Vírusové ochorenia

Vírusové ochorenia
 
1. Úvod
Tému vírusy a ochorenia spôsobené vírusmi som si v prvom rade vybrala kvôli tomu, že ma táto téma veľmi zaujíma ale aj kvôli tomu, že práve teraz je veľmi populárna. Je súčasťou mnohých článkov, rozhovorov a veľakrát aj hlavným predmetom rokovaní či diskusií. Otázka vírusov a ochorení vyvolaných vírusmi sa rieši v mnohých krajinách a to hlavne kvôli početným úmrtiam. Súvisí to najmä s chorobami ako sú AIDS, kiahne, mumps, osýpky, rôzne druhy chrípok ako sú vtáčia, prasacia a podobne. Všetky tieto choroby sú veľmi vážne a spôsobujú veľmi vážne problémy v dianí krajiny.

Vírusmi sa taktiež zaujíma veľké množstvo organizácií a firiem, ktoré navzájom medzi sebou bojujú o prvenstvo. Každá organizácia chce byť tá prvá a chce prvá vymyslieť nejaký liek alebo protilátku na danú chorobu. Všetci medzi sebou navzájom súperia a jedným z dôvodou prečo je to práve tak, sú peniaze. Ak sa hovorí o vynajdení akéjkoľvek protilátky či lieku na danú chorobu, hovorí sa hlavne o veľkých peniazoch a odmenách a práve to ma za následok všetky tieto súperenia.

Cieľom mojej práce bolo hlavne zvýšiť informovanosť a zlepšiť poznatky z danej olasti, ďalej zamerať sa na jednotlivé ochorenia, ktoré pokladám za pomerne dôležité a hlavne životu nebezpečné. Aj keď s istotou viem, že ste o nich už určite počuli, ešte raz by som ich spomenula, a priblížila ich následky. Mojou snahou, ako sa hovorí, bolo prísť chorobe na koreň, podrobnejšie ju rozobrať a zistiť jednotlivé príznaky, ktoré vyvolá a čo všetko postihnutej osobe môže spôsobiť.
 
2.Všeobecná virológia
2.1 Podstata vírusov
Vírusy sú infekčné činitele nepatrných rozmerov, zložené z nukleovej kyseliny (RNA alebo DNA), obsahujúcej genetickú informáciu a z ochranného bielkovinového obalu.Vírusy nemajú enzýmy, ktorými by si zabezpečovali vlastné energetické nároky. Môžu sa preto rozmnožovať iba v živých bunkách, ktoré na ich reprodukciu poskytujú niektoré svoje enzými, energiu a ine potrebné zložky ako napríklad aminokyseliny, nukleotidy a iné. Tento vzťah k živým hostitelským bunkám (biotropizmus) je hlavným biologickým znakom vírusov a prakticky je vyjadrený prísne intracelulárnym parazitizmom, ich neschopnosťou rozmožovať sa v mikroorganických živých pôdach a ich necitlivosťou na bežné chemoterapeutiká a antibiotiká. Mimo hostiteľskej bunky vírusy len preživajú a v závislosti od vonkajších podmienok (pH, teplota, žiarenie) strácajú schopnosť infikovať- postupne sú inaktivované. Vírusy vyvolávajú infekcie u všetkých známych organizmov (ľudia, zvieratá, hmyz, rastliny, huby, baktérie a i.). Vírusmi infikujúcimi ľudí a zvieratá sa zaoberá lekárska virológia.
2.2 Fyzikálna štruktúra a rozmery
Kompletná infekčná vírusová častica (partikula) sa nazýva virión. Jej nukleová kyselina (NA) je obalená proteínovou schránkou- kapsidom, ktorý tvoria jednotlivé bielkovinové podjednotky- kapsoméry, viditeľné len elektrónovým mikroskopom. Kapsomér sa skladá z rovnakých bielkovinových molekúl. NA a kapsid vytvárajú nukleokapsid. Kapsid je pravidelný a má buď kubickú alebo helikálnu (závitnicovú) štruktúru.
Najväčšie známe vírusy  (poxvírusy) majú zložitú komplexnú štruktúru a odlišujú sa od ostatných vírusov. Rozmery vírusov sa udávajú v nanometroch (1nm = 10-9m =10-6mm). Najmenšie vírusy majú priemer asi 20nm (parvovírusy), stredne veľké vírusy majú 100-150 nm a najväčšie (poxvírusy) sa svojimy rozmermi  200-300 nm blížia k baktériam.

