Zmyslové orgány

Prírodné vedy » Biológia

Autor: Dievča ursula (17)
Typ práce: Referát
Dátum: 16.04.2019
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 971 slov
Počet zobrazení: 93
Tlačení: 3
Uložení: 2

Zmyslové orgány (Organa sensuum)

Činnosť nervovej sústavy je veľmi úzko prepojená s činnosťou zmyslových orgánov. Zmyslové orgány sprostredkúvajú nervovej sústave informácie o vonkajšom a vnútornom prostredí. Receptor tzv. analyzátor analyzuje adekvátne podnety prostredia (zrakový analyzátor reaguje na svetlo, sluchový analyzátor na zvuk).

Funkciou receptorov je prijímanie podnetov. Vzruchová aktivita, ktorá podnet vyvolá je vedená dostredivou dráhou do kôrového analyzátora, kde prebieha spracovanie vzruchu. Následne vzniká v mozgovej kôre vnem a analýza vzruchu.

Zrak

Zrakový orgán umožňuje vnímanie svetla, farieb, veľkosti, tvaru, vzdialenosti, zabezpečuje orientáciu v priestore. Fotoreceptory ľudského oka sú citlivé na svetelné vlny v rozsahu 400 – 760 nm.

Orgánom zraku je oko (oculus). Zložené je z očnej gule a prídavných orgánov. Očná guľa (bulbus oculi) je uložená v tvárovej časti lebky, v očnici. V hrote očnice sa nachádzajú otvory, ktorými je spojená s mozgovňou. Cez otvor vystupuje z oka zrakový nerv a žily a vstupuje nielen tepna privádzajúca krv, ale aj nervy pre okohybné svaly a ďalšie drobné svaly v oku. Tieto útvary spolu s okohybnými svalmi a tukovým tkanivom vypĺňajú priestor medzi očnou guľou a očnicou. Tvar očnej gule je približne guľovitý, pričom predozadný rozmer je dlhší a nazýva sa očná os.

Stena očnej gule (obr. 26) je tvorená tromi vrstvami. Vonkajšiu vrstvu tvorí bielok a rohovka, strednou vrstvou je cievovka a vnútornú tvorí sietnica.

Očné bielko (sclera) zaberá približne 4/5 povrchu očnej gule. Je to tuhá biela väzivová blana, u malých detí namodravá, u starých ľudí nažltla od usadených kvapiek tuku. Jej hrúbka je 0,4

– 2 mm. Na bielko sa upínajú okohybné svaly, v zadnej časti ním prestupuje zrakový nerv. V prednej časti prechádza bielko v priehľadnú rohovku, ktorá tvorí 1/5 povrchu očnej gule.

Rohovka (cornea) nie je prestúpená cievami, je však inervovaná. Nepravidelné zakrivenie rohovky spôsobuje, že pozorovaný predmet vidíme rozmazaný (astigmatizmus). Pri dotyku reaguje rohovka reflexívne zatvorením mihalnice oka (nepodmienený rohovkový reflex).

Cievovka (chorioidea) je strednou vrstvou oka. Vpredu prechádza v riasnaté teliesko a dúhovku. Obsahuje veľké množstvo ciev a pigmentových buniek, ktoré zabraňujú rozptylu svetelných lúčov vo vnútri oka. Má hnedočervenú farbu. Riasnaté teliesko alebo vráskovec (corpus ciliare) je lúčovito usporiadaný a tvorený hladkým svalstvom. Na povrchu má početné výbežky, na ktoré je tenkými vláknami zavesená šošovka. Svalovina telieska je dôležitá pre vyklenutie šošovky. Z krvi pretekajúcej vlásočnicami riasnatého telieska sa tvorí komorový mok.

Dúhovka (iris) má tvar medzikružia. Uprostred sa nachádza kruhovitý otvor zrenica (pupilla). Lúčovito a kruhovito usporiadané hladké svaly v dúhovke spôsobujú rozšírenie alebo zúženie zrenice. Tento zrenicový reflex je vyvolávaný rôznou intenzitou svetla. Centrum zrenicového reflexu sa nachádza v strednom mozgu.

Predná časť očnej gule je vo vnútri rozdelená dúhovkou na prednú očnú komoru (medzi rohovkou a dúhovkou) a zadnú očnú komoru (medzi dúhovkou a šošovkou). Sú to malé priestory vyplnené komorovým mokom. Medzi šošovkou a sietnicou je veľká dutina, ktorá obsahuje priehľadný rôsolovitý sklovec (corpus vitreum).

