Krv a funkcie krvi

Prírodné vedy » Biológia

Autor: petka (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 09.10.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 944 slov
Počet zobrazení: 7 427
Tlačení: 323
Uložení: 313

Krv a funkcie krvi
 
Úvod
Krv je označovaná ako najvzácnejšia tekutina. Ľudstvo sa už dlho pokúša o to, umelo vytvoriť túto tekutinu. Ale zatiaľ sa to nikomu nepodarilo. Preto sú všetci, ktorí túto tekutinu nutne potrebujú, či už pri operácií, alebo po rôznych úrazoch sú odkázaní len na pomoc iných ľudí - darcov.   V mojom projekte sa budem venovať základnému zloženiu krvi, jej tvorbe v tele, ale aj krvným skupinám a transfuziológií. A to najmä preto, že som mal možnosť dostať navštíviť hematologické laboratória v NsP Zvolen. Táto téma ma taktiež zaujala z toho dôvodu, lebo som o nej vedel len základné informácie. Preto som sa tejto problematike chcel venovať podrobnejšie.
 
Teoretické východiská
1. Čo je to krv ?
  Krv (lat. sanguis) je vysoko špecializovaná tekutina, ktorá zabezpečuje v tele životné funkcie. Skladá sa z buniek (krviniek) a tekutej časti (plazmy), obsahujúcej bielkovinové, tukové a sacharidové látky, ako aj množstvo organických i anorganických solí a plynov, ktorými spoločne zabezpečuje život človeka.

1.1 Funkcia krvi
Krv ako tekutina prúdi v cievach a do celého tela prináša kyslík a výživné látky, odoberá oxid uhličitý a odpadové látky, ktoré vznikajú počas dejov látkovej premeny. Spĺňa dýchaciu funkciu, udržuje krvný obeh a prácu srdca. Keď zhrnieme všetky tieto funkcie, máme jasnú predstavu, že krv je tekutý orgán alebo systematický celok s funkciou výživnou, okysličovacou, regulačnou, imunitnou, očisťujúcou, ale aj termoregulačnou.
 
2.1 Krvná plazma
Krvná plazma (gr. plássein = tvoriť) má bledožlté sfarbenie od bielkovinových a tukových látok. Obsahuje aj rozličné organické a anorganické látky, z ktorých až 80 % tvorí voda. Rovnováhu medzi vnútrobunkovou a mimobunkovou tekutinou udržujú soli, vodík a sodík. Iné minerály, napr. vápnik a horčík, sú dôležité pri zrážaní krvi, obranných reakciách a pri správnej funkcii nervov i srdcového a kostrového svalstva. Ďalšie anorganické látky - železo, meď a kobalt - sú potrebné na tvorbu krviniek. Z plynov je zastúpený najmä kyslík, oxid dusný a uhličitý, z aniónov chlór, bróm, jód, fosfáty, uhličitany a sírany. Z organických látok sú to rôzne bielkovinové a nebielkovinové dusíkaté látky, sacharidy (častejšie zložené cukry, tzv. glykoproteíny), lipidy (resp. fosfolipidy s dôležitou energetickou funkciou bunkových membrán) a mnohé iné látky tvoriace sa pri metabolizme týchto živín (najmä bielkovín), ako napr. močovina, bilirubin a acetónové látky. I keď sa viaceré z uvedených minerálov vyskytujú v nízkych množstvách ako tzv. stopové prvky, spĺňajú mnohé dôležité funkcie. Niektoré z nich sú prejavom hromadenia sa toxických produktov (zinok, olovo a ďalšie).
 
2.2 Bunkové elementy

V krvi rozoznávame tri typy buniek:
1.  erytrocyty - červené krvinky (z gr. erythro = červený, kýtos = bunka);
2.  leukocyty - biele krvinky, ktoré sa delia na:
a) polymorfonukleárne (pre rôzny tvar jadra sa zjednodušene nazývajú polynukleáry). Podľa farbiteľnosti zrniek v cytoplazme dostali názov neutrofilné (neutrálne zafarbenie), eozinofilné (hnedočervená eozínová farba) alebo bazofilné (fialovočierna farba, akú majú farbivá zásaditej povahy);
b) mononukleárne (s jedným nečleneným jadrom, preto aj mononukleáry). Medzi ne zaraďujeme lymfocyty, monocyty a plazmocyty;
3. trombocyty - krvné doštičky.