2.3 Chemická a funkčná štruktúra
Nukleové kyseliny. Vírusy obsahujú buď deoxyribonukleovú kyselinu (DNA vírusy, deoxyribovírusy) alebo ribonukleovú kyselinu (RNA vírusy, ribovírusy). Vírusy nikdy neobsahujú naraz obidve NA. Väčšina vírusov má NA tvorenú jednou molekulov; niektoré RNA vírusy majú NA členenú na niekoľko segmentov (napr. ortomyxovírusy na osem, reovírusy na desať). RNA je zvyčajne lineárna, pri nádorových vírusoch cirkulárna. Molekulová hmotnosť NA je vysoká, približne je tým väčšia čím je väčší virión. NA vyjadruje súbor genetických informácií, a tým aj podstatu infekčnej aktivity vírusu.
Proteíny. Najmenšie vírusy majú len niekoľko proteínov (5-10). Ich počet sa zväčšuje so zväčšujúcími sa rozmermi a zložitosťou viriónu. Ide jednak o štruktúrne proteíny, jednak o neštruktúrne proteíny s enzýmovým pôsobením, najmä pri replikácii vírusovej NA.

Lipidy a cukry. Lipoproteínový plášť, ktorý majú niektoré vírusy obsahuje lipidy (20-40% hmoty viriónu) a cukry chemickým zložením podobné tým, ktoré sú v membráne hostiteľských buniek (cez túto membránu "pučia" v konečnom období svojej reprodukcie; uvoľnenie vírusu z bunky). Organické rozpúšťadlá (éter, chloroform a i.) porušujú lipoprotéinový plášť a tým vírus deaktivujú.
Proteíny, lipidy a cukry sú chemickou podstatou štruktúr , ktoré chránia vírusovú NA, určujú antigénny charakter vírusu, sprostredkúvajú prichytenie (absorbciu) vírusu na povrch vnímavých hostiteľských buniek a viažu špecifické imunoglobulíny (protilátky), ktoré tvorí proti vírusu infikovaný alebo vakcinovaný organizmus a ktoré neutralizujú infekčnú aktivitu vírusu.
2.4 Klasifikácia vírusov
Vírusy sa triedia do čeľadí (skupín), podčeľadí a rodov podľa stálych, definovateľných chemických, fyzikálnych a biologických vlastností.
Vírusy infikujúce človeka sú v týchto čeľadiach virologického systému:
deoxyribovírusy (DNA vírusy) - parvovírusy, papovavírusy, adenovírusy, herpesvírusy, poxvírusy..
ribovírusy (RNA vírusy) - pikornavírusy, togavírusy, bunyavírusy, reovírusy, rabdovírusy, arenavírusy, koronavírusy, ortomyxovírusy, paramyxovírusy, retrovírusy...

2.5 Účinok vonkajších vplyvov
Teplo. Väčšina vírusov stráca infekčnú aktivitu pri teplote 50 - 60°C po 30 minútach. Var ich ničí hneď. Väčšiu odolnosť má napríklad  vírus hepatitídy B.
Chlad. Čím je teplota nižšia, tým dlhšie trvá infekčná aktivita vírusov. Pri teplote +4°C možno vírusy udržať infekčné iba niekoľko dní, pri teplote -30°C niekoľko týždňou, príp. mesiacov, pri teplote -70°C (na "suchom ľade" - CO2 ) viac mesiacov i rokov a v kvapalnom dusíku  (-196°C ) zostávajú vírusy infekčné veľa rokov.
pH. Väčšina vírusov znáša pH 5,0 až 9,0. Niektoré vírusy sú odlné proti nízkemu pH (enterovírusy), iné sú veľmi citlivé (rinovírusy).
Žiarenie. Ionizujúce (X, gama) i neionizujúce (UV) žiarenie inaktivuje vírusy poškodením ich NA.
Dezinfekčné prostriedky. Povrchovo pôsobiace prostriedky sú účinné len proti vírusom s lipoproteínovým plášťom, na ostatné vírusy pôsobia len minimálne. Vysoko účinné sú zlúčeniny obsahujúce chlór alebo aktívny kyslík. Ak má sám chlór pôsobiť na vírusy (napr. enterovírusy vo vode) musí byť vo vyššej koncentrácii, ako stačí na baktérie.
Lyofilizácia. Pri použití vhodných stabilizátorov (bielkoviny, cukry a i.) možno suspenzie vírusov zmraziť, potom vysušiť sublimáciou vody vo vákuu a zataviť buď vo vákuu, alebo v inertnom plane (napr. v dusíku). Tieto lyofilizované preparáty vírusov si uchovavajú infekčnú aktivitu aj pri teplote +4°C veľa rokov.

