Žraloky

Žraloky

0 Úvod

Žraloky. Najúžasnejšie existujúce tvory. Inteligentné, impozantné, gigantické, silné živočíchy vzbudzujúce rešpekt. Zvieratá, ktoré ma odjakživa fascinovali svojou krásou a majestátnosťou. Po informáciách o žralokoch bažím neprestajne. Väčšina ľudí si myslí, že žraloky sú krvilačné monštrá a to asi nevedia, že do radu žralokov sa zaraďujú aj celkom krotké druhy. Ja som sa však rozhodla aj napriek tomu rozobrať problematiku dravých, hrozivo vyzerajúcich druhov. Vzbudzujú strach, majú  nádherné oči, ich pozorovanie je neuveriteľný adrenalín.

Aj vďaka elegancii s akou sa žralok pohybuje si zaslúži pomenovanie „kráľ morí“. Aj obyčajným ľuďom sú žraloky známe z filmu Čeľuste či Zradná hlbočina. Tie sú však dosť prikreslené. Taký Megalodon je síce zaujímavý, ale aj laik vie, že dnes už také žraloky neexistujú. Objektívne ich môžeme zhodnotiť vďaka fantasticky natočeným skutočným záberom. Sú často veľmi autentické a vtiahnu diváka „pod morskú hladinu“.

Práve dokumentárne filmy a odborná literatúra môžu za to, že sa o žraloky zaujímam ešte viac. Nechcem byť sebec a chcem sa podeliť o lásku k týmto zvieratám aj s vami. Priblížiť vám ich život, ich lov, ich vzťah s ľuďmi tak, ako aj ich zaujímavosti z biologického hľadiska. Teraz mi možno neveríte, ale tieto stvorenia sú nekonečne zaujímavé a k tomu aj nádherné. Mojim cieľom je umožniť pohľad na tieto tvory z inej – z dobrej stránky, nie len z tej nebezpečnej. Posúďte sami.

3  ŽRALOKY

3.1  História

Žraloky začali plávať v našich moriach pred vyše 370 miliónmi rokov. U ľudí odjakživa vzbudzovali strach a obdiv zároveň. Dnešné žraloky majú so svojimi dávnymi predkami spoločné len čeľuste, chrbtové tŕne a kožné zuby. Najstaršieho známeho žraloka Cladoselache vedci objavili v štáte Ohio - bol vynikajúci plavec a predátor. Čeľuste mal pripojené priamo na lebku a dosahoval dĺžku asi dva metre. Mal netypicky dve chrbtové plutvy a pred nimi osteň. Telo mal asymetrické a zuby sa mu neobnovovali tak často ako dnešným žralokom.

Žralok druhu Cladoselache nebol jediný predchodca dnešných žralokov. Postupne sa vyvíjali nové a nové druhy. Väčšie prežili vďaka svojej sile a čeľustiam, menšie vďaka rýchlosti a obratnosti. O niečo neskôr - pred 65 miliónmi rokov plával vo vodách našej planéty predchodca dnešného žraloka modrého Pro-Carcharodon Megalodon(obrázok 1). Je to vymretý druh žraloka z čeľade Otodontidae resp. podľa starších názorov Lamnidae. Živil sa veľkými zvieratami, medzi ktoré patrili aj veľryby žijúce v tom čase. Gigantické stvorenie mohlo dorásť až do dĺžky 20 metrov, malo 15 – 20 ton, čeľuste široké dva metre a zuby dlhé 15 - 20 cm, ostrejšie než dnešný žralok biely. Chrbtovú plutvu veľkú ako sťažeň malej lode.  Megalodon vyhynul pred piatimi miliónmi rokov, ale objavujú sa aj ojedinelé názory, že tento žralok môže stále žiť aj v súčasnosti, niekde v hlbokých vodách. Kým žraloky začali vyzerať tak ako dnes, prešli mnohými vývojovými štádiami. Žraloky sú veľmi prispôsobivé zvieratá a preto sú rozmiestnené v moriach a oceánoch celej zemegule.
 
3.2  Systémové zaradenie

Ríša : Živočíchy
Vývojová vetva : Druhoústovce
Kmeň : Chordáty
Podkmeň : Stavovce
Nadtrieda : Čeľustnatce
Trieda : Drsnokožce
Nadrad : Žralokovidné drsnokožce – Žraloky
 
Do nadradu žralokovidných drsnokožcov patria aj žraloky nazývané ostrone, sfyrny, lamny a vobegongy, nie len tie typické žraloky s tvarom torpéda. V súčasnosti žije okolo 450 druhov žralokov, ktoré patria do 7 alebo 8 radov(podľa systému) a 30 čeľadí, čo svedčí o veľkej rozmanitosti skupiny.
 
3.3  Žralok ako živý organizmus

Samec žraloka môže výnimočne dorásť až do dĺžky 7m, priemerná dĺžka je však od 4 do 5m a hmotnosť môže mať až 2000 kg. Dožíva sa vysokého veku.

3.3.1  Tráviaca sústava

Tráviaca sústava žralokov začína v ústnej dutine s množstvom zubov a končí kloakou.
Žraloky sú väčšinou dravé. Iba tri druhy – žralok veľrybí, žralok obrovský a Megachasma pelagios sa živia planktónom. Jeden žralok – žralok cudzopasný – je ektoparazit iných morských živočíchov.

3.3.1.1  Zuby

Čeľuste sa vyvinuli premenou prvého páru žiabrových oblúkov. Zuby sú rozmiestnené vo viacerých radoch a po opotrebovaní sa obnovujú. Chrup rozličných druhov žralokov môže byť v závislosti od spôsobu života prispôsobený na rezanie, trhanie, uchopovanie či drvenie (obrázok 2).

Žraloky žijúce pri dne (bentické), kde nachádzajú dostatok rozličnej potravy, sa vyznačujú rozmanitým chrupom, zatiaľ čo druhy žijúce na otvorenom mori (pelagické), kde je korisť zriedkavejšia a jednotvárnejšia, majú chrup prispôsobený na trhanie, rezanie a uchopovanie koristi. Veľké predátory, ako lamnovité žraloky, majú zuby prispôsobené na rezanie – sú ploché, trojuholníkové a majú ostré zúbkované okraje, ktoré im umožňujú vytrhávať veľké kusy mäsa z tela obete. Takýto chrup majú aj dospelé žraloky modré, kým zuby mladých jedincov sú jemnejšie a prispôsobené na požieranie rýb.

Krájavý chrup majú osobitne dobre vyvinutý ostroňovité. Ich ploché zahrotené zuby sú usporiadané do jedného funkčného radu. Trhací chrup má napríklad mako Isurus oxyrhinchus. Jeho zuby sú vo viacerých funkčných radoch, majú viacero hrotov a ostré zúbkované okraje. Niektoré bentické žraloky majú chrup prispôsobený na drvenie. Napríklad žraloky rodu mustelus majú množstvo zrnitých, šachovnicovito usporiadaných zubov vytvárajúcich pevnú dlažbu umožňujúcu drviť pancier kôrovcov a schránky mäkkýšov. Žraločie čeľuste dokážu vyrobiť tlak až 4 tony na cm2.

