Biológia rastlín

Biológia rastlín
 
13. Charakterizujte stavbu rastlinnej bunky. Popíšte čím sa odlišuje rastlinná bunka od živočíšnej.

Typické štruktúry rastlinnej bunky sú bunková stena, plastidy a vakuoly.
 
Bunková stena
Je produktom protoplastu rastlinnej bunky a vzniká na vonkajšej strane cytoplazmatickej membrány. Tvoria ju rozličné chemické látky (pektíny, celulóza, lignín). Je priepustná (permeabilná) pre vodu a v nej rozpustené látky. Niekedy je  prestúpená anorganickými látkami ako sú soli , Ca a Si. Jej úloha je hlavne mechanická, pomáha udržiavať tvar a chráni bunku.
 
Plastidy
Tvoria rôznorodú skupinu bunkových organel, vďaka ním má bunka schopnosť fotosyntézy.
Podľa prítomnosti farbív sa rozdeľujú na leukoplasty, chloroplasty a chromoplasty.
 
Leukoplasty sú bezfarebné plastidy z nich najčatejšie sa vyskytujú amyloplasty. Nachádzajú sa hlavne v zásobných orgánoch rastlín, v klíčnych listoch a podobne. Zásobnou látkou amyloplastov je škrob. Veľa amyloplastov je v
koreňovej čiapočke - tu sa spolu s ednoplazmatickým retikulom podieľajú na raste koreňov v smere zemskej tiaže.
 
Chloroplasty obsahujú zelené, fotosynteticky účinné farbivá. Membránový systém chloroplastov cez pigmenty sa
podieľa na svetelných procesoch fotosyntézy. Najvýznamnejší pigment  - chlorofil, iné pigmenty – karotenoidy. Vvnútro chloroplastov vypĺňa stróma. V nej je uložený membránový systém chloroplastov. Mmembrány chloroplastov sa nazývajú tylakoidy. V stróme sa nachádza DNA a plastidové ribozómy a aj enzýmový systém.
 
Chromoplasty sú fotosynteticky neaktívne. Sú v zrelých plodoch, kvetoch, starnúcich listoch a v niektorých koreňoch (napr.mrkva). Z pigmentov obsahujú hlavne karotenoidy - spôsobujú žlté, oranžové až červené sfarbenie plodov a kvetov. Pomáhajú lákať hmyz.
 
Vakuoly
Sú vyplnené bunkovou šťavou, vodou a rozpustenými chemickými látkami. Voda tvorí až 90% vakuoly. V bunkovej šťave sú antokyány − podmieňujú sfarbenie kvetov a listov. Sú tam tiež aminokyseliny, sacharidy a  rozličné anorganické látky. Vo vakuolách sa zistila aj prítomnosť hydrolitických enzýmov. Vakuoly od cytoplazmy oddeľuje polopriepustná (semipermeabilná) membrána – tonoplast.
 
Časti (orgánčeky) rastlinnej bunky: Základné časti (orgánčeky) živočíšnej bunky:
cytoplazmatická blana, cytoplazmatická blana,
cytoplazma, cytoplazma,
jadro,   jadro,
mitochondria, Mitochondria
bunková stena, lyzozómy vakuoloa, chloroplast.

14. Definujte pojem rastlinné pletivo.
Pomenujte jednotlivé typy pletív a charakterizujte ich funkcie.
 
Pletivo: je súbor buniek rovnakého pôvodu, tvaru, vlastnosti a funkcie. Je charakteristické pre rastliny.
Vedná disciplína, ktorá sa zaoberá štúdiom pletív, sa nazýva histológia. Pletivá vznikajú spravidla postupným delením buniek, ktoré sú od seba oddelené bunkovými stenami. Sústavy pletív vytvárajú morfologicky a funkčne zosúladené orgány a sústavy orgánov tvoria celistvý, jednotný organizmus.
 
Základné typy pletív:
Pletivá môžeme deliť z viacerých hľadísk:
 
1. Podľa schopnosti deliť sa počas života:
DELIVÉ (meristémy)- sú pletivá, ktoré si počas života  zachovávajú schopnosť deliť sa a tým umožňujú rast rastlín. Nachádzajú sa v rastových vrcholoch. Pri výtrusných rastlinách vznikli z  jednej bunky iniciály, ktorá si trvalo zachováva  schopnosť deliť sa.
 
TRVÁCE - sú tvorené diferencovanými bunkami, ktoré sú tvarovo aj funkčne prispôsobené špecializované na vykonávanie príslušných špecifických funkcií a ďalej sa už nedelia.
Rozdelenie  meristémov:
Pôvodné - vo vrcholových častiach rastlín - ich ďalším delením vznikajú primárne
Primárne - po určitom čase zastavia delenie a diferencujú sa na trváce bunky
 - majú dôležitú úlohu pri raste rastlín.
Sekundárne - vznikajú už z diferencovaných buniek, ktoré druhotne znovu nadobudli delivú  
schopnosť
- patrí  sem kambium a felogén, ktoré zabezpečujú hrubnutie stonky alebo
koreňa.
Latentné – začínajú sa deliť za určitých podmienok ( napr. poranenie rastliny)
 
2. Podľa tvaru buniek a zhrubnutia bunkovej steny 
a) parenchým - je tvorený tenkostennými bunkami oválneho tvaru, preto je medzi nimi veľké množstvo medzibunkových (intercelulárnych) priestorov. Výskyt napr. v listoch.
 
b) kolenchým - tvoria ho bunky s nerovnomerne zhrubnutou bunkovou stenou. Intercelulárne priestory sa medzi bunkami nenachádzajú. Ak sa zhrubnutie nachádza na rohoch, hovoríme o rohovom kolenchýme (napr. stopky plodov i listov). Doskový (radový) kolenchým má zhrubnutie na protiľahlých hranách buniek (napr. hrany stoniek tekvice, uhorky i hluchavky).
 
c) sklerenchým - je tvorený bunkami s rovnomerne zhrubnutou bunkovou stenou prestúpenou plazmodezmami. V dužine hrušky ale aj kôstkach marhúľ, sliviek sa nachádzajú zhluky sklerenchymatických buniek - sklereidy - „kamenné bunky“. Naopak v podobe dlhých buniek tvoria sklerenchymatické vlákna mechanické pošvy listov jednoklíčnolistových rastlín (obilniny, kukurica, bambus). Tie spôsobujú ich ostré okraje, ktorými sa na trávach porežeme.
Úloha sklerenchýmu a kolenchýmu je najmä mechanická, preto sa tieto typy pletiva označujú ako mechanické pletivá.
 
d) prozenchým – bunky sú jednosmerne predlžené so šikmými priečnymi bunkovými stenami bez intercelulár. Prozenchým sa nachádza v cievnych zväzkoch.
 
