Biológia živočíchov a človeka

Biológia živočíchov a človeka
 
1. Opíšte anatomickú a morfologickú stavbu kosti, vznik a typy spojenia kostí. Uveďte funkcie opornej sústavy
 
Oporná sústava človeka je tvorená kosťami, chrupkami, kĺbmi a väzivom. Zabezpečuje oporu tela, chráni niektoré orgány, závesný aparát pre svaly.
Kosti sú tvrdou, pevnou časťou tela, ktoré poskytujú ochranu vnútorným orgánom, určujú tvar a rozmery tela.
 
Základom opornej sústavy je kostra (sceletum). Tvoria ju kosti, chrupka a väzivo.

Vezivo(Tela fibrosa)- zväčša mäkké, poddajné tkanivo s pomerne veľkým obsahom H2O.Tvoria ho bunky fibrocyty a medzibunková hmota(má prevahu)kt obsahuje vlákna- fibrily, najmä kolagénové a elastické. Kolagénové sú odolné voči ťahu a elastické podmieňujú pružnosť.
 
Chrupka(Cartilago)- pevné a pružné podporné spojivové tkanivo odolné voči ťahu. Tvoria ju bunky chondrocyty a medzibunková hmota, ktorá obsahuje aj vláknitú zložku.
 
Kosť(OS)- spojivové tkanivo, specializiované na podpornú a ochrannú funkciu. Je najtvrdším tkanivom v tele. Skladá sa z buniek a z medzibunkovej hmoty(obsah 20% H2O a 50-55% anorganických látok, fosforečnan a uhličitan vápenatý sa usadzujú a dodávajú jej tvrdosť a pevnost,25-30% tvoria organ. látky, ktoré kostiam dodávajú pružnosť).Kostne bunky osteocyty- sú drobné pavukovite bunky uložené v dutinách kostnej hmoty a sú navzájom pospájané výbežkami.
 
Anatomická(vnútorná) stavba kostí:

· Okostica - pokrýva povrch kosti, zabezpečuje výživu kosti, upínajú sa na ňu svaly.
· Kostné tkanivo - nachádza sa pod okosticou, kompaktné kostné tkanivo a pod ním hubovité (špongiovité) kostné tkanivo.
· Kostná dreň- vypĺňa vnútro dlhých kostí, rozlišujeme červenú kostnú dreň- v mladom veku sa v nej tvoria červené a biele krvinky a žltú kostnú dreň- v staršom veku je červená kostná dreň nahradená tukovým tkanivom, v ktorom sa už krvinky netvoria.
 
Morfologická(vonkajšia) stavba kosti:
· Telo kosti(Diafíza)
· Hlavica(Epifíza)
· Medzi nimi sa nachádza rastová chrupka
 
TVAR KOSTÍ
· Dlhé -  napr. stehnová, ramenná kosť,
Diafýza - stredná časť dlhých kostí,
Epifýza - koncové časti dlhých kostí,
· Ploché - napr. lopatka, hrudná kosť,
· Krátke - napr. články prstov,
· Nepravidelné - napr. sánka.
 
RAST KOSTÍ, PROCES OSIFIKÁCIE
 
Osifikácia - kostnatenie, proces, pri ktorom vzniká kosť.
 
Rozlišujeme:
· Dezmogénnu osifikáciu - kosť vzniká z väziva,
· Chondrogénnu osifikáciu - kosť vzniká z chrupky.
 
Hrubnutie kostí, rast do šírky zabezpečuje okostica pomocou kosťotvorných buniek, ktoré vypĺňajú jej vnútro. Rast do dĺžky je zabezpečovaný rastovými chrupkami umiestnenými medzi diafýzou a kĺbovými koncami dlhých kostí.
 
SPOJENIE KOSTÍ
 
· Pevne, nepohyblivé spojenie:
1.  Chrupkou- napr. spojenie rebrá a hrudná kosť,
2.  Väzivom- zrastenie kostí mozgovej časti lebky- švami,
3.  Kostným tkanivom- panva je zrastená zo sedacej, bedrovej a lonovej kosti.
 
· Pohyblivé:
Kĺbami 
 
Rozlišujeme kĺby:
· Jednoduché- vznikajú spojením dvoch kostí,
· Zložené- sú zložené z viacerých kostí.
 
2. Poukážte na zmeny v stavbe kostry stavovcov v súvislosti s fylogenézou.
Analyzujte príčiny ochorení opornej sústavy človeka. .
 
- kostra /skelet/ - tvorí základ opornej sústavy
 
Delí sa na:
- Exoskelet  (vonkajšia kostra) – typická pre bezstavovce
- Endoskelet ( vnútorná ) – typická pre stavovce
 
Vnútorná kostra
 
Jej základom je chrbtová struna (chorda dorsalis) endodermálneho pôvodu, ktorá je osou tela nižších stavovcov. Je to povrazec vakuolizovaných buniek prechádzajúci chrbtovou časťou tela. Vo fylogenéze je postupne chorda zatláčaná chrbticou (columna vertebralis), ktorá je mezodermálneho pôvodu a postupne sa mení na kostenú. Kostra nižších stavovcov je ešte chrupavkovitá (kruhoústnice, drsnokožce, jesetery), ostatné ju majú väčšinou kostenú.
 
Kostru stavovcov tvoria tri druhy spojivových tkanív - väzivo, chrupka a kosť. Kosti sú medzi sebou pohyblivo spojené kĺbmi, čím sa zabezpečuje pohyb nielen jednotlivých častí tela, ale aj celého organizmu.
 
Kostru stavovcov tvoria tri funkčné celky:
1.  kostra lebky - má pri živočíchoch rôzny tvar, špecifické časti (napr. zobák vtákov) a tvorí ju tvárová a mozgová časť
2.  kostra trupu - tvorí ju chrbtica a kostra hrudníka
3.  kostra končatín - končatiny sú dobre vyvinuté pri suchozemských stavovcoch - ich vývojové transformácie sú napr. plutvy alebo krídla
 
Príčiny ochorení opornej sústavy:
Osteoporóza (riedke kosti) je ochorenie látkovej výmeny kostného tkaniva, ktoré sa prejavuje ubúdaním množstva kostnej hmoty, čo vedie k oslabeniu pevnosti kosti a tým k zvýšenej lámavosti. Osteoporóza sa označuje za epidémiu tretieho tisícročia. Odhaduje sa, že rizikom osteoporotickej zlomeniny je ohrozená asi každá tretia žena a asi každý šiesty muž vo veku nad 50 rokov. Osteoporóze sa nevenuje pozornosť pre ňu samotnú, ale pre jej komplikácie - zlomeniny, ktoré spôsobuje. Medzi najčastejšie miesta zlomenín patria kosti predlaktia, stavce a horný koniec ramennej a stehennej kosti.
Nárast výskytu osteoporózy sa pripisuje jednak starnutiu populácie (stále viac osôb sa dožíva vyššieho veku) a jednak zmenou životného štýlu (obmedzovanie pohybu, zmena stravovacích návykov, fajčenie a pod.). Mladá generácia presedí väčšinu svojho života v škole v laviciach, potom doma pred počítačom a večer pred televízorom. Namiesto zdravej mliečnej stravy obľubuje hamburgery a kolu.
 
Skolióza je chorobné vychýlenie chrbtice nabok. Toto vykrivenie je spojené s rotáciou, otáčaním tiel stavcov. Viac ako 80% prípadov predstavuje neznáma príčina ochorenia, tzv. idiopatická skolióza. Väčšinou sa objavuje v detstve vo veku od 10-18 rokov.
Skoliózu spôsobuje jednostranné pracovné zaťaženie, množstvo prípadov vzniká na genetickom podklade.