V dúhovke sú rozptýlené pigmentové bunky, ktorých množstvo a hĺbka uloženia určujú jej farbu. Pri malom množstve a hlbšie uloženom pigmente je dúhovka modrá až šedá. Väčšie množstvo pigmentu vo vrchnej vrstve dodáva dúhovke farbu zelenú, hnedú až tmavohnedú. Pri albinizme (dedičné ochorenie, ktoré sa prejavuje farebnou odchýlkou niektorých tkanív ľudského tela. Je spôsobený poruchou tvorby farbiva melanínu.) chýba pigment úplne a dúhovkou presvitá červená farba cievovky.

Vnútornú vrstvu očnej gule tvorí tenká a priehľadná sietnica (retina). Pri lekárskych vyšetreniach ju vidieť ako očné pozadie oranžovej až červenej farby, v ktorej je sieť drobných tepien a žíl. Na sietnici sa nachádzajú receptory na vnímanie svetla a farby. Tyčinky, ktorých je približne 120 miliónov, rozlišujú odtiene sivej a umožňujú videnie za šera. Činnosť tyčiniek je umožnená prítomnosťou farbiva rodopsínu, v nich uloženého. Vplyvom svetla sa rodopsín rozkladá a vzniká zraková žlť, ktorá je derivátom vitamínu A. Čapíkov je okolo 6 miliónov a slúžia na farebné videnie. V mieste, kde sa spájajú vlákna zrakového nervu, je belavá slepá škvrna (macula caeca), ktorá neobsahuje tyčinky ani čapíky. Približne 4 – 5 mm vnútorne od nej sa nachádza miesto najostrejšieho videnia, žltá škvrna (macula lutea) kde je najväčšia hustota čapíkov.

Očná guľa je zložitým receptorom. Svetelné lúče, ktoré prejdú optickou sústavou oka, prejdú všetkými vrstvami a dopadnú na sietnicu, kde podráždia tyčinky a čapíky, ktoré sú vlastnými fotoreceptormi. Z nich prechádza vzruch na nervové bunky sietnice a ich vlákna na zrakový nerv. Uvedomenie si obrazu nastane vtedy, keď sa vzruchy dostanú zrakovým nervom do kôrového zrakového centra.

Optická sústava oka

Rohovka, komorový mok, šošovka a sklovec tvoria tzv. optickú sústavu oka. Umožňujú ostré zobrazenie predmetov v rôznej vzdialenosti od oka.

Šošovka (lens) je priehľadná dvojvypuklá (bikonvexná) spojka s viac zakrivenou zadnou plochou. Ťahom závesných vlákien riasnatého telieska je splošťovaná. Pri ochabnutí závesného aparátu sa šošovka svojou pružnosťou vyklenie. Optická schopnosť šošovky sa udáva v dioptriách.

Funkciou šošovky je lámať lúče tak, aby sa zbiehali na sietnici. Svojím základným tvarom je šošovka prispôsobená ostrému zobrazeniu predmetov vzdialených viac ako 5 metrov. Pri

pozorovaní bližších predmetov sa zakrivuje – akomoduje. Má však obmedzenú hranicu akomodácie. Lúče z predmetov ležiacich príliš blízko oka nie je možné na sietnici sústrediť a preto nevidíme ostro. Bod ležiaci najbližšie k oku, ktorý môžeme pri najväčšej akomodácii ešte ostro vidieť, sa nazýva blízky bod (punctum proximum).Vekom šošovka stráca pružnosť a tým aj schopnosť akomodovať, čím sa vzdialenosť blízkeho bodu mení z ôsmich centimetrov v detstve na 80 cm v starobe – starí ľudia často nevidia blízke predmety dostatočne ostro. Táto porucha videnia sa nazýva starecká ďalekozrakosť.

Poruchy lomivosti sa nazývajú refrakčné poruchy a upravujú sa okuliarmi. Krátkozrakosť (myopia) a ďalekozrakosť (hypermetropia) sú najbežnejšími poruchami pre ktoré je charakteristická dlhá alebo krátka očná os.

Farebné videnie je umožnené prostredníctvom čapíkov. Tri druhy čapíkov rozlišujú tri druhy farieb: červená, zelená, modrá. Kombinovaním týchto farieb vznikajú rôzne farebné vnemy. Niektorí ľudia trpia poruchou farebného videnia (farbosleposť), ktorej častejšou formou je čiastočná farbosleposť (daltonizmus), kedy je narušené rozlišovanie červenej a zelenej farby. Ide o dedičné ochorenie postihujúce hlavne chlapcov. Sietnica je schopná sa prispôsobovať zmenám intenzity svetla (adaptácia sietnice). Neschopnosť adaptácie sa nazýva šerosleposť (hemeralopia). Porucha je spôsobená nedostatkom vitamínu A.