3. Podľa funkcie
a) krycie pletivá -  pokrývajú povrch rastlinného tela a chránia rastlinu pred škodlivými vplyvmi prostredia. Umožňujú regulovaný výdaj vody a výmenu látok medzi rastlinou a prostredím.
Pokožka nadzemných orgánov (epidermis) – je tvorená vrstvou plochých buniek, medzi ktorými nie sú medzibunkové priestory. V pokožke rastlín sa nachádzajú :  kutikula
  prieduchy
  hydatódy
  trichómy
 emergencie

Kutikula tvorí súvislú vrstvu na vonkajšej bunkovej stene listov a stoniek. Obsahuje kutín , ktorý je takmer nepriepustný pre vodu a plyny a tým chráni rastlinu pred vysychaním.
U niektorých rastlín i plodov ochrannú funkciu znásobuje tenká vrstvička vosku.
 
Prieduchy (stomata) -sú dvojice buniek obličkovitého tvaru medzi ktorými je prieduchová štrbina.. Na rozdiel od buniek pokožky obsahujú chloroplasty. Cez prieduchovú štrbinu si vymieňa rastlina s prostredím vodu v podobe vodnej pary a plyny – O2, CO2. Najviac prieduchov je v pokožke listov. U suchozemských dvojklíčnolistových rastlín sú prieduchy v spodnej pokožke listu, u jednoklíčnolistových rastlín sú väčšinou po oboch stranách listu. Rastliny, ktorým listy plávajú na hladine vody majú prieduchy vo vrchnej pokožke.
 
Hydatódy sú  podobné prieduchom, ale bez schopnosti zatvárať sa. Nachádzajú  sa  v pokožke listov, rastlina cez ne v určitých podmienkach (vysoká vlhkosť vzduchu,  nižšia teplota) vytláča vodu vo forme kvapiek, čomu hovoríme gutácia.
 
Hydatódy vyrastajú z jednej pokožkovej bunky a podľa funkcie ich rozoznávame niekoľko typov:
krycie - s ochrannou funkciou (na povrchu listov)
  žľaznaté - ktoré vylučujú vodné roztoky sacharidov, silice a iné látky (muškát)
  pŕhlivé -  obsahujú histamín  (látky, ktoré spôsobujú  pálenie kože)-pŕhľava
absorpčné - tieto vyrastajú z pokožky koreňa a vytvárajú koreňové vlásky
-  sú prispôsobené na príjem vodných roztokov
 
Emergencie – sú viacbunkové výrastky s rôznou funkciou:
krycie – ostne ruží, ostne egreša
žľaznaté – tentakuly mäsožravej rastliny rosičky
 
b) vodivé pletivá - zabezpečujú transport vody s rozpustenými látkami. Vodivé pletivá vytvárajú len vyššie rastliny. Vyššie rastliny rozvádzajú roztoky dvoma smermi:
•  Transpiračný prúd vedie z koreňa smerom  do listov vodu s rozpustenými  anorganickými látkami.
•  Asimilačný prúd smeruje z listov, kde vznikajú organické látky (asimiláty) na miesta spotreby alebo do zásobných orgánov.
Drevná časť cievneho zväzku (xylém): Prechádza ňou transpiračný prúd. Tvoria ju cievy a cievice. Cievy tvoria nad sebou uložené mŕtve bunky so zhrubnutými a zdrevnatenými stenami. Okrem rozvádzania roztokov majú aj mechanickú funkciu, prispievajú k zvýšeniu pevnosti rastlinných tiel.
Lyková časť cievneho zväzku (floém):  Prechádza ňou asimilačný prúd. Tvoria ju nad sebou usporiadané, pretiahnuté živé bunky. Priečne priehradky medzi bunkami sú prederavené a preto tieto bunky označujeme ako sitkovice.
Drevná a lyková časť vytvárajú cievny zväzok. Podľa vzájomnej polohy drevnej a lykovej časti rozoznávame cievne zväzky:
•  kolaterálny - drevo je na vnútornej a lyko na vonkajšej strane - najčastejší typ
cievneho zväzku , v stonkách
•  bikolaterálny - jedna drevná a dve lykové časti v čeľadi tekvicovité
•  koncentrický - drevná čast je obklopená lykovou alebo lyková obklopená drevnou
•  radiálny - má niekoľko drevných a lykových častí lúčovito usporiadaných, v koreni
 
c) základné pletivá sú tvorené parenchymatickými bunkami a vypĺňajú priestory medzi krycími a vodivými pletivami.
Patrí sem:
•  asimilačné pletivo – obsahuje veľa chloroplastov, pretože v ňom prebieha fotosyntéza. Nachádza sa medzi vrchnou a spodnou pokožkou listov.
•  zásobné pletivo – v jeho bunkách sa ukladajú zásobné látky, nachádza sa najčastejšie v podzemných zásobných orgánoch (hľuzy, podzemky, cibule).
•  vodné pletivo – obsahujú ho najmä sukulentné rastliny (kaktusy). Je schopné prijať veľké množstvo vody naraz.
•  vylučovacie (exkrečné) – tvoria ho zvláštne bunky, ktorých obsah odumiera a mŕtve bunky sa potom plnia rôznymi látkami (silicami, trieslovinami, alkaloidmi...)
 
Príkladom tohto pletiva sú:
- mliečnice – vylučujú latex (púpava, lastovičník, mak)
- nektária – vylučujú roztoky cukrov a aromatických látok, sú súčasťou kvetov
- idioblasty – obsahujú rôzne roztoky, súčasť kôry citrusových plodov

15. Porovnajte na modeloch rozdiely v anatomickej stavbe koreňa a stonky a listu. Odlíšte vonkajšiu a vnútornú stavbu listu jednoklíčnolistových a dvojklíčnolistových rastlín.

 Patria medzi vegetatívne rastlinné orgány. Zabezpečujú výživu a rast rastliny, v niektorých prípadoch umožňujú vegetatívne rozmnožovanie.
 
KOREŇ (RADIX)
Funkcia:
Mechanická (upevňuje rastlinu v pôde)
Vyživovacia (z pôdy odoberá rastliny a transpiračným prúdom ich vedie do vyšších častí)
Metabolická (upravuje chemické látky)
Zásobná (ukladajú sa v ňom organ. a anorgan. látky napr. koreňová zelenina)
Vegetatívne rozmnožovanie.
 Koreň -  nenesie listy, je heterotrofný (nemá asimilačné farbivá), nemá kutikulu ani prieduchy. Všetky korene jednej rastliny tvoria spolu koreňovú sústavu.

