O zlatej priadke – Slovenská ľudová rozprávka

O zlatej priadke – Slovenská ľudová rozprávka

Žila, bola jedna macocha a mala dve dcéry: vlastnú a nevlastnú. Mohli si všetky tri spokojne nažívať, keby macochina dievka nebola lenivá. Ruky založené, iba pri teplej peci sa jej chcelo posedkávať a na priedomí presúšať. Obed navariť nevedela, a keď mala chalupu obriadiť, iba o metlu sa opierala. Ak mala zakúriť, valil sa z pece dym. Nemotornejšej dievky ako

macochina dcéra široko-ďaleko nebolo, nuž všetku robotu doma i na poli musela zastať nevlastná dcéra. Tej išla robota od ruky, ale čím bola šikovnejšia, tým väčšmi ju macocha s dievkou trápili.

Raz na macochinom poli vyrástol vysoký, hustý ľan. Tu macocha prikázala dievčine:

„Zuza, tento ľan spradieš na zlaté nitky. Ak nie, mojej metle neujdeš!“ I vsotila dievča do izby a zamkla.

Úbohá sirôtka sa dala do pradenia. Vretienko sa krútilo a spomedzi Zuzkiných prstov vychodila tenučká priadza. Jemná ako hodváb, ligotavá ako sklo. No mohla sa dievčina snažiť, usilovať, nitka zlatá nebola. Pustila sa neborká do plaču. Akože ľan na zlaté nitky spradie?

Tu sa v okne zjavil maličký mužíček v červenej čiapke a takto sa vypytoval:

„Čo tak nariekaš, dievčička, čože ti je? Veď mladosť je radosť, a ty plačeš?“

„Akože by som neplakala,“ odvetila Zuzka.

„Macocha mi prikázala tento ľan na zlaté nitky spriasť, a ja veru neviem, ako sa pradie zlato.“

„Ľahká pomoc! Naučím ťa to! Sľubovalo čudo na obloku. „A nič za to nechcem, len aby si do roka uhádla moje meno. Ak ho neuhádneš, staneš sa

mojou ženou!“

Zuzka sa najprv bála, ale napokon pristala. Mužíček sa pustil do pradenia. Kým prišla noc, zlatých nitiek bolo do pol izby.

A chlápä učilo priasť zlaté nite aj Zuzku:

„Takto, Zuzanka, takto! Takto, Zuzanka, takto!“

Spod Zuzkiných prstov naraz vychodila priadza ako zlato. Do rána spriadli všetok ľan.

Len čo svitlo, mužíček riekol:

„Prídem o rok a deň. A pamätaj, ak neuhádneš moje meno, si moja!“ Vlastným očiam nechcela macocha veriť, keď zbadala toľkú krásu. Odvtedy sa však o nikom inom nehovorilo, iba o zlatej priadke. Každý sa zvŕtal okolo Zuzky, až jedného dňa sa zjavil driečny šuhaj, ktorý si vzal Zuzku za ženu.

Dievčina bola šťastná, no čím viac sa krátil jej rok a deň, tým viac sa trápila. Jej muž to videl a neustále sa pýtal, čo ju sužuje. Nakoniec mu Zuzka všetko vyrozprávala. Mladý gazda pochopil, že ak si chce ženu ochrániť, musí sa vydať do sveta, nájsť záhadného mužíčka a niečo sa o ňom dozvedieť. Ako tak ide na koni, zrazu kdesi spod zeme začuje:

„Dnes dostanem Zuzanku. Ak uhádne hádanku, nechcem ju! Ak neuhádne, že moje meno je Martinko Klingáč, vezmem ju!“

Viac Zuzkinmu mužovi nebolo treba. Len čo prišiel domov, prezradil žene mužíkovo meno. Sotva to povedal, chlápä stálo v okne.

„No, Zuzka, povedz moje meno!“

„Tvoje meno je Martinko Klingáč!“ vykríkla. Škriatok sa v tej chvíli prepadol a Zuzka s mužom so spokojne nažívali.