2.6 Klinický obraz vírusových infekcií
Inaparantné vírusové infekcie majú len mierne, krátko trvajúce alebo nijaké klinické príznaky. Vírus infikuje, je vylučovaný, vyvoláva imunitu, no ochorenie nespôsobuje.
Klinické príznaky vírusových infekcií sú pestré. Určitý vírus môže vyvolávať rozličné príznaky, a naopak, určitý príznak môže byť vyvolaný niekoľkými druhmi vírusov. Ťažké poškodenie funkčne dôležitých buniek spôsobuje trvalé následky alebo zapričiňuje smrť organizmu.
Pre akútne vírusové infekcie je charakteristická krátka doba inkubácie, ochorenie i reprodukcie vírusu v organizme (niekoľko dní alebo týždňou - zápal príušnic, osýpky, poliomyelitída, chrípka, nádcha a iné).
Perzistentné vírusové infekcie majú dlhú inkubačnú dobu, ochorenie je zdĺhavé, rekurentné alebo chronické (herpes simpley, kongenitálna rubeola, vírusové nádory a iné).
Autoimunitné ochorenie vyvolané vírusovou infekciou je možné pri takých vírusových infekciách, ktoré menia antigenné zloženie buniek, a tak sa stávajú induktormi imunopatologických procesov (najmä pri perzistentných vírusových ochoreniach).

2.7 Patogéneza vírusových infekcií
Orgán, v ktorom sa vírus rozmnožuje po invázii do organizmu, je vstupnou bránou infekcie. Orgán, ktorého poškodením vírus vyvoláva charakteristické príznaky ochorenia, je cieľovým orgánom infekcie.
Pri lokálnych vírusových infekciách sú brána vstupu i cieľový orgán totožné. Napríklad pri väčšine vírusov spôsobujúcich respiračné infekcie je takýmto orgánom sliznica dýchacích ciest, v ktorej sa vírus zachytáva, aj definitívne rozmnožuje, a nešíri sa, ani nerozmnožuje v ďalších vzdialených orgánoch. Cesta infekcie je tu jednoduchá, inkubačná doba ochorenie tohto typu je preto krátka (1-4 dni) a imunita je pomerne krátkodobá.

Pri celkových, systémových, generalizovaných vírusových infekciách sa vírus zachytí a primárne rozmnoží vo vstupnej bráne (zvyčajne v sliznici) a odtiaľ sa dostáva do lymfatických a krvných ciest. Nimi sa šíri a infikuje vnímavé bunky retikulohistiocytového systému (RHS), rozmnožuje s v nich, lymfou a krvou sa roznáša ďalej a touto cestou infikuje cieľový orgán ( napr. príušné žlazy- vírus parotitídy; kožu- vírus varioly(pravých kiahní)). Inkubačná doba systemových vírusových infekcií je pomerne dlhá (2-3 týždne i niekoľko mesiacov), imunita je spoľahlivá a dlhodobá. Niektoré vírusy sú schopné postupovať nervovými vláknami z kože alebo slizníc do CNS (vírus besnoty), alebo naopak z CNS do periférie (vírus herpes simplex). Významné je kongenitálne, transplacentárne šírenie vírusov z matky na plod (vírus rubeoly), ktoré zapríčiňuje perzistentnú infekciu plodu zväčša sprevádzanú malformáciami.

2.8 Špecifická imunita
Špecifickú imunitu predstavujú protilátkové a bunkové mechanizmy.
Aktívna imunita je pri vírusových infekciách často dlhodobá, niekedy aj celoživotná. Získava sa buď prekonaním infekcie, alebo aktívnou imunizáciou vakcínami a sprostredkúvajú ju špecifické protilátky a špecifické imúnne bunky.
Pasívna imunita trvá veľmi krátko a sprostredkúvajú ju len protivírusové protilátky, ktoré organizmus získava prenosom z iného, aktívne imúnneho organizmu. Prenos sa uskutočňuje buď umelo, t.j. pasívnou imunizáciou špecifickými sérami či globulínmi, alebo prirodzenou cestou, prechodom protilátok z matky na plod alebo novorodenca (t.j. transplacentárne a dojčením).