3.3.1.2  Pečeň

Pečeň žralokov je veľká, tvorí desatinu hmotnosti žraloka (obrázok 3) a vo vode nadľahčuje telo. Keďže žraloky nemajú plynový mechúr, úlohu nadľahčovania tela plní práve pečeň s vysokým obsahom oleja. Pečeň má teda aj funkcie, ktoré priamo nesúvisia s trávením.

3.3.2  Cievna sústava

Krv v tele prúdi v uzavretom cievnom systéme. Žraloky majú vyvinuté srdce.

3.3.3  Dýchanie

Podobne ako ryby aj paryby, medzi ktoré žralok patrí, dýchajú pomocou žiabrí. Tie žralokovi sa ale neotvárajú a nepulzujú, voda nimi len preteká. Žralok sa tak celý život nesmie ani na minútu zastaviť, lebo by sa udusil. Žiabre sú spojené žiabrovými štrbinami na bokoch hlavy, je ich 5-7. Žraloky dýchajú kyslík obsiahnutý vo vode.

3.3.4  Nervová sústava

Žraloky majú malý, ale dobre vyvinutý koncový mozog a mozoček. Podľa pomeru hmotnosti mozgu a hmotnosti tela možno považovať žraloky za inteligentnejšie ako ryby alebo vtáky. Tento predpoklad sa však zatiaľ dá overovať iba na tých druhoch, ktoré znášajú chov v zajatí, pretože pokusy v prírodných podmienkach neposkytujú spoľahlivé výsledky. O funkcii žraločieho mozgu sa dodnes nevie takmer nič. Všetky dôležité funkcie plnia zmyslové orgány.

3.3.5  Zmyslové orgány

Žraloky majú osobitnú sústavu zmyslových orgánov, ktoré sú dokonale prispôsobené ich úlohe predátorov.

3.3.5.1  Čuch

Žralok sa pri love orientuje predovšetkým čuchom. Potenciálnu potravu je schopný vystopovať na veľkú vzdialenosť. Na špičke ňufáka má tisíce drobných senzorov, ktoré sú schopné zachytiť čo i len jedinú kvapku krvi vo vyše 4 miliónoch litrov vody. Krv alebo inú telesnú tekutinu zacíti na 400 metrov a dokáže jej pach sledovať až k jej zdroju. Predpokladá sa, že pach krvi žraloky priťahuje a pomáha im pri vyhľadávaní koristi. Nozdry žraloka nevyúsťujú do ústnej dutiny, ako je tomu u žiab, ale sú uložené tak, že sa pri plávaní udržuje neustály príliv vody k zmyslovým bunkám v hĺbke nosnej dutiny. Behom plávania teda žralok nepretržite zaznamenáva veľké množstvo pachov, niektoré z nich sú spúšťacími mechanizmami lovu. Schopnosť rozlišovať chemické zloženiny pomáha žralokom aj pri orientácii: keď sa chcú pripojiť k svojím súkmeňovcom, alebo keď vyhľadávajú samice, stačí, aby sledovali pachovú stopu. Žraloky dokážu rozlišovať vody, v ktorých sa pohybujú, aj podľa množstva rozpustených solí. Vďaka tejto schopnosti sa neomylne vracajú na určité dôležité miesta, napríklad tam, kde sa rozmnožujú, alebo kde nachádzajú dostatok koristi.

3.3.5.2  Sluch

Vyznačujú sa vynikajúcim sluchom, ktorý im umožňuje zachytávať širokú škálu zvukov. Účinnosť ich sluchu sa ešte zvyšuje tým, že vo vode sa zvuk šíri oveľa rýchlejšie ako vo vzduchu. Žraloky vďaka tomu vnímajú aj zvuky pochádzajúce zo zdroja vzdialeného až dva kilometre, a to s frekvenciou od 40 Hz, ktorá je pre ľudské ucho nepočuteľná. Spektrum žraločieho sluchu sa pohybuje od 10 Hz do 1 KHz. Napr. žraloky môžu počuť pohyb poranenej ryby na vzdialenosť 1,5 km. Sluchový orgán žralokov tvorí vnútorné ucho. Je umiestnené v lebke a s okolitým prostredím je prepojené prostredníctvom endolymfatických kanálov, ktoré sa na povrchu kože otvárajú párovými otvormi vyúsťujúcimi na hlave.

3.3.5.3  Bočná čiara

Rozličné druhy chvenia zachytávajú zvláštnym orgánom, ktorý sa nie celkom výstižne označuje ako bočná čiara. Jedná sa o kanálik prebiehajúci pod kožou takmer po celej dĺžke trupu na jeho obidvoch stranách a po hlave, pričom sa najmä v okolí úst rozvetvuje. Tieto kanáliky sa nachádzajú aj okolo očí. Vo vnútri kanálikov sú v ich hornej časti zmyslové bunky nazývané neuromasty. Tie majú pohyblivé riasy registrujúce tlaky, ktoré sa ne prenášajú z okolitej tekutiny, v ktorej sa vznášajú. Takto získané informácie sú predávané do mozgu pomocou takzvaných aferentných (dostredivých) nervových vlákien. Lymfa sprostredkováva prenos tlakových vibrácii z okolitého prostredia až k neuromastom. Tento systém hrá úlohu rovnovážneho stabilizátora, lebo zaznamenáva rozdielne tlaky na oboch stranách ryby. Žralokovi bočná čiara pomáha odhaliť rybu odpočívajúcu v úkryte, ktorú prezradí tlkot srdca a to zmenami tlakových vĺn šíriacich sa vo vode. Tomuto zmyslu sa niekedy hovorí aj „hmat na diaľku“. Predpokladá sa, že predstavuje prechodný zmysel medzi hmatom a sluchom.

3.3.5.4  Lorenziniho ampule

Špeciálnym zmyslovým orgánom nachádzajúcim sa na hlave sú Lorenziniho ampule slúžiace na zisťovanie slabého elektrického poľa, ktoré vysielajú telá iných rýb. Žraloky majú v koži ukryté citlivé bunky nesúce meno talianskeho anatóma Lorenziniho, ktorý ich opísal. Majú podobu ampuliek a kanálikmi sú spojené s povrchom pokožky na hlave a pod ústami. Vďaka vnímačom elektrického poľa žraloky určujú polohu koristi a orientujú sa v magnetickom poli. Lorenziniho ampule, ktoré sú umiestnené pod rypákom žraloka, majú v živočíšnej ríši úplne ojedinelé detekčné vlastnosti a hrajú viac úloh. Lorenziniho ampule sú detektory tepelných a vibračných zmien a zaznamenávajú aj zmeny slanosti, kontaktného tlaku aj nepatrné zmeny elektrického poľa.

Táto schopnosť nie je menej významná ako ostatné zmysly a mohla by vysvetľovať spôsob priestorovej orientácie žralokov tak, ako i sťahovavé návyky niektorých druhov žralokov, napr. pri migrácii za rozmnožovaním. Tento orgán veľmi pravdepodobne nahrádza zrak, keď má pri útoku vo vzdialenosti niekoľko desiatok centimetrov zakryté oko žmurkou alebo keď pootočí očnou guľou dozadu. Pokusy dokázali, že žralok môže odhaliť korisť i v úplnej tme alebo zahrabanú do piesku.

