Riasy

Riasy

Úvod:
Rastliny mali a majú z hľadiska evolúcie života na Zemi kľúčovú úlohu. Riasy patria k najstarším životným formám na Zemi. Na planéte sú prítomné viac ako 3 miliardy rokov. Úspešne prežili všetky geologické obdobia a klimatické zmeny. Podľa vedcov v posledných rokoch dramaticky klesla výživná hodnota ovocia a zeleniny. Chýbajú v nich vitálne látky a situáciu ešte zhorší spôsob spracovania potravín.

1. Systém rias
1. prvé oddelenie – Rhodophyta (červené riasy)
Názov majú podľa toho, že obsahujú v stielkach červené farbivo – fykoeritrín. Sfarbuje stielky do červena až červenohneda.
obsahujú aj chlorofyl, pomocou ktorého sa vyživujú fotosyntetickou asimiláciou. rozmnožujú sa nepohlavne i pohlavne.
vyskytujú sa najmä v moriach a ich telo je tvorené mnohobunkovými stielkami, ktoré majú rôzny tvar. medzi najznámejšie červené riasy patria žabie samä.
morské červené riasy sa vyskytujú pri pobrežiach, ale žijú aj hĺbke do 100 metrov. v prímorských krajinách sa táto riasa zbiera ako potravina (vegetariánska kuchyňa), lekárske účely, hnojivo. Najznámejší produkt z červených rias je agar (potravinárska želatína), používa sa ako stužovadlo do živých pôd v mikrobiológií.

2. druhé oddelenie – Heterokantophyta (rôznobičíkaté riasy)
Sú to jednobunkové pohyblivé riasy. Majú dva nerovnako dlhé bičíky, pomocou ktorých sa pohybujú. Okrem chlorofylu A a C obsahujú aj hnedé farbivo fukoxantín. Okrem jednobunkových foriem sa vyskytujú aj mnohobunkové riasy, ktoré vytvárajú stielky. Sú viditeľné aj voľným okom a môžu byť dlhé aj niekoľko desiatok metrov, na rozdiel od jednobunkových rias, ktoré sú mikroskopické.

Rozdeľujú sa na dve triedy:
a) Rozsievky (bacillariophyceae)
Sú jednobunkové mikroskopické riasy žijúce jednotlivo, alebo pospájané do kolónií. Ich bunková stena je inklustovaná (vystužená) oxidom kremičitým a vytvára schránku. Rozsievkov je viac druhov a schránky majú rôzny tvar od rohlíkovitej po tyčinkovitú, lúčovitú, hviezdicovitú,...
Nepohlavne sa rozmnožujú pozdĺžnym delením (z materskej vzniknú dve dcérske). Vyskytujú sa bežne v sladkých vodách i moriach. V moriach vytvárajú fosílne usadeniny a horniny – diatomity.

b) Hnedé riasy - chaluhy (phaeophyceae)
Chaluhy sú až na malé výnimky morské riasy. Vyskytujú sa najmä pri pobrežiach. Stielky sú vždy mnohobunkové, dlhé až niekoľko metrov. Rozlišujeme na nich pakorienky, pabyľku a palístky. Oddávna sa využívajú ako hnojivo, palivo, na jedlo (v Japonsku, Číne) a na výrobu sódy a jódy. Najrozšírenejšia hnedá riasa je chaluha sargasová, ktorej najväčšie zoskupenie na svete je v Sargasovom mori (Mexický záliv), v ktorom sa nachádza neresisko úhorov.

3. tretie oddelenie – Euglenophyta (červenoočká)
Sú to jednobunkové mikroskopické riasy, ktoré sa aktívne pohybujú jedným, alebo dvomi bičíkmi. Sú zložkou všetkých vodných biotopov (slaných, sladkých a brakických – zmiešaných vodách). Tvoria hlavnú zložku planktónu. Patria k najstarším organizmom na Zemi (vývojovo). Názov majú podľa červenej škvrny stigmy, ktorá sa nachádza v cytoplazme. Najčastejšie sa rozmnožujú pozdĺžnym delením – nepohlavne.
Hlavným zástupcom je euglena zelená (euglena viridis) a euglena štíhla (euglena gracitis). Do tohto oddelenia patria aj kryptomonády a panciernatky. Sú to taktiež jednobunkové bičíkovce, u panciernatok, ktoré sa vyskytujú najmä v moriach, je bunková stena pokrytá celulózou, alebo vyplnená oxidom kremičitým a vytvára schránku. Vyskytujú sa v morských usadeninách a bahnách.