3.  Pomenujte a ukážte na kostre človeka jej jednotlivé časti.
Na konkrétnom príklade uveďte rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou kostrou živočíchov.
 
 
- kostra /skelet/ - tvorí základ opornej sústavy
 
Delí sa na:
- Exoskelet  (vonkajšia kostra) – typická pre bezstavovce
- Endoskelet ( vnútorná ) – typická pre stavovce
 
Vonkajšia kostra
Vonkajšiu kostru tvoria schránky, chitínová kutikula článkonožcov a panciere niektorých stavovcov. Majú ochrannú funkciu. Schránky sú vytvorené výlučkami pokožky, ktorých základom je uhličitan vápenatý, oxid kremičitý, chitín. Rôzne kremičitanové alebo vápenaté schránky sa vyskytujú pri prvokoch, napr. morských koreňonožcoch (dierkavce a mrežovce).
 
Geologický význam majú tvarovo pestré mohutné schránky pŕhlivcov (napr. koraly), ktoré tvoria koralové útesy. Kostra najprimitívnejších mnohobunkovcov - hubiek je zložená z vápenatých alebo kremičitých ihlíc a spongínových vláken. Telo väčšiny mäkkýšov chránia schránky - ulity a lastúry.
 
Chitínový pancier článkonožcov prestúpený uhličitanom vápenatým na rozdiel od schránky mäkkýšov predstavuje skutočnú vonkajšiu kostru, pretože sa na ňu upínajú svaly. Môže byť chitínová alebo ju tvorí kutikula (napr. pri hmyze) spevnená chitínom.
 
Vnútorná kostra
Jej základom je chrbtová struna (chorda dorsalis) endodermálneho pôvodu, ktorá je osou tela nižších stavovcov. Je to povrazec vakuolizovaných buniek prechádzajúci chrbtovou časťou tela. Vo fylogenéze je postupne chorda zatláčaná chrbticou (columna vertebralis), ktorá je mezodermálneho pôvodu a postupne sa mení na kostenú. Kostra nižších stavovcov je ešte chrupavkovitá (kruhoústnice, drsnokožce, jesetery), ostatné ju majú väčšinou kostenú.
 
Kostru stavovcov tvoria tri druhy spojivových tkanív - väzivo, chrupka a kosť. Kosti sú medzi sebou pohyblivo spojené kĺbmi, čím sa zabezpečuje pohyb nielen jednotlivých častí tela, ale aj celého organizmu.
 
Kostru stavovcov tvoria tri funkčné celky:
4.  kostra lebky - má pri živočíchoch rôzny tvar, špecifické časti (napr. zobák vtákov) a tvorí ju tvárová a mozgová časť
5.  kostra trupu - tvorí ju chrbtica a kostra hrudníka
6.  kostra končatín - končatiny sú dobre vyvinuté pri suchozemských stavovcoch - ich vývojové transformácie sú napr. plutvy alebo krídla
 
4. Porovnajte stavbu a funkciu jednotlivých typov svalových tkanív.
Demonštrujte na príkladoch fylogenézu pohybu v živočíšnej ríši.
 
Základnou vlastnosťou svalového tkaniva je schopnosť zmrštenia, skrátenia -kontrakcia. Skrátenie je vyvolané nervovými podnetmi a umožnené je prítomnosťou jemných vláken -myofibríl, uložených v cytoplazme svalových vláken.
 
Podľa stavby a funkčných vlastností rozlišujeme:
· hladké (orgánové) svalové tkanivo,
· srdcové priečne pruhované tkanivo
· kostrové priečne pruhované tkanivo.

1. Hladké svalové tkanivo
Skladá sa z podlhovastých vretenovitých buniek, navzájom pospájaných jemným väzivom. Bunky hladkej svaloviny obsahujú vo svojej cytoplazme myofibrily, ktorých kontrakciou sa skracuje i celá bunka.
 
Svalovina tohto typu tvorí najčastejšie vrstvy stien dutých orgánov (orgánová svalovina) alebo svalovú vrstvu cievnej steny.
 
Hladká svalovina je inervovaná tzv. orgánovými, vegetatívnymi nervami, ktorých riadenie nepodlieha našej vôli -má mimovôľovú (autonómnu) inerváciu. Kontrakcia spôsobuje zúženie a skrátenie rúrok, zmenšenie dutín
alebo uzavretie lúmenu orgánov.

2. Srdcová svalovina
Tvorí strednú vrstvu steny srdca je typom svalového tkaniva zloženého z buniek. (Trámce srdcovej svaloviny sú tvorené bunkami, takže stoja na rozhraní typickej bunkovej organizácie a vláknitej štruktúry kostrovej svaloviny.)
 
Trámcovitá štruktúra svaloviny umožňuje rýchly a dokonalý rozvod elektrického podráždenia, ktorý vyvoláva rytmické sťahy srdcového svalu.
 
Aj srdcová svalovina je inervovaná vegetatívnymi (autonómnymi) nervami, ktoré môžu zrýchliť alebo spomaliť akciu srdca. Okrem tejto inervácie má srdcová svalovina vlastný systém vodivej svaloviny, ktorá sama (automaticky) vytvára a rozvádza vzruchy vedúce k zmršte niu svaloviny srdca (nezávisle  od vegetatívnej inervácie).

3. Kostrové, priečne pruhované svalové tkanivo
Tvorí základ svalstva končatín, ako aj chrbtových, brušných, hrudníkových, krčných a tvárových svalov. Základnou stavebnou jednotkou priečne pruhovanej svaloviny sú svalové vlákna, ktoré sa skladajú do zväzkov spojených jemným väzivom. Tvoria základ svalu.
 
Vlákna kostrových svalov sú až niekoľko centimetrov dlhé valce s tupými koncami. Na povrchu vláken je membrána, ktorá svojou stavbou v podstate zodpovedá cytoplazmatickej membráne. 
Vnútri vláken ležia v cytoplazme myofibrily a jadrá, ktorých je väčší počet.

MYOFIBRILY (v hladkej, srdcovej i kostrovej svalovine) sú tenké vlákenká zložené z dvoch typov vláknitých bielkovín, ktoré svojou rozdielnou svetelnou lomivosťou podmieňujú (v obraze svetelného mikroskopu) striedanie svetlejších a tmavších úsekov -priečne pruhovanie. Preto sa kostrová svalovina nazýva priečne pruhovaná. Pri kontrakcii vyvolanej nervovým podnetom sa obidve bielkoviny zasúvajú medzi seba a vlákno (sval) sa skracuje. Priečne pruhované svalové tkanivo riadia miechové a hlavové nervy. Jeho činnosť je pod kontrolou mozgovej kôry, teda sa dá ovládať vôľou -má vôľovú inerváciu. (Vykonáva chcené, úmyselné pohyby.).
Fylogenéza pohybu Ž
 
Pohyb je základný prejav existencie živočíchov. Uskutočňuje sa s cieľom vyhľadávať potravu, vhodné životné podmienky, uniknúť pred nebezpečenstvom a pod. Zabezpečuje aj ďalšie životne dôležité funkcie živočíšneho organizmu, ako rozvádzanie živín, rozmnožovanie a pod. Rozvoj pohybovej aktivity živočíchov podmienil aj vývoj riadiacich sústav - nervovej a hormonálnej - a rozvíjalo sa pre živočíchy nezastupiteľné zmyslové vnímanie.
 
