Krv a obehová sústava

Prírodné vedy » Biológia

Autor: Dievča ursula (17)
Typ práce: Referát
Dátum: 16.04.2019
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 7 690 slov
Počet zobrazení: 101
Tlačení: 4
Uložení: 4

Krv a obehová sústava (Systema circulatorium)

Vývoj živej prírody od najjednoduchších foriem života až po najzložitejšie organizmy sprevádza premena látok spojená s nevyhnutnosťou privádzať bunkám potrebné živiny a kyslík a odstraňovať splodiny látkového metabolizmu. Na nižších vývojových stupňoch zabezpečuje výmenu látok jednoduchá difúzia. U mnohobunkovcov zabezpečujú premenu látok prúdiace tekutiny vo vnútri tela. U väčšiny bezstavovcov je prítomná hemolymfa, ktorá sa voľne rozlieva v telovej dutine. Na prenos kyslíka, ktorý sa vo vode rozpúšťa len veľmi málo, sa v živočíšnej ríši vyvinulo niekoľko typov bielkovín obsahujúcich ťažké kovy ako železo a meď. Najrozšírenejším typom krvného farbiva je hemoglobín (červené farbivo obsahujúce železo).

U všetkých stavovcov vrátane človeka je vnútorné prostredie veľmi zložité. Tekutinami, ktoré prúdia v tele stavovcov, sú krv, tkanivový mok a miazga (lymfa). Z krvi vzniká tkanivový mok a z tkanivového moku sa tvorí miazga. Tkanivový mok je tekutina, ktorá vypĺňa medzibunkové priestory medzi bunkami v tkanivách. Bunky tkanív z nej odoberajú živiny a kyslík a odovzdávajú do nej splodiny látkovej premeny. Miazga sa tvorí v miazgových vlásočniciach. Preberá z tkanivového moku splodiny tkanivového metabolizmu a tuk vstrebaný v tenkom čreve a odovzdáva tieto látky do krvi.

Bunky tkanív neustále odčerpávajú z krvi živiny a odovzdávajú do nej splodiny metabolizmu (u zdravého jedinca živiny z krvi nikdy nevymiznú). Krv sa rovnako nenasýti odpadovými látkami natoľko, aby už ďalšie nemohla prijať. Každá vzniknutá zmena sa rýchlo upravuje a tak sa koncentrácia rozpustených organických a anorganických látok, pH a teplota vnútorného prostredia stále udržuje. Stálosť vnútorného prostredia, homeostáza, je nutným predpokladom pre správnu činnosť buniek a celého organizmu.

Krv (sanguis) je hlavnou súčasťou vnútorného prostredia organizmu. Objem krvi dospelého muža je 5 − 6 litrov, ženy majú v priemere o 10 % krvi menej ako muži, približne 4,5 litra. Uvedený rozdiel vzniká v puberte. Krv tvorí 1/12 – 1/13 celkovej hmotnosti tela. Po svaloch a kostiach je krv treťou najťažšou časťou tela. Absolútne množstvo pribúda plynulo od narodenia do dospelosti spolu s rastom tela. Relatívne množstvo krvi zostáva približne rovnaké, predstavuje 8 % celkovej hmotnosti tela. Organizmus znesie bez komplikácií stratu krvi do 550 ml., maximálne však 1,5 litra. Náhle straty krvi presahujúce 1500 ml ohrozujú život človeka.

Pomalý úbytok krvi znáša ľudský organizmus lepšie a prekonáva straty až 2500 ml. Menšie straty sa vyrovnávajú vyprázdňovaním krvných zásob v podkožnom väzive, v pečeni, slezine a presunom tkanivových tekutín do krvi. Krv sa neustále obnovuje. Za jeden deň sa vytvorí približne 50 ml krvi, za rok je to 18 litrov. Celkové množstvo krvi sa za jeden rok obnoví približne trikrát. Všetka krv v ľudskom tele sa cez obidve obličky prefiltruje asi 300-krát za deň (objem 1500 litrov).

Hlavné funkcie krvi

  1. Transport dýchacích plynov (O2 a CO2). Prenáša z pľúc do tkanív kyslík a z tkanív do pľúcoxid uhličitý.
  2. Transport výživných látok do celého organizmu. Zabezpečuje transport látok, ktoré vznikli trávením potravy zo steny tenkého čreva do pečene a z pečene k orgánom celého
  3. Transport splodín Z tkanív odvádza odpadové produkty látkovej premeny do orgánov, ktoré ich vylúčia von z tela (obličky, potné žľazy v koži).
  4. Transport hormónov, ktoré do nej odovzdávajú žľazy s vnútorným vylučovaním.
  5. Vytváranie a udržiavanie stálosti vnútorného
  6. Vyrovnávanie teplotných rozdielov medzi orgánmi.
  7. Udržiavanie telesnej teploty – termoregulácia, vyrovnávanie teplotných rozdielov medzi orgánmi a časťami tela, keďže telesným povrchom organizmus vydáva až 80 %
  8. Obranná funkcia – odolnosť organizmu voči patogénom, choroboplodným zárodkom, ktoré sa dostanú do organizmu. Obranná funkcia sa uskutočňuje najmä fagocytózou a imunitou. Fagocytóza je schopnosť jednobunkových organizmov alebo jednobunkových elementov mnohobunkových organizmov (konkrétne napr. leukocytov) pohlcovať cudzorodé látky, zvyšky buniek vlastného organizmu, baktérie, a spracovať ich prostredníctvom enzýmov. V prípade bielych krviniek, mikrób je chemicky pritiahnutý k leukocytu, je ním pohltený, usmrtený a napokon strávený.

Krv je nepriehľadná, viskózna tekutina (spojivové tkanivo) červenej farby prúdiaca v uzavretom systéme ciev. Skladá sa z tekutej zložky (krvnej plazmy) a krvných elementov. Vzájomný objemový pomer medzi množstvom plazmy a krvnými bunkami sa po narodení mení. Udáva ho hematokrit, ktorý vyjadruje percentuálny podiel erytrocytov v danom objeme krvi. Hodnoty hematokritu sa získajú odstredením 100 ml krvi v trubici. Objem krvných buniek

sa odčíta v percentách. V jednom litri krvi tvoria erytrocyty u mužov 44 % objemu, u žien 39

% objemu. Novorodenec má hematokrit o 10% vyšší ako dospelý človek.

Krvná plazma

Plazma je tekutá zložka krvi. Je to žltkastá viskózna priehľadná tekutina zložená z vody (91 %) a 9 % organických a anorganických látok (z toho 8% organických látok a z toho 7 % bielkovín

– albumíny a globulíny). Za fyziologických podmienok má plazma stále zloženie. Reakcia krvnej plazmy je slabo zásaditá (pH je 7,4), a udržiava sa na stálej hodnote. Na stálosti obsahu solí, osmotickom tlaku a reakcii telesných tekutín závisí správny priebeh biochemických dejov v bunkách. Výkyvy týchto hodnôt môžu ohroziť život organizmu.

Z anorganických látok tvorí 99 % plazmy voda a 1 % soli. Plazma obsahuje najviac chloridu sodného (NaCl) a uhličitanu sodného (Na2CO3). Obidve soli majú význam pri udržiavaní stáleho osmotického tlaku a pH krvi. Rovnaký osmotický tlak ako plazma má i tkanivový mok a protoplazma buniek, ktorý sa udržiava na stálej hodnote. Zodpovedá mu 0,9 % roztok chloridu sodného, ktorý sa preto označuje aj ako fyziologický roztok.

Organickými látkami sú predovšetkým bielkoviny. Podľa chemickej stavby rozdeľujeme plazmatické bielkoviny na albumíny (4,8 %), α, ß, γ globulíny (2,8 %) a fibrinogén (0,03 %). Hlavnou funkciou bielkovín je viazanie a transport rôznych látok, najmä vody v plazme. Funkcia globulínov je pri tvorbe protilátok proti bakteriálnym toxínom alebo cudzím bielkovinám. Alfa (α)-globulíny a beta (ß)-globulíny sú dôležité pre prenos tukov a železa resorbovaného z potravy. Gama (γ)-globulíny sú nosičmi protilátok. Albumíny sa uplatňujú pri vstrebávaní vody a rozpustených látok z tkanivového moku do krvi a naopak. Slúžia tiež na transport kovov, mastných kyselín, bilirubínu, enzýmov a liekov. Fibrinogén má dôležitú úlohu pri zrážaní krvi. Niektoré bielkoviny sa podieľajú i na transporte hormónov.