4. štvrté oddelenie – Chlorophyta (zelené riasy)
Sú v prírode najrozšírenejšou skupinou. Tvoria východiskový bod vývojovej línie zelených rastlín.
Obsahujú v bunke chloroplasty, ktoré obsahujú chlorofyl A a B, ďalej betakarotén a xantofyli.

Rozdeľujú sa na tri triedy:
a) Vlastné zelené riasy (chlorophyceae)
Zaraďujeme sem jednobunkové mikroskopické riasy aj mnohobunkové makroskopické stielkaté riasy.
Jednobunkové riasy žijú buď jednotlivo alebo sa spájajú do kolónií – váľač gúľavý.
Viacbunkové riasy, ktoré vytvárajú vlákno. Zástupca je chlorela. Chloroplasty sú usporiadané do špirály.
Viacbunkové zelené riasy, ktorých stielka je rozkonárená, vytvárajú akoby palístky. Nazývajú sa morský šalát – ulva lactuca.

b) Spájavky (konjugátophyceae)
Sú jednobunkové menej často aj vláknité riasy, rozdelené zárezom na dve alebo viac častí.
Za zvláštny typ pokladáme ich rozmnožovanie, ktoré prebieha spájaním, teda konjugáciou dvoch vegetatívnych buniek.
Vyskytujú sa len v sladkých vodách.
 
c) Chari (charophyceae)
Sú makroskopické riasy, ktorých stielka dosahuje výšku až 1 meter a je rozlíšená na pakorienky, pabyľku a palístky.
Palístky vytvárajú okolo pabyľky prasleň, na určitom mieste – uzle.
Nachádzajú sa v sladkých a brakických vodách, no v moriach chýbajú.
 
2.Všeobecne o riasách
Riasy patria k najstarším životným formám na Zemi. Na planéte sú prítomné viac ako 3 miliardy rokov. Úspešne prežili všetky geologické obdobia a klimatické zmeny. Podľa vedcov v posledných rokoch dramaticky klesla výživná hodnota ovocia a zeleniny. Chýbajú v nich vitálne látky a situáciu ešte zhorší spôsob spracovania potravín. Naše bunky tak nedostávajú potrebné látky k správnemu fungovaniu, čo vedie k rôznym ochoreniam ako alergie, nadváha, zrýchlené starnutie na úrovni buniek a mnohé iné. Keďže domovom nižších rastlín je voda, ich životné prostredie je pomerne stabilné na rozdiel od suchozemských podmienok. Ich morfológia je preto pomerne jednoduchá a často ich telo pozostáva len z jednej bunky. Ani mnohobunkové riasy nemajú telo diferencované na typické rastlinné pletivá, preto u nich hovoríme o stielke (thallus). Najdokonalejším typom je pletivová stielka, ktorá do istej miery napodobňuje orgány vyšších rastlín - pakorienok (rhizoid), pabyľka (kauloid) a palístky (fyloidy). Sú to tzv. nepravé orgány, pretože tu ešte nemožno hovoriť o typických pletivách, z akých sa skladajú orgány vyšších rastlín. V stielke nedochádza ani k diferenciácii vodivých pletív. Nižšie rastliny sa rozmnožujú nepohlavne i pohlavne. Nepohlavné rozmnožovanie sa uskutočňuje pomocou nepohyblivých alebo pohyblivých spór, prípadne rozdelením mnohobunkovej stielky. Jednobunkové riasy sa množia delením bunky. Pri pohlavnom rozmnožovaní dochádza k splývaniu gamét a ku vzniku zygoty.

3.  Rozdelenie rias
Riasy rozdeľujeme podľa stielok na:  - červené riasy
-hnedé riasy
-zelené riasy
 
3.1. Červené riasy
Vznikli endosymbiózou eukaryotickej bunky a sinice, ktorá sa stala predkom chloroplastov. Červené riasy sa oddelili od Zelených rias krátko po vzniku endosymbiózy a ďalší vývoj chloroplastov červených rias (tzv. "červená línia chloroplastov") bol nezávislý od predkov zelených rias a rastlín (tzv. "zelená línia chloroplastov"), preto sú červené riasy od nich dosť odlišné. V chloroplastoch obsahujú chlorofyl a a chlorofyl d. Kvôli odlišnostiam niektorí autori vyčlenili Červené riasy z ríše rastlín, ale posledné výskumy ich genetického kódu (DNA) poukazujú na existenciu ich spoločného predka. Najstaršie skameneliny červených rias sú známe spred 750 – 1250 miliónov rokov a patria v najstarším mnohobunkovým organizmom. Ide o vláknité riasy Bangiomorpha pubescens, podobné súčasným druhom rodu Bangia. Súčasné vývojové línie červených rias sa vytvorili približne pred 550 mil. rokov. Mnohé druhy tvorili dôležitú súčasť koralových útesov od neskorého paleozoika(napr. Soleopra, známa z Kambria až jury). Počas jury sa zvyšovala ich diverzita a ostali významnou súčasťou koralových útesov aj v súčasnosti.
 