Kým hlavnou funkciou erytrocytov je okysličovanie tkanív, leukocyty sa zúčastňujú na metabolických, zápalových a obranných procesoch a krvné doštičky na procesoch zastavovania krvácania - hemostáze.
  V ľudskom tele pripadá na každý kilogram hmotnosti asi 70 - 75 ml krvi (u malých detí 80 - 85 ml). Z celkovej hmotnosti je to 7 - 8 % čiže asi 1/13. Dospelý človek má priemerne 5-6 l krvi. Z toho je približne 55 -60 % plazmy a 40 - 45 % krviniek (muži majú asi o 5 % viac červených krviniek).
 
3. Zrážanie krvi

Základným predpokladom života je, aby bola krv tekutá, no fyziologické udržanie rovnováhy pri porušení cievneho riečiska vyžaduje, aby sa krv zrážala. Tento zložitý proces zabezpečuje množstvo bielkovín krvnej plazmy, tzv. faktory zrážania krvi. Ich hladinu a najmä aktivitu však kontrolujú iné bielkoviny, ktoré zabraňujú nadmernému zrážaniu krvi. Ak medzi obidvoma druhmi bielkovín nie je rovnováha, nastávajú chorobné stavy, krvácania, alebo naopak trombózy.
 
3.1 Proces zrážania krvi
Pri poranení cievy  sa rozpadajú červené krvné doštičky, ktoré uvoľňujú enzým trombokináza. Protrombín sa za prítomnosti vápenatých iónov(Ca2+) premieňa na trombín. Pôsobením trombínu sa v krvnej plazme rozpustná látka fibrinogén  mení na nerozpustný fibrín. Fibrín vytvorí sieť vlákien, do ktorých sa zachytia krvinky. Vznikne krvný koláč, poranená cieva sa uzavrie. Po zrazení krvi sa o niekoľko hodín krvná zrazenina zvrašťuje a vytláča sa z nej žltkastá priehľadná tekutina - krvné sérum, (krvná plazma bez fibrinogénu). Krvná zrazenina - krvný koláč - sa môže pozvoľna rozpúšťať, ale ak je nalepená na stene cievy (trombus), postupne sa nahrádza väzivom. Po uzatvorení cievy pôsobia protizrážanlivé faktory. Pokiaľ nepôsobia, vznikajú trombózy (zrazená krv v cievach). Tie môžu byť zanesené na iné miesto - upchajú cievu zásobujúcu krvou niektorý orgán - dochádza k embólii.

4. Krvotvorba
Krvotvorba je komplexný dej, pri ktorom sa tvoria, rozmnožujú a dozrievajú kmeňové bunky a materské bunky krviniek. Vznikajúce zrelé krvinky potom vystupujú z kostnej drene do krvi.  Proliferácia je dejom najmä delenia, rozmnožovania buniek. Pri diferenciácii sa vyvíjajú bunkové štruktúry, vznikajú makromolekuly pre špecifické bunkové funkcie. Obidva deje prebiehajú súčasne alebo nasledujú po sebe.
 
4.1 Proces krvotvorby
4.1.1 Proliferácia
  Generačný cyklus buniek má štyri fázy:
G1 - v jadre bunky je dvoj vláknová deoxyribonukleová kyselina (DNA),
  narastá množstvo ribonukleovej kyseliny (RNA) a ňou kódovaných
  bielkovín,
S -   DNA sa zdvojuje (replikuje),
G2- v jadre vzniká štvornásobné (tetraploidné) množstvo DNA,
M -  delenie bunky (mitóza, M),
G0 -   pokojové obdobie.
 
Celý tento cyklus, t. j. od jednej mitózy po ďalšiu, sa označuje ako generačný cyklus (G). G1 + S + G2 je tzv. interfáza, ktorá vypĺňa 90 % bunkového cyklu.
Sama mitóza prebieha tiež v štyroch fázach:
1.  profáza: rozpúšťa sa jadrová membrána,
2.  metafáza: vytvoria sa vlákna deliaceho vretienka smerujúce
  k dvom centriolom,
3.  anafáza: rozdelia sa zdvojené chromozómy,
4.   telofáza: zaškrtí sa bunková membrána a cytoplazma, bunka sa postupne rozdelí na dve bunky.
  Ľudské krvotvorné bunky sú diploidné, t. j. obsahujú 46, resp. 23 párov chromozómov vrátane dvoch pohlavných chromozómov.

