu sploštený. Sploštenie ešte nie je vytvorené na hrudníku novorodenca. Vyvíja sa postupne vzpriameným držaním tela. Hrudník uzatvára priestrannú hrudnú dutinu, ktorá chráni pľúca a srdce. Pohyby hrudníka umožňujú ventiláciu vzduchu do pľúc a z pľúc. Najmenší pohyb hrudníka je v oblasti prvého rebra a najväčší v rovine najdlhších rebier.

Vývin hrudníka

Počas prvého a druhého mesiaca života sa intenzívne zväčšuje i hrudník. U detí, ktoré mali obvod hrudníka menší ako obvod hlavy, sa tento stav vyrovnáva, pričom od tretieho mesiaca je obvod hrudníka už trvalo väčší. V období batoľaťa sa tvar hrudníka mení. V druhom a treťom roku života začína hrudník rásť viac do šírky, a tým dochádza k jeho predozadnému splošťovaniu.

2. Kostra hlavy

Kostra hlavy (obr. 8), lebka (cranium), sa delí na väčšiu mozgovú (neurocranium) a menšiu tvárovú časť (splanchnocranium). Lebka tvorí pevnú schránku chrániacu mozog a niektoré zmyslové orgány, a je tiež oporou pre začiatok tráviacej a dýchacej sústavy. Mozgová časť lebky vzniká čiastočne z väziva (lebečná klenba) a čiastočne z chrupavky (spodina lebečná). Lebka je tvorená väčším počtom kostí, najmä párových, ktoré sú okrem dolnej čeľuste (spojená je kĺbovo), spojené nepohyblivo pomocou švov.

Mozgová časť lebky tvorí ochranné puzdro mozgu. Rozdeľuje sa na hornú vyklenutú lebečnú klenbu a dolnú lebečnú spodinu. Lebečnú spodinu tvorí vpredu čelová kosť s kosťou čuchovou, vzadu záhlavná kosť a uprostred klinová kosť. Po stranách ju dotvárajú spánkové kosti. Lebečnú klenbu tvorí vpredu čelová kosť, temenné kosti, časti kostí spánkových a vzadu kosť záhlavná.

Obrázok 8 Kostra hlavy

Záhlavná kosť (os occipitale) uzatvára lebečnú dutinu vzadu a dole. Jej spodná časť má uprostred veľký záhlavný otvor (foramen magnum), ktorý spája lebečnú dutinu s chrbticovým kanálom. Po bokoch otvoru na vonkajšej strane sú kĺbové hrbolčeky – hlavice záhlavnej kosti (kondyly), ktorými sa napája záhlavná kosť na prvý krčný stavec. Časť záhlavnej kosti, ktorá sa vyklenuje a zdvíha dozadu, je šupina záhlavnej kosti. Na jej vonkajšej strane v strednej rovine sa nachádza vonkajší záhlavný hrboľ, od ktorého sa do strán rozbiehajú tri drsné šijové čiary slúžiace k úponu veľkých chrbtových svalov. Šupina kosti je švom spojená s temennými kosťami.

Klinová kosť (os sphenoidale) tvorí stredný úsek lebečnej spodiny. Skladá sa z tela, z neho do strán vybiehajúcich veľkých a malých krídel a nadol vybiehajúcich krídlovitých výbežkov. Strop kosti, časť smerujúca do lebečenej dutiny, je prehĺbená do sedlovitej jamy, tureckého sedla (sella turcica), v ktorom je uložená podmozgová žľaza. Telo kosti je duté a jeho párová dutina je spojená s nosovou dutinou (sinus sphenoidalis), ktorá patrí medzi vedľajšie prínosové dutiny. Od tela do strán vybiehajú krídla, ktoré sa pripájajú k čeľusti, k temennej, čelovej a spánkovej kosti.

Spánková kosť (os temporale) je párová kosť, ktorá uzatvára lebečnú dutinu zospodu a zboku. Skladá sa zo šupiny, skalnej kosti, bubienkovej kosti, bradavkového a bodcovitého výbežku Ihlanovitá časť kosti je veľmi tvrdá a nazýva sa skalná kosť. Vonkajšia časť je tenká, šupinovitá. Šupina spánkovej kosti sa zdvíha nahor po bokoch lebky ako plochá kosť. Zo šupiny vychádza smerom dopredu výbežok, ktorý spolu s výbežkami lícnych kostí vytvára jarmový oblúk (arcus zygomaticus). Za ušnicou je hmatateľný bradavkový výbežok (processus mastoideus). Pripája sa k nemu zdvíhač hlavy. Vo vnútri je vyplnený dutinkami, ktoré súvisia so stredoušnou dutinou. Hnisanie pri zápale stredného ucha sa môže rozšíriť práve sem. Od spodiny spánkovej kosti vychádza bodcovitý výbežok (processus styloideus), na ktorý je tenkým väzom zavesená jazylka. Skalná kosť (os petrosum) je vsadená do spodiny lebečnej pred záhlavnou kosťou a po stranách kosti klinovej. Je najtvrdšou kosťou v ľudskom tele. Má tvar pyramídy, ktorej vrchol smeruje k strednej rovine lebky. Obsahuje dutinky pre sluchovo rovnovážny ústroj a kostené kanáliky pre niektoré cievy a nervy. Bubienková kosť (os tympanicum) je kosteným podkladom vonkajšieho zvukovodu.

