Krv

Krv
 
Úvod
Od rodičov často počúvame, že ich máme poslúchať, že sme ich krv ...
 
Čo je to krv?
Z čoho sa skladá?
Koľko jej vlastne je?
Ako funguje zrážanie krvi?
Táto téma ma zaujala z dôvodu mnohých otázok, na ktoré dnešní vedci hľadajú odpovede. Medzi inými sú to otázky spojené s chorobami, ktoré nazývame „civilizačné“. Vynára sa mi otázka, prečo s rastom spoločenského a technického rozvoja pribúda viac a viac chorôb, na ktoré ľudstvo doteraz nepozná odpoveď.
Cieľom mojej práce je pripomenúť a ujasniť neoceniteľný význam krvi pre nás.
Čerpal som z mnohých kníh a z internetu, vyberal som to najpodstatnejšie, a zhrnul som to do tohto projektu.
 
Chcel som získať trochu väčší prehľad o tejto problematike a odpovedať si na niektoré uvedené otázky.

3.  Chronologický prehľad

1984
Bol identifikovaný vírus spôsobujúci AIDS.
1981
Prvá správa o syndróme deficientnej imunity (AIDS).
1959
Vďaka röntgenovým lúčom lekár Max Peruty objasnil štruktúru hemoglobínu.
1940
V tomto roku lekár Karl Landsteiner a Alexander Wiener objavili „Rh faktor“, a identifikovaný antigén - znak bol Levinom a Stetsonom pomenovaný ako Rh faktor.
1930
Lekár S. Yudin na Sklifosovskom inštitúte testoval účinnosť ľudskej krvi z mŕtvoly.
1922
Percy L. Oliver založil databázu darcov v Londýne.
1917
Počas prvej svetovej vojny bola vytvorená prvá „zásobáreň“ krvi.
1902
Lekár Lansteiner, jeho spolupracovníci Alfred von Decastello a Adriano Sturli identifikovali štvrtú krvnú skupinu „AB“, ktorá vytvára zhluky červených krviniek v oboch skupinách - „A“ aj „B“.
1901
Rakúsky lekár Karl Landsteiner objavil tri skupiny ľudskej krvi – A, B a C, ktorú neskôr zmenil na O. Zostavil „rovnice“ výsledných reakcií miešania séra a červených krviniek, čím nepriamo položil základy pre 6 krvných typov.
1874
Boli pozorované bunkové fragmenty z kostnej drene, ktoré sa formovali do chuchvalcov v krvnom riečisku, tieto bunkové fragmenty pomenoval doštičky.
1667
V júni francúzsky lekár Jean-Baptiste Denis podal úspešnú transfúziu jahňacej krvi.
1658
Jan Swammerdam, holandský bádateľ, využívajúci k práci mikroskop, bol prvou osobou, ktorá pozorovala a popísala červené krvinky.
Okolo roku 1200
Bola popísaná cirkulácia krvi – pohyb krvi do a z pľúc.

1000-1699: „Status Quo pod ohňom“
V 17. storočí sa prvý raz uskutočnila krvná transfúzia, zo zvieraťa do zvieraťa, neskôr zo zvieraťa do človeka. Na konci storočia vedci pozorovali, popísali a odmerali červené krvinky.
300 p. n. l.
V Alexandrii sa uskutočnila prvá pitva človeka a dospelo sa k záveru, že stavba tepien a žíl je odlišná a ich hlavnou funkciou je prenos krvi.
350 p. n. l.
Grécky filozof Aristoteles uskutočnil pitvu mnohých zvierat.. Na základe pozorovaní sa domnieval, že srdce je trojkomorový orgán a rovnaký je prítomný aj u človeka.
400 p. n. l.
Hippocrates spozoroval, že ak nechá krv v sklenenej banke po pridaní soli stáť, aby sa usadila, rozdelí sa na tri vrstvy. Horná vrstva ostane priezračná, slamovožltá - je to plazma. Strednú tenkú vrstvu tvoria biele krvinky. Najťažšia, spodná vrstva červenej farby, ktorá tvorí 45% objemu, pozostáva z červených krviniek.
500 p. n. l.
Grécky mysliteľ Alcmaeon of Croton, praktizujúci pitvu na zvieratách, spozoroval, že tepny a žily majú odlišnú stavbu.
2500 p. n. l.
Egypťania využívali „krvácanie“ k liečeniu pacienta.
2500 p. n. l.
Využívali sa rôzne formy pozorovania, experimentovania, rituálov a iných metód k vyhľadávaniu spojitosti medzi ľudským telom a prejavmi chorôb.
Ľudia si kládli otázky, ktoré neboli zodpovedané: čo je z krvi, čo je to krv, kadiaľ tečie, ako a kde sa tvorí.
 