Z hľadiska schopnosti pohybu rozlišujeme u živočíchov dve formy pohybu:
 
1.  pasívny pohyb - živočíchy sú unášané len pôsobením fyzikálnych faktorov (voda, vzduch) alebo ich prenášajú iné živočíchy
2.  aktívny pohyb - pohyb viazaný na pohybové orgány a umožňovaný pomocou svalov
 
Formy nesvalového pohybu
 
Jednobunkovce (napr. meňavky) sa pohybujú pomocou panôžok (pseudopódií) prúdením cytoplazmy v bunke, t.j. meňavkovitým pohybom (takto sa v organizme pohybujú aj niektoré druhy bielych krviniek). Ďalším pohybovým mechanizmom je pohyb bičíkmi (bičovka rybia) alebo brvami (črievička).
 
Osobitnou formou pohybu sú kinézy a taxie. Sú to pohybové reakcie známe pri jednobunkovcoch, ale aj vyšších organizmoch. 
Kinéza je zrýchlenie alebo spomalenie pohybovej aktivity vzhľadom na nejaký podnet, napr. pohybová aktivita črievičky vo vzťahu k svetlu a teplote. 
Taxie súvisia so zmenou smeru pohybu vzhľadom na podnet, napr. chemotaxia - reakcia na chemické podnety (pohyb spermií k vajíčku), fototaxie - reakcia na svetelné podnety (pohyb euglény za svetlom alebo švábov od svetla) a pod.
 
Obrvené alebo bičíkaté bunky sú aj súčasťou niektorých sústav, ich pohyb je viazaný spravidla na vlhké prostredie, napr. tvoria výstelku vnútornej plochy plášťa ulitníkov, sú v bunkách vylučovacej sústavy obrúčkavcov, vo výstelke tráviacej dutiny živočíchov a v dýchacích cestách cicavcov. Pomocou bičíkov sa pohybujú aj samčie pohlavné bunky väčšiny živočíchov. Obrveným povrchom tela sa pohybujú aj niektoré ploskavce, larválne štádiá vodných živočíchov a pod.

Svalový pohyb
Svalový pohyb sa vyvinul mnohobunkovcom počas fylogenézy ako významný prvok adaptácie organizmov na podmienky vonkajšieho prostredia. Svaly jednotlivých živočíšnych skupín sú rozlične organizované a usporiadané vzhľadom na spôsob života.
 
Jednoduchý svalový pohyb sa vyskytuje už pri pŕhlivcoch, napr. pohyb zvonovitého tela morskej medúzy alebo mäkkýšov (napr. lievikovitej časti sépie, chobotnice, ktoré sú známe reaktívnym pohybom). Primitívny, spravidla lokomočný pohyb väčšiny bezstavovcov, napr. ploskavcov a obrúčkavcov umožňuje kožnosvalový vak.
 
Pri pohybe často pomáha vylučovanie slizu (napr. slimák a iné mäkkýše). Pijavice a húsenice piadiviek sa môžu pohybovať tzv. piadivým pohybom pomocou prísaviek.
 
Svalová sústava vyšších živočíchov nadobudla veľké rozmery a rozsiahlu tvarovú a funkčnú diferenciáciu. Kruhoústnice, drsnokožce a ryby majú svalovinu usporiadanú do segmentov.
 
Najaktívnejší je pohyb pomocou končatín pri článkonožcoch a stavovcoch. Počet končatín slúžiaci na pohyb je rôzny (napr. z článkonožcov majú veľký počet končatín stonôžky a mnohonôžky, tri páry hmyz, štyri páry pavúky a pod.).
 
Spôsob pohybu je mnohotvárny, čomu sa prispôsobila aj stavba končatín a ich modifikácie, napr. krídla vtákov, lietacie blany netopierov, plutvy rýb a pod. Skokom sa pohybujú živočíchy s dlhými zadnými končatinami, ktorými odrážajú telo od zeme na určitú vzdialenosť, napr. kobylka, koník, blcha, žaba, zajac, klokan a pod.
Pri stavovcoch segmentované usporiadanie končatín postupne zaniká a funkčné skupiny svalov sa tvoria okolo hlavy, trupu a jednotlivých končatín.
 

5. Rozdeľte a vymenujte základné skupiny kostrových svalov človeka.
Vysvetlite mechanizmus kontrakcie kostrového svalu.
 
Najdôležitejšie svaly ľudského tela:
 
Svaly hlavy
Tvoria dve funkčné skupiny: žuvacie a mimické svaly.
 
Žuvacie svaly majú za úlohu pohybovať sánkou. Patria k nim spánkový sval (musculus temporalis), žuvací sval (m. masseter) a dva krídlové svaly (m. pterygoidei).
 
Mimické svaly sa pripájajú na kožu tváre. Pri kontrakcii pohybujú kožou a dodávajú tvári výraz. Patria k nim očný kruhový sval (m. orbicularis oculi), ústny kruhový sval (m. orbicularis oris), trubačský sval (m. buccinator) a ďalšie menšie svaly.
 
Svaly krku
Táto skupina svalov zabezpečuje úklony a predklony hlavy. Sú uložené do niekoľkých vrstiev. Najvýraznejšími sú pravý a ľavý kývač hlavy (m. sternocleidomastoideus).
 
Svaly trupu tvoria svaly chrbta, hrudníka, brucha a panvového dna:
 
· Svaly hrudníku
Sú tiež uložené vo vrstvách. Vonkajšia vrstva spája hornú končatinu s hrudníkom a vnútorná vrstva tvorí svaly steny hrudníka. K vonkajšej vrstve patria veľký prsný sval (m. pectoralis major), malý prsný sval (m. p. minor) a predný pílovitý sval (m. serratus anterior). Svaly steny hrudníka tvoria vonkajšie a vnútorné medzirebrové svaly (m. intercostales). Kontrakciou vonkajších medzirebrových svalov sa dvíhajú rebrá, sú to teda svaly vdychové. Vnútorné medzirebrové svaly sú výdychové, sťahujú rebrá na pôvodné miesto.
 
· Svaly brucha
Sú to ploché svaly, ktoré tvoria stenu brušnej dutiny. Patria k nim vonkajší a vnútorný šikmý sval brucha (m. obliquus abdominis externus, m. o. a. internus), priečny sval brucha (m. transversus) a priamy sval brucha (m. rectus abdominis).
 
· Svaly chrbta
Sú uložené v niekoľkých vrstvách pozdĺž chrbtice. Povrchovo sú uložené napr. lichobežníkový sval (m. trapezius) a najširší sval chrbta (m. latissimus dorsi). Pod ním sú uložené zadné pílovité svaly (m. serratus posterior).
 
· Svaly panvového dna
Tvoria tieto vrstvy: panvová uzávierka, močovo-pohlavná uzávierka a povrchová vrstva, ktorej súčasťou je vonkajší zvierač, ktorý je ovládaný voľou.
 
Svaly hornej končatiny
Sú veľmi početné a tvoria ich svaly ramena, svaly predlaktia a svaly ruky.
 
· K svalom ramena patria deltový sval (m. deltoideus), podlopatkový sval (m. subscapularis), dvojhlavý sval ramena (m. biceps brachii), trojhlavý sval ramena (m. triceps brachii).
 
· Medzi svaly predlaktia patria lakťový ohýbač zápästia (m. flexor carpi radialis), ramennovretenný sval (m. brachioradialis).
 
