Huby

Huby
Huby (Fungi) sú prastaré heterotrofné organizmy V minulosti sa považovali za nezelenú vetvu rastlín. Pri porovnávaní viacerých kritérií sa napokon zaradili do samostatnej ríše. Majú typickú eukaryotickú bunka, ktorá má niektoré spoločné znaky s rastlinnou aj živočíšnou. Mnohé bunky húb majú bunkovú stenu a vakuoly, avšak bunková stena húb obsahuje namiesto celulózy chitín (výnimka oomycéty - celulózová stena), ktorý sa nachádza v bunkách hmyzu, kde plní mechanickú funkciu. Bunka huby však neobsahuje plastidy, vyživuje sa teda výlučne ako saprofyt alebo parazit. Zásobnou látkou húb nie je škrob, ako je to u rastlín, ale glykogén, ktorý je zásobnou látkou živočíšnej bunky.
Telo húb môže byť buď jednobunkové, alebo (častejšie) ho môžu tvoriť mnohobunkové hubové vlákna - hýfy. Tie sa rozkonárujú a vzniká tak spleť nazývaná podhubie - mycélium. Za určitých podmienok (napr. pri vzniku plodníc) sa hýfy prepletajú a druhotne zrastajú, čím vznikne nepravé pletivo plektenchým alebo pseudoparenchým.

Rozmnožovanie húb
Huby sa rozmnožujú pohlavne, ale častejšie nepohlavne produkciou množstva spór (hlavne plesne). Výtrusy sa vytvárajú priamo na povrchu hubových vláken alebo vo výtrusniciach. Okrem tvorby spór poznáme u kvasiniek aj pučanie, pri ktorom môže z jednej bunky vzniknúť viacnásobným oddeľovaním dcérskych buniek nepravé pseudomycélium.
Pri pohlavnom rozmnožovaní dochádza k splývaniu pohlavne rozlíšených vláken podhubia - hýfogamia. Z výtrusov vyrastá primárne podhubie. Ak sa stretnú dve podhubia vhodného párovacieho typu (+a-), v mieste dotyku dôjde k splynutiu buniek. Cytoplazma buniek sa zmieša, ale k splynutiu jadier zatiaľ nedochádza, vzniká dvojjadrové štádium bunky. Táto bunka sa potom ďalej delí a pri delení bunky sa delia súčasne aj obe jadrá. Delením dvojjadrových buniek vzniká druhotné podhubie, ktoré tvorí plodnicu. Vo výtrusorodej vrstve plodnice - hymeniu - sa tvoria výtrusorodé stopky (basidium) alebo vrecká (ascus). Keď v nich dôjde k splynutiu jadier, vznikne diploidná bunka. V nej prebehne redukčné delenie, výsledkom ktorého sú štyri haploidné bazídiospóry alebo askospóry. Ak sa výtrus dostane do vhodného prostredia, vyrastie znovu v haploidné prvotné podhubie. Takýmto spôsobom sa pohlavne rozmnožujú hlavne vreckaté a bazídiové huby, označované ako huby vyššie. Okrem toho sa huby rozmnožujú často aj vegetatívne, a to útržkami mycélia alebo hýfami, ktoré majú podobnú funkciu, ako napr. plazivé stonky jahody.

Výživa húb
Huby nemajú asimilačné pigmenty, nemôžu teda uskutočňovať fotosyntézu, a tak sa vyživujú heterotrofne buď saprofyticky, paraziticky alebo symbioticky.
Saprofytické huby rozkladajú odumreté telá rastlín a živočíchov, prípadne zvyšky organického pôvodu, preto maj,ú nezastupiteľnú úlohu v prirodzených ekosystémoch, kde spolu so saprofytickými baktériami plnia úlohu reducentov.
Parazitické huby čerpajú organické látky priamo zo živých organizmov. Často sú špecializované na určitý typ hostiteľa, napr. snete napádajú obilniny.
Symbióza je spolužitie húb s inými živými organizmami. Z histologického hľadiska, a z toho vyplývajúc blízkosti vzťahu sa môže jednať o dva druhy symbiózy:
1. ektosymbióza - voľnejší vzťah, hýfy sa dostávajú len na povrch partnera
2. endosymbióza - užší vzťah, hýfy sa dostávajú priamo do buniek symbionta
Príkladom ektosymbiózy je mykoríza - spolužitie húb s koreňmi vyšších rastlín. Takto sa vyživuje veľa vyšších húb, ktoré vedia vytvárať plodnice len ak sú v zemi prítomné korene symbionta zabezpečujúce potrebné špecifické organické látky.
Príkladom endosymbiózy je spolužitie húb napr. s rastlinami z čeľade vstavačovitých.
Špeciálnym typom symbiózy je tzv. lichenizmus, pri ktorom vzniká kvalitatívne nový organizmus - lišajník. Je to spolužitie hubových vláken s riasou (alebo sinicou). Hlavnou zložkou lišajníka je huba (nazýva sa mykobiont), ktorá dodáva vodu a minerálne látky. Riasa alebo sinica (nazýva sa fotobiont) tvorí vo fotosyntéze cukry a iné organické zlúčeniny. Druhy, ktoré sa ho zúčastňujú, by už nevedeli prežiť samostatne. Lišajníky sa rozmnožujú len výnimočne pohlavne, častejšie úlomkami stielky, ktorá môže mať rôzny tvar:
a) kôrovitá - nedá sa oddeliť od podkladu bez poškodenia
b) lupeňovitá - o podklad sa prichytáva na viacerých miestach
c) kríčkovitá - k podkladu je prichytená na jednom mieste
d) slizovitá - má rôsolovitú konzistenciu a neurčitý tvar