3.3.5.5  Zrak

Viditeľnosť pod vodou je obmedzená len na 20 metrov. Ich oko je porovnateľné s okom vyšších stavovcov vrátane človeka. Jediný rozdiel spočíva v tom, že ich takmer guľovitá šošovka nemení tvar a neprispôsobuje sa svetelným podmienkam. Svetlo sa žralokom odráža od zrkadlovitých platničiek - tapetum, vďaka čomu sa v morskom prostredí, kde je svetlo tlmené a rozptýlené, účinnosť zraku zvyšuje. Sietnica žralokov obsahuje vrstvu pigmentových buniek a pripomína sietnicu mačiek. V plytkých vodách musí žralok vidieť aj pod seba do tmy, aj hore proti svetlu. Bunky oka reagujú na každej polovici očnej gule odlišne. Niektoré druhy žralokov majú viečka pohyblivé, iné nie. Žraloky radu Carcharhiniformes majú aj tretie, vnútorné pohyblivé viečko, tzv. žmurku, ktorá im chráni oko pred nárazmi. Pri slabom svetle sú oči žraloka asi 10-krát citlivejšie než ľudské oči. (obrázok 4)

3.3.5.6  Hmat

Žraloky majú na koži množstvo malých zubov, ktoré a nazývajú tiež plakoidné šupiny a spôsobujú, že ich koža je veľmi drsná. Základ kožných zubov tvorí dentín pokrytý tvrdou vrstvou emailu. Sú zásobené cievami a nervami rovnako ako zuby na čeľustiach; v koži sú uchytené koreňmi a ich jedinou zvonka viditeľnou časťou je korunka. zuby smerujú dozadu, čím zlepšujú hydrodynamické vlastnosti žraločieho tela a ustavične sa obmieňajú. Ich tvar je druhovo premenlivý, a tak slúžia ako spoľahlivý rozlišovací znak. Žraločia koža s plakoidnými šupinami sa nazýva šagrén. Plakoidná šupina žraloka pripomína štruktúrou zub.

3.3.5.7  Zmyslové dutiny – chuťové bradavky na chrbte

Žralok má k dispozícii ešte ďalšie, svojou skladbou celkom mimoriadne orgány, ktorým sa hovorí zmyslové dutiny alebo voľné neuromasty. Sú v úzkom vzťahu s plakoidnými šupinami a sú rozdelené po celej dĺžke tela od hlavy až po chvost. Každá s týchto dutiniek vzniká tak, že sa dve priľahlé, od ostatných sa odlišujúce šupiny vzájomne prekrývajú, pričom medzi sebou túto drobnú dutinku ohraničujú. Tieto dutiny nachádzame častejšie u žralokov z hlbokých morí, teda u pelagických druhov. Vo vnútri každej dutinky je bradavka a jedna veľká senzitívna bunka. Je zaujímavé, že celé toto usporiadanie je úplne totožné s chuťovými bradavkami a bunkami, ktoré vytvárajú u človeka aj ostatných živočíchov na jazyku orgány chuti. V priebehu evolúcie sa genetická výbava žraloka obohatila o tento detektor, ktorý mu otvoril nové možnosti pre lov. Detekčná vzdialenosť zmyslových dutín je zrovnateľná s citlivosťou bočnej čiary - činí teda radovo niekoľko sto metrov.

3.3.6  Oporná a pohybová sústava

3.3.6.1  Kostra

Kostra žralokov je chrupavkovitá a môže byt spevnená minerálnymi látkami. Zmeny sa udiali  na chorde. Tá síce prechádza celým telom, ale okolo nej sa začínajú vytvárať chrupavkovité stavce, ktoré sú ešte neúplné.

3.3.6.2  Telo

Telo žralokov sa skladá z hlavy, trupu a končatín(plutiev). V tele dominuje mohutný bočný sval, ktorý tvoria myoméry. Plutvy sú zároveň pohybovým ústrojom. Patria sem nepárové plutvy: chvostová(horný lalok má väčší ako spodný a je najdôležitejšia na pohyb), chrbtová(pre žraloky typická), análna a párové plutvy : hrudné(prsné) a brušné plutvy (obrázok 5 ).

3.3.7  Pohlavná sústava

U žralokov dochádza k vnútornému oplodneniu. Vývin je priamy a väčšina žralokov je živorodá, ale nájdu sa aj vajcorodé alebo vajcoživorodé druhy. Žraloky sú oddeleného pohlavia.

3.3.7.1  Pohlavný akt

Párenie žralokov je mimoriadne násilná a dramatická scéna. Žraloky sa pária takmer vždy v noci a zvyčajne vo väčších hĺbkach. Zopár zriedkavých výjavov, ktoré sa podarilo potápačom pozorovať v neveľkých hĺbkach a za denného svetla, pravdepodobne patrilo len k predohrám párenia.

Samotný akt párenia môže trvať od niekoľkých sekúnd po niekoľko hodín a mnohé samice majú po ňom množstvo jaziev na chrbte, na bokoch a na prsných plutvách. Samec nabáda samicu k páreniu tak, že jej zatne zuby do prsnej plutvy. Samec má na tele výrastky, ktorými počas párenia samicu niekoľkokrát zraní. Rany sa nikdy poriadne nezahoja.

Samce majú osobitný kopulačný orgán (pterygopód), ktorý vzniká premenou zadného okraja brušných plutiev. Oplodnenie je vždy vnútorné. Pterygopód nie je priamo spojený so semenníkmi, ktoré sa nachádzajú v brušnej dutine. Urogenitálne papily privedú spermie na úroveň pohlavného otvoru, odkiaľ putujú do osobitnej žľazy, ktorá sa nachádza pri báze brušných plutiev a ústi pri začiatku pterygopódu. Pri párení preniká do tela samice len jeden pterygopód. Jeho koniec sa rozšíri a vystúpia z neho malé chrupkovité háčiky, tŕne alebo ostrohy, ktoré slúžia na uchytenie pterygopódu.

Základným krokom na zaistenie podielu na otcovstve je odstránenie spermií rivalov. Samec žraloka má na to vlastný spôsob. V pohlavnom orgáne – zdvojenom penise má dva kanály, jedným vstrekne do samice silný prúd morskej vody, ktorý vypláchne spermie z predchádzajúceho párenia a druhým kanálom vstrekne vlastné. Zabezpečí tak, že potomstvo bude nositeľom jeho génov. Samozrejme, ak nejaký iný samec nevypláchne aj jeho spermie.
Existujú aj druhy žralokov, ktorých samice si po oplodnení odložia nadbytočné spermie na ďalšiu várku zrelých vajíčok. V tele sa tak môžu vyvíjať dve generácie potomstva.