· Svaly ruky sú drobné a zabezpečujú presné pohyby prstov.
 
Svaly dolnej končatiny
Umožňujú chôdzu. Tvoria ich štyri skupiny: bedrové svaly, stehnové svaly, svaly predkolenia, svaly nohy.
· Bedrové svaly zabezpečujú pohyb v bedrovom kĺbe. K nim patria bedrovodriekový sval (m. iliopsoas), najväčší sedací sval (m. glutaeus maximus), stredný sedací sval (m. glutaeus medius) a najmenší sedací sval (m. glutaeus minimus).
 
· Stehnové svaly zabezpečujú pohyb v kolennom a bedrovom kĺbe. K nim patria štvorhlavý sval stehna (m. quadriceps femoris), krajčírsky sval (m. sartorius), dvojhlavý sval stehna (m. biceps femoris), poloblanitý sval (m. semimembranosus) a pološľachovitý sval (m. semitendinosus).
· Svaly predkolenia pohybujú nohou a prstami. Patria k nim predný píšťalový sval (m. tibialis anterior), vystierače palca (m. extensor digitorum), trojhlavý sval lýtka (m. triceps surae). Trojhlavý sval lýtka sa pripája na pätovú kosť Achilovou šľachou.
 
· Svaly nohy. K nim patria svalové skupiny palca, malíčka a kĺbové svaly nohy. Zabezpečujú klenbu nohy.
 
Mechanizmus kontrakcie
 
Základnou vlastnosťou svalu je schopnosť kontrahovať sa a konať prácu.
 
Pri svalovej kontrakcii dochádza k väzbe medzi aktínom a myozínom, ktoré sa navzájom do seba zasúvajú. Z myozínu vychádzajú smerom k aktínu priečne myozínové mostíky. Myozínové mostíky sú zakončené hlavicami, na ktoré sa viaže ATP zabezpečujúce energiu pre svalovú prácu. Vznikne komplex aktinomyozín a tým sa celé svalové vlákno skráti alebo napne.
 
Reakcia medzi aktínom a myozínom je vratná a jej uskutočnenie závisí od prítomnosti ATP a iónov Ca2+. Chemická energia ATP sa premení na mechanickú a súčasne sa uvoľňuje teplo potrebné na udržiavanie stálej teploty tela.
 
Primárnym podnetom pre svalovú kontrakciu je vzruch, ktorý sa vo forme nervového signálu šíri nervovými dráhami ústrednej nervovej sústavy (z mozgu a miechy).
 
V každej svalovej bunke sa končí jedno svalové vlákno osobitným orgánom - nervovosvalovou platničkou, ktorá pracuje na princípe jednoduchého nervového spojenia.
 
Celý súbor funkčného spojenia nervu so svalom sa nazýva motorická jednotka. Je to vlastne funkčný prvok pohybovej sústavy. Celý sval tvorí veľký počet takýchto motorických jednotiek.
 
Pri svalovej kontrakcii sa sval tvarovo mení. Môže sa skrátiť až na 65% pôvodnej dĺžky. Typy kontrakcie sú rôzne:
 

- izotonická kontrakcia - mení sa dĺžka svalu, ale napätie svalu zostáva rovnaké
- izometrická kontrakcia - mení sa napätie svalu, ale dĺžka svalu sa nemení
- auxotónia - mení sa dĺžka svalu aj jeho napätie

 
Podľa funkcie, akú sval vykonáva, rozoznávame:

- ohýbače (flexory)
- rozširovače (dilatátory)
- vystierače (extenzory)
- priťahovače (adduktory)
- zvierače (sfinktory)
- odťahovače (abduktory)

6. Analyzujte poruchy pohybovej sústavy, zdôvodnite príčiny ochorení a možnosti prevencie.
 
Pomerne časté sú nesprávne zakrivenia chrbtice. Plochý chrbát je dôsledkom slabých svalov, ktoré nevytvárajú správne lordózy a kyfózy.
Ohnutý chrbát je opakom predchádzajúceho, zakrivenia sú výraznejšie vplyvom ťahu mohutných chrbtových svalov.
Guľatý chrbát vzniká z rôznych príčin, buď ako dôsledok slabých šijových svalov ( častý jav  u mládeže) v spojení s nesprávnym držaním chrbtice alebo môže vznikať ako dôsledok trvalého ohnutia tela pri športovej činnosti .
 
LIEČBA
- liečba je určovaná stupňom zakrivenia, typom skoliózy a vekom
-  nosením korzetu, pravidelným cvičením chrbtového, dýchacieho  a brušného svalstva, plávaním, elektrostimuláciou svalstva,
- zakrivenie chrbtice menšie ako 20° nevyžaduje liečbu. Sledovanie skoliózy je potrebné každých 6 mesiacov chirurgická liečba je odporúčaná při skolióze, ktorej zakrivenie presahujje viac ako 40°
 
Ďalším významným ochorením je osteoporóza- ochorenie kosti, ktoré sa vyskytuje prevažne u žien v menopauze. Najčastejším dôsledkom je zlomenina krčku stehnovej kosti. Základnými znakmi osteoporózy sú nízka hustota kostnej hmoty, porucha mikroarchitektúry kosti, čo vedie k zvýšenej krehkosti a teda k zvýšenému riziku vzniku zlomením.
 
PREVENCIA
- dostatočná váhonosná záťaž kostí (chôdza, alebo stoj vo vzpriamenej polohe) a správna výživa (hlavne dostatočný prívod vápnika).

7. Uveďte funkciu tráviacej sústavy a typy trávenia. Reprodukujte fylogenetický prehľad tráviacich sústav živočíchov. Pomenujte časti tráviacej sústavy človeka.
 
 
Funkciou tráviacej sústavy je umožniť živočíchovi:
1.  príjem potravy z prostredia,
2.  mechanicky a chemicky ju spracovať na využiteľnú formu.
 
Príjem potravy
 
Spôsob prijímania potravy a sú v živočíšnej ríši rôzne. V závislosti od stupňa dosiahnutého fylogenetického vývoja organizmov a typu potravy môžu byť rôznym spôsobom modifikované aj orgány, ktoré tieto procesy zabezpečujú.
 
Jednobunkovce prijímajú potravu difúziou alebo fagocytózou na ktoromkoľvek mieste tela alebo cez bunkové ústa (cytostoma). Niektoré článkonožce, lastúrniky, ale aj veľryby filtrujú planktón pomocou filtračného orgánu. Pred ústami a v ústach rôznych živočíchov sa formujú štruktúry, ktoré umožňujú chytanie, zahusťovanie alebo drvenie (rozdrobovanie) potravy (chápadlá, hryzadlá, zuby a pod.).
 
Veľká časť hmyzu pomocou špeciálneho zariadenia a pomocného bodacieho orgánu cicia rastlinné a živočíšne šťavy (napr. komáre, muchy, vši, bzdochy, ale aj pijavice). Živočíchy, ktoré cicajú krv, majú nielen v slinách, ale aj v žalúdku špeciálnu protizrážaciu látku (napr. pijavice hirudinín). Niektoré živočíchy (motýle, kolibríky) sú schopné cicať rastlinné šťavy cuciakom ("sosákom") aj bez bodacieho zariadenia. Šťavy cicajú z kvetov, ktoré to umožňujú svojou stavbou.
 