Typy koreňových sústav:
a)  ALORÍZIA (PRIMÁRNA):  
-  hlavný koreň a bočné korene     
-  typická pre dvojkličnolistové rastliny
  b) HOMORÍZIA (SEKUNDÁRNA)
-  hlavný koreň zakrpatel
-  jeho funkciu preberajú bočné (zväzkovité) korene -  typická pre jednokličnolistové rastliny

Anatomická stavba koreňa:
Na priečnom reze rozlišujeme:
Koreňovú pokožku (Rizodermu): vyrastajú z nej koreňové vlásky, ktoré zväčšujú absorpčnú plochu koreňa
Primárnu kôru: medzi pokožkou a cievnymi zväzkami, zložená z exo, mezo a endodermy.
Pericykel: vrstva buniek so schopnosťou deliť sa, zakladajú sa tu bočné korene.
Cievny zväzok: vo vnútri stredného valca, pôvodne radiálny, druhotne hrubne činnosťou kambia, ktoré sa nachádza medzi primárnym drevom a lykom.
Stržeň: vo vnútri medzi cievnymi zväzkami
 Koreňová čiapočka: Chráni koreňový vrchol. Jej bunkové steny slizovatejú a uľahčujú prienik do pôdy. Podieľa sa na regulácii pozitívneho geotropického rastu (t.j. v smere zemskej tiaže). Obsahuje stĺpik columela, v ktorom je statolitický aparát - presýpací škrob. (keď je koreň v zvislej polohe. Škrobové zrná sú umiestnené v spodnej časti buniek, presunom koreňov do vodorovnej polohy sa škrobové zrná presypujú na bočnú bunkovú stenu a ich tlak na cytoplazmu spôsobí jeho kladné geotropické zakrivenie)
 
Na pozdĺžnom reze rozlišujeme:
Absorpčnú zónu – tu prijíma koreň vodné roztoky z pôdy a vyrastajú z neho koreňové vlásky, ktoré zväčšujú jeho absorpčnú schopnosť.
Predlžovaciu zónu – oblasť intenzívneho rastu.
Meristematickú zónu -  je chránená koreňovou čiapočkou, typické je pre ňu intenzívne delenie buniek
 
Existujú rôzne metamorfózy (premeny) koreňa:
Priliepavé: prichytávacia fukcie (brečtan), vzdušné korene: prijímajú vzdušnú vlhkosť, často obsahujú chlorofyl (tropické rastliny), zásobné - hľuza: hromadia sa v nich zásobné látky (vstavač, alebo buľva repy), parazitické korene - haustória: čerpajú živiny z drevnej časti hostiteľskej rastliny (imelo), barlovité: upevňujú rastlinu v bahnitej pôde trópov.  
 
 STONKA (CAULOM)
Je to nadzemná časť cievnatých rastlín.
 Funkcia:
Mechanická (spevňuje rastlinu)
Nesie vegetatívne a generatívne orgány
Vodivá (vody a anorg. látky z koreňa do kvetov a asimilátov z listov do ostatných častí rastliny)
Stonka s listami sa nazýva byľ. Miesta, kde prisadajú listy k stonke, sa nazývajú uzly(nódy), medzi nimi sú články (internódia). Stonka nesie púčiky (základy budúcich rastlinných orgánov – stoniek, listov, kvetov). Na vrchole stonky je vrcholový púčik.

BYLINY: majú dužinatú stonku -  na konci vegetačného obdobia stonka zaniká
Byľ:    olistená stonka
Stvol:  bezlistá stonka, listy tvoria prízemnú ružicu – prvosienka
Steblo:  dutá článkovaná stonka spevnená kolienkami - pšenica
DREVINY: majú drevnatú stonku - pretrváva
Kry: stonka sa rozkonáruje tesne nad zemou
Polokry: sú kry, ktorých tohoročné výrastky sú dužinaté a v priebehu roka drevnatejú
Stromy: stonka sa rozkonáruje vyššie nad zemou, nezelená časť sa nazýva kmeň
 
Anatomická stavba stonky:
Na priečnom reze rozlišujeme:
Pokožku (Epidermu): má málo prieduchov, kutikulu, obsahuje chlorofyl, niekedy inkrustovaná SiO2 a môže obsahovať trichómy
Primárnu kôru: priestor medzi pokožkou a cievnymi zväzkami. Tvorí ju základné pletivo, môže obsahovať mliečnice, jej vnútorná časť endoderma niekedy obsahuje veľa škrobových zŕn a vtedy sa nazýva škrobová pošva.
Pericykel: oddeľuje škrobovú pošvu od cievnych zväzkov.
Cievny zväzok: všetky typy okrem radiálnych (najčastejšie kolaterálne  a koncentrické)
Stržeň: vo vnútri
 
Metamorfózy (premeny) stonky:
Podzemok: podzemná stonka na prekonanie nepriaznivých podmienok a vegetačne sa rozmnožuje
Podzemkové  hľuzy: zemiak
Úponky: vinič
Brachyblasty: malý bočný zakrpatený konárik, ktorý nesie listy (ihličiny – borovica)
Poplazy: bočné stonky – jahody
 
LIST (FYLOM)
Je plochý bočný orgán cievnatých rastlín, ktorý vyrastá na stonke.
Funkcia:
Fotosyntéza vďaka chlorofylu
Reguluje množstvo vody dýchaním – transpirácia, resp. odparovanie vody v podobe vodnej pary a gutáciou – vo forme kvapiek
Výmena plynov (O2 a CO2).
 
Morfologická (vonkajšia) stavba listu:
Čepeľ: plochá časť
Stopka: na jej dolnej časti sa niekedy tvorí pošva
(listy so stopkou sú stopkaté, listy bez stopky sú sediace). 
 
Podľa zložitosti listov rozlišujeme:
Jednoduché listy: celistvé s nečlenenou čepeľou, alebo delené s čepeľou rozdelenou hlbokými zárezmi
 Zložené: majú čepeľ rozdelenú na samostatné lístky
 
Anatomická stavba listu:
 Bifaciálny list: usporiadanie pletív v hornej a dolnej časti čepele je iné, t.j. rozlišujeme rub a líce. Je typický pre dvojklíčnolistové rastliny.
V jeho anatomickej stavbe možno rozlíšiť vrchnú a spodnú pokožku(epidermu). Na bunkovej stene pokožkových buniek sa vytvára kutikula. Bunky pokožky tesne k sebe priliehajú a nevytvárajú intercelulárne priestory. Medzi spodnou a vrchnou pokožkou je listový parenchým – mezofyl. Môže byť: 
Palisádový:  predĺžené bunky s množstvom chlorofylu.
Špongiový: hubový, menej chloroplastov, veľké  medzibunkové priestory
V mezofyle listov sú umiestnené kolaterálne cievne zväzky. V cievnych zväzkoch býva aj sklerenchymatické pletivo chrániace list pred roztrhnutím.
Spodná pokožka má prieduchy, ktoré umožňujú  výdaj vody a výmenu plynov.
 Monofaciálny list: nerozlišuje sa rub  a líce. Typický je pre jednoklíčnolistové rastliny.
Nemá  rozlíšený palisádový a hubový parenchým. Prieduchy sú na vrchnej aj spodnej časti listu.
 
 Metamorfózy listu:
Cibule:   zdužinatelé šupiny na uskladnenie zásobných látok (cibuľa kuchynská)
Listové úponky:   na prichytávanie o pevnú plochu (hrach!
Listové tŕne: kaktusy
Listencový obal:  ochrana šuľku na kukurici

16. Zdôvodnite význam sekundárnych meristémov pri druhotnom hrubnutí stonky a na modeli
demonštrujte ich výskyt.

Stonky  jednoklíčnolistových rastlín a papraďorastov hrubnú netypicky rastom buniek, ktoré sa diferencujú činnosťou primárnych meristémov. Nahosemenné a dvojklíčnolistové rastliny vytvárajú druhotné pletivá činnosťou sekundárnych meristémov – kambia a felogénu.
 