3.3.7.2  Mláďatá

Samice vrhajú 4-14 mláďat, ktoré merajú 1,2 metra, niekedy aj viac. Malý žralok vždy prichádza na svet hlavičkou, lebo inak by vážne poškodil telo matky plakoidnými šupinami. Podľa spôsobu rozmnožovania sa delia žraloky na tri skupiny:

3.3.7.2.1 Vajcorodé

Vajcorodé (oviparné) druhy kladú vajíčka, zvyčajne značných rozmerov, priamo do vody. Vajíčka žralokov rodu Scyliorhinus majú odolný rohovinový obal (ootéku), ktorým sa prichytávajú na morské dno. Medzi vajcorodé žraloky patria aj Heterodontiformes a niektoré Orextolobiformes. Ootéka vajíčka žraloka Heterodontus portusjacksoni má tvar špirálovitého kužeľa dlhého asi 15 centimetrov a samica ho priam „nastrkuje“ do skalnej pukliny. Po určitom čase sa z neho vyliahne malý žralok.

3.3.7.2.2 Vajcoživorodé

Vajcoživorodé (oviviviparné) žraloky sa tiež rozmnožujú vajíčkami, zárodky sa však vyvíjajú v tele samice a súčasne s kladením vajíčok sa z nich liahnu mladé žraloky. Zdá sa, že medzi živorodými a vajcoživorodými druhmi prevládajú žraloky žijúce pri dne (bentické), zatiaľ čo druhy vodného stĺpca (pelagické) sú prevažne živorodé (viviparné). Samice rozličných druhov rodia od dvoch až štyroch do niekoľko desiatok mláďat, ktoré sa v ich tele vyvíjajú dlhšie ako rok. Zárodky živorodých žralokov sa vyvíjajú v maternici samice, sú vyživované placentou a rodia sa úplne vyvinuté.

3.3.7.2.3 Oofágia

Niektoré druhy rodu Alopias, ale aj Isurus paucus či mako sa vyznačujú zvláštnym spôsobom vývinu, ktorý sa nazýva oofágia - tento jav sa označuje aj ako vnútromaternicový kanibalizmus. Embryá sa už v tele matky kŕmia neoplodnenými vajíčkami a svojimi súrodencami. Vnútri maternice žraločej samice sa z vajíčka vyliahne malý žralok a prvorodený potom zje všetky ostatné vajíčka i so svojimi súrodencami. To má za výsledok, že sa zvyčajne rodí len jeden alebo dva plne vyvinuté jedince. Dravosť niektorých embryí je nevídaná a v jednom prípade zárodok údajne pohrýzol výskumníka, ktorý pitval žraločiu samicu.

3.3.8  Osmoregulácia

Osmoregulácia je súbor biologických procesov, ktorými si vodné živočíchy udržiavajú rovnováhu medzi koncentráciou svojho vnútorného prostredia a koncentráciou vonkajšieho prostredia. Keď majú dve prostredia oddelené biologickou membránou rozdielnu koncentráciu solí, voda preniká difúziou z redšieho prostredia do hustejšieho, až kým sa koncentrácie nevyrovnajú. Tento jav sa nazýva osmóza. Keby morské ryby alebo žraloky, ktoré žijú v hustejšom prostredí, ako je ich vnútorné prostredie, nemali osmoregulačnú sústavu, zahynuli by na dehydratáciu (vysušenie) organizmu. Ryby si stratu vody vyrovnávajú jej prijímaním: sú odsúdené piť morskú vodu, v ktorej žijú. Naproti tomu žraloky si udržiavajú vnútornú rovnováhu dômyselnou osmoregulačnou sústavou: v krvi sa im ukladá močovina, ktorá spolu s oxidom trimetylamínu vyrovnáva osmotický tlak medzi ich vnútorným prostredím a okolím. Žraloky, ktoré dokážu žiť aj v sladkej vode, majú v krvi oveľa nižšiu koncentráciu týchto dusíkatých látok.

3.4  Lov a taktika

Hlavnou korisťou žraloka modrého sú tulene, uškatce, delfíny, veľké ryby a drsnokožce, nepohrdne však nijakým veľkým živočíchom, ktorého sa mu podarí uloviť. Po zdrvujúcom prvom údere sa na istý čas stiahne do úzadia a počká, kým korisť zoslabne. Potom sa vráti a v bezpečí sa nažerie. Úplná väčšina žralokov loví samotársky. Stáva sa, že krv po rozptýlení vo vode priláka k lovcovi a jeho obeti ďalšie žraloky, z ktorých si každý utrhne svoj diel. V súčasnosti neexistuje štúdia o tom, koľko potravy spotrebuje žralok za jeden deň. Je ale známe, že jej množstvo závisí od teploty vody a od toho, koľko vhodnej koristi sa v okolí žraloka práve nachádza. Zdá sa, že loví každú korisť, na ktorú narazí, bez ohľadu na to či pred chvíľou zožral rovnako veľkú porciu. Len čo ich osobitne vyvinuté zmysly informujú o blízkosti koristi, nehlučne sa vydajú za ňou. Niektoré žraloky lovia len raz za 6 týždňov.

Žraloky niekedy krúžia okolo stáda rýb čoraz rýchlejšie a tesnejšie, a nútia ich tak nahustiť sa v malom priestore. Potom bičujú vodu chvostovou plutvou, aby ich omráčili, alebo sa ich zmocňujú priamo s otvorenou papuľou. Ak je ich korisť väčšia, žralok sa o ňu oprie rypákom, zakloní hlavu dozadu a uchopí ju spodnou čeľusťou. Niekoľkými myknutiami hlavy korisť roztrhá a potom prehltne.

Niektoré druhy žralokov sa koristi zmocňujú nasávaním. Hrubými okrajmi úst sa pritlačia na okraje dutiny, v ktorej sa ukrýva korisť, a prudko nasajú vodu aj s ňou. Teritórium si bránia iba útesové žraloky. Pokusy zamerané na správanie žralokov sivých, ukázali, že prítomnosť pozorovateľa v teritóriu chápe domáci žralok ako ohrozenie. Začína sa správať agresívne a zvláštnym spôsobom plávania sa pokúša nepriateľa zastrašiť (obrázok 6). Napne chrbát, nadvihne rypák a prsné plutvy spustí nadol. Ak narušiteľ neustúpi, napokon ho napadne bez ohľadu na to, či je ním človek alebo živočích. Žralok má stratégiu lovu. Zospodu sa priblíži k obeti a vyhryzne z nej veľký kus mäsa. Potom sa vzdiali a čaká, až korisť vykrváca, alebo aspoň výrazne zoslabne. Až potom ju dorazí. Preto sa často stáva, že keď napadne človeka, ten prežije – hoci s ťažkým zranením, napríklad s odhryznutou končatinou. Keď totiž žralok zistí, koho napadol, už sa druhýkrát k útoku nevráti. Existujú aj iné druhy lovu dravých žralokov. Austrálsky žralok rodu Squatina leží na morskom dne a chniape po rybách plávajúcich okolo. Nie je maskovaný len sfarbením, ale splošteným telom a veľkými krídlovitými prsnými a brušnými plutvami sa nápadne podobá na neškodnú raju. To mu uľahčuje lov. Žraloky brazílske (Isistius brasiliensis), žijúce v tropických vodách Altantického oceánu, trhajú z tiel obete celé kusy mäsa. Tieto pol metra dlhé svetielkujúce žraloky majú v spodnej čeľusti veľmi ostré trojuholníkovité zuby – vzhľadom na veľkosť tela najväčšie zo všetkých žralokov a niekoľko radov menších zubov v hornej čeľusti. Zahryznú sa do bokov a chrbtov veľrýb alebo delfínov a krútením sa snažia vytrhnúť kus mäsa. Svetielkovanie žralokov môže byť spôsob, ako navnadiť veľké ryby, aby zaútočili na domnelú korisť. Ak sa nechajú oklamať, samy sa stávajú obeťou žraloka.