Spracovanie potravy
 
Základným spôsobom úpravy prijatej potravy je:
1.  mechanické spracovanie
Pri mechanickom spracovaní sa potrava v hornej časti tráviacej sústavy, spravidla v ústnej dutine, rozomieľa, navlhčuje a mení na kašovitú hmotu. Uplatňujú sa pritom rôzne pomocné orgány, napr. slimák strúha potravu drsným jazýčkom - radulou, v zobáku vtákov sú to zrohovatené útvary, v ústach cicavcov zuby a pod.
 
2.  chemické trávenie
Chemické trávenie pokračuje v rozklade potravy enzymatickým štiepením, zložitejšie látky sa rozložia na jednoduchšie a štiepne produkty sa v organizme využívajú v ďalších metabolických procesoch. Podľa toho, kde prebieha chemický rozklad potravy, rozlišujeme dva základné druhy trávenia:
 
a.  vnútrobunkové trávenie
U jednobunkovcov prebieha vo vnútri bunky v tráviacej vakuole (fagozóme), ktorá predstavuje lyzozóm naplnený enzýmami rozkladajúcimi potravu prijatú fagocytózou. Nestráviteľné zvyšky sú odstránené exocytózou alebo na určitom mieste bunky - cytopyge. Vnútrobunkové trávenie sa vyskytuje aj pri najjednoduchších bezstavovcoch (hubky, ploskavce, niektoré mäkkýše).
 
b. mimobunkové trávenie
Mimobunkové trávenie sa prvýkrát objavuje pri dvojstranne súmerných živočíchoch (hlístovce, mäkkýše a obrúčkavce). Je typické pre vývojovo dokonalejšie živočíchy - stavovce. Chemické štiepenie živín enzýmami sa uskutočňuje mimo tráviacej bunky, ktorej úlohou je vylúčiť tráviace šťavy do tráviacej rúry.
Okrem vnútrotelového trávenia, keď všetky procesy prebiehajú vo vnútri organizmu, existuje aj mimotelové trávenie, keď živočích vstrekuje šťavu s tráviacimi enzýmami do tela koristi a rozloženú potravu potom vycucia. Tento spôsob trávenia je charakteristický pre niektoré pavúky.
 
Fylogenéza tráviacej sústavy
 
Tráviace sústavy sa vyvíjali v závislosti od rozmanitosti živočíšnych druhov a podmienok vonkajšieho prostredia.
 
Na začiatku fylogenetického vývoja sú jednoduché, ale variabilné tráviace sústavy bezstavovcov. Hubky patria k živočíchom, ktoré potravu filtrujú cez bočné otvory tela. V golierikatých bunkách (choanocytoch) vystielajúcich telovú dutinu prebieha vnútrobunkové trávenie. Nestrávené zvyšky hubka s vodou vyvrhne cez veľký telový otvor - osculum.
 
Tráviacu sústavu pŕhlivcov tvorí dutina s jedným otvorom, ktorý je súčasne prijímací aj vyvrhovací. Proces trávenia sa cyklicky opakuje, lebo prijatie ďalšej potravy je viazané na dokončenie trávenia predchádzajúcej. Pri niektorých pŕhlivcoch (napr. medúzovce) rozvádzanie živín do všetkých častí tela zabezpečuje rozvetvená tráviaca sústava, ktorá má zároveň aj obehovú funkciu. Takáto sústava sa nazýva gastrovaskulárna sústava.
 
Pri obrúčkavcoch vedie ďalšie zdokonalenie tráviacej sústavy k zväčšovaniu povrchu tráviacej rúry a jej diferenciácii. Tráviaca rúra sa postupne predlžuje, vzniká pažerák, základ žalúdka, črevo a análny otvor. Do čreva sa vylučujú enzýmy a nastáva enzymatický rozklad prijatej potravy a jej následné vstrebávanie. Pijavice majú v čreve špeciálny črevný záves (typhlosolis), ktorý vyrastá z vrchnej steny čreva a zväčšuje tak jeho resorpčnú plochu.
 
Tráviace systémy stavovcov sa v mnohom podobajú, ale majú aj špecifické odlišnosti. Vnútorný povrch ich čreva sa mnohonásobne zväčšil vznikom klkov a mikroklkov, ktoré sa uplatňujú pri vstrebávaní živín. Bunky produkujúce jednotlivé enzýmy sa združujú do žliaz. Tráviaca sústava obojživelníkov je prvou tráviacou sústavou, ktorá má všetky časti tráviacej sústavy a špeciálne tráviace žľazy.
 
Živočíchy, ktoré prijímajú s potravou veľa vody a vodné stavovce majú slinné žľazy redukované. Naopak, slinné žľazy napr. hovädzieho dobytka produkujú veľké množstvo slín (cca 120 litrov za deň). Dôležitými orgánmi tráviacej sústavy sú pečeň (hepar) a podžalúdková žľaza (pankreas). Pri mäkkýšoch pečeň a podžalúdková žľaza tvoria spolu jednu žľazu - hepatopankreas. Do nej sú vrastené slepé výbežky čreva a vstrebávajú sa v nej živiny.
 
V priebehu evolúcie sa aj pri vyšších stavovcoch vyšpecifikovali morfologicky a funkčne veľké rozdiely v stavbe a funkcii jednotlivých častí tráviacej sústavy. Tieto rozdiely úzko súvisia aj so spôsobom výživy. Mäsožravé živočíchy majú dobre vyvinuté orgány, ktorými uchopujú korisť.
Bylinožravé živočíchy prijímajú ťažko stráviteľnú celulózu, preto majú podstatne zložitejší spôsob trávenia, ktorému je prispôsobená aj stavba a mnohonásobne predĺženie tráviacej rúry. Pomocou špeciálnych baktérií a prvokov, ktoré žijú symbioticky v žalúdku, rozkladajú celulózový obal rastlinných buniek a až potom sa tieto bunky trávia enzýmami.
 
Príkladom výrazných modifikácii je tráviaca sústava prežúvavcov, najmä stavba žalúdka. Jeho zvláštnosťou je to, že má tri predžalúdky - bachor (rumen), čepiec (reticulum) a knihu (omasus). Vlastným žalúdkom je slez (abomasus).
Prežúvavce spracúvajú potravu takto:

- v ústnej dutine len nepatrne, aby jej mohli v čo najkratšom čase prijať čo najväčšie množstvo, trocha ju rozžujú a hneď posúvajú do
- bachora, ktorý slúži ako zásobáreň nahrubo rozhryzenej potravy (pri dobytku má objem až 100 litrov), rytmickými pohybmi bachora sa potrava napučiava,
- mikroorganizmy (baktérie, prvoky) žijúce symbioticky v bachore dokážu rozkladať celulózu na jednoduchšie, energeticky využiteľné látky,
- v malých dávkach sa potrava vracia cez čepiec späť do ústnej dutiny na dôkladné mechanické prežúvanie, kde sa pri prežúvaní premiešava so slinami, enzymaticky sa štiepi

 
Vlastné trávenie prebieha v sleze a pokračuje v čreve, kde prebieha aj vstrebávanie. Zaujímavosťou je, že črevo prežúvavcov vzhľadom na veľké množstvo prijímanej potravy je 20-krát dlhšie ako ich telo.
 
Špecifickým spôsobom prebieha aj trávenie pri vtákoch. Prijatá potrava sa sústreďuje v hrvoli, kde napučiava a až potom po nejakom čase, ktorý je charakteristický pre jednotlivé druhy, prechádza do dvojdielneho žalúdka. Žľaznatý žalúdok potravu chemicky natrávi a trávenina potom prechádza do svalnatého žalúdka. V svalnatom žalúdku sa potrava mechanicky spracúva. Silná vrstva svaloviny žalúdka sa rytmicky pohybuje a rozomieľa potravu pomocou drobných kamienkov a piesku, ktoré vták na tento účel zobe.
 