Kambium  je medzi primárnym drevom a lykom -  vytvára sekundárne lyko a drevo. Začína pracovať na jar – vzniká svetlé drevo (beľ), pokračuje v lete – vzniká tmavšie drevo (jadro), v jeseni zastavuje svoju činnosť a odpočíva až do jari, takto vznikajú letokruhy. Produkciou sekundárneho lyka a dreva sa porušuje primárna pokožka, ktorá sa nestíha prispôsobovať zväčšenému povrchu. Jej funkciu preto preberá felogén.
Felogén  je pod  kôrou resp. pokožkou, pracuje, keď je pokožka, kôra poškodená.  Smerom do vnútra produkuje zelenú kôru, a do obvodu vytvára korok.  Spolu vytvárajú  druhotnú  kôru . Na povrchu pletivo postupne odumiera, odlupuje sa a vzniká borka.
Felogén niektorých drevín (buk, hrab, breza) produkuje stále nový korok, starý odumiera, odlupuje sa, takže povrch stromu je stále hladký.
Výmenu plynov pri drevinách zabezpečujú modifikované prieduchy lenticely.

17. Porovnajte stavbu kvetu, opelenie a oplodnenie u nahosemenných a krytosemenných rastlín.
 
Kvet(flos) je reprodukčným orgánom rastlín, ktorého úlohou je tvorba pohlavných buniek slúžiacich na rozmnožovanie a zachovanie druhu. Reprodukčné orgány semenných rastlín sú listového pôvodu. Nahosemenné rastliny (borovicorasty) ich majú uložené v šišticiach, krytosemenné rastliny (magnóliorasty) v kvetoch.
 
 Kvety borovicorastov -  nahosemenných rastlín 
Často sa označujú ako „nepravé kvety“. Sú farebné odlíšené. Žlté kvetné šištičky sú samčie a červené kvetné šištičky - samičie. Vyrastajú na jar na koncoch konárov ihličnatých stromov. Toto umiestnenie je dôležité pre charakteristickú vetroopelivosť borovicorastov.
 
 Samčia šištička: tvorí krátke vreteno, na ktorom vyrastajú v závitnici tyčinky. V každej tyčinke sú 2 voľné alebo zrastené peľové komôrky (výtrusnice – mikrosporangiá). V nich vznikajú jednobunkové peľové zrná (mikrospóry).
 
 Samičia šištička: tvorí vreteno, na ktorom vyrastajú v závitnici usporiadané podporné listene. V ich pazuchách sa nachádzajú semenné šupiny, ktoré nesú 2 nahé vajíčka. Keďže vajíčka nie sú uzavreté v piestiku ako u magnoliorastov a aj vzniknuté semená nie sú chránené oplodím, označujú sa ako nahé vajíčka (borovicorasty → nahosemenné rastliny).
 
 Kvety magnóliorastov
 Kvet magnóliorastov je súbor vysokošpecializovaných premenených listov, ktoré vyrastajú v kruhu alebo v závitnici na skrátenej a sploštenej stonke – kvetnom lôžku. V úplnom kvete sa rozlišujú kvetné obaly a vlastné reprodukčné orgány – tyčinky a piestiky.
Kvetné obaly lákajú opeľovače, nepodieľajú sa priamo na rozmnožovaní. Môžu byť:
Voľné alebo zrastené.
a) tvarovo a farebne nerozlíšené – vytvárajú okvetie (P - perigon) z okvetných lístkov, napr.tulipán, veternica
 
b) tvarovo a farebne rozlíšené na:
kalich (K – calyx) - najčastejšie zelený, tvorený z voľných alebo zrastených kališných lístkov. koruna (C – corolla) - býva pestro sfarbená a tvorená z voľných alebo zrastených korunných lupienkov. Koruna chýba u vetroopelivých kvetov (breza, topoľ).
 
Reprodukčné orgány – zabezpečujú pohlavné rozmnožovanie.
 
Tyčinky – samčie pohlavné orgány produkujúce peľové zrnká. Tyčinky tvorí nitka a peľnica
Peľnica - tvorená z 2 peľových vrecúšok (vačkov), v každom sú 2 peľové komôrky vyplnené peľotvorným pletivom. To prechádza redukčným delením, čím vznikajú peľové zrná.
Súbor všetkých tyčiniek v kvete sa nazýva andreceum (A) .
 
Plodolisty /G – gyneceum/ sú samičie pohlavné orgány. Zrastením jedného a viac plodolistov pri vývojovo pokročilejších magnóliorastov vzniká piestik, rozlíšený na čnelku, bliznu a semenník. V semenníku sa vyvíja jedno, alebo viac vajíčok. Vajíčko je diploidné /vzniklo zrastením pôvodne viacerých výtrusníc/. Vajíčko je k semenníku pripojené vajíčkovou šnúrou. Prostredná výtrusnica tvorí vajíčkové jadro (nucellus). Okolo vajíčka sa nachádzajú vajíčkové obaly – integumanty /dva pri magnóliorastoch/. Na vrchole vajíčka je otvor – peľový vchod. Touto časťou po opelení prerastá do vajíčka klíčiace peľové vrecúško.
 
Rozlíšenie kvetov podľa prítomnosti pohlavných orgánov: 
a) obojpohlavné (napr. tulipán) – prítomné tyčinky aj piestiky
b) jednopohlavné - kvety tyčinkové (samčie)
  - kvety piestikové (samičie)
Rastliny, ktoré majú jednopohlavné kvety obidvoch typov sú jednodomé – kukurica a ak sú na rôznych jedincoch, nazývajú sa dvojdomé napr. vŕba. 
 
Vývin vajíčka, opelenie a oplodnenie
Borovicorasty
Pri borovicorastoch sa haploidné jadro zárodočného mieška vyvíja odlišne ako pri magnóliorastov. Viacnásobne sa mitoticky delí, čím vzniká primárny endosperm, ktorý má niekoľko zárodočníkov vo vnútri s veľkou vajcovou bunkou - oosférou. Počet zárodočníkov je typický pre jednotlivé druhy borovicorastov a spravidla je konštantný. Vajíčko borovicorastov má jeden vajcový obal.
 
Opelenie
Peľ borovicorastov sa zachytáva  priamo na vajíčku.
 
Oplodnenie /jednoduché oplodnenie/
Pri borovicorastoch sa oplodnenia zúčastňuje iba jedna spermatická bunka, druhá zanikne. Hovoríme o jednoduchom oplodnení. Z oplodnenej oosféry vznikne diploidná zygota, ktorá sa vyvíja na zárodok, ktorý má niekoľko klíčnych listov /3 – 7/, v závislosti od druhu.
Po oplodnení sa vajíčko ako celok premení na mnohobunkové semeno.  Semeno  je tvorené:
1/ diploidným osemením /vzniklo z vajcového obalu/, 
2/ haploidným primárnym endospermom, ktorý má vyživovaciu funkciu
3/ diploidným zárodkom, ktorý je základom budúcej rastliny
Celá samičia šištička sa postupne premení na drevnatú plodnú šišku. Z drevnatých semenných šupín sa tvorí na dozretom semene krídlo.
  