3.5  Čestní zástupcovia

Existuje okolo 450 druhov žralokov. Od najmenšieho – trpasličieho, ktorý je dlhý necelých 10cm, až po obrovského veľrybieho žraloka, ktorý dosahuje dĺžku až 15m. Všetky sú nesmierne zaujímavé, ale ak by som vám mala predstaviť všetkých 450, trvalo by to večnosť. Preto som vybrala len pár, ktoré považujem za najzaujímavejšie.

3.5.1  Žralok MAKO (Isurus oxyrinchus)

Maximálna dĺžka, ktorú dosahuje vo voľnej prírode je 4m. Tieto žraloky sú veľmi dobrý plavci a lovia vo veľkej rýchlosti. Musia vyvinúť veľké zrýchlenie aby ulovili rýchlo plávajúce ryby. Majú nádherne tvarované, extrémne aerodynamické, výrazne pretiahnuté, vretenovité telo s dlhou špicatou hlavou a kužeľovitým končitým rypákom. Má 5 žiabrových štrbín, uložené sú pred prsnou plutvou. Zuby oboch čeľustí sú veľmi štíhle, končité s hladkými okrajmi, bez bočných vrúbkov na základni. Má dve chrbtové plutvy. Prvá sa nachádza za pripojením prsných plutiev, druhá je oveľa menšia. Výskyt tohto druhu bol dokázaný v tropickom Indickom a Tichom oceáne a okolo Kuby. Vyskytuje sa asi vo väčšine tropických morí. Je to žralok otvoreného mora, plytkým vodám sa vyhýba. Zdržiava sa zväčša tesne pod hladinou, odkiaľ ako dobrý plavec prenasleduje svoju korisť, pričom sa neraz vymršťuje aj vysoko do vzduchu.
Mako rýchly alebo žralok mako je pravdepodobne najrýchlejší druh drsnokožca na svete. Pri prenasledovaní koristi (alebo keď je chytený na udicu) vyskakuje nad hladinu, pričom prekonáva niekoľkonásobok vlastnej dĺžky.

3.5.2  Žralok volánikový  (Chlamydoselachus anguineus)

V Japonsku objavili zriedkavo videný druh žraloka, ktorý žije v hĺbke 600 a viac metrov pod hladinou. Primitívny žralok bol chytený a odfotený v japonskom morskom parku Awashima južne od Tokia na základe telefonátu rybára. Ten tvrdil, že videl zvláštne vyzerajúce monštrum, podobné úhorovi s ostrými zubami. Po odchyte sa ukázalo, že išlo o prehistorický druh žraloka, ktorého hneď označili za "žijúcu fosíliu" a ktorý svoju podobu za celé milióny rokov zmenil iba minimálne. Odborníci neskôr 1,6 metrov dlhého tvora identifikovali ako zvláštny druh hlbokomorského žraloka. V tomto prípade išlo o žraloka volánikového nazývaného aj žralok úhorovitý. Keď žraloka vpustili do jedného z ohraničených vodných plôch parku, bol v zlej kondícii. Následne vznikol videozáznam, ktorý zachytáva aj to, ako žralok cerí čeľuste. Podarilo sa vytvoriť veľmi zriedkavé záznamy. Tieto žraloky totiž žijú v hĺbke od 600 do tisíc metrov pod hladinou, čo je hlbšie, ako sa kedy človeku podarilo dostať. Aj preto sa domnieva, že sa žralok cítil zle. Je to totiž druh, ktorý vyhľadáva studené vody, aké na plytčine nie sú. Žralok po niekoľkých hodinách v zajatí uhynul. Tento druh žraloka žije zväčša vo vodách Atlantického, Tichého alebo Indického oceánu, živí sa veľkými živočíchmi vrátane iných žralokov, niekedy ich iba prehĺta. Chutia mu napríklad aj ryby a chobotnice. Meria zväčša 1,8 metra, dožíva sa asi 25 rokov. Niekedy takýto žralok uviazne v rybárskych sieťach, vidieť ho však živého je veľká vzácnosť. Jeho telo zdobí najčastejšie hnedá, červená a biela farba. Je schopný mať dve až dvanásť mláďat. Nájdené fosílie žraloka volánikového dokumentujú, že žil už pred päťdesiatimi miliónmi rokov.

3.5.3  Žralok modrý (Charcharodon charcharias)

Žralok modrý je žralok z čeľade Lamnidae. Niekedy sa označuje chybne ako „žralok biely“ alebo „veľký biely žralok“, čo je doslovný preklad jeho anglického mena. Podobne ako ostatné žraloky z jeho čeľade, udržiava si nezvyčajne vysokú teplotu svalov, čo mu umožňuje dosahovať pri plávaní vyššie výkony. Vďaka veľkým trojuholníkovitým zubom s pílkovitým okrajom je žralok modrý vynikajúco vyzbrojený na rezanie a trhanie mäsa koristi. V niektorých situáciách pláva s vycerenými zubami, čím dáva svojim súkmeňovcom a všetkým rivalom jasne najavo, aby sa radšej stiahli do úzadia a nesnažili sa súťažiť s ním o získanie potravy a narúšať jeho osobný priestor. Postavenie v rebríčku, najmä dominanciu, dáva najavo osobitým spôsobom plávania. Modrý žralok, taktiež nazývaný zabijak, alebo biela smrť, je asi najnebezpečnejší zo všetkých žralokov. Apetít týchto tvorov je legendárny. Žralok modrý predstavuje akýsi vzor žraloka, k čomu výdatne prispela najmä jeho zlá povesť.

Všetky údaje o žralokoch sú v štádiu presnejšieho zisťovania a neustále sa menia. Pre jeho veľkosť, vzácny výskyt a nemožnosť chovať v zajatí ešte stále nie sú zodpovedané otázky, aká je jeho početnosť, ako sa pári a koľko rokov sa dožíva. To všetko môžu biológovia zatiaľ iba odhadovať. Len nedávno vyšlo najavo, že žraloky modré sú vajcoživorodé a predpokladá sa, že ich zárodky sa vyživujú oofagicky. Odhaduje sa, že žraloky sú pohlavne dospelé asi v 9 – 10 roku života a gravidita trvá skoro rok. Vek, ktorého sa tieto stvorenia dožívajú, odhadujú jedni vedci len na 27 rokov, iní zas tvrdia, že sa dožíva aj 100 rokov. Všetko môže byť v skutočnosti iné.