4. Krv
  (lat. sanguis) tvorí 8-9% hmotnosti tela, čo predstavuje asi 5-6 l. Ženy majú v priemere asi o 10% krvi menej ako muži. Dospelí ľudia majú asi 60 ml krvi na kilogram telesnej hmotnosti.
  Spolu s tkanivovým mokom vytvára vnútorné prostredie organizmu.
 
4.1. Funkcie krvi:
- transport kyslíka z pľúc ku tkanivám a orgánom
- zber CO2 z tkanív a jeho prenos do pľúc
- rozvoz živín z tráviacej sústavy ku tkanivám
- zber odpadových látok metabolizmu a ich transport do obličiek
- rozvoz hormónov, vitamínov a iných dôležitých látok
- rozvoz tepla z tepelného jadra po tele
- udržiavanie stálych osmotických pomerov v organizme
- udržiavanie stáleho pH vnútorného prostredia
- obrana pred cudzorodými organizmami a látkami (imunitná funkcia)

4.1.1 Transport krvi
Krv sa nedostáva do priameho styku s tkanivami - prúdi v uzavretých rúrkach a predovšetkým sprostredkováva prenos látok a dýchacích plynov medzi vonkajším a vnútorným prostredím.
Krv sa pohybuje v cievach a je poháňaná srdcom, čo je svalové čerpadlo. Prúdi do pľúc na okysličenie, a potom cirkuluje telom cez tepny. Rozptyľuje svoj obsiahnutý kyslík prechodom cez tenké krvné cievy, nazývané kapiláry (vlásočnice). Potom sa vracia do srdca žilami.
Krv transportuje aj metabolické odpadové produkty, lieky a iné cudzie chemikálie do pečene na elimináciu a do obličiek na vylúčenie močom.
Strata krvi bez následkov je 0,5 litra, strata väčšia ako 1,5 litra môže spôsobiť smrť.
 
4.1.2. pH krvi
Hodnota pH krvi je od 7,3 po 7,5. Ak táto hodnota klesne pod hranicu (cca. 7,37), hovoríme o acidóza (kyslosť), ak je hodnota vyššia, hovoríme o alkalóze. Na udržanie tejto hodnoty pH slúži roztok kyseliny uhličitej (H2CO3), ktorý je tlmivý, a hydrogenuhličitanu (HCO3-), ktorý zvyšuje hodnotu pH.
 
4.2. Zloženie krvi
A) krvnú plazmu tvorí:
- voda (91-92%)
- sušina (8-9%)
- anorganické látky: Na+, K+, Cl-, HCO3-, Ca2+, Mg2+, HPO4

o organické látky: bielkoviny (albumíny, globulíny, fibrinogén)
cukry (glukóza, stopy iných)
lipidy (mastné kyseliny, cholesterol)
iné (močovina, kreatín, hormóny) 
B) krvné telieska (krvné bunky, krvinky) (hemocyty):

- červené krvinky (erytrocyty)
- biele krvinky (leukocyty)
- krvné doštičky (trombocyty)

Krvné telieska sú rozptýlené v krvnej plazme. Pomer medzi objemom krvnej plazmy a objemom krvných buniek sa nazýva hematokrit.

Z chemicko-fyzikálneho hľadiska je krv suspenziou, čiže zmes tekutých a tuhých látok. Krv má oproti plazme kvôli prítomným červeným krvinkám zvýšenú viskozitu. Čím vyšší obsah hematokritu, tým je nižšia rýchlosť prúdenia krvi. Vďaka tvárnosti červených krviniek sa krv pri vyššej prietokovej rýchlosti nespráva ako suspenzia, ale ako emulzia.
Z morfologického hľadiska mezenchýmové tkanivo, ktorého bunky (hemocyty) sa pohybujú v tekutej medzibunkovej látke (krvnej plazme).
Z fyziologického hľadiska je krv rôznorodá tekutina pozostávajúca z krvných buniek a krvnej plazmy.
 