Okrem bielkovín sa v plazme nachádzajú ďalšie organické látky ako glukóza, tuky a cholesterol, vitamíny, enzýmy, hormóny a ďalšie dusíkaté látky nebielkovinnej povahy. Glukóza je v krvi v koncentrácii 4,4 − 5,5 mmol/l. Prechodne má vyššie hodnoty po jedle, nižšie pri dlhotrvajúcej fvzickej práci. Hladinu cukru v krvi – koncentrácia glukózy v plazme, nazývame glykémia. Ak je glykémia nízka, cukor sa uvoľňuje z pečene a glykémia sa zvyšuje. V opačnom prípade sa cukor ukladá v pečeni v podobe glykogénu. Glukóza je najdôležitejším zdrojom energie, z krvi je neustále odčerpávaná. Jej hladina sa nepretržite obnovuje zo zásob v pečeni. Glykogén je v pečeni rezervoárom schopným okamžite uvoľňovať cukor.

Krvné elementy

Krvné elementy (obr. 22) leukocyty, erytrocyty a trombocyty sú rozptýlené (suspendované) v krvnej plazme.

Obrázok 22 Krvné elementy

Červené krvinky (erytrocyty) sú malé, diskovité, jednobunkové, bezjadrové útvary. Jadro majú len nezrelé červené krvinky. Predpokladá sa, že dospelé erytrocyty jadro nemajú z ekonomických dôvodov – odčerpávalo by to energiu. Ich životnosť je 100 − 120 dní. Normálny a stály počet erytrocytov v tele dospelého muža je 5,5 mil/mm3, u žien 4,5 mil/mm3 a u novorodenecov až 7 mil/mm3. Počet červených krviniek sa môže meniť vplyvom podmienok. Ich počet stúpa počas dlhodobého pobytu vo vyšších nadmorských výškach (nad 1000 m n. m.) pri nedostatku kyslíka alebo u ťažko pracujúcich ľudí

Vznikajú v hemopoetickom tkanive kostnej drene. V prenatálnom období prebieha krvotvorba najskôr v žĺtkovom vačku plodu a neskôr v pečeni a slezine. V postnatálnom vývine krvotvorba prebieha v červenej kostnej dreni. Do štvrtého roku života majú všetky kosti plne výkonnú kostnú dreň. U dospelých sa krvotvorba obmedzuje najmä na červenú dreň krátkych a plochých kostí. Tento proces sa nazýva erytropoéza a je riadená hormónom erytropoetínom, ktorý vzniká v obličkách. Jeho produkcia závisí od množstva kyslíka. V prípade, keď tlak kyslíka klesá (napr. vo vysokých nadmorských výškach), tvorí sa viac erytropoetínu, ktorý

povzbudzuje kostnú dreň k intenzívnejšej tvorbe erytrocytov. Druhým regulátorom krvotvorby je samotná koncentrácia erytrocytov v krvi.

Erytrocyty sa počas svojho života postupne opotrebúvajú a nakoniec sa rozpadávajú v slezine. Jednotlivé zložky rozpadávajúcich sa krviniek organizmus využíva na stavbu nových erytrocytov. Z uvoľneného hemoglobínu sa v pečeni vytvára žlčové farbivo bilirubín a železo je využité k tvorbe nového hemoglobínu. Železo nevyužité pre krvotvorbu sa ukladá do zásob v pečeni, slezine a kostnej dreni vo forme feritínu, v ktorom je viazaný na bielkovinu. Časť železa sa z organizmu stráca, a preto musí byť nahradené potravou. Denná spotreba železa je 10 − 15 mg. Zvýšený prísun je nutný u tehotných žien, detí a dospievajúcich.

Najdôležitejšou funkciou červených krviniek je transport dýchacích plynov − prenos kyslíku z pľúc do tkanív a oxidu uhličitého z tkanív do pľúc. Hlavnou funkčnou zložkou je červené krvné farbivo hemoglobín. So zmenou počtu a veľkosťou červených krviniek v detstve a dospievaní sa mení aj množstvo hemoglobínu, ktoré sa udáva v gramoch na liter krvi. Novorodenec má v priemere 200 g/l. Po pôrode začne množstvo hemoglobínu postupne klesať a koncom prvého roku dosahuje najnižších hodnôt 110 g/l. Nasleduje pozvoľný vzostup až do puberty, kedy u dievčat dosiahne hodnotu 140 g/l, u chlapcov 150 g/l krvi. Zníženie množstva hemoglobínu v objemovej jednotke krvi sa nazýva chudokrvnosť (anémia). Býva sprevádzaná i poklesom počtu červených krviniek.

Hemoglobín tvoria dve zložky: bielkovina globín, na ktorú je viazaná nebielkovinová farebná skupina hém. Molekula hému obsahuje atóm dvojmocného železa, na ktoré sa v pľúcach viaže kyslík. Táto väzba je voľná, takže kyslík sa v tkanivách ľahko uvoľňuje. Ak sa na hemoglobín naviaže molekula kyslíka (O2) vzniká oxyhemoglobín. Zlúčenina má jasne červenú farbu. Po uvoľnení kyslíka z tejto väzby vznikne redukovaný hemoglobín tmavo červenej farby. Hemoglobín sa môže viazať aj s inými plynmi: ak sa na hemoglobín naviaže oxid uhličitý (CO2) vzniká karbaminohemoglobín. Obe zlúčeniny majú málo pevnú väzbu a kyslík aj oxid uhličitý sa z nej ľahko uvoľňujú. Ak sa na hemoglobín naviaže oxid uhoľnatý (CO) vzniká karboxyhemoglobín, pričom táto väzba je veľmi pevná. Hemoglobín je touto väzbou vyradený zo schopnosti zlučovať sa s kyslíkom a neplní tak dýchaciu funkciu. Pri väčšom nasýtení hemoglobínu oxidom uhoľnatým môže nastať smrť.

Biele krvinky (leukocyty)

Sú bezfarebné bunky s jadrom, o niečo väčšie ako červené krvinky. Majú nepravidelný a premenlivý tvar. Nachádzajú sa v krvi, miazge, tkanivovom moku i na mnohých iných miestach v tkanivách. Celkový počet je 4000 − 10 000 v 1 mm3. Počet sa fyziologicky mení počas života. Deti majú viac bielych krviniek ako dospelí. Najviac bielych krviniek je po narodení (20000/1 mm3 ), do jedného roku ich množstvo prudko klesá a dosiahne polovicu pôvodného počtu. V detstve sa ich množstvo znižuje pozvoľna, až sa ich hodnota v puberte ustáli na hodnote, ktorá je charakteristická pre dospelého človeka.

Vznikajú v kostnej dreni, slezine a lymfoidnom tkanive, v podnebných mandliach a detskej žľaze. V obehu žijú len niekoľko hodín až 100 dní. Rozpadnuté biele krvinky sú pohlcované retikuloendotelovou sústavou a miazgovým tkanivom. Zanikajú v lymfatických uzlinách a v slezine. Ich počet sa zvyšuje pri vniknutí infekcie do organizmu. Rozmnoženie leukocytov nad hornú hranicu sa nazýva leukocytóza. Fyziologicky nastáva po jedle, po telesnej námahe, v tehotenstve. Ku chorobnému zvýšeniu počtu dochádza pri infekčných ochoreniach, hnisaní, otravách a pri niektorých nádoroch. Leukémia vzniká v dôsledku zhubného množstva tkanív produkujúcich leukocyty. Nedostatok alebo pokles bielych krviniek pod hranicu sa nazýva leukopénia/leukocytopénia.

Biele krvinky sa významne uplatňujú pri obrane organizmu proti infekcii. Pohlcujú choroboplodné zárodky alebo vvtvárajú látky, ktoré zneškodňujú cudzorodé látky v krvi. Ku zdroju infekcie sa dostanú ameboidným pohybom a vystupujú tenkou stenou vlásočníc (diapedéza) do medzibunkových priestorov.

Leukocyty delíme podľa tvaru jadier, prítomnosti farbiteľných drobných granuliek v cytoplazme a veľkosti buniek na dva typy: granulocyty a agranulocyty.