Znaky
Niektoré červené riasy sú jednobunkové, ale väčšina z nich má vláknitú, alebo pletivovitú stielku. Bunková stena červených rias je tvorená amorfnou matrix z polysacharidov, hlavně z galaktanu, agaru a karagénu. V amorfnej matrix sa nachádzajú celulózové alebo xylánové mikrotubuly. Bunková stena je často zvápenatelá - vyplnená kalcitovými, alebo aragonitovými kryštálmi. Bunky červených rias nikdy nemajú bičík. Asi 90% červených rias žije v mori, hlavne v tropických vodách. Niektoré červené riasy ukladajú do bunkovej steny anorganický uhličitan a tvoria súčasť koralových útesov. Chloroplasty červených rias sú ohraničené dvojitou membránou, vznikli totiž primárníou endosymbiózou zo sinice. Na rozdiel od rastlín ale tylakoidy netvoria graná. Fotosyntetickým pigmentom je chlorofyl a a d a fykobilíny: c-fykocyanín, allofykocyín, r-fykocyanín a r-fykoerythrín. C-fykocyanín a allofykocyanín se vyskytujú aj u siníc, r-fykocyanín a r-fykoerythrín sú špecifické pre červené riasy. Červené pigmenty červených rias sú schopné dobre zachytiť modrozelené svetlo, ktoré preniká v oceánoch do najväčšej hĺbky. Môžu preto žiť vo väčších hĺbkach ako zelené riasy (180 až 210 m). Zvláštnosťou červených rias je aj zásobná látka - florideový škrob, ktorý sa vo forme zŕn ukladá v cytoplazme. Červené riasy nemajú centrioly a nie sú u nich známe žiadne bičíkaté štádiá. V rozmnožovacom cykle sa strieda pohlavná a nepohlavná generácia, často je cyklus trojfázový, s dvomi diploidnými a jedným haploidným štádiom. Rodozmena môže byť izomorfická (napr. v rode Polysiphonia sp.) aj heteromorfická (napr. v rode Porphyra sp.). Nepohlavný a diploidný tetrasporofyt vytvára diploidné tetraspóry, ktoré vytvárajú samčí, alebo samičí gametofyt. Gametofyt vytvára haploidné pohlavné bunky (gaméty). Gaméty vytvárajú karposporofyt v ktorom dôjde k ich splynutiu. Karposporofyt sa ďalej rozmnožuje nepohlavne diploidnými karpospórami. Z každej karpospóry vyrastie tetrasporofyt a cyklus sa opakuje.