Magnóliorasty
Vo vajíčku sa nachádza nucellus – zárodočné pletivo. Jedna bunka nucella, tzv. materská bunka zárodočného mieška sa redukčne delí. Vznikne štvorica haploidných buniek, z ktorých 3 zanikajú a zostávajúca bunka tvorí jednobunkový mladý zárodočný miešok s prvotným centrálnym jadrom.
Jadro mladého zárodočného mieška magnóliorastov sa trikrát za sebou mitoticky delí, vzniká 8 jadier obklopených cytoplazmou. Z nich sa na jednom póle vajíčka /v blízkosti peľového vchodu/ vytvorí vajcová bunka  - oosféra a dve pomocné bunky – synergidy. Na protiľahlom póle vajíčka sa vytvoria tri protistojné bunky – antipódy. Zostávajúce dve jadrá vytvoria v strede vajíčka diploidné centrálne jadro /2n/. Zárodočný miešok magnóliorastov v takomto štádiu vývinu sa nazýva zrelý zárodočný miešok, ktorý je pripravený na oplodnenie.
 
 Opelenie
 Peľ magnóliorastov sa zachytáva na blizne piestika. Klíčením peľového zrnka sa vyvíja peľové vrecúško, ktoré prerastá k vajcovej bunke.
 
 Oplodnenie /dvojité oplodnenie/
Pre  magnóliorasty je typické dvojité oplodnenie. Jedna spermatická bunka /n/ splynie s vajcovou bunkou /n/ a vznikne diploidná /2n/ zygota, z ktorej sa vyvinie zárodok. Druhá spermatická bunka /n/ oplodní diploidné centrálne jadro /2n/ zárodočného mieška a vznikne triploidný endosperm /3n/, ktorý vyživuje zárodok. Na zárodku rozlišujeme klíčne listy /1 –2/, rastový vrchol a základ koreňa. Vajcové obaly /integumenty/  sa diferencujú na obaly semena – osemenie. Takto vznikne po oplodnení z vajíčka semeno.
Steny semenníka sa postupne menia na suché, alebo dužinaté oplodie. Semenník /niekedy i ďalšie súčasti kvetu – kvetné lôžko/ sa po oplodnení premení na plod, ktorý obsahuje jedno, alebo viac semien. Pri niektorých suchých plodoch oplodie v čase zrelosti puká a semená sa z plodu uvoľňujú. Typ oplodia /suché, dužinaté/ a počet semien spolu s počtom plodolistov, z ktorých vznikol piestik, určujú typ plodu.
 
18. Určte a klasifikujte predložené druhy plodov a súkvetí.
Prečo chryzantéma kvitne len v jeseni, kým púpava od jari do jesene?

Plod
Podľa typu oplodia rozoznávame dve základné skupiny plodov:
1. suché plody - majú suché oplodie

- pukavé plody - struk (hrach), šešuľa (horčica), šešuľka (chren), tobolka (mak), mechúrik (iskerníkovité)
- nepukavé plody - nažka (slnečnica), oriešok (lieska), zrno (pšenica)

2. dužinaté plody - majú dužinaté oplodie - kôstkovica (čerešňa), bobuľa (rajčiak), malvica (jabloň)
Súbor plodov vzniknutých z jedného súkvetia označujeme ako súplodie (slnečnica) a súbor plodov, ktoré vznikli z jedného kvetu, ktorý mal niekoľko piestikov ako plodstvo.
 Súkvetie
O súkvetí hovoríme vtedy, ak sa na jednej rastline vyskytuje súčasne celý súbor kvetov. Podľa rozkonárovania stoniek rozlišujeme súkvetia: 
1. strapcovité
2. vrcholíkovité
Strapcovité súkvetia sú typické tým, že dcérske stonky neprevyšujú stonku materskú. Kvety rozkvitajú zdola nahor, v prípade plošných súkvetí (úbor) z okrajov súkvetia do jeho stredu.
Vrcholíkovité súkvetia majú materskú stonku skrátenú a dcérske stonky ju prerastajú, kvety rozkvitajú zhora nadol, pri plošných súkvetiach zo stredu súkvetia k okrajom.
Chryzantéma kvitne len v jeseni lebo je to rastlina krátkeho dňa a kvitne vtedy, keď má denne menej ako 12 hodín svetla. Púpava patrí medzi neutrálne rastliny. Tie kvitnú bez ohľadu na dĺžku dňa.
 
Rozdelenie rastlín podľa nárokov na dĺžku dňa:  
•  krátkodenné - vyžadujú fotoperiódu pod 12 hodín (chryzantémy, „vianočná ruža“, ryža, tabak, bavlník, sója) 
•  dlhodenné - vyžadujú fotoperiódu nad 12 hodín (zemiaky, obilniny, špenát, mrkva, cibuľa) 
•  neutrálne - kvitnú bez ohľadu na dĺžku dňa (púpava, rajčiak, muškát, fazuľa) 

19. Charakterizujte základné spôsoby výživy rastlín – autotrofiu a heterotrofiu.
Uveďte, ako získavajú energiu na syntézu látok mixotrofné rastliny.
 
Organizmy sa podľa spôsobu získavania energie na životné procesy delia na autotrofné a heterotrofné. Kým živočíchy a huby sú výlučne heterotrofné, u rastlín sa stretávame s heterotrofiou aj autotrofiou, alebo dokonca s kombináciou týchto dvoch spôsobov výživy – mixotrofiou.
 
AUTOTROFIA
Spôsob výživy, pri ktorom si rastlina získava minerálne látky, vodu a energiu z prostredia a sama si syntetizuje organické látky pre život.
Rastliny tvoria organické látky vo svojom tele z látok anorganických. Zdrojom uhlíka je CO2. K premene anorganických látok na organické je potrebná energia. Podľa formy energie, ktorú z prostredia prijímajú a využívajú ich možno zaradiť do 2 skupín:
 
Zelené rastliny a fotosyntetizujúce baktérie na túto premenu využívajú ako zdroj energie svetlo, a preto sa tento proces označuje aj fotoautotrofia alebo fotosyntetická asimilácia, čiže fotosyntéza.
 
Nezelené mikroorganizmy nemajú asimilačné farbivá a preto využívajú na syntézu organických látok chemickú energiu. Tento proces sa preto nazýva chemoautotrofia, čiže chemosyntéza. 
( Chemickú energiu získavajú oxidáciou jednoduchých, najmä anorganických látok ako H2S, H2, železnatých a mangánatých solí, ale aj metánu. Z poľnohospodárskeho hľadiska sú dobrým príkladom nitrifikačné baktérie. Žijú v pôde, v ktorej sa rozkladom organických zvyškov uvoľňuje amoniak - NH3. Ten nitrifikujú (oxidujú) na dusitany (nitrity) a potom ďalej na dusičnany (nitráty). Pri tom sa uvoľňuje energia. Energiu využijú na premenu anorganických látok na látky organické. Nitrifikačné baktérie týmto spôsobom obohacujú pôdu o dusík. ) 
Rastliny, ktoré sa vyživujú autotrofne sa označujú ako producenti.
 
