Exotické choroby

Prírodné vedy » Biológia

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 10.10.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 5 363 slov
Počet zobrazení: 4 780
Tlačení: 266
Uložení: 254
Exotické choroby
 
ÚVOD
Pri výbere témy na projekt som nad odvetvím nezaváhala ani na chvíľu. Biológiu mám veľmi rada a zaujíma ma už dávno a po skončení gymnázia sa jej chcem ďalej venovať formou štúdia medicíny. Tému „exotické choroby“ som zvolila z toho dôvodu, že hoci na území a v podmienkach, v ktorých žijeme, sa nevyskytujú, neznamená to, že neexistujú. Pre množstvo ľudí žijúcich v iných krajinách sú denno-dennou realitou a častokrát bojom o prežitie.

Dnes sa život zmenil. Svet je otvorený, hranice zrušené a možnosti cestovania takmer neobmedzené. Čím ďalej viac a viac ľudí chodí za účelom poznávania nových kultúr, prírody a spôsobov života do čoraz vzdialenejších kútov sveta. Už nie sú nedostupné krajiny Orientu, savany ani púšte ani najexotickejšie ostrovy a ostrovčeky, džungle a pralesy. Ľudia cestujú na krátkodobé dovolenky ale aj na dlhodobé, mnohokrát niekoľkoročné, pobyty do klimaticky úplne odlišných zemí, než na aké je náš organizmus zvyknutý. O bežných infekciách je už dostatok informácií a lekári často odporúčajú preventívne očkovania pred takýmito cestami.

Napriek tomu sa z času načas stane, že človek po návrate s prekvapením zistí, že okrem suvenírov a spomienok si doniesol aj nákazu, ktorá jeho ďalší život znepríjemní minimálne liečbou, či pobytom v nemocnici.
Cieľom mojej práce je oboznámiť ostatných so širšími informáciami aspoň o niektorých vybratých exotických chorobách, ich pôvodom, históriou, výskytom, príznakmi a možnosťami liečby.
Dúfam, že vás moja práca zaujme a že bude prínosom v tom zmysle, že v prípade návštevy cudzokrajných krajín nepodceníte riziko nákazy a zodpovedne pristúpite k všetkým dostupným preventívnym opatreniam.

EXOTICKÉ CHOROBY
 
1  MOR
1.1   Všeobecné informácie

Mor je bakteriálne infekčné ochorenie vyskytujúce sa v epidémiách, ktoré bolo známe už v antike a odvtedy si vyžiadalo nespočetné smrteľné obete. Jedná sa pritom o ochorenie vyskytujúce sa u hlodavcov, ktoré môže byť na človeka prenesené parazitmi, ako napr. potkaními blchami. Potom je možný aj prenos z človeka na človeka. Rozlišujú sa štyri formy priebehu: žľazový mor a abortívny mor (= nie úplne rozvinutý), ktoré oba môžno prežiť, a smrteľné varianty – pľúcny mor a septický mor. Terapia antibiotikami pomáha len pri včasnom začiatku. Neexistuje žiadne očkovanie, preventívne užívanie antibiotík však môže ochoreniu u ohrozených osôb zabrániť. Táto choroba je pôvodne ochorením vyskytujúcim sa u divo žijúcich hlodavcov (zoonóza). Dnešný výskyt choroby je hlásený už len z morom zamorených rezervoárov divoko žijúcich hlodavcov. Tieto sú v strednej Ázii, východnej aj strednej Afrike, Južnej Amerike a v Skalistých horách v USA. V súčasnosti sú ohrození najmä obyvatelia lesov v horách a vysočinách, ako aj poľovníci.

1.2  História

V minulých dobách sa mor opakovane šíril v ťažkých epidémiách Európou a Áziou. Prvé správy o ochorení siahajú až do Antiky, tak opisuje epidémiu napr. Thukydides okolo roku 430 pred Kristom počas Peloponézskej vojny v obliehaných Aténach. Medzi rokmi 1347 a 1352 sa šírila pandémia, tzn. epidémia rozšírená na viacero krajín, neskôr označovaná ako “čierna smrť”, až na Island a vyžiadala si cca. 25 miliónov mŕtvych. To zodpovedalo približne jednej tretine vtedajšieho obyvateľstva! V následných dobách stále dochádzalo k viac alebo menej ťažkým epidémiám. V roku 1896 sa začala šíriť opätovná epidémia z Ázie. Pretrvávala cca. 50 rokov a po prvýkrát došlo k prípadom ochorenia rozšírením infikovaných potkanov obchodnými lodnými cestami vo všetkých veľkých prístavoch na svete. Táto posledná veľká pandémia spôsobila cca. 12 miliónov smrteľných prípadov.