Priestor, ktorý môžeme vidieť bez toho aby sme pohli očami alebo hlavou sa nazýva zorné pole. Teoreticky by malo byť kruhové, ale v skutočnosti je na vnútornej strane obmedzené nosom a v hornej časti stropom očnice. Okohybné svaly nastavujú očnú guľu vždy tak, aby sa najdôležitejšia časť zorného pola zobrazovala v žltej škvrne. Napriek tomu, že sa na predmet pozeráme oboma očami vidíme ho len ako jeden predmet. Je to spôsobené tým, že vnútorná časť zorných polí oboch očí sa prekrýva a preto obrazy v tejto časti zorného pola splývajú v jeden obraz (binokulárne videnie), ktoré vidíme priestorovo.

Medzi prídavné orgány oka patria okohybné svaly, mihalnice, spojovka a slzné orgány podieľajúce sa na správnej funkcii oka.

Okohybné svaly sú priečne pruhované svaly, ktoré začínajú pri hrote očnice a upínajú sa na očnú guľu v blízkosti rohovky. Rozlišujeme štyri priame svaly: horný, dolný vnútorný a vonkajší a dva šikmé svaly horný a dolný. Pri poruche ich koordinácie sa objavuje škuľavosť (strabizmus).

Spredu je oko chránené hornou a dolnou mihalnicou (palpebrae), ktoré sa často nesprávne označujú ako viečka. Pri otvorených mihalniciach je vidieť časť bielka, celú rohovku a pod ňou dúhovku so zrenicou. Podkladom mihalníc je kruhový sval očný, ktorý približuje mihalnice a uzatvára štrbinu oka. Voľné okraje mihalníc sú kryté riasami (ktoré sa nesprávne označujú ako mihalnice), do ktorých ústia mazové žľazy. Ich zápal je bolestivý a nazýva sa jačmeň (hordeolum).

Spojovka (tunica conjunctiva) pokrýva vnútornú plochu mihalníc a kryje prednú časť bielka až k rohovke. Je to slizničná blana ružovej farby. Infekcia, prudké ožiarenie alebo prach môžu vyvolať jej prekrvenie a zápal (conjuctivitis).

Slzné orgány slúžia k zvlhčovaniu prednej steny oka a k ochrane pred infekciou. Slzy sú sekrétom slznej žľazy (glandula lacrimalis), ktorá je uložená pri hornom vonkajšom okraji očnice. Pohyby mihalníc sú slzami rozotierané a prebytok sa dostáva k vnútornému očnému kútiku, odkiaľ odvodnými slznými cestami odtekajú do dutiny nosnej.

Sluch

Sluch má význam pre vzájomnú komunikáciu v spoločnosti. Na základe sluchu sa vytvorila reč ako sluchový reflex. Dieťa, ktoré od narodenia nepočuje, sa samostatne nenaučí rozprávať. Receptorom sluchového analyzátora je ucho (auris, obr. 27), ktoré slúži na rozlišovanie zvukových vĺn. Rozdeľuje sa anatomicky aj funkčne na tri časti: vonkajšie ucho, stredné a vnútorné ucho.

Vonkajšie ucho (auris externa) sa skladá z ušnice a vonkajšieho zvukovodu. Ušnica slúži k zachytávaniu zvukových vĺn. Jej podkladom je elastická chrupavka pokrytá kožou, ktorej podkožné väzivo neobsahuje tuk. Dolný koniec ušnice tvorí ušný lalôčik do ktorého chrupavka nezasahuje. Pokračovaním ušnice je vonkajší zvukovod. Jeho priebeh je zakrivený. Zvukovod je pokrytý kožou, ktorá obsahuje početné mazové žľazy, ktorých produktom je žltohnedý ušný maz. Zvukovod vedie zvukové vlny k bubienku, pričom rezonanciou sa práve tu niektoré zvuky zosilňujú.

Bubienok (membrana tympanii) tvorí rozhranie medzi vonkajším a stredným uchom. Má priemer 10 mm a hrúbku 0,1 mm a je veľmi pružný. Na jeho vonkajšiu stranu prechádza tenká koža zvukovodu. Stredná vrstva je väzivová a vnútorná je pokračovaním slizničnej výstelky bubienkovej dutiny. Zvukové vlny narážajú na bubienok a rozkmitávajú ho.