2.9 Prenos vírusových infekcií
Vírusy sa v prírode zachovávajú ustavičným prenášaním z infikovaného hostiteľa na vnímavých hostiteľov. Ak sú známe podmienky prenosu, možno prerušiť cirkuláciu vírusu v prírode , a tým zabezpečiť prevenciu ďalších infekcií. Prenos respiračnou cestou  je bežný pri vírusoch vyvolavajúcich tak lokálne respiračné (napr. nádcha), ako aj celkové ochorenia (napr. osýpky, kiahne). Fekálno - orálnou cestou sa prenášajú vírusy, ktoré sa rozmnožujú v tráviacom trakte (napr. enterovírusy) a vylučujú sa stolicou. Prenos podporujú zlé hygienické podmienky a návyky. Prenos urogenitálnou cestou je známy (pohlavým stakom) pri víruse herpes simplex typu 2 a víruse hepatitídy B. Vertikálny, intrauterinný prenos je pomerne častý napríklad pri víruse rubeoly, ktorý zapríčiňuje u infikovaného plodu malformácie.
Prenos vektormi čiže živočíchmi. Medzi aktívne vektory zaraďujeme napríklad komáre a kliešte, prenašajúce arbovírusy, ku ktorým patrí vírus kliešťovej encefalitídy, žltej zimnice a iné. Tieto vírusy sa vo svojich prenášačoch aktívne rozmnožujú. Hmyz môže byť aj pasívnym vektorom. Komáre prenášajú napr. myxomatózu(medzi králikmi), no vírusy sa v nich nerozmnožujú.

3. Jednotlivé vírusy spôsobujúce ochorenia
3.1 HPV alebo papilómavírus
Ľudský papilómavírus (HPV) je mimoriadne rozšírený, vysoko nákazlívý bežný vírus, ktorý môže poriadne skomplikovať život nielen ženám ale aj mužom. Doposiaľ sa identifikovalo viac ako 100 typov HPV, ktoré je možné rozdeliť do dvoch hlavných kategoríí: onkogénne (vysokorizikové) a nízkorizikové typy.
Onkogenných alebo nebezpečných typov HPV je približne 30 - 40. Nazývajú sa aj genitálne HPV, pretože postihujú oblasť genitálií. Pätnásť z nich je rakovinotvorných, ktoré môžu spôsobiť vznik prekanceróznych lézií (predrakovinové stavy) alebo rakovinu krčka maternice. Vyvolávajú aj iné ochorenia, vrátane zriedkavejších nádorových ochorení postihujúcich anus, penis, vulvu, pošvu, hlavu a krk. Najrozšírenejšie onkogénne typy HPV sú 6, 11, 16, 18, 31, 35, 39, 45, 51 a 52, pričom typy 16 a 18 sú najčastejšie na celom svete a nachádzajú sa vo viac ako 70% vzoriek karcinómu krčka maternice.

Ostatné alebo nízkorizikové typy HPV vyvolávajú nezhubné nádory, z ktorých najčastejšie sú bradavice na rukách a nohách (verruca plana, verruca plantaris, verruca vulgaris) alebo genitálne bradavice (condylomata accuminata), ktoré sa najčastejšie nachádzajú na vulve, vagíne, krčku maternice, penise a v análnej oblasti, ale aj v hrtane a na hlasivkách.
Genitálnym vírusom HPV sa môžu nakaziť ako ženy tak aj muži. K prenosu vírusu dochádza pri akejkoľvek sexuálnej aktivite, vrátane genitálneho kontaktu. Na prenos teda nieje potrebný sexualný styk ako taký. Veľmi ľahko sa prenáša už pri intímnom kontakte s kožou v oblasti vonkajších pohlavných orgánov. Riziko nákazy tedy hrozí každej sexuálne aktívnej žene. Používanie kondómov síce znižuje riziko prenosu infekcie ale neochráni nás úplne. Keďže táto infekcia často nieje sprevádzaná špecifickými príznakmi, vírus sa môže prenášať bez toho, aby o tom infikovaný vedeli. HPV je vysoko infekčný, takže stačí iba jediný kontakt s ním a dochádza k prenosu nákazy.