4.1.2 Diferenciácia

  Diferenciácia znamená dozrievanie buniek, t. j. približovanie sa k zrelosti a špecifickým funkciám. Krvotvorné tkanivo sa neprestajne obnovuje. Patrí k tzv. rýchlo proliferujúcim tkanivám, ako sú pohlavné bunky, koža, sliznica tráviacich ústrojov a pod. Krvotvorné tkanivo zabezpečuje stály počet krviniek v krvi zdravých ľudí. Dokáže však zabezpečiť aj mnohonásobne vyššie požiadavky, napr. na červené krvinky po strate krvi krvácaním, zvýšenú potrebu bielych krviniek pri infekciách, zvýšený počet krvných doštičiek pri poraneniach atď. Celý proces vyzrievania krviniek sa však z praktických dôvodov rozdeľuje na niekoľko fáz.

Najmladšie bunky krvotvorby sú kmeňové bunky, z ktorých proliferáciou a diferenciáciou vznikajú materské bunky a ich ďalším vývojom zrelé bunky, ktoré po splnení svojich funkcií zanikajú. Kmeňové bunky majú najvyššiu a stálu schopnosť sebaobnovy a nižšiu schopnosť vyzrievania, t. j. prevláda proliferácia nad diferenciáciou. Väčšina kmeňových buniek (80 %) je bežne v štádiu G0 bunkového cyklu. Slúžia teda ako rezerva a do aktívneho bunkového cyklu sa dostávajú len pri určitých podnetoch (napr. počas rastu dieťaťa, za chorobných stavov a pod.). Samoobnovovacia schopnosť kmeňových buniek pretrváva počas celého života, s vekom sa neznižuje. Z kmeňových buniek vznikajú všetky vývojové rady, t. j. materské bunky červených a bielych krviniek aj krvných doštičiek. Materské bunky sa označujú aj ako určené bunky, lebo z nich vznikajú už len zrelšie štádiá jedného vývojového radu (napr. červených krviniek).
 
4.2 Riadenie krvotvorby
Krvotvorba sa riadi zložitými mechanizmami, a to nepriamo nervovými a hormónovými vplyvmi a priamo nedávno objavenými a izolovanými látkami, označovanými ako cytokíny. Najdôležitejšie z nich sú faktory stimulujúce kolónie (CSF - colony stimulating factors) a interleukíny (IL). Spoločne ich nazývame rastovými faktormi.
 
4.3 Zárodočná krvotvorba
Počas vnútromaternicového života pred narodením sa začína krvotvorba v kmeňových bunkách odvodených od mezotelu. Najprv vznikajú materské bunky červených krviniek, neskôr sú tu viditeľné začiatky tvorby bielych krviniek. Po pôrode krvotvorba prebieha iba v kostnej dreni. Prechody sú plynulé, to znamená, že na jednom mieste sa krvotvorba postupne znižuje a na druhom zvyšuje.

4.4 Dreňová krvotvorba

U plodu a malých detí prebieha krvotvorba v kostnej dreni všetkých kostí -  dlhých, krátkych, plochých. U dospelých sa krvotvorba sústreďuje len to plochých a niektorých krátkych kostí.

4.5 Mimodreňová krvotvorba
Tvorba krviniek mimo kostnej drene, je fyziologická iba v zárodočnom období. Neskoršie je prejavom chorobného stavu, alebo závažnej choroby - leukémie.

5. Skupinový systém AB0

 
5.1 História
Skupinový systém ABO a k nemu patriace krvné skupiny sú zo všetkých skupinových systémov erytrocytov najstaršie. Keďže majú zo všetkých skupín najväčší význam, označujú sa ako hlavné alebo základné. Systém ABO objavil r. 1901 Karl Landsteiner pri skúmaní aglutinácie ľudských krviniek. Prvý, kto správne opísal štyri základné krvné skupiny, bol Jan Janský.