Granulocyty sú najpočetnejšie, majú laločnato členité (podkovovité) jadro a v ich protoplazme sú hrubšie zrniečka z glykogénu. Tvoria približne 75 % všetkých bielych krviniek. Sú bezfarebné, ale dajú sa zafarbiť rôznymi farbivami. Podľa farbiteľnosti granúl ich ďalej delíme na neutrofilné, eozinofilné a bazofilné.

  1. Neutrofilné granulocyty sú najpočetnejšie, najčastejšie a najdôležitejšie. Tvoria 50 − 70% z celkového množstva bielych krviniek. Zrná sa farbia neutrálnymi farbivami. Ich jadro je rozdelené na niekoľko Vyznačujú sa amébovitým pohybom a sú schopné

fagocytózy. Vznikajú v kostnej dreni. Majú schopnosť prenikať mimo krvné cievy, z kapilár do medzibunkových priestorov (viď diapedéza vyššie), kde fagocytujú baktérie a časti buniek. Baktérie obklopia bunkovými výbežkami protoplazmy a uzatvoria ju do svojho tela. Do takto vytvorenej vakuoly vylučujú proteolytické enzýmy, ktoré rozkladajú bielkoviny. V prípade, že do organizmu vnikne baktéria, neutrofilné leukocyty sú chemotakticky priťahované k tomuto miestu, kde napádajú cudzie elementy priamo v krvnom obehu alebo prestupujú cievnymi stenami k miestu zápalu a tam prebieha fagocytóza baktérií. Zároveň je v kostnej dreni aktivovaná tvorba ďalších leukocytov. Počet neutrofilných granulocytov stúpa pri infekciách a vo veľkom počte sa nachádzajú v hnise.

  1. Eozinofilné granulocyty (1 – 9%) patria k najväčším leukocytom. Majú jednoduché podkovovité jadro. Farbia sa kyslými farbivami (eozínom). Majú schopnosť sa pohybovať, ale nie fagocytovať. Nemôžu prenikať cez steny ciev, ich funkcia je pri vniku alergénov do organizmu. Ich počet vzrastá pri infekčných chorobách a alergických
  2. Bazofilné granulocyty sú najmenšie, častokrát je ich výskyt u človeka vzácny. Majú segmentované Farbia sa zásaditými farbivami. Funkcia bazofilných granulocytov nie je dostatočne známa, ale obsahujú protizrážavú látku heparín.

Agranulocyty tvoria 25 % leukocytov. Majú okrúhle a nesegmentované jadro a ich plazma neobsahuje farbiteľné zrnká granuly, ale podľa tvaru jadier ich možno rozlíšiť na lymfocyty (20

− 40% z celkového počtu bielych krviniek) a monocyty (2 – 8%).

  1. Lymfocyty sú početné, nerovnako veľké bunky, ktoré vznikajú v lymfoidnom tkanive. Majú rozhodujúcu funkciu pri tvorbe špecifických protilátok, t.j. proti konkrétnej cudzorodej látke. Sú imunologicky kompetentnými Majú guľovité jadro, s úzkym lemom cytoplazmy bez granúl. Pohybujú sa amébovito, avšak nemajú schopnosť fagocytózy a neprodukujú proteolytické enzýmy. Vznikajú v týmuse (detská žľaza), v lymfatických uzlinách a čiastočne v kostnej dreni, preto sa nazývajú miazgovými bunkami. Do krvného obehu sa dostávajú lymfatickými cievami.
  2. Monocyty (makrofágy) sú najväčšími leukocytmi s veľkým jadrom. Sú menej početné ako lymfocyty. Charakteristický je amébovitý pohyb a schopnosť fagocytózy – tzv. obranná línia druhého sledu – prenikajú na miesto určenia po neutrofilných

Pomerné zastúpenie jednotlivých druhov bielych krviniek sa mení s vekom a pri rôznych chorobných stavoch. Pri spočítaní bielych krviniek je dôležité stanovenie pomeru, tzv. rozpočet bielych krviniek, leukogram.

Krvné doštičky (trombocyty)

Trombocyty nie sú pravými bunkami, sú to bezjadrové malé telieska nepravidelného tvaru. Vznikajú v kostnej dreni oddeľovaním časti cytoplazmy ako úlomky obrovských buniek drene odkiaľ sú vyplavované do krvného obehu. Počet v 1mm3 krvi je 300 000. Najväčší počet majú opäť novorodenci. Po narodení sa ich počet znižuje, potom stúpa a od tretieho mesiaca sa ustáli na hodnotách dospelého človeka. Životnosť majú približne 4 dni. Zanikajú v slezine. Majú dominantný význam pri zrážaní krvi – zabraňujú vykrvácaniu alebo vnútornému krvácaniu mimo stien ciev. Ich tvorba je riadená hormónom trombocytopoetínom, ktorý sa tvorí v obličke.

Proces zrážania krvi:

Zrážanie krvi je zložitý mechanizmus, ktorý je dôležitý pri poškodení obehového systému, kedy vzniká nebezpečenstvo straty krvi. Nastáva vždy, keď sa krv dostane mimo uzavretý krvný obeh. U stavovcov vznikol ochranný mechanizmus zastavenia krvácania pozostávajúci z chemických a fyzikálnych pochodov. Podstatou zrážania je premena bielkoviny fibrinogénu, rozpusteného v plazme (tvorí sa v pečeni), na vláknitý nerozpustný fibrín. Proces zrážania krvi sa začína poškodením steny kapiláry.

Základné fázy zrážania krvi môžeme zhrnúť nasledovne:

  1. Účinkom trombokinázy sa premieňa protrombín na trombín.

Keď trombocyty narazia na poškodenú stenu cievy, zlomia sa, začnú sa rozpadávať a do krvnej plazmy vylúčia enzým trombokinázu, uvoľňovaný z krvných doštičiek, ktorý spolu s iónmi vápnika spôsobí, že v krvi prítomná ale doposiaľ neúčinná bielkovina protrombín, sa zmení na aktívny enzým trombín.

  1. Fibrinogén sa mení na fibrín.

Trombín, v plazme prítomný v neúčinnej forme ako protrombín, spôsobí premenu fibrinogénu na fibrín. Protrombín sa do krvi dostáva z pečene, kde sa tvorí za účasti vitamínu K.

  1. Vlákna fibrínu sa zmršťujú a vytlačujú krvné sérum.

Fibrín vytvorí hustú sieť fibrínových vlákien, ktorými upchá poškodenú časť cievy. Fibrínové vlákna vytvoria sieť a v nej sa zachytávajú krvné bunky. Vznikne zrazenina červenej farby, krvný koláč. Sťahovaním vlákien fibrínu sa z krvného koláča vytláča nažltlá kvapalina, krvné sérum, ktoré má rovnaké zloženie ako plazma, ale neobsahuje fibrinogén.

Všetky zmeny prebehnú za 7 − 11 minút. Zrážaniu krvi môžeme zabrániť pridaním látky (pri niektorých laboratórnch vyšetreniach napr. pre sedimentáciu) viažucej vápenaté ióny do krvi. Môže to byť šťavelan vápenatý alebo citronan sodný. Po pridaní protizrážanlivého činidla do krvi zistíme, že po určitom čase ťažšie krvinky klesnú ku dnu (sedimentácia) a nad ich hladinou sa objaví prúžok nažltlej krvnej plazmy.

Sedimentácia alebo usadzovanie erytrocytov je spôsobené hmotnosťou erytrocytov, ktoré vplyvom gravitácie klesajú ku dnu. Rýchlosť sedimentácie závisí predovšetkým od množstva fibrinogénu a globulínu v plazme i od množstva a tvaru erytrocytov. Rýchlosť sedimentácie sa zisťuje v sedimentačnom prístroji a používa sa ako diagnostická pomôcka pri zisťovaní niektorých chorôb. Normálne hodnoty sú u mužov 3 − 10 mm za hodinu a u žien 2 − 5 mm. Zvýšené hodnoty indikujú, že v organizme prebiehajú zápalové procesy, onkologické ochorenie či ťažká anémia − chudokrvnosť. Extrémne vysoké hodnoty bývajú i pri rakovine kostnej drene, pri reumatickej polyartritíde či zápale obličiek. Len v druhej polovici tehotenstva, pri menštruácii a v staršom veku môže byť sedimentácia vyššia a to bez chorobnej príčiny.