Všeobecne sa má za to, že názov „čierna smrť“ má pôvod v jednom výraznom príznaku ochorenia, ktoré sa odborne nazýva akrálna nekróza (odumretie končekov prstov a ušných lalôčikov pre poruchu cievneho zásobenia a podkožné krvácanie, ktoré má čierne sfarbenie). V skutočnosti sa názov skôr vzťahuje na ďalšie významy slova „čierna“ ako prejavu smútku, trúchlenia a nešťastia.

V Európe sa objavila v rokoch 1347-51 a zahubila asi polovicu populácie (25 až 34 miliónov ľudí; odhady sa pohybujú medzi jednou až dvomi tretinami celkového počtu obyvateľov kontinentu). V približne rovnakom čase sa nákaza objavila aj vo veľkej časti Ázie a Blízkeho východu. Celkovo táto pandémia zahubila asi 75 miliónov ľudí. Rovnaké ochorenie sa v rôznom rozsahu a stupni úmrtnosti do Európy vracalo opakovane až do 18. storočia. K najvýznamnejším epizódam patrila epidémia v Taliansku (1629-1631), Londýne (1665–1666), Viedni (1679), Marseille (1720-1722) a v roku 1771 v Moskve. Mor bol v Európe naposledy zaznamenaný na začiatku 19. storočia, no dodnes sa objavujú menšie ložiská infekcie inde vo svete (Severná a centrálna Afrika, Madagaskar, Ázia, severná i južná Amerika — vrátane USA).
Okrem zdecimovania európskej populácie zmenila pandémia i sociálnu štruktúru kontinentu, vážne poškodila dovtedy dominantnú politickú i ekonomickú silu - katolícku cirkev, viedla k rozsiahlym perzekúciám niektorých skupín obyvateľstva - Židov a postihnutých leprou, a vytvorila celkový pocit neistoty a ohrozenia zdravia, vedúci k spôsobu života, ktorý nemyslel na budúcnosť (opísaný v diele Dekameron (1353) od Giovanniho Boccacia).
Mor, ktorého pôvodcom je Yersinia pestis, je dnes endemickou infekčnou chorobou, vyskytujúcou sa najmä v oblastiach centrálnej Ázie, kde žije veľké množstvo menších hlodavcov. Nie je však dodnes úplne jasné, kde pandémia „čiernej smrti“ v 14. storočí začala. Dnes sa považujú za najpravdepodobnejšie miesto jej vzniku stepi centrálnej Ázie, hoci zaznievajú i názory, ktoré ohnisko umiestňujú do oblasti severnej Indie. Odtiaľ sa pravdepodobne nákaza šírila na západ a východ prostredníctvom obchodníkov a mongolských armád pozdĺž Hodvábnej cesty. V Európe sa prvý krát objavila v obchodných prístavoch na Sicílii.

Bez ohľadu na správnosť teórie o mieste vzniku je zrejmé, že závažnosť a rozsah pandémie bol výrazne umocnený vojnami, hladom a počasím, ktoré v tom období sužovali rozsiahle oblasti Európy a Ázie. Ničivá občianska vojna v Číne medzi domácim obyvateľstvom a mongolskými hordami sa odohrala v období rokov 1205 až 1353. Dlhotrvajúci konflikt vážne narušil poľnohospodárstvo a obchod a viedol k opakovaným hladomorom. Na konci 13. storočia vypukla tzv. „Malá doba ľadová“. Katastrofické počasie dosiahlo svoj vrchol v prvej polovici 14. storočia, so závažnými celosvetovými dôsledkami. V rokoch 1315 až 1322 postihol severnú Európu katastrofický nedostatok potravín, známy ako Veľký hladomor. Nedostatok jedla a jeho extrémne vysoké ceny boli tvrdou životnou realitou minimálne storočie pred vypuknutím pandémie. Pšenica, ovos, seno a následne i domáce zvieratá boli nedostatkovým tovarom - následkom bol hlad, malnutrícia, oslabenie imunitného systému a znížená odolnosť obyvateľstva proti chorobám. Európska ekonomika sa začala točiť v bludnom kruhu, v ktorom hlad a chronické choroby znižovali produktivitu poľnohospodárstva, ktoré produkovalo nedostatok obilia, dostupného preto len za stále sa zvyšujúce ceny. Hladomor tak sám zvyšoval svoju intenzitu a rozsah, a v oblastiach ako Flámsko a Burgundsko ničil populáciu takým spôsobom, ako neskôr „čierna smrť“ devastovala celú Európu.