3.2. Hnedé riasy
Podobne ako pri predchádzajúcej triede, aj pri Phaeophyceae sú chloroplasty hnedé, lebo chlorofyly sú zastreté prídavným hnedým farbivom fukoxantínom. Najdôležitejší zásobný polysacharid je chryzolaminarín, okrem toho sa vyskytuje manitol a tukové látky. Pevná časť bunkovej steny sa skladá z celulózových vláken a alginátov, slizovitá časť z alginátov a fukoidanu. Pyrenoid je stopkatý, alebo aspoň vyčnieva z chloroplastu a neobsahuje žiadne tylakoidy. Všetky hnedé riasy sú viacbunkové, jednobunkové druhy sa nevyskytujú. Stielky hnedých rias sú mikroskopické až makroskopické, dlhé až niekoľko metrov a s veľmi zložitou stavbou. Väčšina hnedých rias sa rozmnožuje pohyblivými bičíkatými bunkami (zoospóry, gaméty). Okrem prevládajúceho prídavného farbiva fukoxantínu obsahujú chloroplasty hnedých rias chlorofyl a a c, beta-karotén a xantofyly violaxantín, anteraxantín, zeaxantín, diadinoxantín a diatoxantín. Chloroplasty sú diskovité alebo pásikovité, často s mnohými pyrenoidmi. Pyrenoidy sú zvyčajne hruškovité, stenčenou stranou prichytené na chloroplaste a vyčnievajúce do cytoplazmy. V blízkosti pyrenoidu je mechúrik s chryzolaminarínom. Ultraštruktúra chloroplastu je podobná ako pri ostatných triedach oddelenia Heterokontophyta. Chloroplast je okrem dvojitej chloroplastovej membrány obalený ešte záhybmi endoplazmatického retikula. Ak je jadro vedľa chloroplastu, tvorí endoplazmatické retikulum jadra a chloroplastu jeden celok. Najvýznamnejšou zásobnou látkou je chryzolaminarín (laminarán), ktorý sa v rozpustnej forme nachádza v osobitných vakuolách. Okrem chryzolaminarínu sa vyskytuje alkoholický cukor manitol a tukové látky. Okolo jadra sú početné, veľmi svetlolomné mechúriky s trieslovinami, ktoré sa tvoria v chloroplastoch. Mnohé hnedé riasy obsahujú v bunkách jód. Bunková stena sa podobne ako pri červených riasach skladá z pevnej vláknitej a amorfnej slizovitej časti. Pevná časť je plsťovitá, obsahuje celulózu a prevažne nerozpustné algínové kyseliny. Slizovitá časť je +/- amorfná a skladá sa z algínových kyselín rozpustných vo vode a z fukoidanu (polymér monosacharidu fukózy). Zvápenatené stielky sú zriedkavé. Stielka hnedých rias je vždy vláknitá alebo pletivová, bičíkatý a kokálny organizačný stupeň nie je známy. Najjednoduchšia stielka má tvar nerozkonáreného alebo rozkonáreného vlákna zloženého z osového vlákna a tenších bočných vláken (nematoblast). Najdokonalejšie sú pletivové stielky (stichoblasty) zložené zo systému rizoidov, ktorými sa riasa prichytáva na podklad, z valcovitého alebo plochého kauloidu, podobného stonke vyšších rastlín a z rozmanito utváraných listovitých fyloidov majúcich asimilačnú funkciu. Stavba týchto útvarov je zložitá, bunky aj pletivá sú morfologicky aj funkčne diferencované. Bunky s mnohými chloroplastami sú v povrchovej kôrovej časti pletiva, bunky vnútri pletiva majú iba málo chloroplastov. Kôrová vrstva má asimilačnú a kryciu funkciu, vnútorné pletivo plní podpornú a zásobnú funkciu. Niektoré hnedé riasy majú aj vodivé pletivá zložené z rúrkovitých buniek s prederavenými priečnymi stenami pripomínajúcimi sitkovice v lyku vyšších rastlín. Veľké stielky Laminariales rastú interkalárne, čo im umožňuje meristematické pletivo v dolnej časti fyloidov. Na rozličných častiach niektorých stielok vyrastajú plávacie mechúriky (vezikuly) obsahujúce vzduch s vysokým obsahom oxidu uhličitého. Bunky hnedých rias sa rozmnožujú delením na dve časti. Stielky sa rozmnožujú vegetatívne rozpadom, nepohlavne spórami a pohlavne izogamiou, anizogamiou a oogamiou. Charakteristické pre hnedé riasy je striedanie generácií: haploidného gametofytu a diploidného sporofytu. Niektoré riasy majú obidve generácie morfologicky rovnaké (izomorfná rodozmena), iné tvarovo od seba odlišné (heteromorfná rodozmena). Gametofyt aj sporofyt sa môžu rozmnožovať zoospórami rozdiel je však v tom, že zoospóry gametofytu sú haploidné a sporofytu zasa diploidné. Zoospóry a spermatozoidy (androgaméty) sú hruškovité až oválne, s apikálnym koncom často končistým alebo tupokončistým a s antapikálnym koncom široko zaobleným. Majú rovnakú ultraštruktúrnu stavbu (obr. 1), ktorá je veľmi podobná pohyblivým bunkám Chrysophyceae a Xantophyceae. Chloroplasty s hruškovitými pyrenoidmi majú rovnakú stavbu ako pri vegetatívnych bunkách. Bičíky sú dva, rozlične dlhé, vyrastajúce subapikálne. Dlhší bičík smeruje dopredu, je pleuronematický, s dvoma radmi vláskov zložených z troch častí. Kratší bičík smeruje dozadu, je bez bočných vláskov a v bazálnej časti má zhrubnutinu (asi fotoreceptor), oproti ktorej je pod bunkovou stenou na chloroplaste stigma. Dolná časť kratšieho (niekedy aj dlhšieho) bičíka vybieha do jemného vlákna (akronéma) podobne ako pri Xantophyceae. Niektoré druhy majú na dlhšom bičíku rady krátkych ostňov. Zygota bezprostredne vyklíči na sporofyt. Stielky sú jednoročné (Nereocystis) alebo trváce (Fucus, Laminaria). 