Imunita

Vniknutie choroboplodných zárodkov alebo cudzorodej látky (baktérie, bakteriálne toxíny, iné toxíny) do organizmu, vyvolá v krvi obranné, imunitné reakcie. Cudzorodé látky, ktoré sa do krvnej plazmy dostanú sa nazývajú antigény. Ich prítomnosť v krvi vyvolá tvorbu protilátok. Proces vzniku protilátok sa nazýva imunizácia. Imunitných reakcií sa zúčastňujú dva typy bielych krviniek. 1. krvinky, ktoré majú schopnosť rozpoznávať antigén a vytvárať proti nemu špecifické protilátky, a 2. krvinky so schopnosťou vychytávať antigén a zneškodňovať ho fagocytózou − niektoré granulocyty a monocyty, ktoré odstraňujú najmä baktérie. Protilátky sú

vytvárané lymfocytmi. Tvoria sa v kostnej dreni, krvou sa dostanú do lymfatických orgánov, kde dozrievajú. Lymfatické orgány predstavujú imunitný systém. Patrí sem týmus a rôzne veľké uzliny roztrúsené po celom tele (miazgové uzliny, lymfatické tkanivo sleziny, tenkého čreva a červovitého prívesku, podnebné mandle [nazývané aj krčné]).

Lymfocyty, ktoré vo svojom vývine prešli týmusom, sa nazývajú T-lymfocyty. Zabezpečujú bunkovú imunitu, ktorej podmienkou je priame stretnutie lymfocytu s antigénom. Bunková imunita spôsobuje aj alergické reakcie a neprijatie transplantátu.

Lymfocyty, ktoré dozrievajú v ďalších lymfatických orgánoch, sa nazývajú B-lymfocyty. Tie zabezpečujú protilátkovú imunitu. Po podráždení cudzorodou látkou sa premieňajú na plazmocyty, tvoriace protilátky. Tie sú zanášané krvou do celého tela a môžu tak likvidovať antigén kdekoľvek v organizme. Protilátky majú špecifické pôsobenie, zneškodňujú iba ten antigén, proti ktorému vznikli. Chemicky sú to gama-globulíny.

Odolnosť organizmu proti infekcii sa nazýva imunita. Jednotlivé zložky imunity sa v ontogenetickom vývine objavujú postupne. Dozrievanie imunitného systému prebieha do 15. roku života. V plodovom období je vyvinutá fagocytóza a neskôr aj bunková imunita. Protilátková imunita sa vyvíja až po narodení. V prvom roku života sú v krvi prítomné protilátky, ktoré prešli z krvi matky v plodovom období placentou do krvi plodu. Tento druh imunity sa nazýva vrodená imunita. Dieťa je tak na začiatku života odolné voči tým látkam, proti ktorým je imunitná matka. Ďalšie dozrievanie imunitného systému a vývin protilátkovej imunity sú závislé predovšetkým na antigénnej stimulácii z vonkajšieho prostredia. Protilátky, ktoré sa proti týmto antigénom v krvi vytvárajú, zabezpečujú ďalší druh imunity, a to imunitu získanú.

Imunitu možno získať prirodzene alebo umelo. Pri prekonaní ochorenia zostávajú protilátky v krvi človeka aj po uzdravení. Tie potom chránia organizmus pred opätovným ochorením tou istou chorobou. Ide o aktívnu imunitu. Aktívna imunita sa získa i po umelom dodaní antigénu pri očkovaní, kedy sa do tela naočkujú oslabené alebo usmrtené baktérie, ktoré nevyvolajú ochorenia, ale iba tvorbu protilátok, ktoré potom chránia organizmus pred skutočným ochorením. Vpravením séra, ktoré obsahuje už hotové protilátky, sa získa imunita pasívna. U detí sa používa i vpravenie len gama-globulínov, na ktoré sa naviažu špecifické protilátky. Ostatné bielkovinové zložky séra nemajú pre pasivnú imuniáciu význam.

Opakované vniknutie toho istého antigénu do krvi môže niekedy vyvolať stav precitlivelosti (anafylaxiu), ktorý sa prejaví poruchami dýchania a krvného obehu až anafylaktickým šokom. Prudká reakcia s antigénom je tiež podkladom alergií a alergických chorôb ako žihľavka, ekzém či astma. Alergia sa prejavuje precitlivelosťou na niektoré látky, ktoré sa dostávajú do tela z vonkajšieho prostredia vdýchnutím, kožou, očnou spojivkou, alebo vstrebávaním sliznicou. Alergénom môže byť peľ, prach z peria, plesne, niektoré látky z potravy i niektoré lieky.

Krvné skupiny

Červené krvinky obsahujú prirodzené antigény, viazané v povrchovej membráne. Protilátky sú v krvnej plazme a v krvnom sére. Tieto protilátky sú už vrodené alebo sa môžu vytvárať po transfúzii či za tehotenstva v krvi matky.

Antigény v červených krvinkách sa nazývajú látky zhlukovateľné (aglutinogény) a označujú sa písmenami A a B. V krvnej plazme sa nachádzajú látky zhlukujúce (aglutiníny), ktoré sa označujú gréckymi písmenami α (anti A) alebo ß (anti B). Ak sa stretne aglutinogén A s aglutinínom α dôjde k zhlukovaniu (aglutinácii) červených krviniek (rovnako ak sa stretne aglutinogén B s aglutinínom ß). V krvi človeka sú preto prítomné len tie látky, ktoré sa vzájomne znášajú.

Základným typom krvnoskupinového systému erytrocytov je systém AB0 (obr. 23). Rozlišujeme štyri základné krvné skupiny: A, B, AB, 0. Erytrocyty skupiny A obsahujú aglutinogén A, erytrocyty skupiny B obsahujú aglutinogén B. Ak sú v membráne erytrocytov prítomné obidva antigény, ide o erytrocyty skupiny AB. Absencia obidvoch typov aglutinogénov signalizuje skupinu 0. Krv skupiny B obsahuje v plazme aglutiníny antiA, skupina A má v plazme aglutiníny antiB. Krv skupiny 0 má aglutiníny antiA aj antiB a je teda všeobecným darcom. Skupina AB je bez aglutinínov a je univerzálnym príjemcom.

Aglutinogény patria medzi sacharidy. Existujú aj pomerne časté varianty aglutinogénu A označované ako A1, A2 – A6, ktoré vvtvárajú podskupiny v rmáci skupiny A alebo AB.

Zastúpenie krvných skupín systému AB0 nie je rovnomerné. Najviac sa vysktuje krvná skupina A, najvzácnejšia je skupina AB.

Rh systém

Obrázok 23 Systém AB0

V ľudských červených krvinkách bolo objavených približne 30 aglutinogénov, ktoré môžu vyvolávať vznik protilátok. Najdôležitejší je však systém ABO a Rh-faktor (rhesus faktor). Rh-faktor objavili Karl Landsteiner a Alexander Wiener pri pokusoch s krvinkami opice makaka rézusa (Macaca mulatta). Staršie vedecké pomenovanie tohto druhu bolo Maccacus rhesus, podľa ktorého tento faktor dostal aj pomenovanie (Rh = rhesus). Červené krvinky tejto opice vstrekovali do krvi pokusných králikov a morčiat, u ktorých sa v krvi vyvinuli protilátky. Celkovo sa Rh-faktor skladá z 13 antigénov, z ktorých najdôležitejší je antigén D. Z krvi získali sérum, ktoré následne zmiešali s ľudskou krvou. V 85 % prípadov nastalo zhlukovanie červených krviniek. U týchto osôb bol zistený krvinkový aglutinogén nazvaný Rh-faktor. Takíto ľudia sú Rh pozitívni (Rh+), ostatní sú Rh negatívni (Rh−). V ľudskej krvi normálne nie sú prítomné žiadne protilátky Rh-faktoru. Protilátky sa však môžu vytvoriť pri vpravení Rh pozitívnych krviniek človeku Rh-negatívnemu. Rovnako protilátky vznikajú v krvi matky, ktorá je Rh-negatívna, ale jej plod zdedil Rh pozitívny faktor od otca. Matka vytvára protilátky proti Rh+ plodu, dochádza k aglutinácii erytrocytov, čo môže viesť až k úmrtiu dieťaťa po pôrode. Prevenciou je sledovanie krvi plodu, transfúzia počas gravidity alebo po pôrode. U prvého dieťaťa už existujú protilátky, t.j. nie je až tak ohrozené, avšak pri každom ďalšom dieťati sa zvyšuje ohrozenie života uvedeným antigénom.