1.2.1  Vývoj v Ázii
Teóriu o prvotnom ohnisku pandémie v centrálnej Ázii podporujú prvé známe zmienky o chorobe z Číny okolo roku 1330. Mor udrel na čínsku provinciu Hubei v roku 1334. V rokoch 1353 až 1354 došlo k podstatnému rozšíreniu a zhoršeniu epidémie. Čínske záznamy z tohoto obdobia hovoria o ôsmich vzdialených ohniskách - Hubei, Jiangxi, Shanxi, Hunan, Guangdong, Guangxi, Henan a Suiyuan (historická čínska provincia, ktorá dnes tvorí časť provincie Hebei a Vnútorného Mongolska) - roztrúsených vo vtedajšej Číne a Mongolsku. Podľa historika Williama McNeilla sa z tých časov zachoval značný počet čínskych záznamov, no podrobne ich nikto dodnes nepreštudoval.
Je pravdepodobné, že Mongoli a kupecké karavány neúmyselne zavliekli mor z centrálnej Ázie na Stredný východ a do Európy. V roku 1347 bol mor zaznamenaný v obchodných mestách Konštantínopol a Trebizond. V tom istom roku bola Janovská dŕžava Kaffa, veľké obchodné stredisko na Krymskom polostrove, obľahnutá mongolskou armádou na čele s Janibegom. Počas dlhotrvajúceho obliehania bola jeho armáda postupne decimovaná morom. Útočníci sa nakoniec rozhodli použiť mŕtve telá ako biologickú zbraň a pomocou katapultov ich prehadzovali cez hradby do mesta. Janovskí obchodníci z postihnutého mesta utiekli, „exportujúc“ infekciu svojimi loďami na juh Európy, kde sa rýchlo šírila. Podľa záznamov v Kaffe zahynulo toľko ľudí, že živí nestíhali pochovávať mŕtvych a telá boli naskladané ako kmene stromov pozdĺž múrov mesta.

1.2.2  Vývoj v Európe
"Čierna smrť" sa rýchlo šírila v oblastiach pozdĺž pobrežia Európy a pevninských obchodných ciest. V októbri 1347 dosiahla skupina janovských obchodných lodí utekajúca z Kaffy prístav v Messine. Počas plavby bola posádka všetkých lodí infikovaná alebo mŕtva. Predpokladá sa, že lode boli plné infikovaných krýs alebo bĺch. Niektoré z plavidiel sa našli uviaznuté na pobreží, bez jediného živého človeka na palube. Vykrádanie týchto „plávajúcich hrobiek“ len pomohlo rozšíreniu infekcie. Z Messiny a okolia sa mor na prelome rokov 1347/1348 dostal do Janova a Benátok.

Z Talianska pokračovala choroba v šírení severozápadným smerom - v júni 1348 zasiahla Francúzsko, Španielsko, Portugalsko a Anglicko. Potom zmenila smer a pokračovala počas rokov 1348 - 1350 na východ cez Nemecko do Škandinávie, aby nakoniec v roku 1351 dorazila do severozápadnej časti Ruska. Mor relatívne ušetril veľké oblasti Európy - najmä oblasť Poľska a časti Belgicka a Nizozemska.