5.2 Základná špecifikácia
Systém ABO určujú tri základné alely: A, B a 0. Gény ABO sa nachádzajú na 9 chromozóme. Alely A, B a 0 sa navzájom homozygotne a heterozygotne kombinujú a podľa toho dávajú vznik štyrom základným fenotypom A, B, 0 a AB. (pozri tab.1) Fenotyp A môže byť tvorený genotypom AA, AO. To isté platí pre fenotyp B. Gén 0 je voči génom A a B recesívny a fenotypicky (navonok) sa prejavuje len v homozygotnej kombinácii.Príslušnosť k jednotlivým krvným skupinám určuje prítomnosť alebo chýbanie antigénu (aglutinogénu) A alebo B v červených krvinkách a dvoch prirodzene sa vyskytujúcich protilátok (aglutinínov) anti-A a anti-B v krvnom sére, namierených proti antigénom A a B. V krvnom sére sa nachádza vždy protilátka proti antigénu, ktorý nie je prítomný na vlastných erytrocytoch. Rovnaký antigén a protilátka sa nemôžu naraz vyskytovať v krvi toho istého zdravého jedinca.
 
5.3 Význam skupinového systému ABO pre transfúziu krvi
Prítomnosť pravidelných prirodzených aglutinínov anti-A a anti-B má zásadný význam pre výber zlučiteľnej krvi. Príjemca môže dostať len takú krv, v ktorej erytrocyty nie sú aglutinované jeho vlastnými aglutinínmi. To je základný predpoklad zlúčiteľnej transfúzie. Nerešpektovanie tejto skutočnosti spôsobuje prudkú reakciu medzi aglutinínmi príjemcu a krvinkami darcu a ich následný rozpad v krvnom riečisku.

Význam aglutinínov darcu krvi nie je takisto zanedbateľný. Organizmus sa dokáže vyrovnať s aglutinínmi darcu len do určitého množstva a kvality. Po prekročení neutralizačnej a riediacej kapacity príjemcu sa aglutiníny darcu viažu na erytrocyty príjemcu, čím vzniká ich hemolýza a klinický obraz nezlučiteľnej transfúzie. Podľa týchto dvoch zásad sa musí pri transfúzii celej krvi a erytrocytov prísne zachovávať zásada rovnoskupinovosti v skupinách A, B, 0 a AB.

Dospelý príjemca inej skupiny ako 0 môže prijať bez výraznejších komplikácií krv skupiny 0 do množstva 500 ml; aglutiníny anti-A a anti-B sa vysýtia. Nositelia krvnej skupiny 0 sa označujú ako všeobecní (univerzálni) darcovia.
Pre príjemcu krvi je však nebezpečná plazma darcu s krvnou skupinou 0, lebo obsahuje aglutiníny anti-A a anti-B.  Príjemca krvnej skupiny AB môže prijať určité množstvo inoskupinovej krvi. Jeho sérum neobsahuje ani aglutinín anti-A a anti-B, takže nemôže zhlukovať krvinky. Nositeľ krvnej skupiny AB sa nazýva všeobecný príjemca.

5.4 Dedičnosť krvných skupín A, B, 0, AB
V skupinovom systéme ABO rozoznávame tri základné gény: A, B, 0.
Gény A a B majú charakter dominantných génov, gén 0 je recesívny, bez funkcie. Navonok sa prejavuje len vtedy, keď sa v genotype nachádza v homozygotnej forme 00. Tento genotyp reprezentuje krvnú skupinu 0. Gény A a B vytvárajú aglutinogény A a B nielen keď sa vyskytujú v homozygotnej forme, ale aj vtedy, keď sú v heterozygotnej kombinácii. V heterozygotnej kombinácii môžu byť gény A a B; ich kombinácia je vtedy krvná skupina AB. Ak sú v kombinácii s génom 0, vtedy dominantný gén A potláča recesívny gén 0 a skupina sa prejavuje ako A. Takisto je to aj pri krvnej skupine B. Pri dedičnom prenášaní génov je gén 0 úplne rovnocenný s génom A a B. Fenotypicky sa prejaví ako krvná skupina 0 len pri genotypickej kombinácii 00. (pozri tab.2)

5.5 Využitie poznatkov o AB0 systéme
Rodičia odovzdávajú plodu každý len po jednom géne. Ich spojením vzniká v krvinkách plodu nový genotyp, ktorý môže byť zhodný, alebo odlišný od jedného či obidvoch rodičov. V nijakom prípade nemôže mať dieťa vo svojich krvinkách gén, ktorý nemá ani jeden z rodičov. Z týchto zákonitostí možno robiť závery pri posudzovaní otcovstva dieťaťa alebo pri iných súdnych sporoch.