Systém húb
Triedy:
1. Chytrídiomycéty
2. Oomycéty
3. Zygomycéty
4. Endomycéty
5. Vreckaté huby - kvasinkotvaré huby, kyjanička purpurová
6. Bazídiové huby - plodnice rozlíšené na hlúbik a klobúk
Bazídiá sú umiestnené na lupeňoch alebo rúrkach, počas rastu mladej plodnice sú chránené čiastočnou plachtičkou, z ktorej zostáva ako zvyšok na dospelej plodnici na hlúbiku prsteň. Muchotrávky majú aj celkovú plachtičku, ktorá obaľuje spočiatku celú mladú plodnicu. Z nej zostáva ako zvyšok na báze hlúbika pošva, prípadne drobné útržky na klobúku.

Význam húb
V prírode majú huby spolu s baktériami obrovský význam pri udržiavaní kolobehu biogénnych prvkov, pretože rozkladajú a mineralizujú odumreté telá rastlín a živočíchov. Plnia tak nezastupiteľnú úlohu reducentov organickej hmoty. Pre človeka boli huby spočiatku len doplnkovou výživou pre vysoký obsah minerálov. Neskôr sa začali využívať pri výrobe alkoholických nápojov (kvasinky). Dnes sa mikroskopické huby využívajú v priemyselných biotechnológiách, v potravinárskom (mliečne kvasenie - výroba syrov) a farmaceutickom priemysle (výroba antibiotík). Niektoré huby sú pôvodcami chorôb - mykózy rastlín, živočíchov a človeka.

Systém lišajníkov
V minulosti sa lišajníky zaraďovali spočiatku medzi rastliny, neskôr boli zaradené v rámci ríše húb do skupiny Lichenes. Dnes nemajú lišajníky v systéme osobitné postavenie, klasifikujú sa podľa hubovej zložky, tzn. že sa lišajník zaradí tam, kde je zaradený príslušný mykobiont tvoriaci symbiotický organizmus. Najviac lišajníkov sa nachádza v triede vreckatých húb, menej v bazídiomycétach a iba mizivé percento v ostatných triedach húb. Zaradenie fotobionta pri klasifikácii lišajníkov nie je podstatné. Najčastejšie sa jedná o druhy zo skupiny zelených rias, ale pomerne hodne sú zastúpené aj sinice.

Výskyt a význam lišajníkov
Lišajníky sú z pohľadu niektorých vedcov fylogeneticky pomerne mladé organizmy. Vychádza sa pritom z toho, že sa nenašli ich staršie fosílne nálezy. Prinajmenšom ale niektoré druhy musia byť veľmi staré, lebo v súčasnosti sa vyskytujú na vzdialených miestach (napr. pľuzgierka islandská (Cetraria islandica) sa vyskytuje na severnom póle, v tropických horách, a aj na južnom póle). Rozšírenie niektorých druhov dokonca naznačuje, že sa v minulosti museli na Zemi objaviť ešte pred rozpadom Gondwany.

Predpokladá sa, že vo svete sa nachádza približne 20 000 druhov lišajníkov. Na Slovensku je ich známych zhruba 1500. Lišajníky osídľujú extrémne stanovištia a sú dôležitým zdrojom výživy pre živočíchy, ktoré v takýchto nehostinných podmienkach žijú Neznášajú však znečistené prostredie, a preto sú prirodzenými bioindikátormi čistoty životného prostredia. Na Slovensku vplyvom znečistenia vyhynulo už asi 40% druhov lichenizovaných húb a ostatné sú ohrozené. Len malému množstvu sa darí aj v takýchto podmienkach.

V prírode hrajú lišajníky dôležitú úlohu v prirodzených ekosystémoch, lebo tvorbou rôznych organických kyselín narúšajú skalný podklad a začínajú proces tvorby pôdy. Využívajú sa vo farbiarstve, voňavkárstve, v ľudovom liečiteľstve. Majú fungicídne (ich výlučky zabíjajú škodlivé huby) a cytostatické účinky (zabraňujú rastu nádorových buniek).

Ich negatívnou stránkou je to, že svojou aktivitou nenarúšajú len prirodzený skalný podklad, ale môžu takto narúšať aj budovy alebo kultúrne pamiatky (sochy a pod.).