Žralok modrý žije samotárskym životom a obľubuje rozľahlé priestory, hoci z času na čas ho možno pozorovať aj v malých skupinkách okolo zdochlín veľrýb alebo v blízkosti tuleňov či uškatcov. Týchto „ľudožrútov“ možno stretnúť na otvorenom mori, ale aj v blízkosti pobrežia. Žraloky modré sú nebezpečné, pretože napádajú kúpajúcich sa a potápačov. Živí sa rybami, morskými korytnačkami, delfínmi, tuleňmi, ale aj rôznymi odpadkami z lodí a kanalizácie. Priemerná dĺžka je 8m a hmotnosť do 3 ton.

Žralok modrý je rozšírený prakticky po celej zemeguli. Zaznamenali ho vo všetkých oceánoch, uprednostňuje však vody mierneho pásma. Pomerne hojný je v Stredozemnom mori. Vyskytuje sa však najmä pri severoamerických brehoch. V trópoch je zriedkavý a zdržiava sa v hlbších vodách. Najväčší spoľahlivo odmeraný a odvážený jedinec žraloka modrého, ktorý bol ulovený v roku 1945 pri Kube, dosahoval dĺžku 6,4m a hmotnosť 3,2 tony. Predpokladá sa však, že žraloky modré môžu dorastať až do dĺžky osem metrov. Vďaka torpédovému tvaru tela a mocnej chvostovej plutve je vynikajúcim plavcom. Pri love uškatcov a tuleňov, ktoré ich môžu vážne poraniť na rypáku, používajú osobitnú stratégiu: útočia vždy znenazdajky a veľmi surovo, najčastejšie zozadu alebo zospodu, nikdy však nie spredu. Prvým uhryznutím korisť, ktorá krváca, oslabia, potom sa k nej vrátia a v pokoji ju zožerú. Rybári ho nemajú radi, lebo im prekáža pri love a neraz potrhá siete aby sa dostal ku koristi.

3.5.4  Žralok belavý (Carcharhinus leucas)

Má dve chrbtové plutvy bez ostňov, päť párov žiabrových štrbín a prúdnicovité telo. Patrí medzi neveľa druhov žralokov, ktoré často plávajú proti prúdu riek - jedného jedinca objavili v Amazonke až 3000 kilometrov od mora. Živí sa nezvyčajne rozmanitou potravou od bezstavovcov cez ryby a žraloky až po cicavce, pričom požiera aj mladé jedince vlastného druhu. Patrí medzi najnebezpečnejšie žraloky na svete; je zaznamenané veľké množstvo nielen vyprovokovaných, ale aj nevyprovokovaných útokov na človeka. (obrázok 10)
V porovnaní so žralokom modrým má len 250 kg a dorastá do dĺžky 2 metre.

3.5.5  Žralok tigrí (Galeocerdo cuvier)
Obvod má ako byvol, apetít ako grizly a pruhy ako tiger. Keď zaútočí, tak s fenomenálnou silou. Meno má podľa pruhov na chrbte a má silné telo a tupý nos. Dorastá do dĺžky štyri metre a váži takmer tonu. Je to teplovodný predátor, ktorý osídľuje vody Ameriky. Tento zabijak je schopný uloviť najväčšiu a najodolnejšiu korisť  ako je napríklad korytnačí pancier, ktorý bez problémov prehryzne. Úspešný je najmä preto, lebo žere takmer všetko - živé, či mŕtve. Jeho citlivé zmysly cítia vo vode krv na vzdialenosť  päťsto metrov. Tieto veľké žraloky obývajú otvorené moria i pobrežné plytčiny. Rovnako pohodlne ako v tristo metrovej hĺbke sa cíti aj v trojmetrovej. Medzi korisť obvykle patria morské vtáky, ryby, korytnačky, tulene a spolu so žralokom modrým považujú človeka za svoju potravu. Iné žraloky zaútočia prevažne na surfistov, pretože vyzerajú ako tulene, no následne po svojom uhryznutí  povolia zovretie.

3.5.6  Žralok citrónový (Negaprion brevirostris)

Patrí do čeľade Carcharhinidae. Dobre znáša chov v zajatí, preto patrí medzi najlepšie preskúmané druhy svojej čeľade. Vie veľmi silno uhryznúť, a keď je vyprovokovaný, zaútočí aj na človeka. Sfarbením je žltkastý alebo svetlohnedý, má veľké plutvy a tupo zakončený rypák. Je prispôsobený životu v brakických vodách a v oblastiach s nízkym obsahom kyslíka. Dospelé jedince sú najaktívnejšie v noci, zatiaľ čo mladé cez deň. Mladé žraloky sa veľmi často zhlukujú do veľkých stád, kým dospelé lovia samotársky. V oblasti rozmnožovania týchto rýb je veľa nejasností. Pri žralokoch citrónových je rovnako ako pri ďalších druhoch žralokov dominantný samec a samica často utŕži počas párenia početné bolestivé uhryznutia. Mláďatá nejaký čas zotrvávajú pri dne a potom pretrhnú šnúru spájajúcu so žĺtkovým vakom. Hoci zatiaľ bolo preukázaných iba 6 útokov na človeka týmto žralokom, môžeme tento druh považovať za veľmi nebezpečný. Žralok citrónový vylučuje moč celým telom, preto nemá chutné mäso.

3.5.7  Žralok kladivohlavý (Sphyrna molarran)

Nazýva sa aj žralok mlatkohlavý alebo sfirnovitý. Má pretiahnuté, vretenovité telo s bočne rozšírenou, kladivovitou hlavou. Oči a nozdry má na bokoch „kladiva“. Má 5 malých žiabrových štrbín. Zuby sú široké, trojuholníkové, so šikmým hrotom. Má 2 chrbtové plutvy, prvá je veľká a trojuholníková, leží bezprostredne za prsnými plutvami, druhá je malá. Je rozšírený po celom svete, v teplých až mierne teplých moriach. Vyskytuje sa v severovýchodnom Atlantiku od Portugalska po Senegal, niekedy až po Lamanšský prieliv. Preniká na pobrežie Walesu a dokonca aj Škótska. Sú to obratní a zdatní plavci, ktorí v letných mesiacoch migrujú Atlantikom na sever.

Na miestach, kde žraloky kladivohlavé preniknú do plytších pobrežných vôd, sú agresívne a ohrozujú kúpajúcich sa a športových potápačov. O týchto žralokoch vedci nemajú veľa informácií. Sú to veľmi nebezpečné žraloky. Keď sa potápači nepozorovane priblížia k tomuto žralokovi, pri jeho kŕmení a chytia sa ho za chrbtovú plutvu, žralok ich z doposiaľ nezistených príčin nezožerie, ale povozí.