Čuchová kosť (os ethmoidale) sa zúčastňuje na výstavbe prednej časti lebečnej spodiny a stropu nosovej dutiny. Má niekoľko častí, avšak iba dierkovaná platnička patrí k mozgovej časti. V hornej časti uzatvára nosovú dutinu a jej otvormi prechádzajú vlákna čuchového nervu do lebečnej dutiny.

Čelová kosť (os frontale) je nepárová kosť vznikajúca z dvojitého základu. U novorodencov obe časti oddeľuje šev (sutura metopica), ktorý mizne do dvoch rokov a približne u 5 ‒ 8 % dospelých zostáva tento šev zachovaný. Čelová kosť je kosteným podkladom čela (šupina čelová) a tvorí stropy očníc (očnicové platničky). Očnica je vyhĺbená do jamky pre slznú žľazu. Nad horným okrajom očníc sú vyznačené nadočnicové oblúky, výrazné najmä u mužov. Na prechode šupiny do očnicovej platničky sa vo vnútri nachádza veľká párová čelová dutina (sinus frontalis), ktorá patrí medzi vedľajšie prínosové dutiny. Čelová šupina je spojená vencovým švom s dvoma temennými kosťami.

Temenná kosť (os parietale) je párovou kosťou miskovitého tvaru nachádzajúcou sa v hornej časti lebečnej klenby. Obe kosti sú oddelené v strednej rovine šípovým švom. Vzadu sa obe kosti spájajú lambdovým švom so šupinou záhlavnej kosti. Švy, ktorými sú temenné kosti spojené so susednými kosťami, v dospelosti zanikajú (obliterujú). Podľa prebiehajúcej obliterácie sa určuje vek človeka na nálezoch lebky.

Tvárová časť lebky je relatívne malá v porovnaní s mozgovou časťou lebky. Nasadá vpredu na spodinu lebečnú. Nachádzajú sa v nej dve dutiny očnice pre uloženie očných gulí a nosová dutina. Najväčšou kosťou je párová horná čeľusť (maxilla), uložená pod očnicou, bočne od nosovej dutiny. Skladá sa z tela a štyroch výbežkov. Čelový a lícny výbežok lemujú vnútorný a dolný okraj očnice. Telo je strednou časťou hornej čeľuste. Ohraničuje uprostred tvárovej časti kostený nosový otvor, z ktorého na báze vyčnieva krátky nosový tŕň. Vyskytuje sa len u človeka. Vo vnútri tela je priestranná dutina hornej čeľusti (sinus maxillaris), ktorá ako vedľajšia prínosová dutina je v spojení s nosovou dutinou. Dolný okraj tela vybieha do ďasnovitého výbežku, v ktorom sú zubné lôžka horného zubného oblúka, na ktorom sú vsadené zuby čeľuste. Po vypadnutí zubov sa tento výbežok znižuje a takmer mizne. Z tela odstupuje i podnebný výbežok, ktorý s druhostranným výbežkom vytvára kostený podklad prednej časti tvrdého podnebia. Oba podnebné výbežky sú v strednej časti spojené švom, v ktorom sa v prednej časti nachádza medzičeľustný otvor. Pokračuje kanálikom do nosovej dutiny. Časť podnebných výbežkov, ktorá leží naľavo a napravo od medzičeľustného otvoru, je nadlho oddelená švom. Táto časť je samostatnou kosťou, ktorá sa nazýva medzičeľusť. Neskôr však zrastá s hornou čeľusťou. Švy oddeľujúce pôvodnú medzičeľusť od podnebných výbežkov hornej čeľusti, môžu byť postihnuté vrodenou chybou, pri ktorej nedôjde k ich spojeniu. Je viditeľná u novorodenca ako rázštep podnebia či čeľuste, a znemožňuje sanie mlieka.

Jarmová kosť (os zygomaticum) je párová kosť, ktorá zospodu a zvonka ohraničuje očnicu. Postavenie kostí podmieňuje šírku tváre.

Slzná kosť (os lacrimale) je tenkou párovou štvrohrannou lamelou vo vnútornej stene očnice. V jej jamke leží slzník.