Tráviaca sústava človeka
 
Tráviacu sústavu človeka tvoria orgány tráviacej rúry a pomocné žľazy.
 
Tráviacu rúru tvorí:

- ústna dutina (cavum oris)
- hltan (pharynx)
- pažerák (oesophagus)
- žalúdok (gaster)
- tenké črevo (intestinum tenue)
- hrubé črevo (intestinum crassum)
- konečník (rectum)
- análny (ritný) otvor (anus)

 
Najväčšie žľazy tráviacej sústavy sú:

- pečeň (hepar)
- podžalúdková žľaza (pankreas)
- slinné žľazy (glandulae salivariae)

8.Vysvetlite procesy prebiehajúce v jednotlivých častiach tráviacej sústavy človeka.
Charakterizujte typy zubov v trvalom chrupe.
Posúďte význam jednotlivých zložiek potravy a ich dôležitosť pre zdravý vývin organizmu.
 
 
Tráviaca sústava človeka
 
Tráviacu sústavu človeka tvoria orgány tráviacej rúry a pomocné žľazy.
 
Tráviacu rúru tvorí:

- ústna dutina (cavum oris)
- hltan (pharynx)
- pažerák (oesophagus)
- žalúdok (gaster)
- tenké črevo (intestinum tenue)
- hrubé črevo (intestinum crassum)
- konečník (rectum)
- análny (ritný) otvor (anus)

 
Najväčšie žľazy tráviacej sústavy sú:

- pečeň (hepar)
- podžalúdková žľaza (pankreas)
- slinné žľazy (glandulae salivariae)

 
Ústna dutina
V ústnej dutine (cavum oris) začína tráviaca cesta. Zabezpečuje príjem potravy. V ústnej dutine prebieha mechanický reflex – žuvanie. Súčasťou ústnej dutiny sú zuby a jazyk.
 
Jazyk
Jazyk (lingua) je tvorený z priečne pruhovaných svalov a pripevnený je k jazylke. Nachádzajú sa na ňom chuťové poháriky s chuťovými bunkami. Jazyk sa podieľa spolu s hltacím reflexom pri hltaní potravy.
 
Zuby
Funkciou zubov (dentes) je mechanické spracovanie potravy, pričom sa podieľajú aj na artikulácii. Zub tvorí koreň, krčok a korunka. Na povrchu je zub pokrytý zubnou sklovinou. Stavebným materiálom zubov je zubovina (dentín). Vo vnútri zubu sa nachádza zubná dreň. V koreni zuba sa nachádza otvor, ktorým do dreňovej dutiny vstupujú cievy a nervy.
 
Podľa tvaru rozoznávame štyri druhy zubov:
1.  rezáky (dentes incisivi)
2.  očné zuby (dentes canini)
3.  črenové zuby (dentes premolares)
4.  stoličky (dentes molares)
 
Dočasný (mliečny) chrup má 20 zubov, definitívny (trvalý) chrup má 32 zubov. Prerezávanie prvých zubov sa začína asi v 6. mesiaci života a končí v dvoch rokoch. Medzi šiestym a siedmym rokom života začína postupná výmena za definitívny chrup. Táto výmena je ukončená do 18. roku.
 

Slinné žľazy
Do ústnej dutiny ústia vývody troch párov veľkých slinných žliaz:

- príušná žľaza (glandula parotis)
- podsánková žľaza (glandula submandibularis)
- podjazyková žľaza (glandula sublingualis)

 
Ich produktom sú sliny. Sliny sú dôležité, lebo navlhčujú a zmäkčujú potravu, a tým uľahčujú žuvanie. Obsah hlienu v slinách robí hlt klzkým a pomáha tak pri prehĺtaní. Sliny rozpúšťajú v potrave rôzne látky a zosiľňujú tak dráždenie receptorov. Pomáhajú čistiť zuby aj ústa od zvyškov jedál a ničia (lyzozýmom) a splachujú baktérie. Začínajú trávenie škrobov, lebo obsahujú enzým ptyalín (amyláza).
 
Hltan
Hltan (pharynx) je lievikovito rozšírená rúra, ktorá je súčasťou tráviacej aj dýchacej sústavy. Delí sa na nosovú časť - nosohltan (nasopharynx), ústnu časť a hrtanovú časť. Medzi hrtanom a hltanom sa nachádza hrtanová príchlopka (epiglotis), ktorá bráni preniknutiu potravy do dýchacích ciest.
 
Pažerák
Pažerák (oesophagus; vyslov [ezofagus]) je 20-25 cm dlhá rúra, ktorá zabezpečuje spojenie s hltanom a žalúdkom. Prechádza medzipľúcie a bránicu, dostáva sa do brušnej dutiny a nasadá na žalúdok. Posúvaniu potravy napomáhajú peristaltické vlny.
 
Žalúdok
Žalúdok (gaster) je svalovitý vak s obsahom 1-2 l. Skladá sa z troch častí:
1.  vstup do žalúdka (cardia) - kruhová svalovina oddeľujúca žalúdok od pažeráku
2.  dno (fundus) - vlastné telo žalúdka, kde sa zadržiava a premiešava potrava
3.  vrátnik (pylorus) - kruhová svalovina oddeľujúca žalúdok od dvanástnika
 
Prvou funkciou žalúdka je zhromaždiť a zadržať väčšie množstvo naraz prijatej potravy. Potrava sa pohybmi steny žalúdka premiešava so žalúdočnou šťavou, ktorá ju chemicky mení na tráveninu - chýmus - vhodnú na ďalšie spracovanie v tenkom čreve. Trávenina je po malých dávkach zo žalúdka vypúšťaná do dvanástnika.
 
Hlavnými súčasťami žalúdočnej šťavy je kyselina chlorovodíková (HCl), enzým pepsín a hlien (mucín). HCl má mnohostranný význam. Vytvára v žalúdku silne kyslé prostredie nevyhnutné pre pôsobenie pepsínu, uľahčuje vstrebávanie niektorých minerálnych látok (napr. premenou na rozpustnú soľ), bráni znehodnocovaniu vitamínov B1, B2 a C a ničí veľa choroboplodných mikroorganizmov, a tak zabraňuje ich prieniku do čreva.
 
Pepsín sa vylučuje ako neúčinný pepsinogén, ktorý sa aktivuje v silne kyslom prostredí na účinný pepsín. Štiepi bielkoviny na jednoduchšie, vo vode rozpustné peptidy. Zráža mlieko, ktoré sa ako zrazenina v žalúdku dlhšie udrží a čiastočne sa trávi. V žalúdku dojčiat zráža mlieko enzým chymozín. Okrem pepsínu a chymozínu slúži na trávenie bielkovín aj enzým katepsín, ktorý pripravuje bielkoviny na štiepenie pepsínom.
 
Mucín je zásaditý a v súvislej vrstve pokrýva sliznicu žalúdka. Odoláva tráviacim účinkom pepsínu aj kyseline chlorovodíkovej a chráni pred nimi sliznicu žalúdka.
 
Sťahy svalov steny žalúdka spôsobujú rozdrobovanie obsahu žalúdka a jeho premiešavanie so žalúdočnou šťavou. Tieto sťahy (peristaltika) prebiehajú ako priečne zaškrcovanie obvodu smerom od žalúdkového vchodu k vrátniku. Začínajú po jedle a spôsobujú aj prerušované vypudzovanie tráveniny žalúdka do dvanástnika.
 