3.5.8  Žralok líščí (Alopias vulpinus)
Vyskytuje sa v tropických a subtropických moriach a pláva blízko pri hladine. Má asi 7,5 metra a hmotnosť len pol tony. Líščí sa volá preto, lebo má atypicky dlhú hornú časť chvostovej plutvy. Okrem toho má aj dosť veľké prsné plutvy. Sfarbenie tohto žraloka je rôzne – šedé, modrošedé, hnedošedé niekedy až dočervena s kovovým leskom. Tento žralok je dravý. (obrázok 14)

3.5.9  Žralok pieskový (Carcharhinus leucas)

Má pretiahnuté silné telo s malou, trocha sploštenou hlavou. Má malé, okrúhle oči bez žmurky. V oboch čeľustiach má nápadné dlhé, kopijovité zuby s hladkým okrajom a s malým vrúbkom na oboch stranách. Maximálna dĺžka, ktorú dosahuje je 3,5m. Žije v teplých moriach, hlavne v subtropických vodách. Zvyčajne sa zdržiava nad pieskovým dnom, najmä nad hĺbkou 70m. Tento žralok si dokáže naplniť žalúdok zhltnutým vzduchom, čím sa nadľahčí a zabráni tak aj bez plávacích pohybov poklesu na dno. (obrázok 15)

3.5.10  Žralok veľrybí (Rhincodon typus)

Nazývaný je tiež žralok obrovský. Tento obrí žralok dosahuje dĺžku až 20m. Napriek svojmu hrozivému výzoru je však pre človeka celkom neškodný. Živí sa takmer výlučne planktónom, ktorý filtruje žiabrovým aparátom. Má koncové ústa (čo je medzi žralokmi dosť nezvyčajné) a hoci jeho ústny otvor dosahuje šírku vyše metra, čeľuste má vyzbrojené iba drobnými zúbkami. Zvyčajne pláva pomaly blízko pod hladinou, pričom zbiera potravu. Pozorovali ho však aj vo zvislej polohe, keď do veľkých úst naberal potravu ako do obrovského kýbľa. V oblastiach, kde je množstvo planktónu, niekedy vytvára veľké zoskupenia, inak však žije samotársky. O rozmnožovaní a migráciách žraloka veľrybieho po tropických oceánoch sa toho veľa nevie. Tieto žraloky zväčša plávajú osamote, ale boli pozorovaní aj v skupinkách piatich až šiestich žralokov. Žralok veľrybí je v súčasnosti najväčším plutvovcom na svete, pláva pomaly a živí sa planktónom. Na modrozelenom tele má bledé škvrny a výrazné pozdĺžne hrebene. Žralok veľrybí získava potravu nasávaním. Niekedy zdvihne hlavu nad hladinu a potom sa s otvorenými ústami rýchlo ponorí. Do úst sa mu začne prudko naberať voda, pričom prúd so sebou strháva planktón či ryby, ktoré sa zachytávajú na žiabrach. Takýmto spôsobom si dokáže zabezpečiť veľké množstvo potravy. (obrázok 16)

3.6  Žraloky a človek

Počas storočí vznikali kontakty medzi ľuďmi a žralokmi, medzi rybármi. V tejto dobe sa veľa žralokov chytá pre mäso a predáva sa v supermarketoch. V osemnástom storočí naturalista Carl Linnaeus založil nadáciu pre vedeckú štúdiu žralokov. Vytvoril aj zoznam kategórii rôznych druhov žralokov. Vedecká štúdia žralokov sa uberá dvoma smermi. Žraloky sa skúmajú v otvorenom oceáne a v zajatí. Obe stratégie majú chyby. Žraloky v zajatí sa síce dajú lepšie pozorovať, ale mnohé z nich neprežijú. Vo voľnej prírode sa zas ťažšie hľadajú a je to samozrejme nebezpečnejšie. Veľa o nich nevieme a to je škoda.

3.6.1  Útoky žralokov na človeka

Žraloky predstavujú pre človeka reálne nebezpečenstvo pri jeho pobyte v mori. V niektorých oblastiach ako na Kalifornskom pobreží, na austrálskych plážach alebo na juhoafrickom pobreží je toto nebezpečenstvo trvalé. Plavcov to však neodradzuje a často vedome porušujú zákony o plávaní. Žraločie útoky však stále pribúdajú aj na takých miestach, kde by sme to ešte donedávna nečakali a to z dôvodov: neustále sa zvyšuje počet turistov, zmenšuje sa počet potravy pre žralokov rybolovom, zväčšuje sa organické znečistenie vôd, čo žraloky priťahuje, pribúda neposlušnosť ľudí v rešpektovaní zákazov a podobne.

Útoky žralokov sa rozdeľujú na dva druhy a to fatálne, kde dochádza k trhaniu mäsa a končatín s cieľom nažrať sa pričom prichádza nevyhnutná smrť v 95 % prípadov a skúšobné útoky, pri ktorých dochádza iba k „ľahkým“ uhryznutiam – vtedy sa žralok pravdepodobne pomýlil. ( obrázky 17 – 19)
Za rok je človek napadnutý žralokom priemerne 70 – 100 krát., z toho je 5 – 15 útokov smrteľných. Najviac útokov na jednom mieste bolo v Juhoafrickej republike, a to 5 smrteľných za 3 mesiace.

Ľudia si myslia, že ide o krvilačné stroje na zabíjanie. Žraloky sú vykresľované ako útočné zvieratá. Podľa všetkého im však ľudské mäso vôbec nechutí. Pri každom útoku na človeka ide iba o pomýlenie so zvieraťom, prípadne o sebaobranu. Údaje o útokoch žralokov na nás ľudí sa rôznia aj preto, že samozrejme pribúdajú. Dodnes od roku 1580 bolo zaznamenaných niečo cez 2000 žraločích útokov, z toho menej než štvrtina smrteľných. Najviac usmrtených ľudí pochádza z USA a najviac obetí má na svedomí žralok modrý. Na druhom mieste je žralok tigrí, na treťom belavý. Na porovnanie je podľa štatistík rovnako bežné usmrtenie aligátorom a bežnejšie ako smrť spôsobená žralokom je napr. smrť spôsobená bleskom či tornádom.
Aj keď na nás žraloky útočili, útočia a ani s tým neprestanú, oveľa horšie sa k nim správame my ľudia.

3.6.2  Zabíjanie žralokov

Zatiaľ čo žraloky zabijú 70 – 100 ľudí, čo je jeden rok, človek vyhubí približne 100 miliónov týchto krásnych tvorov. A potom hovorme o tom, kto je tu chladnokrvný zabijak. Určite tu nejde o pomstu za zavraždených ľudí, ale sú tu isté dôvody, pre ktoré tieto drsnokožce lovíme. Tieto príčiny sa však len tak ľahko neodstránia. Ľudia žraloky lovia a zabíjajú pre ten istý dôvod, pre aký zabíjajú aj iné tvory – pre úžitok. Existujú však aj športoví rybári, ktorí žralokov zabijú alebo im inak ublížia a hodia ich späť do mora.

Samozrejme, aj tak prevažujú ľudia, ktorý chcú zo žralokov niečo získať a to: žraločie plutvy na chutnú žraločiu polievku, žraločie zuby a čeľuste na šperky, suveníry a rôzne ozdobné predmety, žraločiu kožu na peňaženky, opasky na všeličo iné, žraločie chrupavky na lekárske účely, žraločiu pečeň s vysokým obsahom oleja na kozmetické účely a a v neposlednom rade chutné žraločie mäso, ktoré obsahuje 0,8 % močoviny, čo je niekoľkonásobne viac ako u ostatných rýb. Žraločie plutvy lovci často žralokom odrežú a hodia ich spať do mora. Žralok je tak nútený popasovať sa so životom bez plutiev, často sa to ale nepodarí a prichádza smrť.