Hnedé riasy žijú v slaných vodách, výnimkou je 5 sladkovodných rodov s niekoľkými druhmi (u nás sa napr. vyskytuje v prameniskách, horských potokoch aj vo väčších riekach Lithoderma fluviatile, tvoriaca hnedé husté plsťovité povlaky na kameňoch, balvanoch, ulitách slimákov ap.). Podobne ako červené riasy aj väčšina hnedých rias rastie prichytene v kamenistej litorálovej a sublitorálovej zóne morí a oceánov, iba málo druhov žije voľne v pelagiáli. Najväčšia hĺbka, v ktorej žijú hnedé riasy, závisí od zakalenia vody. V čistých pobrežných vodách, kde žijú najväčšie druhy, môžu zostupovať až do hĺbky 50 m. Pri odlive sa porasty hnedých rias obnažujú, ale proti vyschnutiu ich chráni hrubá slizová vrstva. Maximum rozvoja týchto rias je v chladných vodách. V tropickej oblasti je ich abundancia menšia, ale druhové zastúpenie je pestrejšie. Na otvorenej hladine Atlantického oceána medzi Azorskými ostrovmi a karibskou oblasťou sú obrovské porasty voľne sa vznášajúcich druhov rodu Sargassum. Toto sargasové more objavil už Kolumbus pri svojej plavbe do Ameriky. Hnedé riasy sa oddávna používali ako hnojivo, palivo a na výrobu sódy, potaše a jódu. V niektorých krajinách (škandinávske štáty, Island) pri odlive obnažené porasty hnedých rias spásali ovce. V Číne a Japonsku sa z nich pripravovali rozličné jedlá a pridávali sa ako prísada do polievok. V ostatných desaťročiach našli široké uplatnenie algináty, ktoré majú priaznivé koloidové vlastnosti. V potravinárskom a farmaceutickom priemysle sa používajú na stabilizáciu emulzií a suspenzií. Použitie majú aj pri výrobe farieb, stavebného materiálu, gleja, papiera, ďalej v petrochemickom, fotografickom a textilnom priemysle (napr. na impregnáciu látok a lán proti vode). 

3.3  Zelené riasy
Vlastné zelené riasy (Chlorophyceae) sú riasy jednobunkové s bičíkatou alebo kokálnou stielkou a mnohobunkové s vláknitou a pletivovou stielkou. Jednobunkové môžu vytvárať kolónie alebo cenóbiá. Rozdiel medzi nimi je v tom, že zatiaľ čo v kolónii je rôzny počet rôzne starých buniek pospájaných slizom, v cenóbiu je vždy rovnaký počet buniek (4, 16, 32 a pod. - charakteristické pre každý druh) pochádzajúcich z tej istej materskej bunky. Veľa druhov však žije samostatne. Rozmnožujú sa delením.
Chlamydomonády (Chlamydomonas spp.) sa vyskytujú v stojatych vodách alebo v pôde. Sú to jednobunkové riasy pohybujúce sa pomocou dvoch bičíkov. Váľač (Volvox) žije v guľatých mnohobunkových cenóbiách. Jedince žijúce v cenóbiách sa v rôznej miere špecializujú vzhľadom na určité funkcie a môžu byť navzájom zrastené. Bunky sú v cenóbiu uložené na povrchu a vnútro vytvára sliz. Rozmnožujú sa tvorbou dcérskych cenóbií tak, že niektoré bunky sa začnú deliť a vytvoria tak menší guľovitý útvar, ktorý sa osamostatní.
Morský šalát (Ulva lactuca) žije v pobrežných oblastiach mora. Má plochú stielku v tvare listov. V niektorých oblastiach ho konzumujú ako šalát.
Chlorela (Chlorela) patrí medzi najmenšie zelené riasy. Jej stielka je bunkového typu. Často vytvára kolónie. Jej význam pravdepodobne vzrastie až v budúcnosti, pretože sa ukazuje ako výborný zdroj potravy pre kozmonautov v prípade dlhších letov. Je nenáročná na živiny a pomerne rýchlo vytvára veľké množstvo biomasy.
 