Krvný prevod

Prevod krvi (transfúzia) z jedného človeka inému je možná len vtedy, ak má darca i príjemca rovnakú krvnú skupinu. Je potrebné dávať pozor najmä na systém ABO, na ich podskupiny a na Rh-faktor. Určovanie sa uskutočňuje pomocou sér so známymi aglutinínmi.

Krv sa obyčajne neprevádza priamo od darcu. Odoberá sa, mieša sa s konzervačným roztokom, protizrážanlivým činidlom a glukózou, a uskladňuje sa ako krvná konzerva. V niektorých prípadoch sa využíva len krvná plazma (pri popáleninách), kedy je dostatok červených krviniek, ale malý objem krvi. Niekedy sa dodávajú naopak len červené krvinky napr. pri liečbe anemického syndrómu rôzneho pôvodu.

Obehová sústava

Obehová sústava tvorí uzatvorený systém ciev, v ktorom obiehajú telové tekutiny. Centrálnym miestom je srdce, pôvodne cieva, ktorej ďalší vývoj úzko súvisel s vývojom dýchacích orgánov a s potrebou oddeliť cievne riečisko pľúc od ostatných orgánov.

Srdce (cor, kardia)

Je nepárový dutý svalový orgán uložený v hrudnej dutine (obr. 24) v interpleurálnom priestore medzi pľúcami za hrudnou kosťou. Dno mediastina tvorí bránica. V dospelosti má kužeľovitý tvar, jeho širšia báza je obrátená vpravo, hore a dozadu. Užší zaoblený hrot smeruje doľava, dole a dopredu. Je červenohnedej farby, zhruba veľkosti päste človeka, ktorému patrí.

Povrch srdca (obr. 25) kryje väzivo, tenká serózna blana, vonkajšia vrstva (epicardium), ktorá prechádza i na začiatok veľkých ciev. Oddeľuje sa od nich a vytvára vak, osrdcovník (perikardium),

Obrázok 24 Poloha srdca v hrudnej dutine

v ktorom je srdce uložené. Medzi oboma väzivovými blanami je štrbinovitá dutina vyplnená malým množstvom kvapaliny, ktorá uľahčuje pohyby srdca.

Obrázok 25 Prierez srdcom

Srdce novorodenca váži približne 20 − 25 g, u dospelého človeka 250 − 300 g. Vzhľadom k veľkej intenzite metabolizmu a rýchlemu rastovému tempu je srdce v prvom období života po narodení relatívne väčšie ako v dospelosti.

Zvislou svalovou prepážkou je srdce rozdelené na pravú a ľavú časť. Oddelené sú srdcovými priehradkami (septum atrioventriculare), v ktorých sa nachádzajú otvory (ostium). Krv v srdci nikdy neprechádza z pravej na ľavú stranu alebo naopak. Dutiny oboch častí sú vystlané väzivovou blanou (endocardium) V predsieňovokomorových otvoroch tvorí cípovité chlopne, ktoré v každej polovici srdca oddeľujú menšiu hornú predsieň (atrium) od dolnej väčšej komory (ventriculus). Medzi pravou predsieňou (atrium dexter) a pravou komorou (ventriculus dexter) je trojcípa chlopňa (valva tricuspidalis). Medzi ľavou predsieňou (atrium sinister) a ľavou komorou (ventriculus sinister) je dvojcípa chlopňa (valva atrioventricularis sinistra – valva mitralis). Cípy chlopní sú lievikovito vnorené do komôr. Pri prietoku krvi z predsiene do komory sa cíp chlopne zatvorí. Pri výstupe veľkých ciev zo srdca sú tzv. polmesiačikovité chlopne (valvulae semilunares). Chlopne (obr. 26) vo všeobecnosti zabraňujú spätnému toku krvi.

Pravá predsieň je tvorená dvoma časťami: zadnou, do ktorej ústi horná a dolná dutá žila, a prednou časťou, ktorá vybieha do pravého uška (auricula dextra). Na predsieňovej priehradke je plytká jama (fossa ovalis) ako pozostatok z fetálneho obehu.

Pravá komora má na priereze polmesiačikovitý tvar a delí sa na dve časti: vtoková (väčšia), do ktorej vteká krv z predsiene, a menšia výtoková (pars glabra). Končí sa vchodom pľúcnicového kmeňa (ostium trunci pulmonalis) a je uzatvorený polmesiačikovitými chlopňami. Vyteká z nej krv do pľúcnice (truncus pulmonalis).

Ľavá predsieň je menej priestranná ako pravá a na jej zadnej strane sa nachádzajú vyústenia 4 pľúcnych žíl (venae pulmonales).

Ľavá komora má na priereze oválny tvar a zužuje sa k srdcovému hrotu. Je rozdelená na vtokovú časť a na výtokovú časť, ktorá komunikuje s aortou cez otvor (ostium aortae) v ktorom je polmesiačikovitá chlopňa (valva aortae).

Srdcová svalovina (myocardium) je

Obrázok 26 Chlopne

osobitným druhom priečne pruhovaného svalstva, ktoré je ovládané vegetatívnym nervstvom. Svalové vlákna sú spojené priečnymi mostíkmi do siete, ktoré umožňujú, aby vzruch prechádzal i na susedné úseky svaloviny. Tak je zabezpečené, že sa celé veľké úseky myokardu sťahujú ako celok. Svalovina predsiení je tenšia ako svalovina komôr. Najhrubšia je svalovina ľavej komory, pretože vytláča krv do aorty odkiaľ sa krv dostáva do celého tela.

Srdcová svalovina je dráždivá a na podráždenie reaguje sťahom. Pri sťahu sa vlákna myokardu skracujú a dutiny v srdci sa zmenšujú. Myokardium sa prispôsobuje telesnej práci, môže zmohutnieť fyzickou námahou (zväčšovanie srdca je fyziologická adaptácia). Človek s fyzicky namáhavejšou prácou alebo športovec má väčšie srdce ako človek so sedavým zamestnaním.

Výživa srdca

Srdce potrebuje neustály a pravidelný prísun kyslíka, výživných látok a odvádzanie splodín metabolizmu. Svalovina srdca je veľmi citlivá na nedostatok kyslíka. Pri telesnom kľude spotrebuje 10 − 15% z celkovej spotreby kyslíka organizmom. Pri telesnej práci sa spotreba štvornásobne zväčší.

Kyslík a živiny sú srdcovej svalovine privádzané vencovitými tepnami (koronárne tepny). Vencovité tepny sa od aorty oddeľujú tesne za polmesiačikovitými chlopňami. Vetvia sa na početné vlásočnice, ktoré bohato prestupujú srdcom. Upchanie niektorej z nich spôsobuje odumretie príslušnej oblasti srdcovej svaloviny (infarkt myokardu). Pri zahojení vznikne väzivová jazva. Ak je však odumretý úsek príliš veľký, nastáva veľká porucha srdcovej činnosti a srdce sa zastaví. Zo srdcovej svaloviny je krv odvádzaná srdcovými žilami a koronárnym splavom na zadnú stenu srdca.

Prítok krvi do srdca

Do pravej predsiene (obr. 27) priteká hornou a dolnou dutou žilou odkysličená krv, resp. krv s nízkym obsahom kyslíka (v atlasoch označovaná modrou farbou), z orgánov a tkanív tela. Stiahnutím pravej predsiene sa krv vypudzuje do pravej komory a po jej zmrštení pľúcnym kmeňom a pľúcnymi tepnami do pľúc. Na začiatku pľúcnicového kmeňa je vreckovitá polmesiačkovitá chlopňa, ktorá zabraňuje spätnému toku krvi z kmeňa do pravej komory. Z pľúc sa okysličená, resp. kyslíkom opäť nasýtená krv vracia štyrmi pľúcnymi žilami do ľavej predsiene srdca. Pri kontrakcii ľavej predsiene sa krv prečerpáva do ľavej komory. Z nej vystupuje srdcovnica (aorta), ktorou sa krv rozvádza do tepien celého tela. Na začiatku aorty sa tiež nachádza vreckovitá polmesiačkovitá chlopňa, ktorá má podobnú funkciu ako chlopňa v pľúcnicovom kmeni.