Nosové kosti (os nasale) sa nachádzajú v strednej rovine pod čelovou kosťou. Tvoria kostený podklad nosového chrbátu.

Čuchová kosť sa taktiež uplatňuje pri stavbe vnútornej steny očnice, ale najmä na stavbe stien nosovej dutiny. Obsahuje početné pneumatické dutinky, dutinky čuchovej kosti.

Podnebná kosť (os palatinum) a čerieslo (vomer) tvoria steny nosovej dutiny. Podnebná párová kosť sa nachádza v zadnej časti tvrdého podnebia. Čerieslo je dolnou súčasťou zvislej kostenej prepážky a v zadnej časti nosovej dutiny tvorí prepážku medzi zadnými otvormi nosovej dutiny.

Sánka (mandibula) je dolným oddielom tvárovej časti lebky. Kĺbovo sa pripája na spánkové kosti. Telo je podkovovitého tvaru s ďasnovým výbežkom pre dolné zuby. Zo zadného konca tela vystupuje pod tupým uhlom pravá a ľavá vetva. Bradový výbežok (protuberantia mentalis) spôsobuje vyčnievanie bradového okraja dolnej čeľusti dopredu.

Ku kostiam tvárovej časti patrí aj jazylka (os hyoideum). Je to nepárová drobná kostička podkovovitého tvaru uložená pod sánkou. Väzmi je pripojená k lebečnej spodine, k bodcovitým výbežkom pravej a ľavej spánkovej kosti. Slúži ako záves pre hrtan, podopiera jazyk a upínajú sa na ňu krčné svaly.

Dutiny v lebke

Kosti mozgovej časti obklopujú pomerne veľkú dutinu lebečnú mozgovňu (cavum cranii), v ktorej je uložený mozog. Kapacita (veľkosť objemu) tejto dutiny je dôležitým údajom, keďže má priamu súvislosť s veľkosťou mozgu.

Kosti tvárovej časti sa podieľajú na vytváraní očníc a nosovej dutiny (cavum nasi). Spredu má otvor ohraničený z oboch strán hornou čeľusťou a vzadu sú dva oválne zadné nosové otvory (choany). Zvislá prepážka rozdeľuje nosovú dutinu na dve polovice. Z bočných stien odstupujú nad sebou uložené tri tenké kostené platničky nosové mušle.

Očnicová dutina (orbita) má tvar štvorbokej pyramídy, v ktorej vrchole je otvor pre cievy a nervy oka. Steny očníc tvoria predovšetkým tie kosti, ktoré ich obklopujú.

Tvar lebky

Lebka človeka sa tvarovo líši od lebky ostatných cicavcov a stavovcov. S rozvojom mozgu človeka sa zväčšila mozgová časť a zväčšením čelových lalokov nastal posun čelovej časti lebky nad tvárovú časť lebky. Redukciou hornej a dolnej čeľusti ustúpila tvárová časť a vznikol uhol medzi nosovými kosťami a čelovými kosťami (vyčnievajúci nos). Na dolnej čeľusti sa vytvoril bradový výbežok ako následok zvýšenej činnosti svalov, ktoré sa na túto časť upínajú a uplatňujú sa pri rozprávaní. Vplyvom vzpriamenej chôdze sa zmenila statika lebky, čím sa posunul záhlavný otvor na spodinu lebečnú a smerom nadol. Záhlavná kosť je zaoblená.

Vývin lebky

Detská lebka sa od lebky dospelého človeka líši proporciami a stavom vývinu chrupu. Novorodenec má relatívne malú tvárovú časť, pretože ešte nie sú vytvorené ďasnové výbežky hornej a dolnej čeľuste, taktiež zuby a ani vedľajšie prínosové dutiny. Dynamika rastu mozgovej časti je v prenatálnom období väčšia ako dynamika rastu tvárovej časti. Obvod hlavy donoseného dieťaťa je približne 34 cm. Medzi kosťami lebečnej klenby ešte nie sú vytvorené švy, zostávajú medzi nimi len väzivové pásiky. Práve preto sa môžu kosti lebečnej klenby posunúť cez seba, čo umožňuje prispôsobenie sa hlavičky pri prechode pôrodnými cestami počas pôrodu. Počas prvého roku života sa mozgová časť značne zväčší. Obvod hlavy meria v prvom roku približne 46 cm. Prudký rast lebky v prvom roku spojený s veľkým vývinom mozgu dojčaťa je vystriedaný náhlym spomalením rastu od batoľaťa. Lebka rastie veľmi pomaly a v druhom roku sa zväčší iba o dva centimetre a v treťom roku len o jeden centimeter. Priemerný obvod hlavy trojročného dieťaťa je 49 cm. Medzi štvrtým a piatym rokom života dosiahne mozog i obvod hlavy 80 % svojej definitívnej veľkosti. V dospelosti je jeho priemerná veľkosť približne 55 cm. Tvárová časť sa zväčšuje najmä formovaním nosa a rastom čeľusti, prerezávaním zubov dočasného i trvalého chrupu. Rast mozgovej časti je ovplyvnený rastom mozgu. Mozog rastie spočiatku tiež veľmi prudko a už v siedmom mesiaci sa jeho hmotnosť zväčšuje na dvojnásobok z 360 na 720 g. Počas celého detstva sa tvárová časť vyvíja oneskorene za mozgovou časťou. Až v pubertálnom období vznikajú proporcie obvyklé u dospelého človeka.