1.2.3  Vývoj na Strednom východe
Pandémia postihla viaceré krajiny Stredného východu, čo viedlo k výraznému poklesu ich populácie a trvalým zmenám v ich ekonomických a sociálnych štruktúrach. Ochorenie sa do regiónu dostalo z oblasti južného Ruska. Na jeseň roku 1347 postihlo Alexandriu v Egypte, pravdepodobne prostredníctvom lodného obchodného spojenia s Konštantínopolom a prístavmi v Čiernom mori. Počas roku 1348 sa choroba šírila na východ do Gazy a na sever pozdĺž východného pobrežia do miest v Libanone, Sýrii a Palestíne - vrátane Aškelonu, Akko, Jeruzalema, Sidónu, Damašku, Emesy, a Aleppa. V rokoch 1348-1349 postihla Antiochiu. Obyvatelia mesta utiekli na sever a hoci väčšina z nich zahynula už počas cesty, šíreniu infekcie v Malej Ázii to nezabránilo. Mekka bola epidémiou zasiahnutá v roku 1349. Jej obyvatelia zo zavlečenia choroby obviňovali neveriacich, ale pravdepodobnejšie sem bola zavlečená moslimskými pútnikmi z okolitých postihnutých oblastí. V tom istom roku bola zaznamenaná rozsiahla epidémia v meste Mosul a na mesto Bagdad udrela druhá vlna ochorení. V roku 1351 sa mor objavil v Jemene. Časovo to súvisí s návratom kráľa Mujahida z Jemenu zo zajatia v Káhire. Jeho skupina mohla zavliecť chorobu do Jemenu z Egypta.

1.2.4  Opakované epidémie
Infekcia sa v období medzi 14. a 17. storočím do Európy a Stredomoria opakovane vracala. Za poslednú veľkú epidémiu sa považuje Veľký londýnsky mor v rokoch 1665-1666. Nakoniec Veľký londýnsky požiar v roku 1666 zlikvidoval prakticky všetky infikované krysy a blchy, čo viedlo k ústupu epidémie. Zničenie čiernych krýs počas požiaru sa mohlo tiež podieľať na vzostupe populácie hnedých krýs v Anglicku. Jedným z možných vysvetlení vymiznutia moru z Európy môže byť práve vymiznutie rezervoára choroby v podobe čiernej krysy (Rattus rattus), ktorú nahradila populácia nórskej alebo hnedej krysy (Rattus norvegicus), ktorá nie je takým ideálnym hostiteľom pre blchy prenášajúce pôvodcu infekcie (Appleby a Slack). K neskorším väčším lokálnym epidémiám v Európe patrili Taliansky mor (1629-1631), ktorý bol spojený s pohybmi vojska počas Tridsaťročnej vojny a Veľký viedenský mor v roku 1679, pravdepodobne sem znovu zavlečený z východných obchodných prístavov.
 
1.3   Pôvod
Pôvodcom moru je yersinia pestis, bezbičíkovitá, tyčinkovitá, gramnegatívna baktéria, čiže baktéria nesfarbiteľná pomocou farbenia podľa Grama. Bola objavená v roku 1894 A. E. Yersiom a S. Kitasatom a podľa prvého bola pomenovaná. Yersinia pestis je veľmi infekčná: Už 100 až 500 vdýchnutých baktérií stačí, aby spôsobilo pľúcny mor.
 
1.4   Spôsob šírenia
Mor sa prenáša rôznymi ektoparazitmi. To sú parazity, ktoré žijú na povrchu tela svojho hostiteľa, ako napr. blchy. Potkaní mor je častejším predchodcom epidémií u človeka. Potkanie blchy sa infikujú na chorých potkanoch a po smrti potkanov vyhľadajú človeka ako náhradného hostiteľa, a potom ho ochorením infikujú. Ľudskými blchami sa ochorenie potom ďalej prenáša z človeka na človeka. Nákaza je však možná aj infikovanými predmetmi a ako kvapôčková infekcia dýchacími cestami. V poslednom prípade hovoríme o pľúcnom more.
Inkubačná doba je pri pľúcnom more 1-2 dni, pri žľazovom more 2 až 6 dní.
 
1.5   Symptómy
Ochorenie sa podľa druhu prenosu a priebehu prejavuje rôzne. Možno rozlišovať štyri formy. Najčastejšie sa vyskytujúcou formou je žľazový alebo bubonický mor prenášaný pohryznutiami potkaních bĺch. Začína horúčkou, bolesťami hlavy a končatín, omámenosťou a ťažkým chorobným pocitom po inkubačnej dobe 2-6 dní. V lymfatickej odtokovej oblasti blšieho pohryznutia dochádza k bolestivému zápalu lymfatických ciev a lymfatických uzlín, ktorý môže opuchnúť na hrče veľké až 10 cm.

Potom, čo hrče hnisavo navrú, môžu sa ako vred rozpadnúť. Ak hrče prasknú alebo sa umelo otvoria je možné uzdravenie. U viac než polovice pacientov žiaľ však dochádza k smrteľnému priebehu ochorenia prechodom pôvodcov do krvného toku (sepsa) s vývojom pľúcneho moru alebo k rozsiatiu pôvodcov s rozsiahlymi kožnými krvácaniami (“čierna smrť”).