4.2.1 Krvná plazma
Krvná plazma je tekutina žltkastej farby (žlté zafarbenie spôsobuje farbivo bilirubín) tvorená anorganickými aj organickými látkami.
Asi 90% plazmy tvorí voda, ktoré je buď viazaná na bielkoviny (albumíny) alebo voľná. Vo vode sú rozpustené soli, najmä chlorid sodný a uhličitan sodný. Soli sú potrebné pre udržiavanie stálych osmotických pomerov a pH v krvi (7,4). Dôležitou zložkou plazmy je vápnik. Je nevyhnutný pre zrážanie krvi, činnosť svalov a správnu stavbu kostí. Organickú zložku tvoria hlavne bielkoviny, glukóza, tuky, vitamíny, hormóny, žlčové farbivá, močovina a kyselina močová.

Z bielkovín sú v krvnej plazme zastúpené: albumíny, globulíny, fibrinogén, protrombín. Albumíny vznikajú v pečeni a viažu na seba vodu. Okrem toho sú prenášačmi enzýmov a viažu sa na ne niektoré hormóny (napr. pohlavné). Globulíny sú produktom lymfocytov a majú dôležitú úlohu v imunitnom systéme človeka. Imunoglobulíny (gamaglobulíny) majú schopnosť zneškodniť antigény, ktoré sa dostanú do organizmu. Ich množstvo sa zvyšuje pri infekcii organizmu. Fibrinogén a protrombín majú veľký význam pri zrážaní krvi.

Glukóza je najrýchlejší dostupný zdroj energie pre bunky. Hladina glukózy v krvi - glykémia je regulovaná hormonálne (inzulín, glukagón, adrenalín, noradrenalín). Glukóza je významným zdrojom energie a je neustále odoberaná tkanivami. Po prijatí potravy nastáva dočasné zvýšenie jej hladiny. Ak je hladina glukózy vysoká, účinkom inzulínu sa glukóza ukladá vo forme glykogénu do pečene a svalov. V opačnom prípade dochádza k vyplavovaniu glykogénu z pečene do krvi a jeho rozkladu na glukózu. Pri poruchách v tvorbe inzulínu nastáva trvalá hyperglykémia, čo sa prejaví ochorením cukrovka (diabetes mellitus).
 
4.2.2 Červené krvinky
Červené krvinky (erytrocyty) sú pri pohľade zvrchu okrúhle, na bočnom priereze majú piškótovitý tvar. V strede sú preliačené, čím sa zväčšuje ich povrch, a teda aj plocha pre styk s kyslíkom. U cicavcov, a teda aj u človeka, sú bezjadrové. (Súvisí to s fylogenézou, pretože jadro červených krviniek odoberá časť prepravovaného kyslíka pre vlastný metabolizmus červenej krvinky. Erytrocyty cicavcov teda pracujú efektívnejšie.) Kyslík sa viaže na červené krvné farbivo hemoglobín (centrálna časť hemovej zložky obsahuje železo) a vzniká oxyhemoglobín. Hemoglobín je najčastejší respiračný proteín objavený v prírode.  Táto väzba je vratná a v krvných vlásočniciach zaniká, čím sa kyslík z hemoglobínu uvoľňuje. Schopnosť oxidu uhličitého (a hlavne oxidu uhoľnatého) naviazať sa na hemoglobín je oveľa vyššia ako kyslíka, a preto dochádza k častým otravám v miestach, kde sa tieto plyny zdržiavajú - sú to hlavne pivnice a nižšie položené nevetrané miesta, pretože sú ťažšie ako vzduch a sú bez zápachu. Pri naviazaní CO na hemoglobín vzniká karboxyhemoglobín a len veľmi ťažko sa odbúrava.

Červené krvinky vznikajú v červenej kostnej dreni dlhých a plochých kostí. Vo vyššom veku sa ich produkcia znižuje. Ich tvorba je regulovaná tkanivovým hormónom erytropoetínom, ktorý sa tvorí v obličkách. Jeho tvorba závisí od atmosférického tlaku, preto sa pri pobyte vo vyšších nadmorských výškach zvyšuje tvorba erytroproteínu, a teda tvorba samotných červených krviniek. Tento stav pretrváva istý čas aj po prechode do nižších nadmorských výšok, čo sa využíva pri niektorých športoch na zlepšenie výkonu. Normálny počet červených krviniek u dospelého muža je 5 mil/mm3 a u žien 4,5 mil/mm3. Životnosť červených krviniek človeka je asi 100-120 dní. Zanikajú v slezine.