4  Vlastná práca

Venovala som sa problematike žralokov, všetky informácie, s ktorými som pracovala boli takpovediac z druhej ruky, keďže som so žralokmi do styku osobne neprišla. Aj tak si myslím, že sú natoľko dôveryhodné, že sa na ne dá spoľahnúť. Aj keď som už pred napísaním práce o žralokoch vedela toho dosť veľa, aj pri ďalšom skúmaní týchto tvorov som prišla na nové zaujímavé fakty. Svedčí to o tom, že tieto stvorenie nebudú nikdy preskúmané natoľko, aby sme sa už nemali čo nové dozvedieť. Vo vlastnej práci som sa rozhodla zodpovedať pár otázok, ktoré mi položili priatelia ohľadom žralokov. Takto som zistila, že táto téma nezaujímajú iba mňa, ale aj bežných ľudí. Otázky boli natoľko zaujímavé, že odpovede na ne zaujmú každého.

Existujú dnes žraloky s veľkosťou 20 metrov, aké som videl vo filme Čeľuste?

Žraloky ako bol slávny filmový Megalodon už dnes neexistujú. Avšak, jeho meno a podoba nebola len tak náhodná. Jeho podobizeň bola podnietená skutočnými faktami o žralokovi, ktorý kedysi brázdil vody našej planéty. Žil asi pred 65 miliónmi rokov, ale už vyhynul.  Najväčší dravý žralok, ktorý môže plávať v našich oceánoch dnes má 6 – 7 metrov. Nevylučuje sa, že môžu exitovať aj väčšie jedince. Samozrejme, žralok veľký asi 20 metrov (žralok obrovský) ešte existuje, ale nie je dravý, teda ani nebezpečný pre ľudstvo.

Na čo majú žraloky zdvojený penis?

Žraločie samce majú kopulačný orgán prispôsobený nato, aby si zaistili prenos svojej vlastnej genetickej informácie. V prvej fáze párenia vsunú svoj penis a vstreknú do otvoru samice slanú vodu, aby vypláchli spermie protivníka. Vytiahnutím a následným vsunutím druhej časti penisu vstreknú svoje vlastné spermie – svoju genetickú informáciu. Takto si chce žraločí samec zabezpečiť, aby malé žraloky mali práve jeho gény. To sa však nemusí stať, ak po ňom  príde nejaký iný žralok. V tomto prípade posledný vyhráva.

Koľko rokov sa dožívajú žraloky?

Nedá sa to povedať presne, pretože existuje množstvo žraločích druhov. Udáva sa, že napr. žralok grónsky sa dožije až 200 rokov, žralok modrý asi 80 rokov a žraloky menšej veľkosti len 30 rokov. Všetky údaje sú však veľmi nepresné, pretože žraloky by bolo potrebné sledovať nonstop. To sa však nedá. Okrem iného, ak by aj boli schopné dožiť sa vyššieho veku, nepodarilo by sa im to. Boli by ulovené.

Majú žraloky nejakého iného úhlavného nepriateľa okrem človeka?

Určite áno. Ale nik iný okrem človeka nie je pre žraloky takým obrovským nebezpečenstvom. Najviac žralokov zabije človek, ale napriek tomu, že je žralok dravec, dokáže byť zabitý inými zvieratami, dokonca slabšími. Dokážu to aj delfíny, uškatce či tulene tvrdým prudkým vrážaním do bodu na tele žraloka, najčastejšie do oka. Tieto zabíjania sú však zriedkavé. Ale ak ide o odpoveď na otázku, žralok v potravovom reťazci nad sebou nemá žiadneho silnejšieho predátora. Okrem seba samého.

Počul som, že žraloky sa za rozmnožovaním sťahujú podobne ako úhor európsky. Je to pravda? Je to možné. Nie je síce presne určené, ktoré žraloky sa kam sťahujú, ale existujú dôkazy o tom, že napr. žralok belasý, ktorý žije na východnom pobreží USA, sa pod vplyvom magnetického poľa Zeme chodí rozmnožovať do vôd na pobreží Španielska. Ako si podotkol, podobne ako úhor európsky sa aj žralok  belasý necháva unášať morskými prúdmi.
 
5  Diskusia

V diskusii som sa chcem venovať zmiešaným pohľadom na zabíjanie žralokov. Urobila som prieskum medzi 30 študentmi, čo si myslia o zabíjaní žralokov za účelom zisku žraločích plutiev, mäsa, zubov a iných surovín. Všetci z nich mi odpovedali záporne, teda nesúhlasia s masovým vyvražďovaním žralokov. Našli sa však aj takí, ktorí s tým nesúhlasili, ale pod nejakou podmienkou. Prvý respondent nesúhlasil so zabíjaním žralokov pod podmienkou, že neútočia. To sa však nikdy nestane. Ďalší odpovedajúci je proti pytliactvu a nasledujúci bol za kontrolované a na minimum obmedzené zabíjanie žralokov s tým, že žraločie produkty budú drahé a budú sa používať len nevyhnutne. Našiel sa aj taký odpovedajúci, ktorý bol študent zdravotnej školy a vedel, že žraločie chrupavky obsahujú látky, ktoré sa používajú proti zápalovým ochoreniam kĺbov. Žiadnemu človeku nebola táto téma ľahostajná, nikto nebol za zabíjanie žralokov. Môj prieskum dokazuje to, že aj keď sú žraloky prezentované ako vraždiace stroje, ľudia stále majú srdce a nedovolia alebo aspoň nesúhlasia, aby boli tieto bezbranné tvory zbytočne zabíjané.
Webové stránky aktivistov právo na život žralokov obraňujú. Síce žraloky zabíjajú, zabíjame ich aj my. Podľa mňa sa zabíjaniu žralokov za účelom získania ich produktov nikdy nezabráni, ale mali by sme sa to snažiť aspoň zregulovať na minimum. V dnešnom svete je potrebné všetko a môj názor je, že netreba narúšať rovnováhu. Zabiť je potrebné iba minimálny počet jedincov na zisk nevyhnutných liečiv. A ak už bude nejaký žralok zabitý, nech sa využije celý. Nesúhlasím napr. s tým, keď lovci žraloka nezabijú, ale odrežú mu iba plutvu a hodia ho späť do mora. Takéto činy sú úplne zbytočné. Nepomôžu ani žralokom, ani nášmu svedomiu.
 
6  Záver

Mojím cieľom bolo oboznámiť ostatných ľudí so žraločím životom, so zaujímavosťami a sprostredkovať im fakty, ktoré nie sú známe úplne každému. Existuje veľa podrobností z ich spôsobu života, nad ktorými by bola škoda nepozastaviť sa. Sčasti som chcela aj zmeniť názory na tieto, pre mnohých iba zabíjajúce, stvorenia. Myslím si, že po zverejnení tejto práce ľudia nebudú myslieť iba na to, že žraloky sú monštrá, ale pozastavia sa aj pri myšlienke, ako im ubližujeme my. Žraloky sú totiž veľmi ohrozené druhy živočíchov. Bojím sa, že by mohli vyhynúť. Myslím si, že moje ciele stanovené v úvode projektu som touto prácou splnila.