Lebka po narodení (obr. 9) nie je úplne zkostnatelá. Medzi lebečnými kosťami sú na niektorých miestach väčšie väzivové plôšky, lupienky (fonticuli). V mieste stretnutia šípového švu

Obrázok 9 Lebka novorodenca

s vencovým sa nachádza väčšia väzivová plocha štvorcípeho tvaru nazývaného ako veľký

čelový lupienok (fonticulus anterior). V mieste styku šípového švu s lamdovým švom sa nachádza malý lupienok (fonticulus posterior), ktorý zaniká ihneď po narodení. Pre ďalší rast a vývin lebky má význam čelový lupienok, ktorý má tvar kosoštvorca a u novorodenca meria približne 3,5×3,5 cm. Bezprostredne po pôrode môže byť následkom stlačenia hlavičky a podsunutia kostí aj menší. Zmenšuje sa postupne a mizne do 18. mesiaca života. Je však dôležitý pre vývin lebky, keďže umožňuje rast mozgovej časti.

Lebečné kosti rastú v smere kolmom na švy. Rast a vývin lebky môžu byť narušené i predčasným zrastom niektorého zo švov alebo retardáciou rastu mozgu. Predčasný zrast jedného alebo viacerých švov spôsobuje, že kosti v tomto smere už nemôžu ďalej rásť. Dôsledkom sú zvláštne tvary časti lebky, nazvané ako kraniostenózy. Deformita ohrozuje vývin mozgu, preto je potrebné deformity hlavy včas rozoznať. Napomáha tomu meranie hlavových rozmerov (kefalometria). Včasný operačný zásah, ktorým sa otvárajú zrastené švy, čím sa zabráni poškodeniu mozgu.

Mikrocefália je nápadne malá hlava, ktorej obvod je výrazne menší oproti priemerným hodnotám bežnej populácie v danom veku. Najčastejšie je sprevádzaná rôznymi postihnutiami mozgu, spojenými s retardáciou jeho rastu. Ak nerastie mozog, nerastie ani mozgová časť lebky.

Pohlavné rozdiely v lebke

Muži majú v priemere väčšiu kapacitu lebky (1450 cm3) ako ženy (1300 cm3). Najväčšiu lebku však mala paradoxne žena (6800 cm3) a najmenšiu muž (405 cm3), ktorý bol však klasifikovaný ako idiot (t.j. mal extrémne nízke IQ). Intersexuálne rozdiely u detí však nie sú veľmi viditeľné a vznikajú až neskôr.

Mužská lebka má mohutnejšie miesta svalových úponov a to najmä na spánkoch a záhlavnej kosti kde sa upínajú svaly krku a chrbta. U mužov je nápadný v strednej rovine vonkajší záhlavný hrbol. Najnápadnejšie rozdiely sú na čelovej kosti, ktorá je u mužov nad chrbátom nosa vyklenutejšia dopredu. U žien je prechod z čela na nos plynulejší. U mužov sa tiež do strán rozbiehajú nadočnicové oblúky, ktoré u žien chýbajú. U detskej lebky nie sú pohlavné rozdiely zreteľné, a preto je určenie pohlavia podľa lebky v detskom veku náročné.

Vývin zubov

Prvé zuby dočasného mliečneho chrupu sa začínajú prerezávať medzi piatym a deviatym mesiacom veku života. Najčastejšie sa ako prvé objavujú dva vnútorné dolné rezáky. Do konca dojčenského obdobia sa prerežú ešte vnútorné horné rezáky a dva vonkajšie dolné aj horné rezáky. V prvom roku života má dieťa priemerne osem zubov. V období batoľaťa sa dokončuje prerezávanie zubov dočasného chrupu. Po rezákoch rastie v 13. – 16. mesiaci prvá stolička, 16.

– 20. mesiaci očné zuby a v 20. – 30. mesiaci druhé stoličky. Ku koncu predškolského veku (v piatom až šiestom roku života) začína postupná výmena dočasného chrupu za trvalý.