4.2.3. Biele krvinky
Biele krvinky (leukocyty) sú bunky s jadrom a majú rôzny tvar. V krvi je ich okolo 6-8 tis/mm3, ale pri chorobe sa ich počet zvyšuje na 15-20 tis/mm3. Biele krvinky sa tvoria v kostnej dreni, lymfocyty aj v slezine a lymfatických uzlinách. Ich životnosť závisí od druhu - 10 dní až 5 mesiacov. Leukocyty sú súčasťou obranného systému tela. Rozdeľujú sa na:

- granulocyty
Granulocyty sa nazývajú aj polymorfonukleárne leukocyty (poly = veľa, morpho = tvar, nukleárne = jadrové). Tvoria viac ako 70% všetkých leukocytov. Aktívne sa pohybujú, majú schopnosť meniť tvar, môžu prenikať cez steny vlásočníc mimo krvný obeh - diapedéza - a fagocytujú. Vytvárajú hnis, ktorý sa tvorí v mieste infekcie a skladá sa prevažne z odumretých leukocytov. Po zafarbení pozorujeme v cytoplazme granulocytov hrudky (granuly). Podľa toho, akým farbivom ich možno zafarbiť, rozoznávame:

- neutrofily - farbené neutrálnymi farbivami
- eozinofily (acidofily) - farbené kyslými farbivami
- bazofily - farbené bázickými farbivami

Neutrofily pohlcujú baktérie a tvoria chemické látky, ktoré ich ničia. Eozinofily okrem iného tlmia účinok histamínu, látky, ktorá sa uvoľňuje pri reakcií protilátok s antigénmi, a ktorá môže vo väčšom množstve vyvolať alergickú reakciu. Bazofily tvoria iba 1% všetkých bielych krviniek. Produkujú heparín, ktorý zabraňuje zrážaniu krvi vnútri krvných ciev.

- agranulocyty
Agranulocyty nemajú v cytoplazme farbiteľné granuly a jadro nemajú segmentované ako granulocyty. Patria sem:

- lymfocyty
Lymfocyty tvoria približne 1/4 bielych krviniek. Dodávajú telu prirodzenú odolnosť voči chorobám, vytvárajú protilátky a chemické látky, ktoré pomáhajú chrániť bunky tela, aby nepodľahli bakteriálnej invázii.

- monocyty
Funkcia monocytov spočíva v pohlcovaní baktérií a odstraňovaní trosiek buniek po útoku baktérií.

4.2.4. Krvné doštičky
Krvné doštičky (trombocyty) nie sú pravé bunky. Vznikajú v červenej kostnej dreni oddeľovaním časti cytoplazmy z veľkých buniek. Tvoria sa, ako všetky krvné bunky, v kostnej dreni. Ich počet je 100-300 tis/mm3 a životnosť asi 4 dni. Sú veľmi krehké. Pri poškodení cievy narážajú na okraje rany a lámu sa. Pri ich rozpade sa uvoľňujú látky, ktoré sa zúčastňujú pri zrážaní krvi.

Zastavenie krvácania
Zastavenie krvácania - hemokoagulácia - je životne dôležité, lebo chráni organizmus pred stratou krvi, či dokonca pred vykrvácaním pri poranení. Pri zastavení krvácania sa zúži cieva na poranenom mieste, nahromadia sa krvné doštičky a krv sa zrazí. Výsledok všetkých týchto troch dejov a stupeň ich uplatnenia závisí od druhu, rozsahu a miesta poranenia. Tam, kde nie je poranená väčšia tepna, v ktorej je krv pod značným tlakom, stačia uvedené deje na zastavenie krvácania a poranenie sa môže zahojiť.

Dôležitým dejom pri zastavení krvácania je činnosť krvných doštičiek. Doštičky priľnú k trhline v cievnej stene, zhlukujú sa a spájajú sa do masy, ktorá je potom spevnená vláknami fibrínu vznikajúcimi pri zrážaní krvi.

Podstatou zrážania krvi je premena rozpustnej plazmatickej bielkoviny - fibrinogénu - účinkom trombínu na nerozpustný vláknitý fibrín. Reťazec chemických dejov končiacich premenou fibrinogénu na fibrín je veľmi zložitý a uplatňuje sa pri ňom mnoho iných látok obsiahnutých v krvnej plazme, v krvných doštičkách aj v tkanivách (celkovo asi 20 faktorov). Vytvorená zrazenina upchá poranenú cievu a zakryje poranené miesto. Tým sa zabráni ďalšiemu krvácaniu. Keď sa otvor v poranenej cieve zahojí, zrazenina sa rozpustí a odstráni.
 