Pľúcny mor, ako bolo vyššie spomínamé, sa môže vyvinúť v priebehu žľazového moru (sekundárny pľúcny mor), môže byť však vyvolaný aj priamo kvapôčkovou infekciou, tzn. prenosom z človeka na človeka (primárny pľúcny mor). V tomto prípade je inkubačná doba s 1-2 dňami veľmi krátka. Choroba väčšinou začína prudko – dýchavičnosťou, kašľom, modrým sfarbením pier a čierno-krvavým hlienom. Vykašliavanie vysoko infekčného hlienu je veľmi bolestivé. Neskôr sa vyvíja pľúcny edém a nastáva zlyhanie krvného obehu. Neliečený pľúcny mor prebieha vždy smrteľne, väčšinou medzi 2. a 5. dňom ochorenia. Septický mor sa nevyskytuje len ako komplikácia žľazového alebo pľúcneho moru, môže sa vyskytovať aj primárne, bez iných symptómov. Takmer vždy končí smrteľne. Okrem týchto troch ťažkých priebehov ochorenia sú možné aj mierne priebehy. Potom hovoríme o abortívnom more. Často je spojený iba s miernou horúčkou a malým opuchom lymfatických uzlín a zanecháva dlhotrvajúcu imunitu.
 
1.6   Terapia
Pre úspešnú liečbu je nutné užívanie antibiotík, a síce čo najskôr. Penicilíny nie sú účinné. Ako možný prostriedok sa nasadzuje streptomycin a ak sa streptomycin nesmie podať, napr. pri hluchote, podáva sa doxycylín, ktorý patrí medzi tetracyklíny. Okrem toho sa v prípade, že došlo k meningitíde podmienej pôvodcami, podáva aj chloramfenikol. Ak je potrebná profylaxia, napr. u rodinných príslušníkov alebo iných kontaktných osôb chorého, používa sa doxycylín alebo cotrimoxanol.
 
Pri neliečenom septicom a pľúcnom more činí letalita až 100 %. Pri rýchlom nasadení antibiotík môže byť úmrtnosť zredukovaná na cca. 20 až 50 %, pričom sa žľazový mor dá lepšie antibioticky liečiť než pľúcny mor.
 
1.7  Význam moru ako biologickej zbrane

Už v 14. storočí bol mor nasadený ako “biologická zbraň”. Pri dlhoročnom obliehaní mesta Kaffa pri Čiernom mori prišli obliehajúci Tatari na hrozný nápad – dopraviť do mesta morom infikované mŕtvoly pomocou katapultov. Epidémia rozširujúca sa v meste ukončila obliehanie, pretože obyvatelia z mesta utiekli. Utečenci možno boli spúšťačmi veľkej morovej pandémie v roku 1346, ktorá usmrtila jednu tretinu obyvateľov Európy. V 2. svetovej vojne zhadzovali Japonci na čínske mestá blchy infikované baktériami moru, a tak vyvolali viaceré morové epidémie. Seriózne odhady vychádzajú až z 270 000 mŕtvych. Aj v bývalom Sovietskom Zväze sa intenzívne pracovalo na vývoji pôvodcov moru ako biologickej zbrane. Za mimoriadne nebezpečnú sa považuje možnosť uvoľnenia baktérií odolných proti antibiotikám.
V súčasnosti by sa teroristickí útočníci iste pokúsili rozšíriť pľúcny mor, pretože tento je možné z človek na človeka najrýchlejšie prenášať, a zabíja veľmi rýchlo. Aby sa pôvodca tak jemne spulverizoval, aby mohol byť vdýchnutý, je však potrebné vybavenie špeciálneho laboratória. Pôvodca však nie je tak dlho stabilný ako napríklad pôvodca slezinovej sneti. Vo vzduchu môžu baktérie našťastie prežiť len niekoľko hodín. Inikovaní samoatentátnici môžu spôsobiť značné škody, čo môže hlavne viesť k panickým reakciám obyvateľstva. Extrémne reakcie na spomínaného pôvodcov slezinovej sneti, ktorí boli krátko po 11. septembri rozosielaní poštou, sú toho zjavným príkladom
 