Väčšina žien sa o fakte, že sa nakazili touto infekciou dozvedia iba prostredníctvom tzv. PAP testu, tiež známeho ako Papanicolaouv ster. Tento test býva súčasťou gynekologického vyšetrenia a pomáha zistiť prítomnosť abnormálnych buniek vo výstelke krčka maternice. U mladších žien bolo zistené, že k prechodnej infekcii dochádza v 80%. S pribudajúcim vekom rastie pravdepodobnosť, že sa vírus v organizme udrží a dlhodobé prežívanie vírusu zvyšuje šancu na vznik ochorenia.

Liečba HPV.
Ľudský papilomavírus obsahuje DNA a je genetický stabilný. Preto očkovanie proti HPV infekcii zaručuje dlhodobú ochranu. Očkovanie je najúčinejšie v prípade dievčat, ktoré ešte neprišli do styku s vírusom. U nás sa plánuje povinné očkovanie 12 ročných dievčat. Zaočkovať sa môžu ženy do 26 rokov. Úspešnosť očkovania u starších žien je zatiaľ predmetom výskumu, ale dá sa predpokladať že hranica sa posunie. Jedna očkovacia vakcína stojí približne 166 eur ale pri liečbe sú potrebné tri vakcíny. Celá liečba teda stojí asi 498 eur. Táto očkovacia látka tiež napomáha organizmu vytvárať imunitu voči infekciám HPV. V prípade, že sa vám táto cena zdá vysoká, nezostáva vám  iné len sa chrániť samy. To znamená neviesť promiskuitný život (prílišné striedanie partnerov) a pravidelne navštevovať gynekologické vyšetrenia.
Ochrana pred rakovinou krčka maternice
- pravidelné preventívne prehliadky a cytologické vyšetrenia sú najlepší spôsob včasnej diagnostiky zmien na sliznici krčka maternice, z ktorých sa môže vyvinúť rakovina
-dôležitý je životný štýl. Fajčenie zvyšuje riziko vzniku nádorových ochorení, takže je na uvážení každého, či sa tohto zlozvyku vzdá alebo nie
-používanie kondómov síce nechráni pred HPV infekciou, ale zmierňuje riziko pohlavne prenášaných ochorení
-monogamný vzťah je účinnou ochranou voči vzniku rakoviny krčka maternice
-profylaktické očkovanie proti rakovine krčka maternice

3.2 Osýpky
Osýpky sú široko rozšíreným, akútnym ochorením spôsobovaným vírusom osýpok, ktoré je charakteristické štádiom podobným chrípke a hlavným štádiom - exantém. Kvôli ich vysokej schopnosti nákazy sa osýpky vyskytujú väčšinou ako detské ochorenie a zanechávajú celoživotnú imunitu. Ochorenie je charakteristické hlavne kožnými zmenami. Rozhodujúci význam pre chorobný priebeh majú často sa vyskytujúce komplikácie.
Pôvodcom ochorenia je vírus osýpok. Patrí do druhu morbilivírusov a k rodu paramyxoviridae. Vírus osýpok je lymfotropný a neurotropný, t.z., že prevažne napáda bunky imunného a nervového systému. Pritom vznikájú obrovské bunky, ktoré sú dokazateľné v nosovom sekréte už v rannom štádiu ochorenia. Vírus osýpok sa prenáša kvapôčkovou infekciou, čiže npr. kašľom, kýchaním alebo hovorením. Vstupnými bránami sú sliznice dýchacích ciest a spojovka oka. Kontagiozita, t.z. nákazlivosť ako predpoklad pre infekciu, je veľmi vysoká. Najväčšie nebezpečenstvo nákazy je v prodromálnom štádiu a postupne sa potom znižuje. Inkubačná doba je medzi 9 a 11 dňami, príležitostne aj 2 týždne.

Možno rozlišovať 2 za sebou nasledujúce štádia ochorenia:
Prodromálne štádium prebieha s podobnými symptómami ako chrípka. Počas tohto štádia sa objavujú všeobecné symptómy ako ubitosť, únava, bolesti hlavy a brucha. Pacienti majú opuchnutú tvár. Známym prejavom je aj prejav konjuktivitídy, čiže infekcie spojovky oka, kde vzniká prejavujúca sa svetloplachosť ale aj zosilnené slzenie. Pre ochorenie sú charakteristické zmeny na sliznici ústnej dutiny. Od 2. až 3. dňa sa objavujú belavé, pevne prichytené povlaky podobné škvrnám od vápna, ktoré sú obklopené červeným dvorcom. Tieto zmeny sa označujú aj ako Koplikove škvrny a sú charakteristické len pre ochorenie na osýpky. Na 3. deň sa obajvuje exantém, čiže sčervenanie zvyšnej ústnej dutiny a hltana. V tomto čase je aj prvý vrchol horúčky. Toto štádium trvá cca. 4 až 5 dní. Na konci teplota klesá na normálne hodnoty.