Dôležitým reflexným ochranným dejom je zvracanie. Je to vyprázdňovanie žalúdka pažerákom a ústami von z tela. Zvracanie nastáva najmä pri neprimeranom podráždení žalúdka nadmerným obsahom, požitým dráždivých látok alebo aj dráždením iných častí tráviacej sústavy.
 
Tenké črevo
Tenké črevo (intestinum tenue) je taktiež zložené z troch častí:
1.  dvanástnik (duodenum) - cca 12-palcový úsek (preto dvanástnik) za žalúdkom; ústia sem vývody pečene a pakreasu
2.  lačník (jejunum)
3.  bedrovník (ileum)
 
V tenkom čreve sa dokončuje trávenie všetkých živín. Tenké črevo je 4 až 5 m dlhé a 3 až 3,5 cm široké. Jeho sliznica tvorí mnohé riasy a je v nej mnoho jemných výbežkov - klkov. Do začiatočnej časti tenkého čreva, dvanástnika (duodenum), priteká šťava z podžalúdkovej žľazy a žlč. Žliazky sliznice tenkého čreva produkujú črevnú šťavu.
Pankreatická šťava - produkt podžalúdkovej žľazy (pankreas) - je najdôležitejšou tráviacou šťavou. Obsahuje soli, ktoré neutralizujú kyslú tráveninu, a enzýmy štiepiace všetky živiny. Enzým trypsín pokračuje v trávení bielkovín na jednoduchšie peptidy a aminokyseliny. V pankreatickej šťave je aj zmes amyláz štiepiacich škroby na jednoduché sacharidy a lipáz, ktoré rozkladajú tuky na glycerol a mastné kyseliny.
 
Žlč sa tvorí v pečeni (hepar) a zhromažďuje a zahusťuje sa v žlčníku (vesica fellea). Obsahuje anorganické soli, žlčové farbivá a iné organické látky. Z nich najdôležitejšie sú soli žlčových kyselín, lebo podstatne znižujú povrchové napätie, a tak rozptyľujú tuky na jemné kvapôčky, emulziu. Tento proces sa nazýva emulgácia tukov. Tým sa uľahčuje pôsobenie enzýmov, ktoré trávia tuky.
 
Črevná šťava obsahuje enzýmy štiepiace najmä peptidy, nukleové kyseliny a disacharidy.
 
Tenké črevo vykonáva miestne a celkové pohyby. Striedavým zvieraním a ochabovaním susedných úsekov čreva sa obsah prelieva z miesta na miesto a premiešava sa s tráviacimi šťavami. Peristaltickou vlnou (postupujúce priečne zaškrcovanie kruhovej svaloviny) sa obsah posúva na veľkú vzdialenosť.
 
Vstrebávanie látok z tenkého čreva
Hlavným miestom vstrebávania (resorpcie) je tenké črevo, v ktorom sa trávenina zdržuje najdlhšie, pomaly sa pohybuje a výdatne sa premiešava. Trávenie živín, t.j. rozklad na jednoduché látky rozpustné vo vode, dokončuje sa v tenkom čreve. Sliznica tenkého čreva je na vstrebávanie prispôsobená svojou veľkou plochou a bohatým prekrvením. Vstrebávanie je založené na pasívnom prenikaní vody a jednoduchých látok cez stenu tenkého čreva, ale je aj aktívne, čo znamená, že nastáva za prítomnosti látkového prenášača a závisí od energie, ktorú uvoľní pri metabolizme v črevných bunkách. Vstrebané látky odvádza krv a miazga.
 
Hrubé črevo
Hrubé črevo (intestinum crassum) je asi 1,5 m dlhé a 5-7 cm široké. Jeho sliznica nemá klky. Nevylučujú sa do neho žiadne tráviace šťavy. Začína sa napĺňať 4 až 8 hodín po požití jedla. Do hrubého čreva prichádzajú z tenkého čreva nestráviteľné zvyšky potravy (časti šliach, väziva, buničina), určité množstvo nevstrebaných živín a minerálnych látok, vody, zvyšky tráviacich štiav, žlčové farbivá, odlúpené výstelkové bunky a pod.
 
V hrubom čreve prebieha ešte v obmedzenej miere vstrebávanie (solí, vody, niektorých vitamínov a niektorých liekov podávaných v podobe čípkov alebo klystíru). Pre výživu nemá toto vstrebávanie význam. Na obsah hrubého čreva výrazne pôsobí činnosť baktérií, ktoré v ňom stále normálne žijú. Sú to kvasné baktérie (Escherichia coli) a hnilobné baktérie. Niektoré baktérie vytvárajú vitamíny komplexu B a vitamín K. Činnosťou baktérií a zahusťovaním sa obsah hrubého čreva mení na výkaly (fekálie). Pri kvasení vzniká značné množstvo plynov (oxid uhličitý, metán). Časť sa ich vstrebáva, časť z tela odchádza. Plyny napínajú stenu hrubého čreva a povzbudzujú jeho pohyby. Pôsobením hnilobných baktérií sa uvoľňujú z aminokyselín látky, ktoré môžu po vstrebaní pôsobiť v organizme nepriaznivo (amoniak, sulfán, fenol a pod.). U zdravého človeka sa tieto látky zneškodňujú v pečeni.
 
Obsah hrubého čreva sa pomalými pohybmi posúva a o 18 až 30 hodín po jedle sa dostáva do esovitej kľučky a z nej do konečníka (rectum). Naplnenie konečníka vzbudí pocit nutkania na stolicu. Keď sa tomuto pocitu vyhovie, uplatní sa vyprázdňovací (defekačný) reflex. Svalovina konečníka sa zmrští a pri súčasnom ochabnutí vnútorného a vonkajšieho zvierača sa konečník vyprázdni. Činnosť vonkajšieho zvierača je ovládaná vôľou. Zadržiavanie stolice dlho alebo opakovane má za následok zápchu. Pre podnecovanie pohybu čriev a pre dobré vyprázdňovanie hrubého čreva je dôležitá tzv. hrubá vláknina potravy (celulóza, pektíny, lignín), ktorá bráni aj nadmernému rozmnožovaniu baktérií a vstrebávaniu ich toxínov do krvi. Opak zápchy, preháňanie, zvyčajne vyvoláva zrýchlený prechod črevného obsahu. Najčastejšou príčinou je porucha trávenia alebo požitie potravín, na ktoré je črevo precitlivené.
 