Stredné ucho (auris media) je malý štrbinovitý priestor v spánkovej kosti (bubienková dutina), ktorý súvisí s početnými dutinkami v bradavkovom výbežku spánkovej kosti. Vpredu je sluchovou Eustachovou trubicou spojený s nosohltanom. Eustachova trubica sa pri prehĺtaní otvára a púšťa do stredoušnej dutiny vzduchovú bublinu a tak vyrovnáva tlak vzduchu pred bubienkom a za ním.

V strednom uchu sa nachádzajú tri sluchové kostičky, ktoré sú navzájom kĺbovo spojené. Nazývajú sa kladivko (malleus), nákovka (incus) a strmienok (stapes). Kladivko leží jedným koncom na bubienku, druhým je kĺbovo spojené s nákovkou, ktorá je kĺbovo spojená so strmienkom. Báza strmienka je pripojená na oválne okienko na rozhraní stredného a vnútorného ucha. Sluchové kostičky prevádzajú kmitanie bubienka na oválne okienko, pričom zmenšujú amplitúdu (výchylku) zvukových vĺn a zväčšujú ich energiu, keďže nedostatočná energia by nestačila na rozkmitanie tekutiny vo vnútornom uchu.

Vnútorné ucho (auris interna) je ohraničené pevným kosteným puzdrom v skalnej kosti tzv. kosteným labyrintom. V ňom je uložený blanitý labyrint. Priestor medzi nimi vypĺňa číra tekutina perilymfa.

Kostený labyrint sa skladá z predsiene (vestibulum), troch polkruhovitých kanálikov a slimáka (cochlea). V kostenej stene sa nachádza oválne a okrúhle okienko. Ich blanité výplne oddeľujú perilymfu od bubienkovej dutiny.

Zmyslové bunky, ktorých vlásky vyčnievajú do polkruhových kanálikov pohybového receptora, sú dráždené prúdením endolymfy pri rotačných pohyboch hlavy, teda pri zmenách uhlového zrýchlenia. Ich dráždenie umožňuje informáciu o polohe osi rotácie a o uhlovom zrýchlení.

Polohový receptor je vo vajcovitom a guľovitom vačku a tvoria ho nahromadené zmyslové bunky, ktorých vlásky sú čiastočne ponorené do rôsolovitej hmoty obsahujúcej drobné kryštáliky minerálnych solí. Pri zmenách polohy hlavy a pri lineárnych zrýchleniach (pád, stúpanie) vznikajú zmeny tlaku a ťahu kryštálikov na vlásky, čím sú zmyslové bunky dráždené.

Prečo je nám v aute nevoľno?

Pri jazde autom telo vníma pohyb smerom dopredu a práve tento pocit musí byť v súlade s informáciou, ktorú prenáša zrak. Častokrát však dochádza k narušeniu zmyslového vnímania rovnováhy, čo sa prejavuje nevoľnosťou, a to najmä vtedy, keď pri jazde autom čítame knihu respektíve keď zrak upierame na nepohyblivý bod. Človek by sa mal teda pozerať rovnakým smerom ako sa pohybuje.

Podnetom pre sluch sú zvukové vlny, t.j. pozdĺžne kmitanie molekúl vzduchu. Človek počuje a rozlišuje pri strednej hlasitosti tóny od frekvencie 16 Hz do 20 000 Hz. Zvukové vlny rozochvievajú bubienok na konci vonkajšieho zvukovodu. Z neho sa kmity prenesú sluchovými kostičkami stredného ucha na tekutiny vnútorného ucha. Strmienok rozkmitá oválne okienko a tým sa rozochveje perilymfa. Kmity perilymfy sa vyrovnajú vyklenutím okrúhleho okienka do dutiny bubienkovej. Vlnenie perilymfy rozkmitá endolymfu a to rozochveje bazálnu membránu v určitom úseku podľa výšky tónu. Rozvlnenie tekutín rozkmitá membrány Cortiho orgánu v slimáku. Týmto mechanickým podnetom sa podráždia vláskové bunky Cortiho orgánu a tie potom aktivujú dostredivé vlákna sluchového nervu. Vzruchy, ktoré vzniknú sú vláknami sluchového nervu vedené do predĺženej miechy až do centrálne kôrového analyzátora. Sluchové pocity a vnemy vznikajú v spánkovom laloku mozgovej kôry.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 10)

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#zrenicový reflex

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Prírodné vedy » Biológia

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.029