Činnosť srdca

Funkciou srdca je udržiavať cirkuláciu krvi v cievach po celý život. Pracuje ako dve čerpadlá v usporiadanom slede. Základom rytmickej činnosti je striedanie sťahu (systola) a ochabnutia (diastola) srdcovej svaloviny. Sťah postupuje ako vlna z oboch predsiení na komory. Pri sťahu sa dutiny v srdci vyprázdňujú a pri ochabnutí sa krvou napĺnajú. Jeden cyklus srdcovej činnosti naplnenie

Obrázok 27 Smer prúdenia krvi

dutín a vypudenie objemu sa nazýva srdcová revolúcia (obr. 28).

Determinantom optimálneho priebehu srdcovej revolúcie je presná časová nadväznosť systol a diastol, správna funkcia chlopňového aparátu a predovšetkým správna funkcia prevodového systému. Činnosť srdca je do značnej miery zautomatizovaná vďaka prevodovému systému srdca.

Každá srdcová revolúcia má tri fázy, ktoré sa rytmicky opakujú:

  1. Systola predsiení. Pri nej sú komory v V prvej fáze je krv z naplnených predsiení vháňaná do ochabnutých komôr. Cípovité chlopne sú otvorené a komory sa dopĺňajú krvou (komory prijímajú časť krvi už po dobu spoločnej diastoly predsiení a komôr).
  2. Systola komôr, pri ktorej v predsieňach nastáva diastola. Na začiatku systoly komôr sa uzatvárajú predsieňovokomorové otvory cípovitými chlopňami. Systola komôr začína zvyšovaním napätia svalstva komorových Tým sa v komorách zvyšuje tlak. V okamžiku, keď tlak v komorách prevyšuje tlak v aorte, otvoria sa pretlakom krvi polmesiačikovité chlopne a krv je vypudzovaná na pravej strane do pľúcnicového kmeňa a na ľavej strane do srdcovnice.
  3. Diastola komôr, pri nej predsiene zostávajú v diastole. V tejto fáze je v krátkej diastole celé srdce, predsiene i komory. Polmesiačikovité chlopne sa uzatvoria spätným nárazom krvi, ich okraje sa spoja a zabránia tým navráteniu krvi do komôr. Do predsiení priteká krv zo žíl (do pravej predsiene z dolnej a hornej dutej žily) a predsiene sa napĺňajú

Otvorenými cípovitými chlopňami tiež preteká krv do komôr.

Obrázok 28 Srdcová revolúcia

Po naplnení predsiení nastupuje prvá fáza ďalšej srdcovej revolúcie. U dospelého človeka je 72 srdcových revolúcií za 1 minútu. Môžeme ju spočítať pri sledovaní tepu obvykle na tepne zápästia.

Prevodový systém srdca

Činnosť srdca je riadená automaticky a rytmicky impulzami, ktoré vznikajú priamo v srdci. Funkciu vytvárať tieto impulzy a rozvádzať vzruchy srdcovou svalovinou vykonáva prevodový systém srdca (obr. 29). Je tvorený zvláštnymi svalovými vláknami, ktoré sa od ostatných svalových vlákien myokardu líšia bohatým obsahom sarkoplazmy a malým množstvom fibríl. Tvorí ho sinoatriálny a atrioventrikulárny (predsieňovokomorový) uzol a predsieňovokomorový zväzok s jeho ramienkami a vláknami. Sinoatriálny uzol leží v stene pravej predsiene pri ústí hornej dutej žily do pravej predsiene. Vznikajú v ňom vzruchy, ktoré spôsobujú rytmické zmršťovanie oboch predsiení. Tieto vzruchy sa šíria k atrioventrikulárnemu (predsieňovokomorovému) uzlu, ktorý je umiestnený v dolnej časti pravej predsiene na rozhraní pravej predsiene a komory v zadnom úseku srdcovej priehradky. Jeho činnosť je podriadená sinoatriálnemu uzlu. Z atrioventrikulárneho uzla vychádza predsieňovokomorový zväzok vlákien (Hisov mostík), ktorý sa v medzikomorovej priehradke delí na pravé a ľavé ramienko. Zabezpečuje spojenie svaloviny predsiení so svalovinou komôr. Vlákna obidvoch ramienok končia v myokarde komôr a pokračujú rozvetvením do siete Purkyňových vlákien. Pravé a ľavé ramienko prebieha pod endokardom komôr. Purkyňove

vlákna vedú elektrické impulzy do svaloviny komôr, kde končia. Vzruchy, ktoré sú po nich vedené, vyvolajú zmrštenie komôr. Týmto usporiadaním je zabezpečené, že najskôr nastane zmrštenie predsiení a potom nasleduje zmrštenie komôr.

Látková premena na základe ktorej vznikajú v sinoatriálnom uzle vzruchy je rozhodujúca pre rytmus srdcových sťahov

v pokoji. Tento uzol vysiela približne 70 elektrických impulzov za minútu, ktoré vyvolávajú rovnaký počet systol. Pretože sinoatriálny uzol určuje základný rytmus srdcovej činnosti, nazývame ho aj ako uzol primárnej srdcovej automatiky (časovač rytmu – pacemaker).

Okrem spomínanej autoregulácie je srdce závislé od nervovej sústavy, pretože je inervované vláknami vegetatívnych nervov. Tieto nervy však regulujú len rýchlosť srdcovej činnosti. Sympatické vegetatívne nervové vlákna sú zodpovedné za zrýchlenie činnosti srdca. Naopak, parasympatické vegetatívne nervové vlákna spomaľujú činnosť srdca. Pracujú protichodne, t.j. antagonosticky.

Centrum pre reguláciu srdcovej činnosti je v predĺženej mieche. Pre činnosť týchto centier sú najdôležitejšie vzruchy, ktoré prichádzajú z interoreceptorov registrujúcich zmeny tlaku. Sú umiestnené v oblúku aorty, v rozvetvení krkavíc, pri ústí dutých žíl a v pravej predsieni. Pri vzrastajúcom tlaku sú vzruchy vedené do kardioinhibičného centra (pre spomalenie činnosti), pri klesajúcom tlaku vzrastá aktivita kardioexcitačného centra (pre zrýchlenie činnosti).

Činnosť srdca je ovplyvnená viacerými faktormi ako: pohlavie, vek, fyzická záťaž, potrava, emócie (strach, radosť, zľaknutie), bolestivé podnety. Na činnosť srdca pôsobia i rôzne látky. Známe je zrýchlenie srdcovej činnosti vplyvom hormónu drene nadobličiek adrenalínu a hormónu štítnej žľazy tyroxínu.

Tepová frekvencia, počet srdcových sťahov za minútu, závisí od veku, telesnej práce a od podmienok vnútorného a vonkajšieho prostredia. Práve preto sa meria pri telesnom kľude – tzv. kľudová tepová frekvencia. U novorodenca je vysoká, predstavuje približne 140 tepov za minútu. V prvých troch rokoch života sa rýchlo znižuje (108 tepov), ďalej klesá pozvoľna až do dospelosti (okolo 70 tepov za minútu). Vysoké hodnoty tepovej frekvencie v detstve súvisia s malým objemom srdca a veľkými nárokmi látkovej premeny v čase intenzívneho rastu a vývinu.

Najnižšie hodnoty tepovej frekvencie nameriame počas spánku, bazálna tepová frekvencia, kedy je o 10 − 20 tepov nižšia ako v bdelom stave. Pri telesnej práci stúpajú nároky na zásobenie kyslíkom a tepová frekvencia sa zrýchľuje až na 180 − 200 tepov za minútu, tzv. maximálna tepová frekvencia. Zvyšuje sa i vplyvom emócií: strachom, radosťou, úzkosťou, ale aj horúčkou apod. Zrýchlená tepová frekvencia srdca sa nazýva tachykardia.

Tepový a minútový srdcový objem

Každým sťahom vypudzuje srdce do obehu určité množstvo krvi. Tepový a minútový objem číselne vyjadrujú čerpací výkon srdca. Objem krvi, ktorý sa zo srdca dostáva z každej komory pri jednom sťahu, sa nazýva tepový (alebo aj systolický) objem. Je závislý na fyzickej aktivite.

V pokoji kolíše medzi 60 − 80 ml, pri telesnej práci sa môže zvýšiť až na 100 − 150 ml. Kolísanie tepového objemu je možné preto, lebo srdce sa v kľude nevyprázdňuje dokonale. Možnosť dokonalejšieho vyprázdnenia v systole a väčšieho naplnenia v diastole predstavuje rezervu použiteľnú v dobe väčšej telesnej námahy.