Štádium exantém začína druhým prudkým stúpnutím horúčky a symptómy prodramálneho štádia sa zosilňujú. Dodatočne sa objavujú tmavočervené, škvrnité, nerovnomerne rozmiestnené kožné vyrážky, ktoré začínajú za ušami a postupne sa šíria na tvár a krk a po 3 dňoch už pokrývajú aj trup a končatiny, čiže paže a nohy. Kožné vyrážka sú následkom poškodenia krvných ciev podmieneného vírusu. Keď vyrážky na 4. deň exantém dosiahnu chodidlá, začne sa horúčka znižovať. Ak sa znižovanie začne predlžovať, je potrebné počítať s komplikáciami. Po tomto štádiu začne rekonvalescencia, t.z uzdravenie. Vyrážky zblednú, pričom sa koža šúpe. Ostatné symptómy sa tiež pomaly strácajú. Táto fáza trvá cca 2 týždne.

Vyskytujú sa aj iné, zvlášne formy osýpok ako napríklad abortívne osýpky alebo fudroyantné osýpky. Fudroyantné osýpky sú náhle objavujúce sa a je to tá horšia forma osýpok. Pri nich dochádza k hyperpyrexii, t.z dlhšie pretrvavajúce stúpanie horúčky nad 40°C, kŕče, krvácanie z kože a slizníc, a aj náhle zblednuté vyrážky v dôsledku krvného šoku a smrť.
Môžu nastať aj komplikácie, ktoré možno rozlišovať na komplikácie podmienené vírusom osýpok samým a komplikácie podmienené bakteriálnymi infekciami. Komplikácie spôsobené vírusom osypok postihujú hlavne dýchacie cesty, orgány brušnej dutiny, ako aj mozog. Môže dôjsť aj k vytvoreniu bronchitídy, ako aj osýpkovej pneumónie, čiže k zápaľu plúc, čo je zodpovedné až za 25% smrteľných prípadov. V brušnej dutine sa často pozoruje opuchnutie lymfatických uzlín a s tým spojené silné bolesti brucha. Mimoriadne nebezpečná komplikácia je osýpková encefalitída, čiže zápal mozgu, ktorá sa vytvára 3 až 10 dní po objavení exantému. Spôsobuje poruchy vedomia, kŕče, epileptické záchvaty ale aj ochrnutia. Pri pacientoch postihnutých encefalitídou sa musí počítať s trvalými následkami, ako napr. ochrnutie alebo duševné postihnutie.   

Komplikácie spôsobené bakteriálnou superinfekciou sú vtedy, keď popri infekcii vírusom dôjde aj k infekcii rôznymi baktériami. Vtedy môžu byť postihnuté rôzne časti tela, najčastejšie ide o ďasná, oči, stredné ucho a pod. Liečba je pomocou antibiotík, ktoré sú stanovené podľa konkrétneho druhu baktérie.

Čo môžu robiť doma rodiačia?   
-izolovať dieťa aby nenakazylo ostatných 
-pri horúčke by malo dieťa čo najviac piť, podľa potreby sa môžu dávať aj obklady na lýtka alebo podať čípok proti horúčke
-počas tohto ochorenia sú deti veľmi citlivé na svetlo, najlepšie sa cítia v zeatemnených miestnostiach, preto treba zabrániť priamemu dopadu svetla.
-pri silnom dráždení na kašeľ po dohode s lekárom možno podať liek, najúčinejšie je v noci zavesiť do izby vlhý uterák, aby bol vlhký vzduch

3.3 Pásový opar
Pásový opar je vírusová infekcia, ktorá je spojená s bolesťami, poruchami citlivosti a kožnými zmenami v oblasti zabezpečenej s určitými nervami. Diagnóza ochorenia vyplýva z typických symptómov a to malých pľuzgierikov na sčervenanej pokožke, ktoré sa vyskytujú polostranne ohraničené a sú sprevádzané bolesťami a poruchami citlivosti.