Skupinové vlastnosti sa u človeka vyvíjajú veľmi zavčasu. Možno ich dokázať v plode už od 3.-4. týždňa. Od narodenia sa však krvná skupina nemení. Počas života sa môže vplyvom ťažkej choroby zmeniť sila prejavu aglutinogénu, ale nie jeho genetický podklad. Prechodne sa môže krvná skupina zmeniť po transfúzii veľkého množstva krvi alebo po výmennej transfúzii inoskupinovou krvou, spravidla skupiny 0. Takáto zmena je len dočasná. Po začatí vlastnej krvotvorby sa obnoví pôvodná krvná skupina.

5.6 Výskyt krvných skupín
Výskyt krvných skupín A, B, 0 a AB u obyvateľov jednej oblasti a jednej rasovej skupiny býva pomerne stály. Medzi jednotlivými rasami a národnosťami, alebo aj medzi oblasťami zemegule sú už v rozdelení krvných skupín rozdiely. Smerom od východnej Ázie až do západnej Ázie prevláda krvná skupiny typu B. Ďalej na západ, v Európe, prevládajú skupiny A a 0. Ďalej na západ znova prevláda skupina B. Na Slovensku má 41 % ľudí skupinu A, 18 % skupinu B, 32 % skupinu 0 a 9 % skupinu AB
 
6. Skupinový systém Rh
Ďalším z praktického hľadiska veľmi významným systémom je skupinový systém Rh. Objavili ho v r.1940 Landsteiner a Wiener. Sledovaním imúnnych protilátok zapríčiňujúcich hemolytickú chorobu novorodencov a viaceré hemolytické potransfúzne komplikácie sa zistilo, že tzv. Rh faktor nie je podmienený prítomnosťou ani chýbaním antigénu Rh v krvinkách, ale že ide o celý systém génov a antigénov. Systém Rh je zložitý systém, pozostávajúci zo šiestich alel (vlôh), z ktorých päť podmieňuje tvorbu špecifických antigénov a šiesta je amorfná, afunkčná. Ich označenie je: C, c, D, d, E, e.  Pri vyšetrovaní vlastnosti Rh je najdôležitejšie určenie, či je krv Rh pozitívna alebo Rh negatívna. Termínom Rh pozitívna označujeme len prítomnosť antigénu D alebo jeho slabšej formy Du na erytrocytoch. Krvinky, v ktorých sa D nevyskytuje, sú Rh negatívne.
 
6.1 Výskyt antigénu Rh u obyvateľstva
Antigény Rh systému sa zjavujú v plode už vo veľmi včasných štádiách embryonálneho života. Ich výskyt je u obyvateľstva zemegule rôzny.
Belosi sú v 85 % Rh pozitívni a v 15 % negatívni. Černosi sú až v 90-95 % pozitívni.

7. Choroby
7.1 Hemolytická choroba novorodenca

Aj Rh negatívne gravidné ženy, ak je ich plod Rh pozitívny, sa môžu v určitých prípadoch dostať do styku s Rh pozitívnymi krvinkami plodu. Tieto krvinky môžu vniknúť do matkinho krvného obehu počas gravidity, no najmä na jej konci a pri pôrode. Matka vytvára protilátky proti krvinkám svojho Rh pozitívneho plodu a tieto protilátky poškodzujú krvinky plodu. Vzniká hemolytická choroba novorodenca.
 
7.2 Anémia
Anémia alebo chudokrvnosť je definovaná znížením koncentrácie hemoglobínu v 1 litri periférnej krvi na hodnotu nižšiu ako 135 g u mužov a menej ako 120 g u žien. Nižšia hodnota hemoglobínu je sprevádzaná zníženým hematokritom  (pomer hemoglobínu k celkovému objemu krvi) a poklesom počtu erytrocytov. Anémia je syndróm, na vzniku ktorého sa podieľajú viaceré príčiny. Možno ju definovať ako poruchu prenosu kyslíka tkanivám. Kyslík je dodávaný tkanivám po naviazaní na hemoglobín, ktorého množstvo je znížené a tým vzniká tkanivová hypoxia (nedostatok kyslíka).