Minútový objem, je množstvo krvi, ktoré je zo srdcovej komory vypudené za jednu minútu. Jeho veľkosť závisí od veľkosti tepového objemu a tepovej frekvencie. Zvyšuje sa s vekom. V kľude je priemerný minútový objem dospelého človeka približne päť litrov, a to pri systolickom objeme 70 ml a srdcovej frekvencii 72 tepov za minútu. Pri namáhavej svalovej práci je väčšia spotreba kyslíka a minútový objem sa tak môže zvýšiť až na 40 litrov. Tým, že sa zrýchľuje srdcová činnosť a zvyšuje sa tepový objem, zvvšuje sa i minútový objem srdca. Nepatrné zvýšenie nastáva i pri trávení po jedle, koncom tehotenstva, pri pohybe v prostredí s nízkou alebo vysokou teplotou, i pri rôznych emóciách. K jeho zníženiu dochádza v spánku.

Vonkajšími prejavmi srdcovej činnosti sú:

  • zmena tvaru a objemu srdca,
  • úder srdcového hrotu,
  • srdcové ozvy,
  • akčný srdcový potenciál,

Zmeny tvaru a objemu srdca je možné pozorovať na röntgenovom snímku. V diastole je obrys srdca širší a pri systole predsiení a nasledujúcej systole komôr sa zužuje. Pri priložení dlane na hrudník v piatom medzirebrí vľavo, pociťujeme nárazy, ktoré sú spôsobené údermi srdcového hrotu na stenu hrudníka pri každej systole. Rozslišujeme štyri ozvy, z toho dve je možné počúvať uchom alebo fonendoskopom na hrudníku, zvyšné dve len fonokardiografiou. Spravidla počujeme rytmus dvoch po sebe nasledujúcich zvukov, ktoré sú vystriedané kratšou pauzou. Prvá ozva je hlbšia a dlhšia, druhá vyššia a kratšia. Pri zdravom srdci sú ozvy na počutie ohraničené. Pri chybách chlopní je počuť šelesty. Pri činnosti srdca vznikajú i zmeny elektrických potenciálov, ktoré sa môžu snímať z rôznych povrchov tela. Prístroj, ktorý sníma a zazamenáva akčné elektrické potenciály sa nazýva elektrokardiograf (EKG). Krivka, ktorú zapíše sa nazýva elektrokardiogram. Tep (pulz) sa najčastejšie zisťuje na vretennej tepne na zápästí. Súvisí s rozťahovaním a sťahovaním začiatku srdcovnice a z nej odstupujúcich tepien

pri činnosti srdca, ktoré sa šíri k obvodu tela ako tepnová (pulzová) vlna. Počet tepov zodpovedá teda tepovej frekvencii srdca.

Veľký (telový) krvný obeh (obr. 30)

Začína aortou, ktorá vystupuje z ľavej komory a končí hornou a dolnou dutou žilou v pravej predsieni. Aorta (srdcovnica) je najmohutnejšou tepnou ľudského tela, s priemerom pri výstupe z komory tri centimetre. Zo srdca vystupuje smerom hore ako vzostupná aorta (aorta ascendens) a to až do výšky druhého rebra. Za rukoväťou hrudnej kosti sa stáča sprava doľava a dozadu a tvorí oblúk aorty (arcus aortae), a následne zostupuje pozdĺž chrbtice ako zostupná aorta (aorta descendens). Prechádza bránicou, čím je rozdelená na hrudnú časť (hrudná aorta) a časť brušnú (brušná aorta). Vo výške štvrtého bedrového stavca sa brušná

Obrázok 30 Schematické znázornenie krvného obehu

aorta vidlicovito vetví a každá z týchto vetiev vedie do jednej dolnej končatiny. Z aorty odstupujú tenšie tepny, ktoré krvou zásobujú jednotlivé orgány.

Zo vzostupnej aorty vystupujú dve koronárne tepny, ktoré zásobujú krvou srdcovú svalovinu. Z oblúku aorty vystupujú 3 cievy:

  1. Hlavoramenný kmeň (truncus brachiocephalicus) sa vetví na pravú spoločnú krkavicu a pravú podkľúčnu
  2. Ľavá spoločná krkavica (arteria carotis communis sinistra) (ľavá strana hlavy).
  3. Ľavá podkľúčna tepna (arteria subclavia sinistra) (ľavá horná končatina).

Krkavice vedú krv do hlavy a vyživujú orgány krku, tvárovú časť a mozog. Podkľúčne tepny vstupujú do horných končatín, kde sa ďalej rozvetvujú.

Pokračovaním oblúku je zostupná aorta. Hrudná aorta sa vetví na medzirebrové tepny pre výživu hrudnej steny a ďalej na tepny, ktoré zásobujú krvou orgány hrudnej dutiny.

Brušná aorta má párové a nepárové vetvy. Párové vedú do svaloviny bránice a do stien brušnej dutiny. Ďalšie tri párové vetvy vedú k párovým orgánom brušnej dutiny: do obličiek, nadobličiek a pohlavných žliaz. Tromi nepárovými vetvami sú zásobované nepárové orgány ako pečeň, slezina, podžalúdková žľaza, tenké a hrubé črevo.

Rozvetvením brušnej aorty vzniká pravá a ľavá spoločná bedrová tepna, ktorá sa ďalej delí na vnútornú a vonkajšiu bedrovú tepnu. Vnútorná vetva vyživuje orgány uložené v malej panve ako konečník, močový mechúr a maternicu. Vonkajšia vetva smeruje do dolných končatín.

Pozdĺž chrbtice vpravo od zostupnej aorty prebieha dolná dutá žila (vena cava inferior), ktorá vzniká spojením dvoch bedrových žíl vo výške štvrtého bedrového stavca a odvádza krv z dolných končatín, z panvy a z brušnej dutiny. Prestupuje bránicou a ústí do pravej srdcovej predsiene. Spolu s dolnou dutou žilou sem prichádza aj horná dutá žila (vena cava superior). Vzniká sútokom dvoch hlavoramenných žíl, pričom každá z nich je vytvorená spojením krčnej vnútornej žily a podkľúčnej žily. Horná dutá žila zbiera krv z hlavy, krku a horných končatín a zo stien hrudníku.

Pečeňový vrátnicový (portálny) obeh

Súčasťou veľkého obehu je aj pečeňový vrátnicový obeh v brušnej dutine. Začína a končí kapilárnou sieťou. Vlásočnice rozvetvené v stene žalúdka, čriev, sleziny, podžalúdkovej žľazy odvádzajú krv do žíl, ktoré sa za hlavou podžalúdkovej žľazy spájajú a tvoria vrátnicovú žilu (vena portae). Táto krv je obohatená o živiny vstrebané črevnou sliznicou. Vrátnicová žila sa rozvetvuje a prechádza pečeňou kde sa vetví. Vlásočnice vstupujú do pečeňových lalôčikov a pečeňovým bunkám odovzdávajú látky vstrebané v nepárových orgánoch brušnej dutiny. Krv sa po výstupe z pečene vlieva do žíl.

Vo veľkom obehu prúdi tepnami krv nasýtená kyslíkom a pri poranení tepny krv má jasno červenú farbu a z rany prerušovane strieka. Žilami prechádza krv ochudobnená o kyslík, t.j. pri poranení krv tmavočervenej farby vyteká, nestrieka.

Malý pľúcny krvný obeh

Malý krvný obeh začína v pravej komore, odkiaľ sa krv dostáva pľúcnym kmeňom (truncus pulmonalis) do pravej a ľavej pľúcnej tepny (arteria pulmonalis dextra et sinistra), ktoré samostatne vstupujú do pravého a ľavého laloka pľúc, a končí štyrmi pľúcnymi žilami (venae pulmonales) v ľavej predsieni. V pľúcach sa pľúcne tepny rozvetvujú na najjemnejšie vlásočnice, ktoré obklopujú pľúcne mechúriky. Prostredníctvom nich dochádza k výmene plynov Tenkými stenami vlásočníc a pľúcnych mechúrikov prechádza oxid uhličitý z krvi do pľúc a kyslík z pľúc do krvi.

Jedným z regulačných mechanizmov riadiacich rýchlosť cirkulácie krvi je vysoká koncentrácia oxidu uhličitého v krvi a následné podráždenie chemoreceptorov (v oblasti aorty). Tie vedú impulz do riadiaceho centra a srdce začína intenzívne pracovať čím sa zvýši cirkulácia krvi do pľúc a nastáva zrýchlenie výmeny plynov.