HETEROTROFIA
Spôsob výživy rastlín, pri ktorom si organické látky nevytvárajú rastliny samé, ale získavajú ich z iných živých alebo mŕtvych organizmov. Rozkladom organických látok získavajú aj energiu potrebnú na priebeh svojich životných dejov. Podľa toho, odkiaľ rastlina čerpá organické látky, rozoznávame:
 
PARAZITIZMUS - je  vzťah dvoch organizmov, v ktorom parazit odoberá živiny  dôležité pre svoju existenciu hostiteľovi a tým ho oslabuje. Parazitické rastliny môžu parazitovať na rôznych orgánoch (koreň, stonka, list). Do hostiteľskej rastliny vnikajú pomocou premenných koreňov (haustórií). Haustóriá vnikajú do lykovej aj drevnej časti cievnych zväzkov hostiteľa, odkiaľ parazit čerpá organické aj anorganické živiny. Parazitické rastliny spôsobujú rozsiahle škody na hospodársky dôležitých  rastlinách.  K známym parazitným rastlinám patrí kukučina poľná, záraza obyčajná.
 
POLOPARAZITIZMUS (hemiparazitizmus)- poloparazit čerpá z tela hostiteľa len vodu a neústrojné látky, ostatné si vytvorí fotosyntézou (Obsahujú chlorofyl a fotosyntetizujú). Haustóriami tiež prenikajú do cievnych zväzkov hostiteľa, ale len do drevnej časti. Patrí sem napríklad imelo biele.
 
SAPROFYTIZMUS – je získavanie živín z odumretých organizmov, ktoré saprofyty rozkladajú na jednoduché anorganické látky (mineralizácia). Na rozklade substrátu sa saprofyty  striedajú v presnom poradí. Produkt rozkladu jedného saprofyta je východiskovým materiálom pre nasledujúceho Zabezpečujú tým kolobeh látok v prírode a tvoria súčasť potravinových reťazcov. Označujú sa ako reducenti. Zo semenných rastlín je známym saprofytom hniliak smrekový.
 
MIXOTROFIA
Mixotrofné rastliny sa vyživujú autotrofne - anorganickými látkami a súčasne môžu prijímať aj organické látky. Žijú v pôdach s výrazným deficitom dusíka, ktorý si takto nahrádzajú. Patria sem mäsožravé rastliny. Tieto rastliny žijú na pôdach chudobných na dusík a chytaním živočíšnej potravy si dopĺňajú dusíkový deficit. Môžu však žiť aj celkom autotrofne. Živočíchy chytajú rôznym spôsobom:
 
•  pomocou lepkavých trichómov - - korisť sa chytí a potom sa enzýmami natrávi (napr. rosička okrúhlolistá, tučnica)
 
•  do krčiažkov - korisť uviazne v špeciálnej pasci (krčah), kde sú tráviace enzýmy (napr. krčiažnik)
 
20. Vysvetlite význam a jedinečnosť fotosyntézy. Porovnajte primárne a sekundárne procesy fotosyntézy.
Rozlíšte anaeróbne a aeróbne dýchanie. Vymenujte fázy aeróbneho dýchania.
 
Fotosyntéza (gr. fotos – svetlo, synthessis – viazanie, zlučovanie): je jedinečný dej na Zemi, ktorého výsledkom je produkcia organických látok a kyslíka procesom viazania slnečnej energie a jej premeny na energiu chemických väzieb.
Jedinečnosť fotosyntézy je jej v v nezastupiteľnosti a význame pre život na Zemi. Z toho hľadiska je fotosyntéza:
•  Jediný prírodný proces tvorby organických látok a kyslíka, ktorý rastliny uvoľňujú do atmosféry
•  Predpoklad biologickej existencie života na uhlíkovom základe,
•  Predpoklad vzniku fosílnych palív
Tvorba organických látok a uvoľňovanie kyslíka je významným výsledkom fotosyntézy, lebo biosyntéza ďalších organických látok je podmienená tvorbou cukrov a následným využívaním ich energie v procesoch disimilácie.
Fotosyntéza sa stala základným predpokladom  biologickej existencie života na báze uhlíka. Prvé živé organizmy vôbec vznikali na dne oceánov, pretože voda pôsobila ako ochrana pred vysokou priepustnosťou ÚV žiarenia v redukčnej atmosfére. Proces autotrofie sa v evolúcii presadil v štádiu vzniku farbív – pigmentov, ktoré umožnili priebeh fotosyntézy. Prvými organizmami schopnými fotosyntézy boli sinice, ktorým sa vyvinul asimilačný pigment fykocyanín.
Priebeh fotosyntézy možno vyjadriť zjednodušenou sumárnou rovnicou, ktorá uvádza vstupné látky a výstupné produkty
 
   energia
12 H12O + 6 CO2 -––-––––––> C6H12O6 + 6 O2 + 6 H2O
 Chlorofyl
 
Podstatu fotosyntézy je premena atmosferického oxidu uhličitého na glukózu, sprevádzaná uvoľňovaním kyslíka využitím svetelnej energie a asimilačných farbív.
Hlavný orgán fotosyntézy je list, má najväčší povrch a teda aj najviac plastidov. Kľúčovú úlohu vo fotosyntéze majú asimilačné farbivá, ktoré selektívne (výberovo) zachytávajú a špecificky spracúvajú energiu slnečných lúčov príslušnej vlnovej dĺžky. Asimilačné farbivá zelených rastlín sú naviazané na bielkovinový nosič chloroplastových membrán.
 Asimilačné farbivá sú chlorofyly, karotenoidy a fykobilíny. Každé farbivo absobuje inú časť spektra viditeľného svetla v škále od 400 do 700 nm. Fotosynteticky aktívny je modrozelený chlorofyl a, jeho doplnkom je žltozelený chlorofyl b a karotenoidy. Medzi základné karotenoidy patria karotény (oranžový β- karotén) a xantofyly (žltej až hnedej farby). Fykobilíny sú farbivá siníc – modrý fykocyanín a rias – červený fykoerytrín.  Asimilačné pigmenty fungujú ako zberače slnečnej energie.
Chlorofyl a – aktívny chlorofyl – jediný pigment, ktorý nielen energiu absorbuje ale ju aj dokáže využiť.
 
Fotosyntézu charakterizujú 2 základné procesy:
Primárne procesy viazané na viditeľnú časť svetelného spektra sú spojené s premenou slnečnej energie na energiu chem. väzieb. Vzhľadom na to, že svetelný lúč je vlastný prúd fotónov, ktorých energie sa zložitými chemickými reakciami zabudováva do energie chemických väzieb nazýva sa táto fáza fotosyntézy fotochemická – svetelná. Všetky procesy tejto fázy prebiehajú na membránach chloroplastov – v tylakoidoch.
 
Počas primárnych procesov prebieha:  
1. fotofosforylácia – je absorpcia fotónov chlorofylom a transport elektrónov spojený s tvorbou fosforečných zlúčenín bohatých na energiu - ATP.
2. fotolýza vody prebieha za dosiaľ nezistených podmienok. Skladá sa z čiastočných reakcií:
výsledná reakcia: H2O → 0,5 O2 + 2 H+ + 2 e -
Vedľajším, ale dôležitým produktom fotolýzy je aj molekulový kyslík. Uvoľnený kyslík sa dostáva do atmosféry. Vzbudené elektróny sa prenesú na ferredoxín, ktorý redukuje koenzým NADP+ za potreby iónov H+ na NADPH + H+.
 