3. Kostra končatín

Ku kostre trupu sa pripája kostra horných a dolných končatín. Základný stavebný plán je u oboch končatín rovnaký. Skladajú sa z pletenca, ktorý ich pripája k trupu a z kostry voľnej končatiny.

Kostra hornej končatiny

Horná končatina je prispôsobená najmä k uchopovaniu a k práci. Jej kĺby umožňujú značnú pohyblivosť proti trupu takmer všetkými smermi. Kostra hornej končatiny (obr. 10) sa k osovej kostre pripája pomocou pletenca hornej končatiny, tvoreným lopatkou a kľúčnou kosťou, a to jediným, pomerne slabým kĺbom nachádzajúcim sa medzi rukoväťou hrudnej kosti a kľúčnou kosťou. Kľúčna kosť (clavicula) je mierne esovito prehnutá kosť, dlhá 12 – 16 cm. Jedným koncom sa pripája na nadpažok lopatky, druhým na hrudnú kosť. Je uložená povrchovo, čím je ľahko hmatateľná. Pomerne ľahko sa láme. Osifikovať začína ako prvá a to už v druhom mesiaci vnútromaternicového života. Lopatka (scapula) je plochá trouholníkovitá kosť, ktorá sa pohyblivo (kĺbom) pripája k trupu kľúčnou kosťou a svalmi. Plocha privrátená

Obrázok 10 Kostra hornej končatiny

k rebrám je ľahko vyhĺbená. Chrbtová plocha má hrebeň, ktorý je hmatateľný a vybieha do

strán ako nadpažkový výbežok (acromion). Hrebeň tak rozdeľuje lopatku na jamy, menšiu nadhrenbeňovú a väčšiu podhrebeňovú. Pod nadpažkom sa nachádza kĺbová plocha pre ramenný kĺb. Dopredu od tejto plochy vybieha hákovitý výbežok (processus coracoideus) ako pozostatok krkavčej kosti, ktorá je vyvinutá u iných stavovcov, nie však u cicavcov. Lopatka sa smerom nadol zužuje do dolného uhla, ktorý je hmatateľný a viditeľný. Tesne pod tento uhol sa prikladá pásová miera pri meraní obvodu hrudníku.

Kostra voľnej končatiny sa k pletencu pripája ramenným kĺbom, ktorý tvorí plytkú jamku, a guľovitou hlavicou proximálneho konca ramennej kosti. Hlavica má rozsah jednej tretiny gule, kĺbové puzdro je priestranné a kĺb preto dovoľuje pohyby v rôznych rovinách. Veľký rozsah je tiež umožnený pohyblivosťou lopatky. Extrémna pohyblivosť ramenného kĺbu pravdepodobne súvisí s brachiáciou (t.j. pohybom pomocou horných končatín po stromoch, resp. zavesovaním sa pod vetvami) v našej evolučnej minulosti.

Kostra voľnej končatiny sa skladá z kostry ramena (ramenná kosť), kostry predlaktia (lakťová a vretenná kosť) a kostry ruky (zápästné, záprstné kosti a články prstov).

Ramenná kosť (humerus) je dlhá kosť, ktorá je horným koncom spojená s lopatkou a dolným koncom s kosťami predlaktia. Horná hlavica je od diafýzy oddelená krčkom, ktorý sa nazýva anatomický. Pod ním je krčok užší, nazývaný tiež chirurgický, a to preto, že v týchto miestach dochádza najčastejšie k zlomeninám proximálnej časti ramennej kosti. Medzi krčkami sa na prednej strane nachádzajú dva hrbolky, veľký a malý, ktoré sa smerom nadol predlžujú do hrany. Na týchto miestach sa upínajú svaly prechádzajúce z trupu a lopatky na ramennú kosť. Ramenná kosť ďalej prechádza ako telo trubicovitého tvaru. V jeho hornej časti, pod veľkým hrbolkom, sa nachádza drsnatina pre úpon deltového svalu. K dolnej epifýze sa pripájajú dve kosti predlaktia. Na vnútornej malíčkovej strane je kladka a na palcovej strane hlavička. Na zadnej strane pri dolnom konci je hlboká lakťová jama (fossa olecrani), do ktorej pri natiahnutí ramena zapadá výbežok lakťovej kosti (olecranon).