Krvné zásobárne

Z celkového množstva krvi je v stálom obehu len časť krvi. Zvyšok sa nachádza v krvných zásobárňach. Najväčšími zásobárňami krvi sú pečeň, ktorá zadrží až 3/4 l krvi, slezina 1/2 litra a podkožné cievne pletence približne1/2 l krvi. Z krvných zásobární sa krv využíva pri zvýšenej spotrebe a prúdi do orgánov, ktoré sú v činnosti napr. do pracujúcich svalov alebo do orgánov tráviacej sústavy v čase trávenia potravy. Dostatočný prietok krvi musí byť zabezpečený predovšetkým v mozgu, srdci, pľúcach a obličkách.

Krvné cievy (vasa sanguinea)

Krvné cievy tvoria rozvetvený uzavretý systém väzivovosvalových rúrok trubicovitého tvaru, v ktorých prúdi krv po tlakovom spáde. Potrebný tlak zabezpečuje srdce. Z hľadiska stavby a funkcie rozdeľujeme krvné cievy na tepny, žily a vlásočnice. Smerom od srdca sa vetvia na stále užšie tepny a vlásočnice. Tie na tepnovej strane prechádzajú plynulo vo vlásočnice žilového obehu, ktoré sa smerom k srdcu spájajú do stále hrubších žíl.

Stena ciev je tvorená z troch vrstiev:

  1. Endotelová, vnútorná vrstva, ktorá je dokonale hladká.
  2. Svalová vrstva, ktorú tvorí kruhovito a špirálovito usporiadaná svalovina. Tepny majú túto vrstvu hrubšiu ako žily.
  3. Vonkajší väzivový obal, cez ktorý prechádzajú nervy do hladkej

Jednotlivé typy ciev sa svojou stavbou od seba čiastočne odlišujú.

Tepny (arteriae) sú cievy vychádzajúce a vedúce krv zo srdca. Vo všeobecnosti vedú kyslíkom nasýtenú krv. Rýchlosť prietoku krvi je 60 − 80 cm/s. Majú pevnú, hrubú a pružnú stenu tvorenú svalovými a elastickými vláknami. Stavba stien je dôležitá pre udržanie prietoku krvi v obehu a pre výšku krvného tlaku. Je vystlaná endotelom (tunica intima), vrstvou elastických vlákien, ktoré dodávajú vláknam pružnosť. Strednú vrstvu tvorí hladká svalovina (tunica muscularis), ktorá je mohutnejšia ako u žíl. Pružné tepny sa môžu rozpínať a prijať tak príval krvi, vypudený pri systole komôr. Pri diastole sa steny tepien vracajú do pôvodnej polohy pričom tlačia krv dopredu. Na povrchu tepien a vo väzive sa rozvetvujú vlákna vegetatívnych nervov do jemných sietí V oblúku srdcovnice a v rozvetvení krkavíc sú umiestnené receptory, ktoré registrujú zmeny krvného tlaku (baroreceptory) a zmeny koncentrácie O2 a CO2 v krvi (chemoreceptory). Z týchto receptorov smerujú vzruchy dostredivými vláknami blúdivého a jazykovohltanového nervu k centrám srdcovej činnosti v predĺženej mieche.

Tlak krvi je vlastnou pohonnou silou krvného prúdu. V krvnom obehu tečie krv v smere tlakového spádu. Tlak krvi na stenu tepny a odporu cievneho riečiska sa nazýva krvný tlak. Kolíše v závislosti od fázy srdcovej činnosti, od systolického a minútového objemu, odporu krvného riečiska, množstva krvi v tepnách a od viskozity krvi. Maximum dosahuje pri srdcovej systole, ide o tzv. systolický tlak, ktorý má hodnotu 13 − 21 kPa (120 torrov), minimum v diastolickej fáze. Diastolický tlak dosahuje hodnotu 9 − 12 kPa (70 torrov). Všeobecne platí,

že vekom sa tlak zvyšuje preto, že sa znižuje pružnosť ciev. Krvný tlak klesá smerom od srdca k veľkým tepnám a k periférii. Prudký pokles nastáva v tepničkách, veľmi nízky je v žilách a pri ústí žíl do srdca je dokonca mierne negatívny (podtlak). Krvný tlak je hydrostatický tlak (Hg) a zisťujeme ho tzv. tonometrom (tlakomerom) v ramennej tepne bližšie k srdcu. Zapisujeme ho v tvare X/Y, napr. 120/70, čo znamená systolický tlak 120 mmHg (t.j. 120 milimetrov ortuťového stĺpca) a diastolický tlak 70 mmHg. Pokojový tlak je závislý na veku a pohlaví, pričom u novorodenca je najnižší. S vekom postupne pozvoľna stúpa a v puberte sa

o niečo rýchlejšie zvyšuje. U dospelého je systolický tlak asi 120 mmHg a diastolický 80 mmHg. U žien býva o 5 mmHg nižší ako u mužov. V starobe môže byť patologicky zvýšený (hypertenzia) a to vplyvom straty pružnosti stien ciev. Z fyziologických vplyvov zvyšuje krvný tlak fyzické zaťaženie organizmu. Pri veľmi namáhavej činnosti môže stúpnuť svstolický tlak až na 180 mmHg a to najmä vplyvom zväčšenia minútového srdcového objemu. Pri psychickej záťaži sa zväčšuje krvný tlak vplyvom odporu zužujúcich sa ciev.

Žily (venae) vedú väčšinou odkysličenú krv. Krv odvádzajú z vlásočníc a vstupujú do srdca. Vlásočnice sa spájajú do drobných žiliek a tie do silnejších žíl. Do pravej predsiene vedú dve silné žily, horná a dolná dutá žila. Sú tenšie, poddajnejšie ako tepny a ich prierez je väčší. Stena žily má tenšiu svalovú vrstvu ako tepna,

menej svaloviny, a elastické vlákna chýbajú. Tlak krvi v žilách je menší, dokonca pred vstupom krvi do srdca, t.j. v hrudnej oblasti, je hodnota tlaku záporná. V hrudnej dutine zabezpečuje návrat krvi do srdca podtlak pri vdychu, pri ktorom sa žily rozširujú a krv sa do nich nasáva. Vytláčanie krvi v žilách, napr. v dolných končatinách, kde pôsobí gravitácia, sa realizuje kontrakciou svalstva, ktoré stláčajú žily. Spätnému

zabraňujú vakové vychlípeniny, žilové

chlopne (obr. 31). U ľudí, ktorí musia dlhšie stáť, sa chlopne postupne od seba oddialia a vytvoria kŕčové žily. Pri telesnej práci spojenej s izotonickou činnosťou svalov sa krv v žilách hromadí a žily nápadne vystupujú pod povrchom kože.

Vlásočnice (kapiláry) sú tenkostenné a jemné cievy s pomalým prietokom krvi. Ich steny tvorí iba jediná vrstva endotelových buniek, dĺžky 0,5 mm, avšak ich celok tvorí obrovské riečisko. Tvoria spojky medzi arteriálnym a venóznym obehom. V srdcovnici tečie krv rýchlosťou 30 cm za sekundu a vo vlásočniciach 0,5 mm za sekundu. Rozvetvením sa tok krvi spomaľuje − spomalenie prietoku krvi je účelové, pretože vlásočnice sú hlavnou funkčnou časťou krvného obehu − tu dochádza k difúzii plynu medzi krvou a medzibunkovými (intercelulárnymi) priestormi. Stena vlásočníc je tenká, umožňuje ľahký prestup látok do tkanivového moku a z tkanivového moku do krvi (dýchacie plyny, voda a okrem vysokomolekulárnych bielkovín väčšina látok obsiahnutých v plazme) a oxidu uhličitého z tkanív do krvi a tiež splodín látkového metabolizmu.

Hustota kapilárnej siete je v jednotlivých orgánoch rôzna. Závisí od činnosti orgánov a intenzity látkovej premeny, ktorá v nich prebieha. Veľkú kapilarizáciu má napr. myokard. Celkové množstvo kapilár v orgánoch nie je plne využité. Napr. vo svaloch je v kľudovom stave väčšina kapilár zatvorená, ale pri telesnej práci sa otvárajú.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Prírodné vedy » Biológia

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.180