5. Krvné skupiny človeka
Jedným z prejavov vrodenej imunity človeka sú skupinové antigény, ktoré dávajú jedincovi imunologickú individualitu. Pretože reakcie vyvolané týmito antigénmi (molekuly na povrchu membrány červených krviniek) a protilátky (v krvnej plazme) sú najzávažnejšie v červených krvinkách, takto boli aj objavené, nazývame ich krvnými skupinami.

Podstata systému vlastnosti krvných skupín je existencia dvoch zložiek, antigénu a protilátky. Antigény - aglutinogény - sú molekuly nachádzajúce sa na povrchovej membráne červených krviniek, protilátky - aglutiníny - sú prítomné v krvnej plazme. Aglutiníny zhlukujú červené krvinky - aglutinácia - iného človeka nesúce im zodpovedajúce aglutinogény.
Poznáme niekoľko systémov krvných skupín. Najdôležitejšie z nich sú:

- AB0 systém
- Rh-faktor systém
- MN systém

5.1. AB0 systém
AB0 systém človeka objavil Karl Landsteiner začiatkom 20. storočia (Nobelova cena za fyziológiu alebo medicínu, 1930). Už predtým bolo známe, že transfúzia krvi je oveľa úspešnejšia, ak darovaná krv pochádza od blízkeho príbuzného, čo vyplýva z dedičného charakteru tohto znaku. Objavenie krvných skupín a možnosti ich jednoduchého testovania znamenalo pre medicínu veľký prínos a rozšírilo paletu darcov aj na nepríbuzných jedincov. Okrem AB0 systému sú pri krvnej tranfúzii dôležité aj iné skupiny, hlavne Rh-faktor.

U človeka sa na povrchu červených krviniek môžu nachádzať dva typy aglutinogénov: aglutinogén A a aglutinogén B. U jedného jedinca môžu byť prítomné oba typy alebo len jeden typ, prípadne červené krvinky nemusia obsahovať ani jeden z uvedených aglutinogénov. Protilátkou voči aglutinogénu A je aglutinín anti A, protilátkou proti aglutinogénu B je aglutinín anti B. V plazme jedného človeka nie sú aglutiníny proti vlastným aglutinogénom. Ak by došlo k styku červených krviniek s ich príslušným aglutinínom, nastane zhlukovanie - aglutinácia erytrocytov.
 
Skupina A
- Krvná skupina A sa objavila asi pred 25 000 - 15 000 rokmi.
- Má antigén A a protilátku B v plazme.

Skupina B
- Krvná skupina B vznikla v oblasti Himalájí a Indie pred 15 000 - 10 000 rokmi.
- Má antigén B a protilátku A.

Skupina AB
- Krvná skupina AB je zo všetkých krvných skupín najmladšia, existuje iba 1200 - 1000 rokov.
- Krvná skupina AB predstavuje spojenie znakov krvnej skupina A a B. Má odolný imunitný systém, je dobre chránená pred ochoreniami autoimunitného systému ako napríklad reumatické choroby a alergie.
- Má antigén A aj B, protilátka nie je.

Skupina 0
- Najstaršia krvná skupina, prví ľudia s prapôvodnou krvnou skupinou 0 žili pravdepodobne už pred 40 000 rokmi v Afrike.
- Má antigén 0, protilátku A aj B.

Zaujímavosti:
Zistilo sa, že citlivosť človeka na choleru (a ostatné infekčné hnačkovité ochorenia) je do istej miery podmienená jeho krvnou skupinou. Najcitlivejší sú ľudia s krvnou skupinou 0, naopak najodolnejší sú jedinci s krvnou skupinou AB. Medzi nimi - čo sa týka citlivosti na infekciu - sa nachádzajú krvné skupiny A a B, pričom A je o niečo odolnejšia ako B.