4.  Chlorella
Jej názov je odvodený od latinského zelený a malý. Pre svoj vysoký obsah chlorofylu, ktorý je najvyšší zo všetkých známych rastlín, má sýto smaragdovo zelenú farbu.
Ide o jednobunkovú sladkovodnú riasu. V priaznivých podmienkach so silným slnečným žiarením v neznečistenom prostredí sa množí až neuveriteľnou rýchlosťou, 4x za 20-24 hodín. Obsahuje všetkých 8 aminokyselín potrebných pre život, vitamíny, minerály, chlorofyl, mastné kyseliny, špecifický Chlorella rastový faktor (ďalej iba CGF) a vlákninu. Preto má dokonalú výživovú hodnotu. Chlorella pôsobí na ľudský organizmus bez nežiaducich vedľajších účinkov. Chlorella obsahuje viac ako 20 vitamínov a dôležitých minerálov. 50-60% chlorelly sušiny tvorí proteín. Je výborným zdrojom betakaroténu, chlorofylu. Obsahuje viac vitamínu B12 ako hovädzia pečeň a preto by mala byť doplnkom vegetariánskej stravy, ktorá tento vitamín často neobsahuje v dostatočnom množstve. Prirodzene vyvážené zloženie Chlorelly pôsobí na organizmus jednako dôležitým doplnením látok, reguláciou prirodzených pochodov a čistiacim účinkom. Pravidelným užívaním dochádza ku stavu, kedy si telo nepotrebuje predtým deficitnú zložku potravy obstarávať nadmerným príjmom inak nehodnotnej potravy.  Tablety Chlorella Tabs obsahujú celú riasu, iba s narušenými bunkovými stenami. Kalorická hodnota tablety je zanedbateľná. 15 tabliet, čo je doporučená denná dávka, má len 12 kalórií! Látky v Chlorelle sú  v prirodzenej podobe a tým sú lepšie prijateľné a efektívnejšie než látky syntetické alebo i kombinované s prírodnými zložkami. Chlorella je výborným doplnkom pre športovcov a ťažko pracujúcich. Obsahuje nukleové kyseliny, ktoré sú v tele zodpovedné za tvorbu a správny cyklus buniek. Nukleové kyseliny v Chlorelle regulujú tvorbu enzýmov, proteínov a energie. Pri pravidelnej konzumácii ustávajú i problémy s artritídou, stratou pamäte a depresiami. Čo sa týka minerálov a vitamínov, žiadna potravina nie je schopná dodať všetky potrebné látky. Chlorella áno. Chlorella nie je liek, ale potravinový doplnok. Svojím pôsobením na organizmus však môže odstrániť niektoré príčiny chorôb a tým prispieť k uzdraveniu. V Japonsku sa záujem o Chlorellu sústredil z dôvodu jej detoxikačných vlastností – schopnosti neutralizovať alebo odsunúť, odbúrať jedovaté látky z tela. Jej vláknina zlepšuje trávenie a podporuje rast prospešných aerobných baktérií v tráviacom trakte, je významným neutralizačným prostriedkom – vyrovnáva pH tela. Výskumné programy preukázali, že pravidelná konzumácia Chlorelly pomáha ochrániť organizmus pred srdcovými chorobami, znižuje krvný tlak a odbúrava nadbytočný cholesterol. Žiadna iná rastlina na Zemi nie je pre človeka prospešnejšia ako Chlorella.

- posilňuje imunitný systém tým, že stimuluje telo – organizmus k tvorbe interferónu
- zvyšuje úroveň prospešnej mikroflóry v tráviacom trakte
- podporuje liečbu vredov a liečbu koliky
- znižuje cholesterol v sére, čo napomáha k ochrane proti srdcovým chorobám
- účinne detoxikuje organizmus, pomáha tak schopnosti organizmu bojovať proti rakovine všetkých ľudských orgánov
- stimuluje rast a obnovu tkanív
- Chlorella je bohatá na horčík, ktorý je potrebný pre mentálne zdravie, obmedzuje astmatické záchvaty. Žiadna bunka v tele nie je schopná fungovať bez horčíku.

Záver:
A čo viac k tejto téme dodať? Treba si chrániť všetko okolo nás. Nikdy nevieme kedy to budeme potrebovať a kedy nás to môže zachrániť. Riasy sú jedným z dôkazov toho, aký dôležitý význam majú v našich životoch. Skúsme o tom porozmýšľať a zamyslieť sa nad tým, ako by sme mohli pomôcť matke prírode.