Kosti predlaktia sú tvorené lakťovou (ulna) a vretennou kosťou (radius). Vretenná kosť sa pripája k hlavičke a lakťová kosť ku kladke na dolnú epifýzu ramennej kosti. Obe kosti sú v hornom konci kĺbovo spojené. Uvedené tri kĺbové spojenia vytvárajú zložený lakťový kĺb. Najdôležitejšiu úlohu má kladkový ramenno-lakťový kĺb, ktorý dovoľuje ohnutie (flexia) a natiahnutie (extenzia) v rozsahu 140°. U detí je dokonca možná hyperextenzia (v rozsahu viac ako 180°). V základnom postavení, pri ktorom sú dlane obrátené dopredu a palec von, ležia obe

kosti rovnobežne vedľa seba. Pri otáčaní ruky dopredu s malíčkami von od tela, sa otáča vretenná kosť okolo lakťovej kosti, pričom sa cez ňu prekríži. Vretenná kosť sa nachádza na palcovej strane a je tenšia ako lakťová kosť. Horná epifýza je menšia ako dolná a je tvorená miskovito prehnutou hlavicou. Jej obvod má valcovitú kĺbovú plôšku pre spojenie s lakťovou kosťou. Pod hlavicou je užší krčok, pod ním nápadná drsnatina pre úpon šľachy dvojhlavého ramenného svalu. Telo má na vnútornej strane ostrú hranu, ku ktorej sa pripája blana po celej dĺžke spájajúca obe kosti predlaktia. Dolná epifýza je rozšírená a má dve dotykové plochy a to pre hlavicu lakťovej kosti a druhú pre spojenie so zápästnými kosťami. Chrbtová strana má vysoký reliéf so žliabkami pre šľachy naťahovačov prstov. Na vonkajšej strane dolnej epifýzy je výbežok (processus styloideus), ktorý je hmatateľný na zápästí na palcovej strane a je podkladom vonkajšieho členku ruky. Lakťová kosť je dlhá kosť umiestnená na malíčkovej strane. Horná epifýza je väčšia s hlbokým kladkovým zárezom pre pripojenie ramennej kosti a menším zárezom pre hlavicu vretennej kosti. Dozadu vybieha do lakťového výbežku, ktorý pri natiahnutí zapadá do hlbokej lakťovej jamy na zadnej strane ramennej kosti a znemožňuje extenziu nad 180°. Telo kosti má okraj smerujúci ku vretennej kosti s ostrou hranou. Dolná epifýza je zúžená a zakončená hlavicou so zárezom pre kĺbové spojenie s vretennou kosťou a tiež ostrým výbežkom (processus styloideus) hmatateľným na strane malíčka a tvoriacim podklad vnútorného členku ruky. Dolný koniec kostí predlaktia vytvárajú spolu s tromi zápästnými kosťami horný kĺb ruky, ktorý pripája kostru ruky.

Zápästné kostičky (ossa carpi) sú umiestnené po štyroch v dvoch radoch a patria medzi krátke kosti. Tvoria celok zápästie (carpus). Prvý rad kostičiek sa kĺbovo spája s kosťami predlaktia, na druhý rad nadväzujú záprstné kosti. Proximálny rad kostičiek od palcovej strany tvoria kosť člnkovitá, mesiačkovitá, trojhranná a hráškovitá. V distálnom rade kosť lichobežníková, lichobežníkovitá, hlavičkatá a háková. Na dlaňovej strane cez ne prechádzajú z predlaktia do dlane šľachy ohýbačov prstov.

Záprstných kostí (ossa metacarpi - metacarpus) je päť a sú kostenou oporou dlane. Rozšírenými bázami sa spájajú kĺbovo s distálnou radou zápästných kostí. Pre funkciu ruky je dôležitý kĺb medzi lichobežníkovou kosťou a palcovým záprstím, ktorý dovoľuje palcu pritiahnutie a odtiahnutie a tiež jeho postaveniu oproti ostatným prstom (opozícia palca). Kĺbové spojenie s článkami prstov umožňuje ohnutie a natiahnutie prstov v uhle 90°, ich odtiahnutie a pritiahnutie.

Články prstov (phalanges) majú rovnakú stavbu ako dlhé kosti. Kostru palca tvoria dva články, ostatné prsty majú tri články (falangy) medzi sebou kĺbovo spojené. Posledný článok všetkých prstov je na konci na dlaňovej strane vybavený drsnatinou pre úpon hlbokého ohýbača prstov.

Kostra dolnej končatiny

Dolná končatina je uspôsobená k pohybu z miesta na miesto a nesie hmotnosť celého tela, preto sú jej kosti veľmi silné. Kostra dolnej končatiny (obr. 11) je tvorená pletencom dolnej končatiny a kostrou voľnej končatiny. Panva (pelvis) (obr. 12) je zložená z dvoch panvových kostí (os coxae) a krížovej kosti (os sacrum). Obe panvové kosti sú vpredu medzi lonovými kosťami spojené doštičkovitou chrupavkou lonovou sponou (symfýza). Vplyvom vzpriamenej chôdze má panva u človeka misovitý tvar, keďže sa o ňu opierajú orgány. Vzhľadom na rozdielnu funkciu panvy muža (panva zabezpečuje predovšetkým pohyb vzpriameného tela) a ženy, u ktorej okrem pohybovej funkcie je panva aj pôrodnou cestou, je i celkový tvar a veľkosť panvy u obidvoch pohlaví rôzna (obr. 13). Panva žien je rozložitejšia, širšia, otvorenejšia, priečna os je dlhšia ako predozadná. Panva mužov je relatívne menšia, vyššia a užšia, predozadná os je dlhšia ako priečna. Na panve rozlišujeme veľkú a malú panvu, pričom hranicu medzi nimi tvorí rovina preložená vzadu predhorím a vpredu horným okrajom lonovej spony. V malej panve je u žien uložený močový mechúr, maternica, časť pošvy a vaječníky, je dôležitou pôrodnou cestou.