Pojem pásový opar je odvodený z usporiadania kožných zmien ako aj z vystreľovania bolestí, ktoré sa vo všeobecnosti vyskytujú vo forme opasku v oblasti hrudného koša alebo brucha.  Pásový opar je málo nákazlivé ochorenie a vyskytuje sa hlavne u ľudí, ktorí boli v detstve chorí na ovčie kiahne. Obe ochorenia, pásový opar a ovčie kiahne, sú spôsobené tým istým vírusom. Ovčie kiahne sú typickým detským ochorením, ktoré spravidla zanecháva celoživotnú imunitu, odhliadnuc od výnimiek, že človek ovčie kiahne nemôže mať dvakrát. Pásový opar je následkom reaktivácie vírusov, ktoré ostali v tele po ochorení na ovčie kiahne, objavuje sa výlučne len u dospelých. Pacienti so zníženou imunitou môžu mať pásový opar aj viackrát. Osoba, ktorá ešte nemala ovčie kiahne sa môže infikovať pri pacientoch s pásovým oparom a dostať ovčie kiahne, nie však pásový opar.
Pôvodcom ovčích kiahní a pásového oparu je vírus varicely a herpesu zosteru. Tento vírus prechádza po prekonaných ovčích kiahňach povzdĺž nervových vlákien do blízkosti miechy. Tam môže prebývať roky latentne, čiže nepozorovane. Reaktivácia týchto vírusov vedie potom k pásovému oparu, ktorý sa obmedzuje na oblasť zabezpečenú postihnutými nervami. V podstate tu ide o druhý prejav vírusu, t.z., že nenastala opätovná nákaza.
Ochorenie začína všeobecným pocitom choroby, t.z. pacienti sa cítia unavený a ubití a majú ľahkú horúčku. Po 2-3 dňoch nastupujú silné bolesti a poruchy citlivosti v priebehu postihnutého nervu. Skoro v tej istej oblati sa na koži vytvoria uzlíky zoradené do skupiniek, ktoré sa zmenia na pľuzgieriky o veľkosti špendlíkovej hlavičky až hrášku. Pľuzgieriky môžu obsahovať vodnatú alebo krvavú tekutinu a niekedy sa rozpadnú. Pri pásovom opare na trupe tela sa len u 5% prípadov vyskytne ochrnutie.

Pásový opar sa môže vyskytnúť aj na tvári, ak vírusy pretrvali v mozgových nervoch. Pri napadnutí nervu trigeminus sú postihnuté oči, nos, čelo a ochlpená koža hlavy polovičky tváre. Tvorením vredov na rohovke alebo dúhovke oka môže dojsť k trvalým poškodeniam alebo oslepnutiu. Pri pásovom opare v oblasti ucha môže až u 60% pacientov dôjsť k fazialisparéze, čiže k čiastočnému ochrnutiu tváre. Po zahojení kožných vyrážiek ostávajú oblasti so zvýšeným pigmentom alebo oblasti bez pigmentu, t.z., že koža bude viac hnedá alebo úplne biela.

Veľmi úspešná liečba pozostáva z intravenózneho podávania brivudinu, acicloviru alebo valacicloviru. Tieto menované účinné látky sú virostatiká, čiže lieky pôsobiace cielene proti vírusom. Patria do skupiny nukleozidových analóg, ktoré sú podobné štruktúrov nukleozidom, čiže stavebným jednotkám nukleových kyselín. Včastným podaním nukleozidových analóg, môže u pacientov s pásovým oparom dôjsť už počas niekoľkých hodín k uvoľneniu bolesti a zmierneniu sčervenania kože. Ak pľuzgieriky nespôsobujú veľkú bolesť, najlepšie je ich neliečiť a v žiadnom prípade sa nesmú natierať mastičkami, ktoré môžu podráždiť kožu a spomaliť hojenie. Na uvoľnenie a zmiernenie je vhodný kúpeľ s prísadou kukuričného škrobu a ovsenej múčky. Neplatí to však v prípade ak je pásový opar v oblasti tváre. Bez liečenia sa pásový opar tiež vylieči do 2-4 týždňov.