Racionálne zložená strava má obsahovať primerané množstvo – BIELKOVÍN, TUKOV, CUKROV, MINERÁLNYCH LÁTOK, VITAMÍNOV a VODY
 
- potrava musí spĺňať 5 základných požiadaviek:
1. musí byť kaloricky výdatná
2. musí zachovávať optimálny pomer medzi cukrami, tukmi a bielkovinami
3. musí byť biologicky hodnotná t.j. musí obsahovať nevyhnutné aminokyseliny (bielkoviny živočíšneho pôvodu sú hodnotnejšie než bielkoviny rastlinného pôvodu)
4. musí obsahovať nevyhnutné množstvo vitamínov
5. musí obsahovať nevyhnutné množstvo minerálnych látok a vody
 
BIELKOVINY /PROTEÍNY/
- sú nenahraditeľnou zložkou potravy, ktorú nie je možné chemicky vytvoriť ani z cukrov ani z tukov
- sú hlavnou stavebnou látkou živých organizmov – buniek a tkanív
- organizmus nedokáže ukladať proteíny do zásoby
- v priebehu trávení sa bielkoviny rozkladajú na jednotlivé AMINOKYSELINY
- bielkoviny by mali tvoriť asi 15% dennej dávky potravy /deti, dospievajúci, tehotné ženy a chorí majú vyššiu bielkovinovú potrebu/
- ŽIVOČÍŠNE - plnohodnotné bielkoviny - obsahujú nepostrádateľné aminokyseliny /mlieko, vajíčka, pečeň, srdce, mäso, ryby/
- RASTLINNÉ – menej hodnotné (výnimku tvorí sója) /obilie, strukoviny/

CUKRY /SACHARIDY/
- sú základným zdrojom energie, nevyhnutné pre metabolizmus buniek
- sú pred vstrebávaním v tráviacom systéme rozkladané enzýmami na jednoduché cukry
- prenikanie cukrov do bunky riadi INZULÍN
- dôležitou rezervou sacharidov v organizme je GLYKOGÉN – živočíšny škrob uložený v pečeni a svaloch, pri zvýšenej námahe (chorobe) je glykogén uvoľňovaný a rozkladaný na sacharidy
- sacharidy by mali tvoriť 55 – 65 % dennej dávky potravy
- pri nedostatočnom prívode sacharidov potravou sa zásoba glykogénu nevyčerpáva úplne, ale získava sa premenou z tukov a aminokyselín

TUKY /LIPIDY/
Funkcie:
1) energetická - ich energetická pohotovosť je síce menšia než u sacharidov, ale tukové tkanivo je dlhodobou rezervou pre uvoľňovanie energie
2) stavebná - tuky sa spájajú s bielkovinami, vytvárajú LIPOPROTEÍNY - potom sú súčasťou bunkových membrán
- tiež sú základom niektorých hormónov
3) ochranná - lipidy sú zlým vodičom tepla, a tým chránia organizmus pred tepelnými stratami
- tuky by mali tvoriť asi 20 – 30% denní dávky potravy
- sú dôležité pre vstrebávanie vitamínov rozpustných v tukoch /A, D, E, K/

VITAMÍNY
- telo ich získava z potravy a až na nepatrné výnimky ich nedokáže vytvoriť
- bez vitamínov nie sú účinné enzýmové reakcie, a preto pri ich nedostatku dochádza k poruchám látkovej výmeny v tkanivách
- vitamín A je dôležitý pre správnu funkciu kostného a zubného tkaniva, taktiež aj pre pokožku, zostruje zrak. Zdroj: mlieko, vaječný žĺtok, pečeň, rybí tuk, farebná zelenina, hlavne mrkva
- B skupina vitamínov je dôležitá pre všetky metabolické procesy a tieto sú hlavne nachádzané v droždí a pečeni.
- vitamín C je dôležitý pre syntézu a údržbu spojivového tkaniva. Zdroje vitamínu C sú hlavne v citrusových plodoch, paradajkách a zelenej zelenine. Obidva vitamíny, C aj B by mali byť pravidelným prísunom, sú rozpustné vo vode a nie sú ani dlho zdržované v organizme. - vitamín E je hlavne potrebný na pleť a funkciu mozgu, podporuje činnosť pohlavných žliaz a správny priebeh tehotenstva a nachádza sa hlavne v listovej zelenine, orechoch a obilných klíčkoch.
- vitamín D vystupuje podobne ako hormón a je využitý pre regulovanie metabolickej aktivity a hustoty kostného tkaniva. Ľudia získavajú tento vitamín zo slnečného žiarenia (vzniká v koži) alebo masla, mlieka a rýb.
- vitamín K je nevyhnutný hlavne pre zrážanie krvi a pri rekonvalescencii. Nachádza sa v listovej zelenine, kvasniciach a je tvorený v hrubom čreve.

MINERÁLNE LÁTKY
- sú nahromadené v kostiach a zuboch, v krvi udržujú stály osmotický tlak
- dôležité sú hlavne sodík, vápnik (kostra a zuby, pomáha pri zrážaní krvi), draslík, fosfor (kosti), železo (stavba hemoglobínu), jód, fluór a stopové prvky

VLÁKNINA
- je nestráviteľný zvyšok rastlinných potravín, ktorý prechádza črevom. Keďže nemá nijakú energetickú hodnotu, je základom správnej činnosti čriev. - na zabezpečenie dostatočného príjmu vlákniny sú najvhodnejšie celozrnné obilniny, ovocie a zelenina.

VODA
- tvorí 65 – 75 % hmotnosti tela
- je hlavnou stavebnou zložkou, prakticky všetkých tkanív
- tvorí prostredie pre väčšinu chemických reakcií prebiehajúcich v tele, je dôležitá pre rozpúšťanie látok, prenos a vyplavovanie prebytočných látok
- krv obsahuje 3 litre vody, v tkanivách je asi 35 litrov
- denný príjem tekutín by mal byť 2-3 litre.
9. Roztrieďte živočíchy podľa druhu prijímanej potravy.
Porovnajte procesy trávenia mäsožravého cicavca a prežúvavca.
 
 
Podľa druhu prijímanej potravy rozdeľujeme živočíchy:
Bylinožravé živočíchy (Herbivora) - prijímajú ťažko stráviteľnú celulózu, preto majú podstatne zložitejší spôsob trávenia, ktorému je prispôsobená aj stavba a mnohonásobne predĺženie tráviacej rúry. Pomocou špeciálnych baktérií a prvokov, ktoré žijú symbioticky v žalúdku, rozkladajú celulózový obal rastlinných buniek a až potom sa tieto bunky trávia enzýmami.
Mäsožravé živočíchy (Karnivora) - majú dobre vyvinuté orgány, ktorými uchopujú korisť. Konzumujú hlavne mäsitú potravu, na čo majú prispôsobenú tráviacu sústavu, oproti bylinožravcom je kratšia.
Všežravé živočíchy (Omnivora) – konzumujú rastlinnú aj živočíšnu potravu, patrí sem medveď alebo človek.
 
Proces trávenia masožravca
Trávenie sa začína v ústnej dutine. Majú výkonné hryzáky a vyčnievajúce očné zuby, ktorými trhajú a šklbú mäso. Ťažko ho rozžujú. ich čeľusť im umožňuje len otvorenie a zovretie, aby mohli trhať potravu. Ich sliny majú nízke pH, čo je nevyhnutné pre trávenie bielkovín obsiahnutých v mäse. Ďalej trávenie pokračuje v žalúdku a tenkom čreve. Končí sa v hrubom čreve. Ich tráviaci trakt je značne kratší ako u bylinožravcov. Dôvod spočíva v tom, že mäso musí byť strávené rýchlo a rovnako tak rýchlo musia byť odstránené nestrávené zvyšky, lebo rozklad a hnitie v črevách produkujú škodlivé látky, ktoré by živočícha otrávili. 
 
Príkladom výrazných modifikácii je tráviaca sústava prežúvavcov, najmä stavba žalúdka. Jeho zvláštnosťou je to, že má tri predžalúdky - bachor (rumen), čepiec (reticulum) a knihu (omasus). Vlastným žalúdkom je slez (abomasus).
Prežúvavce spracúvajú potravu takto:

- v ústnej dutine len nepatrne, aby jej mohli v čo najkratšom čase prijať čo najväčšie množstvo, trocha ju rozžujú a hneď posúvajú do
- bachora, ktorý slúži ako zá