Pletencom dolnej končatiny je panvová kosť, ktorá vznikla zrastom troch kostí: bedrovej, sedacej a lonovej kosti. Je pevnou a celistvou až v dospelosti. Všetky tri kosti sa stretajú v jamke bedrového kĺbu (acetabulum), od ktorého smerom nahor vybieha kosť bedrová, dopredu lonová a dozadu sedacia. Oddelené sú chrupavkou, ktorá mizne po 15. ‒ 16. roku života a vytvorí sa celistvá panvová kosť. Bedrová kosť (os ilium) má telo, ktoré je súčasťou

jamky bedrového kĺbu. Smerom nahor sa rozširuje do bedrovej lopatky ukončenej bedrovým hrebeňom (crista iliaca), na ktorý sa upínajú ploché brušné svaly. Bedrový hrebeň je vpredu ukončený hmatateľným a viditeľným bedrovým tŕňom (spina iliaca anterior superior). Vzadu

je ukončený zadným bedrovým tŕňom (spina iliaca posterior superior). Na vnútornej ploche bedrovej lopatky je drsná plocha, ku ktorej sa pripája krížová kosť. Spojenie je zosilnené väzmi. Telo sedacej kosti (os ischii) začína v jamke bedrového kĺbu a pokračuje ako rameno, v uhle ktorého je sedací hrboľ. Lonová kosť

(os pubis) vybieha z bedrového kĺbu dopredu a spolu so sedacou kosťou ohraničuje otvor (foramen obturatum), ktorý je uzavretý väzivovou blanou.

Kostra voľnej končatiny je k pletencu pripojená bedrovým kĺbom, ktorý je tvorený hlbokou kĺbovou jamkou na vonkajšej strane panvovej kosti a guľovitou hlavicou proximálneho konca stehnovej kosti. Spojenie oboch kostí je zabezpečené silným kĺbovým puzdrom spevneným väzmi. Základnými pohybmi v tomto kĺbe sú prednoženie a zanoženie, pritiahnutie, odtiahnutie

Osifikácia bedrového kĺbu

Horná hlavica stehnovej kosti je po narodení ešte chrupavkovitá. Od tretieho až štvrtého mesiaca života je v nej chrupavkovité jadro. Kĺbová jamka panvovej kosti je ešte plytká s neúplne vyvinutým horným okrajom a neposkytuje pevnú oporu. Oneskorenie vývinu bedrového kĺbu môže byť sprievodným javom vrodeného vykĺbenia bedrového kĺbu (luxatio coxae congenita). Vyskytuje sa asi u dvoch percent detí jednostranne alebo obojstranne, vplyvom dedičnosti, dedičnosti pohlavne viazanej. Dievčatá trpia vrodeným vykĺbením bedrového kĺbu šesťkrát častejšie ako chlapci. Ľahší stupeň vykĺbenia je o niečo častejší, asi u 10 % detí. Základom liečby je tzv. abdukčná poloha dolných končatín – nohy od seba, čo sa dosiahne väčšinou vkladaním veľkého počtu plienok alebo sa používajú ortopedické pomôcky. Pri neriešení problému sa dostavujú následky v dospelosti ako napr. kolísavá tzv. kačacia chôdza, bolesti bedrového kĺbu či deformity chrbtice. Bedrový kĺb sa vyšetruje všetkým deťom po narodení a to v troch etapách do 16. týždňa života dieťaťa. Prvé vyšetrenie je klinické a to ihneď po narodení, druhé v šiestom týždni a tretie vyšetrenie je realizované ortopédom v treťom mesiaci.

Kostra voľnej končatiny sa skladá z kostry stehna (stehnová kosť), kostí predkolenia a z kostry nohy.