7.3 Sepsa

Sepsa, septický stav alebo septikémia (gr. sepsis  zo slova sepo = hniť), ľudovo otrava krvi, je ťažká infekcia, ktorá je sprevádzaná systémovými prejavmi zápalu a prehnanou aktiváciou zápalových mechanizmov. Je spôsobená opakovaným alebo trvalým vyplavovaním patogénnych mikroorganizmov z infekčného ložiska do celého organizmu. Organizmus nie je schopný infekciu lokalizovať a koordinovane proti nej zapojiť imunitný systém. Sprevádza ju vysoká horúčka, schvátenosť a prejavy zlyhania postihnutých orgánov. Môže vyústiť do septického šoku.

7.4 Leukémia

Leukémia je zhubné ochorenie krvi, pri ktorom dochádza v kostnej dreni k množeniu a hromadeniu bielych krviniek a hlavne ich nezrelých foriem. Je najčastejším druhom rakoviny  u detí vo vyspelom svete.
 
Vlastná práca
Na získanie mojich poznatkov ohľadom hematológie a transfuziológie som využil možnosť navštíviť Pracovisko hematológie a transfuziológie v NsP Zvolen. MUDr. Žilinčanová ma previedla pracoviskom hematológie a ukázala mi laboratórne prístroje. Mohol som vidieť celý proces toho, ako putuje krv od darcu, až k príjemcovi.
 
1. Darca
Človek, ktorý príde darovať krv, uvedie v dotazníku svoju krvnú skupinu, choroby, ktoré prekonal alebo ktorými trpí a.i. Tieto informácie sú však len informatívne. Všetko sa neskôr preverí v laboratóriu. Darcovi odoberú krv aj s krvnou plazmou do vakov (dvojvaky, trojvaky...) v ktorých sa nachádzajú rôzne roztoky na zabránenie zrážanlivosti krvi. Množstvo odobratej krvi nesmie presiahnuť 13% cirkulujúceho objemu krvi darcu.
 
2. Laboratórium
  Pretože v transuziológíí sa pracuje len s krvinkami, musia rozlíšiť zložky krvi - t.j. krvné bunky a krvná plazma.
  V laboratóriu sa trojvaky scentrifugujú - oddelí sa krvná plazma od krviniek.
  Proces oddelenia sa dokončí prístrojom na oddeľovanie krviniek od plazmy.   Viď. Obr. 3
  V laboratóriu sú taktiež mnohé prístroje, v ktorých sa za niekoľko sekúnd dá zistiť zloženie krvi darcu, či sú prítomné niektoré protilátky (tak zistia prítomnosť chorôb) a.i.
Prístroje vyhodnotia celkový krvný obraz pacienta:
- Počet a tvar červených krviniek
- Hodnota krvného farbiva + O2
- Počet bielych krviniek + rozdelenie podľa tvaru na podtypy
- Počet krvných doštičiek - zrážanlivosť krvi
  Prístroj automaticky vytvorí grafy a vypíše výsledky skúmanej vzorky.   Viď.
 
3. Pred tým, ako krvinky dostane príjemca
Pred tým, ako krvinky darcu dostane príjemca, musia sa vykonať krížne skúšky, pretože aj ak je krvná skupina rovnaká, niekedy sa môže stať, že krvinky darcu sú zhlukované aglutinínom príjemcu. Krížne skúšky sa vykonávajú s vopred pripraveným typom séra DARCU a krvinkami PRÍJEMCU a naopak. Ak sú krvinky zhlukované transfúzia sa nemôže vykonať a musí sa otestovať iná krv.
 
Záver
Som rád, že som sa vo svojej práci mohol venovať práve tejto téme. Dozvedel som sa mnoho zaujímavostí o krvi, jej typoch, a mnoho nového. Zároveň ma zaujala práca na oddelení hematológie. Zistil som tiež, že doktori musia svoju prácu vykonávať na 100%, pretože aj pri tom najmenšom pochybení môže ísť o ľudský život.    Krv je najdôležitejšou tekutinou, ktorá sa nedá ničím nahradiť. Spôsobuje život, ale taktiež aj smrť. Krv ako tekutinu by sme si každopádne mali vážiť. Taktiež je veľmi dôležité darcovstvo krvi, pretože nikdy nevieme, kto z nás ju niekedy bude potrebovať.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Biológia

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014