Sekundárne procesy fotosyntézy nie sú priamo závislé od svetla, preto sa fáza nazývala tmavá fáza. Jej podstatou je premena látok, t. j. oxidu uhličitého na glukózu. Oxid uhličitý sa redukuje vodíkom, ktorého prenášačom je koenzým  NADP+ (nikotínamid – adenín – dinukleotid – fostát). Konečný produkt glukózy nevzniká naraz, ale je výsledkom celého radu biochemických reakcií. Tieto syntézy sú spojené so vznikom rôznych organických medziproduktov, a preto sa v súčasnosti uprednostňuje pomenovanie syntetická fáza. Všetky procesy spojené s premenou látok prebiehajú v stróme chloroplastov.
 
Faktory fotosyntézy:
1.  vlnová dĺžka a intenzita svetla – výhodné je červené a modrofialové svetlo, rastlina využíva len 2% svetla, zvyšok odráža alebo prepúšťa
2.  množstvo CO2 – v atmosfére je 0,03%. Jeho zvýšenie alebo zníženie spomaľuje fotosyntézu. Z 1 g CO2 sa vytvorí asi 0,5 g sušiny.
3.  teplota – optimum sa pohybuje medzi 25 – 30°C
4.  množstvo vody – nedostatok vody spomaľuje fotosyntézu, pretože sa uzatvárajú prieduchy, ktorými preniká do rastliny CO2
 
Dýchanie rastlín (respirácia)
Je nevyhnutná podmienka života rastlín. Je to špecifický proces disimilácie spojený s prijímaním kyslíka a výdajom oxidu uhličitého za súčasného uvoľňovania energie viazanej v substráte.  Zjednodušená sumárna rovnica dýchania:
 
enzýmy
C6H12O6 + 6O2 →             6 CO2 + 6 H2O + E
 
Podmienky dýchania:
1.  prítomnosť substrátu, v ktorom je akumulovaná energia (najdôležitejším substrátom sú glukóza a fruktóza. Pri nedostatku sacharidov využívajú rastliny aj alkoholy a organické kyseliny - kyselinu jablčnú).
2.  kyslík
3.  enzýmy
Proces dýchania je viacstupňový a prebieha v cytoplazme a mitochondriách. Je to séria biochemických reakcií, ktorý sa nazýva biologická oxidácia. Môže prebiehať anaeróbne – bez prístupu kyslíka a aeróbne – za prístupu kyslíka.
 
·  Anaeróbne dýchanie – neúplná oxidácia
Zahŕňa len jednu fázu:
Anaerobnú glykolýzu - prebieha v základnej cytoplazme všetkých buniek. Je to fylogeneticky veľmi primitívny spôsob získavania energie, preto nie je viazaná na žiadnu organelu. Podstatou je štiepenie glukózy v redukčnom prostredí za prítomnosti enzýmov na trojuhlíkovú kyselinu pyrohroznovú a 2 molekuly ATP. Rozklad kyseliny pyrohroznovej končí procesom kvasenia.
 
 
C6H12O6 → 2 CH3 - CO - COOH + 2 H2 + 2ATP
kyselina pyrohroznová
 
CH3 - CO - COOH → kvasný produkt + CO2 + Energia
 
Vodík uvoľnený v anaeróbnej glykolýze pôsobí ako redukčný reagent a celý proces urýchľujú mikrooganizmy, ktoré tak získavajú energiu.
Kvasný produkt závisí od kvasiniek. Môže ním byť alkohol (pivné kvasinky) alebo kyselina mliečna (pri baktériách mliečneho kvasenia). Mliečne kvasenie sa využíva v potravinárstve pri získavaní mliečnych produktov (napr. acidofilné mlieka), ale prebieha aj vo svaloch pri nedostatočnom okysličovaní. Vzniknutá kyselina mliečna je pre svaly toxická, čo sa prejavuje svalovou horúčkou. Jej postupné vylúčenie zo svalov trvá niekoľko dní.
Anaeróbnou oxidáciou sa získa malé množstvo energie, preto je to spôsob dýchania iba veľmi primitívnych jednobunkových organizmov.
 
·  Aeróbne dýchanie –úplná oxidácia
Zahŕňa fázy:
 
•   Anaerobná glykolýza – procesy sú podobné ako pri anaerobnej oxidácii, za vzniku kyselinu pyrohroznovej a 2 molekúl ATP. Len tento proces prebieha v cytoplazme buniek.
 
•  Aeróbna dekarboxylácia kyseliny pyrohroznovej = oxidačná dekarboxylácia
Prebieha v mitochondriách, na membránach kde sú potrebné oxidačno-redukčné enzýmy. Ide o tvorbu aktivovanej kyseliny octovej. Tá vzniká tak, že kyselina pyrohroznová podlieha postupnému štiepeniu na rôzne medziprodukty až do úplnej oxidácie na CO2 a H2O. Dôležitým bodom je vznik aktivovanej kyseliny octovej - acetyl koenzýmu A - acetylCoA.
 
•  Krebsov cylkus = citrátový cyklus = cyklus kyseliny citrónovej
Acetyl CoA sa prechodom cez 9 redoxných systémov za účasti enzýmov odbúrava na CO2 a H+, ktorý sa ukladá vo forme 3 NADPH2 a FADH2. Prvý člen cyklu je kyselina citrónová, ktorá vznikla spojením acetyl koenzýmu A a kyseliny oxaloctovej.
 
•  Dýchací reťazec
Podstatou je biologická tvorba vody a fosforylácia (tvorba ATP). Vodík sa viaže na redukčné koenzýmy (nikotínamidové - NAD alebo flavínové FAD) a prechádza tým cez niekoľko redoxných systémov. V priebehu toho sa postupne uvoľňuje energia vo forme ATP a vodíkové ióny reagujú s kyslíkovými iónmi, pričom vzniká voda.
  Celkovo vznikne pri aeróbnom dýchaní z 1 molekuly glukózy 36 molekúl ATP.
 
21. Uveďte, čo má fotosyntéza a dýchanie spoločné a čím sa od seba tieto procesy líšia.
Sú schopné fotosyntézy aj rastliny s červenými listami?  Rozlíšte parazitickú a poloparazitickú rastlinu.
 
Fotosyntéza a dýchanie sú dva nevyhnutné procesy zabezpečujúce život na Zemi. Obidva majú základ v premene látok a energie, no napriek tomu sú to deje protichodné.
 
Porovnanie fotosyntézy a dýchania:

Fotosyntéza
Vyžaduje svetlo
Prebieha len za účasti asimilač. pigmentov
Prebieha v chlorplastoch (tylakoidoch)
Syntéza organ. l. na cytoplazm. membráne prokaryotov
CO2 sa spotrebúva
O2 sa uvoľňuje
Energia sa spotrebúva
 
Dýchanie
Prebieha na svetle aj tme
Prebieha vo všetkých bunkách
Prebieha v mitochondriách
Štiepenie organ. látok
CO2 sa uvoľňuje do ovzdušia
O2 sa spotrebúva
Energia sa uvoľňuje

Fotosyntézy sú schopné aj rastliny s červenými listami, pretože  červené antokyany sú iba vo vrchnej pokožke a iba prekrývajú chlorofyl v palisádovom parenchýme.
 