Stehnová kosť (femur) je najdlhšou a najsilnejšou kosťou v ľudskom tele. Je mierne oblúkovito prehnutá dopredu. Zapadá do kĺbovej jamy (acetabula) na panvovej kosti guľovitou hlavou. Horná epifýza má guľovitú hlavicu s rozsahom asi tri štvrtiny guľovej plochy. Hlavica je krčkom pripojená k telu pod tupým uhlom (125°). V mieste spojenia vybieha do strán veľký chochlík (trochanter major) a dovnútra malý chochlík (trochanter minor). Na zadnej strane pod oboma chochlíkmi je drsnatina pre úpon veľkého svalu. Dolný koniec sa rozširuje do dvoch mohutných hrbolov vpredu spojených hladkou sedlovitou plochou, na ktorej je jabĺčko (patella), vsunuté do štvorhlavého svalu stehna a tvoriace prednú plochu kolenného kĺba. Vzadu sú oddelené hlbokou jamou. Stehnová kosť je spojená s píšťalou kolenným kĺbom, ktorého súčasťou je jabĺčko. Kĺbovú hlavicu kolenného kĺbu tvoria zakrivené kĺbové hrboly stehnovej kosti, kĺbovú jamku dve ploché kĺbové plochy horného konca píšťaly. Nepomer zakrivenia dotykových plôch vyrovnávajú dve chrupavčité doštičky (menisky). Cez kolenný kĺb prechádza silná úponová šľacha štvorhlavého stehnového svalu, v ktorom je jabĺčko. Kolenný kĺb umožňuje natiahnutie i miernu rotáciu.

Kostru predkolenia tvorí ihlica (fibula) a píšťala (tibia). Píšťala je umiestnená na palcovej strane predkolenia a je celkovo mohutnejšia ako ihlica. Ihlica sa nachádza na malíčkovej strane, ľahko sa láme. Pre stabilitu končatiny nemá väčší význam.

Horný koniec píšťaly je rozšírený do dvoch kĺbových hrbolov. Pod vnútorným je kĺbová plocha pre pripojenie ihlice. Na prednej strane pod kĺbovými plochami je veľká drsnatina, na ktorú sa upína šľacha štvorhlavého stehnového svalu. Telo píšťaly je trojbokého tvaru, pričom najostrejšia hrana smeruje dopredu. Nie je krytá svalovinou a je tak bolestivo zraniteľná. Na medzikostnú hranu smerujúcu k ihlici sa upína väzivová medzikostná blana. Dolná časť tela vybieha do vnútorného členku, zvnútra vyhĺbeného pre spojenie s členkovou kosťou.

Ihlica je štíhla dlhá kosť, na ktorej rozlišujeme hlavicu, telo a na dolnej strane vonkajší členok. Hlavica sa upína pod vnútorný hrboľ píšťaly. K vnútornej strane tela sa pripája medzikostná blana, ktorá spája píšťalu a ihlicu.

Vnútorný a vonkajší členok vytvárajú vidlicu členkového kĺbu, do ktorého je vložená členková kosť. Kĺb umožňuje ohnutie i natiahnutie nohy. V tomto kĺbe dochádza ľahko k podvrtnutiu alebo k vykĺbeniu členku. Členkovým kĺbom sa pripája kostra nohy (obr. 14).

Priehlavkové kosti (ossa tarsi) sú krátkymi kosťami, ktorých je sedem. Najväčšia je pätová kosť (calcaneus), ktorá vybieha dozadu do hrboľa pätovej kosti, ku ktorému sa upína šľacha trojhlavého lýtkového svalu (Achillova šľacha). Ďalšími kosťami sú členková kosť (talus),

člnkovitá kosť a tri klinovité kostičky vo vnútornej časti a vo vonkajšej časti pätová a kockovitá kosť. Členková kosť sa kladkou kĺbovo spája s ihlicou a píšťalou a na spodnej strane sú kĺbové plôšky pre spojenie s pätovou kosťou. Vpredu je kĺbom spojená s člnkovitou kosťou. Na päť predpriehlavkových kostí (ossa metatarsi) chodidla nasadajú články prstov (phalanges), ktoré sú trojčlánkované s výnimkou dvojčlánkovaného palca. Druhý a tretí článok malíčka často sekundárne zrastá.

Klenba nohy

Kĺby, ktoré spájajú priehlavkové, predpriehlavkové kosti a články prstov, sú menej pohyblivé. Zosilnené sú šľachami svalov a väzmi a vytvárajú tak pružný celok, ktorý je pozdĺžne a priečne klenutý. Vrcholom tejto klenby je členková kosť. Klenba nohy podmieňuje vytvorenie charakteristického odtlačku nohy (plantogram) a spôsobuje, že sa noha v stoji opiera

o podložku hrboľom pätovej kosti, vonkajším okrajom chodidla, hlavicami predpriehlavkových kostí a bruškami prstov. Držanie klenby podporujú silné medzikostné svaly a väzy. Zníženie až vymiznutie klenby sa nazýva plochá noha. K jej vzniku prispievajú nesprávne návyky pri prezúvaní i dlhé státie.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Prírodné vedy » Biológia

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.038