5.2. Rh-faktor systém
Okrem antigénov A, B je v červených krvinkách niektorých ľudí prítomný aj systém antigénov, ktorý nazývame Rh-systém. Názov pochádza z názvu opice Macacus rhesus, u ktorej bol prvýkrát pozorovaný. Ak je tento faktor v červených krvinkách prítomný, hovoríme, že krv je Rh-pozitívna (Rh+), čo je asi u 80-85% populácie. Ak tento faktor nie je v krvi prítomný, hovoríme, že krv je Rh-negatívna (Rh-). Pri transfúzii je nutné rešpektovať aj Rh-faktor. Pacientovi s krvnou skupinou Rh-negatív nemožno podať krv Rh-pozitívnu. Telo pacienta nepozná Rh-faktor, ten je teda voči jeho organizmu antigénom, telo začne proti nemu vytvárať protilátky, ktoré spôsobia rozklad červených krviniek - hemolýzu. To sa môže stať nebezpečné pri opakovaných transfúziách alebo pri podaní väčšieho množstva krvi.
 
Rh faktor
- Na povrchu červených krviniek má Rh antigén.
- 85% Rh pozitívny – nemajú protilátky proti Rh faktoru.
- 15% Rh negatívny – nemajú na červených krvinkách antigén Rh a nemajú protilátky v plazme.

- Protilátky sa však vytvoria, ak sa v Rh negatívna krv stretne s červenými krvinkami Rh pozitívneho človeka.

Matka s Rh faktorom - môže byť nebezpečná pre plod Rh faktorom +.
 
5.3. MN systém
Podľa krvných aglutinogénov M a N sa rozdeľuje krv do troch skupín: M, N, MN. Tieto aglutinogény nemajú prirodzené aglutiníny. Poznanie týchto krvných faktorov sa využíva pri určovaní otcovstva a pri transfúziách.

6. Choroby
6.1. Anémia
Tiež nazývaná ja ako chudokrvnosť, znamená zníženú koncentráciu hemoglobínu v krvi na hodnotu nižšiu ako 135 g u mužov a menej ako 120 g u žien. Nižšia hodnota hemoglobínu je sprevádzaná zníženým hematokritom a poklesom počtu erytrocytov. Anémia je syndróm, na vzniku ktorého sa podieľajú viaceré príčiny. Možno ju definovať ako poruchu prenosu kyslíka tkanivám. Kyslík je dodávaný tkanivám po naviazaní na hemoglobín, ktorého množstvo je znížené a tým vzniká tkanivová hypoxia (nedostatok kyslíka).

6.2. Leukémia
Ide o zhubné ochorenie krvi, pri ktorom dochádza v kostnej dreni k množeniu a hromadeniu bielych krviniek, hlavne ich nezrelých foriem. Je najčastejším druhom rakoviny u detí vo vyspelom svete. Pri leukémii sa pacient cíti unavený a chudne. Medzi ďalšie príznaky patrí: bledosť, únava, dýchavičnosť, tlak a pocit plnnosti, chudnutie, zvýšená krvácavosť (napríklad časté krvácanie z nosa) a zväčšenie sleziny, niekedy až obrovitá slezina.

6.3. Sepsa
Ochorenie nazývane aj ako otrava krvi, je infekcia, ktorá je sprevádzaná systémovými prejavmi zápalu a prehnanou aktiváciou zápalových mechanizmov. Je spôsobená opakovaným alebo trvalým vyplavovaním mikroorganizmov z infekčného ložiska do celého organizmu. Organizmus nie je schopný infekciu lokalizovať a koordinovane proti nej zapojiť imunitný systém. Sprevádza ju vysoká horúčka, schvátenosť a prejavy zlyhania postihnutých orgánov. Môže vyústiť do septického šoku.
 
7. Záver
S pojmom krv som sa stretol pri prvých odratých lakťoch. Neskôr, v škole som sa učil o tom, že krv prináša do našich tkanív kyslík a potrebnú výživu, vodu, minerálne látky atď. Postupom rokov si čoraz viac uvedomujem podstatu tohto pojmu. Čím je pre nás krv? Z chemického hľadiska je to suspenzia, z morfologického predstavuje  mezenchýmové tkanivo a z fyziologického hľadiska je to rôznorodá tekutina. Podstatou je, že sme od nej existenčne závislí. Aj ona je jeden z dôvodov členenia ľudí do skupín. Jej kvalita ovplyvňuje zdravie človeka, ale rovnako môže spôsobiť smrť.  Pevne dúfam, že moja práca priniesla jasnejšiu predstavu o zložení krvi, jej funkciách, krvných skupinách a chorobách, ktoré sú dôsledkom infekcií a nesprávnej životosprávy. Je teda na nás, na ľuďoch, ako sa s týmito otázkami a ťažkosťami vysporiadame.