Pri niektorých pacientoch môže aj po vyliečení pásového oparu dôjsť k nervovým bolestiam v postihnutej oblasti. V takom prípade hovoríme o herpetickej neuralgii. Liečba proti herpetickej neuralgii nastáva väčšinou podávaním tricyklických antidepresív ako napr. podávaním analgetík.
Pri pásovom opare tak ako aj pri iných chorobách môže dôjsť ku komplikáciám, ktoré sú životu ohrozujúce. Jednou z takých komplikácií je napríklad postihnutie vnútorných orgánov. Ďalšími komplikáciami môžu byť trvalé ochrnutia tváre alebo bránice. K tomu  dochádza vtedy, ak je postihnutý mozog, mozgové blany alebo miecha. V niekoľkých percentách môže dôjsť aj k smrti.
 
4. Vlastná práca
V súvislosti s touto prácou som si vytvorila aj dotazník. Týka sa predovšetkým tejto témy. Pomocou tohto dotazníka som sa snažila zistiť informovanosť
ľudí na tému vírusy a choroby spôsobené vírusmi. Dotazník som rozdala medzi ľudí vekovej kategorie 15 až 18 rokov. Zistila som, že informovanosť ľudí je na dobrej úrovni, aj keď niektoré fakty ma zaskočili. V dotazníku som sa venovala vírusom hlavne zo všeobecnej stránky a preto som očakávala, že študenti budú tieto informácie poznať a vyplnenie tohto dotazníka bude pre nich hračkou. Po vyhodnotení dotazníka ma zaskočili niektoré odpovede na otázky. Jednou z nich bola aj otázka " Pri ktorom z vonkajších vplyvov dokážu vírusy dlhšie prežiť? ". Očakávala som, že odpovede na túto otázku budú jednotné, a že väčšina ľudí bude vedieť, že vírusy nedokážu prežiť pri vysokej teplote. Asi som sa mýlila, pretože z dvoch ponuknutých odpovedí a to konkrétne 1) teplota 60°C a viac a 2) teplota -30°C a menej sa výsledky skoro zhodovali. Pomer odpovedí bol skoro 50 : 50, aj keď ja si myslim že odpoveď na túto otázku by mala byť jasná. 66% otázok bolo zodpovedaných správne, zvýšných 34% bolo zodpovedaných nesprávne alebo boli nerozhodné. Pomocou dotazníka som zistila informovanosť, potvrdila niektoré fakty a dospela som k záveru, že ľudia majú v tejto téme prehľad a aspoň približne vedia aké choroby sa na svete vyskytujú a aké choroby im môžu hroziť.
 
5. Záver
V závere by som sa ešte chcela vyjadriť k téme, ktorú som doteraz rozoberala. V úvode tejto práce som pomocou dotazníka, ktorý som už niekoľkokrát spomínala, chcela zistiť, aká je informovanosť na danú tému a či o nej ľudia vôbec niečo vedia. Nakoniec som zistila, že informovanosť je na dobrej úrovni, aj keď niektoré detaily by sa dali ešte zlepšiť. Ako som už spomínala, zaskočili na niektoré výsledky z dotazníka, a aj práve kvôli nim som vypracovala túto tému a zamerala som sa na isté informácie. Jednou z nich bol "Vplyv vonkajšieho prostredia na vírusy", ktorý som už vyšie vo vlastnej práci spomínala ale ešte by som sa rada vyjadrila k jednej z otázok, pri ktorej správne odpovede boli veľmi blízko k odpovediam nesprávnym. Konkrétne išlo o choroby vyvolané vírusmi a následne ich liečba, ktorá bola v poslednom období dosť často rozoberaná. Z môjho dotazníka, ktorý vyplňali ľudia z vekovej kategórie 15-18 rokov, ma prekvapene zaskočilo, že až 63% odpovedí na otázku liečby chorôb vyvolaných vírusmi bolo nesprávnych. Konkrétne išlo o otázku "Zaberá liečba antibiotikami, ak je organizmus zasiahnutý vírusom?". Myslím si, že táto téma je dosť dobre rozoberaná nielen v škole, ale aj v okolí, v ktorom sa študenti nachádzajú, no napriek tomu by bolo dobré, venovať sa jej ešte častejšie. Predpokladám, že rozoberanie tejto témy by väčšinu ľudí zaujímalo poprvé preto, že choroby vyvolané vírusmi sú teraz vo svete veľmi rozšírené a podruhé preto, že ak by aj nás náhodou postihol nejaký vírus, ktorý by spôsobil katastrofalné následky, určite by vedeli lepšie reagovať a boli by o tom už viac oboznamený.