PARAZITIZMUS - je  vzťah dvoch organizmov, v ktorom parazit odoberá živiny  dôležité pre svoju existenciu hostiteľovi a tým ho oslabuje. Parazitické rastliny môžu parazitovať na rôznych orgánoch (koreň, stonka, list). Do hostiteľskej rastliny vnikajú pomocou premenných koreňov (haustórií). Haustóriá vnikajú do lykovej aj drevnej časti cievnych zväzkov hostiteľa, odkiaľ parazit čerpá organické aj anorganické živiny. Parazitické rastliny spôsobujú rozsiahle škody na hospodársky dôležitých  rastlinách.  K známym parazitným rastlinám patrí kukučina poľná, záraza obyčajná.
 
POLOPARAZITIZMUS (hemiparazitizmus)- poloparazit čerpá z tela hostiteľa len vodu a neústrojné látky, ostatné si vytvorí fotosyntézou (Obsahujú chlorofyl a fotosyntetizujú). Haustóriami tiež prenikajú do cievnych zväzkov hostiteľa, ale len do drevnej časti. Patrí sem napríklad imelo biele.
 
22. Vysvetlite mechanizmus vodného režimu a minerálnej výživy rastlín.
Objasnite, ktoré faktory ovplyvňujú príjem a vedenie vody v rastline.

Vodný režim je hospodárenie rastliny s vodou. Zahŕňa príjem, vedenie a výdaj vody.
 
1. PRÍJEM VODY 
Príjem vody rastlinou sa uskutočňuje:  
•  celým povrchom tela– len u vodných rastlín bez kutikuly, procesom osmózy a difúzie
•  nadzemnými časťami rastlinného tela (listami) - príjem vzdušnej vlhkosti z rosy, ale aj príjem živín pri aplikácií hnojív rozprašovaním
•  koreňom a koreňovými vláskami – koreň je hlavný orgán príjmu vody do rastliny a koreňové vlásky zväčšujú absorpčný povrch koreňa.
•   
Rastlina môže prijímať vodu dvojako:
 
a) Pasívne prijímanie vody sa uskutočňuje v čase, keď má rastlina vytvorené listy. Pri odparovaní vody v listoch vzniká v cievnom zväzku podtlak, ktorý spôsobuje pasívne nasávanie vody cez koreňové vlásky. Takto rastlina prijíma až 90% všetkej vody z pôdy.
 
b) Aktívne prijímanie vody prevláda skoro na jar, keď rastlina ešte nemá listy. Pri tomto príjme sa uplatňuje osmóza a voda prechádza cez bunkovú stenu a cytoplazmatickú membránu do cytoplazmy buniek. Aktívny príjem vody je náročný na energiu, ktorú získava dýchaním z ATP, preto je dôležitý prístup kyslíka ku koreňu.
 
Pri príjme vody hrá tiež veľkú úlohu osmotický tlak v bunke,  vodný potenciál .
 
•  osmotický tlak –vzniká osmotickým nasávaním vody. Je to vnútorný tlak bunky, ktorý je tým väčší, čím je vyššia koncentrácia rozpustených látok. Proti osmotickému tlaku pôsobí protitlak - osmotický potenciál
 
•  osmotický potenciál -protitlak, ktorý pôsobí na cytoplazmatickú membránu z vnútra buniek. Je to záporná hodnota osmotického tlaku.
 
•  vodný potenciál -vyjadruje stav vody v rastline, je to sacia sila rastlinných pletív. Čím je obsah vody v bunkách rastliny menší, tým je nižší vodný potenciál a nasávacia sila buniek je vyššia. Vypočíta sa ako súčet tlakového potenciálu a osmotického potenciálu.
 
Osmotický tlak pôsobí na plazmatickú membránu, ktorá je pružná a prenáša tento tlak na bunkovú stenu. Tlak bunkovej steny vyvolanú osmotickým tlakom sa nazýva turgor. V bunke, ktorá má dostatok vody je veľký osmotický tlak, je napätá  turgescentná.
 
2. VEDENIE VODY
Vedenie vody zabezpečuje  transport vody z koreňa do ostatných častí rastliny.
U nižších rastlín(rias) sa uskutočňuje vedenie vody osmózou a difúziou z bunky do bunky. U vyšších cievnatých rastlín sa na vedenie roztokov utvorili cievne zväzky.
 
Na vedení vody v cievnych zväzoch rastliny sa spolupodieľa niekoľko faktorov:
 
•  koreňový výtlak: sila, ktorá vytláča vodu maximálne do 50 cm nad zemou. Spôsobujú ho osmotické sily cytoplazmy koreňových buniek. O jeho účinku je možné presvedčiť sa narezaním mladých stoniek, z rán ktorých vytekajú roztoky v podobe malých kvapiek.
 
•  transpiračný prúd: prechádza drevnou časťou cievneho zväzku (xylémom) a vedie vodu s anorganickými látkami z koreňa do nadzemných rastlinných orgánov. Je vyvolaný transpiráciou a umožňuje vedenie vody do výšky 60 – 150 m nad zemou.
•  kapilarita (vzlínavosť)– v úzkych cievach a cievicach vystúpi vody vyššie ako je množstvo pôdnej vody
•  adhézia - priľnavosť vody k stenám ciev
•  kohézia – súdržnosť molekúl vody, ktorú umožňujú vodíkové mostíky
 
3. VÝDAJ VODY
Na látkovú premenu využíva rastlina len malú časť prijatej vody. Prebytočnú vodu vracia späť do prostredia 2 spôsobmi:

- transpirácia – výdaj vody v podobe vodnej pary. Takto vydaná voda je čistá, bez minerálnych látok. Prebieha najmä cez deň. Pokožka listu má na povrchu listu kutikulu, cez ktorú sa vyparí len malá časť vody (kutikulárna transpirácia). Väčšia časť vody (až 99,9%) sa vyparí cez prieduchy (prieduchová transpirácia).

- gutácia – vydávanie vody v kvapalnom stave, vydávaná voda obsahuje minerálne látky. Takto rastlina vydáva vodu vtedy, keď ju nemôže odparovať, lebo je buď vysoká vlhkosť vzduchu, alebo chladný vzduch (v noci a nad ránom). Vtedy vytláča vodu cez hydatódy – prieduchy so stratenou schopnosťou zatvárania na okraji listov. Proces sa označuje gutácia.

Vodná bilancia je pomer medzi príjmom a výdajom vody
•  rastline sa darí, ak: príjem vody a výdaj vody sú v rovnováhe
•  rastlina usychá, ak: výdaj vody je vyšší ako príjem vody
•  rastlina hynie, ak: príjem vody je vyšší ako výdaj vody (hnitie koreňovej sústavy)

Faktory ovplyvňujúce príjem vody:
•  teplota pôdy – každá rastlina vyžaduje iné teplotné podmienky, ktoré jej vyhovujú na príjem vody. Vo v