2  MALÁRIA
2.1   Všeobecné informácie

Malária je najčastejším tropickým ochorením, na ktoré podľa odhadov WHO ročne ochorie viac ako 300 miliónov ľudí. Spolu existujú štyria rôzni pôvodcovia malárie, ktorí vyvolávajú rôzne formy ochorenia. Najnebezpečnejšou formou je malaria tropica, ktorá, ak sa nelieči, môže viesť dokonca k smrti. Prenos malárie nastáva bodnutím komára anopheles.
Charakteristickým symptómom malárie je periodicky sa objavujúca horúčka. Diagnóza ochorenia sa stanovuje na základe symptómov a mikroskopickým vyšetrením krvi. Na liečbu je k dispozícii viacero vysoko účinných liekov. Očkovanie v súčasnosti ešte neexistuje. K profylaxii patrí jednak vyhýbanie sa bodnutiam komárov, a jednak užívanie rôznych liekov vo forme tabliet.
Pojem malária (aj bahenná horúčka) zahŕňa viacero horúčkovitých ochorení, ktoré sú spôsobované parazitnými jednobunkovcami z rodu plasmodium. Názov je odvodený z taliančiny a súvisí s predstavou chorobného „zlého vzduchu“ v bahenných oblastiach: „mal aria“.
 
Podľa pôvodcu sa rozlišujú tri druhy malárie:
- malária tropica: Malária tropica sa pokladá za najnebezpečnejšie ochorenie malárie. Ak sa nelieči, vedie v cca. 30 % prípadov k smrti.
- malária tertiana: Tento druh malárie je smrteľný len v zriedkavých prípadoch, avšak vedie k značným poškodeniam celkového zdravotného stavu.
- malária quartana: Toto ochorenie malárie sa pokladá za najmiernejšiu formu malárie.
 
2.2   Pôvod
Ako bolo spomínané, existujú štyria rôzni pôvodcovia malárie, ktorí vedú k trom rôznym formám malárie:

Vývojový cyklus parazitov malárie sa rozdeľuje na pohlavný cyklus, ktorý sa odohráva v komárovi-prenášačovi, a na nepohlavný cyklus, ktorý prebieha v človekovi. Striedanie medzi pohlavným a nepohlavným rozmnožovaním sa nazýva rodozmena.
 
2.3  Výskyt
Kým malária v Európe je známa viac ako cestovná choroba, má pre krajiny tretieho sveta dôležitý význam. Malária je najčastejšou tropickou chorobou, na ktorú 1 milión ľudí ročne zomrie, 90 % smrteľných prípadov sa vyskytuje v Afrike. Z toho sú najčastejšie postihnuté deti. Denne v Afrike na maláriu zomrie 3000 detí mladších ako päť rokov. Spolu žije asi 20 % svetového obyvateľstva v oblastiach zamorených maláriou. Ale aj v “nepostihnutých krajinách” sa malária čoraz viac stáva problematickou: Len v roku 2001 bolo v Nemecku registrovaných okolo 1040 prípadov malárie s 8 mŕtvymi. Takzvanou letiskovou maláriou sa v posledných rokoch infikovalo cca. 80 osôb bez toho, aby precestovali krajinou zamorenou maláriou. Postihnuté sú najmä oblasti okolo centrálnych letísk v strednej Európe, Severnej Amerike a Austrálii. V roku 1999 ochoreli v Luxembursku tri osoby na letiskovú maláriu v priebehu dvoch mesiacov. Inkubačná doba je jeden až niekoľko týždňov.
 
2.4  Symptómy
Ochorenie často začína náhle s bolesťami hlavy a chrbta, zimomriavkami a pocitom tepla a predovšetkým jasnou horúčkou. Začiatok malárie je teda sotva rozoznateľný od obrazu ťažkostí chrípky. Až rytmické horúčkovité záchvaty, ktoré v závislosti od pôvodcu ochorenia trvajú rôzne dlho, sú znakom druhu ochorenia (okrem malárie tropica). Pritom sa objavujú horúčkovité stavy
- každých 48 hodín pri malárii tertiana,
- každých 72 hodín pri malárii quartana,
- nepravidelne pri malárii tropica.

   Pretože rytmické horúčkovité stavy sú pri malárii tropica nepravidelné, je nebezpečenstvo chybnej diagnózy vysoké. V zásade by sme mali pri výskyte hore uvedených ťažkostí po pobyte v oblasti ohrozenej maláriou o tom bezpodmienečne informovať lekára, aby mohol čo najrýchlejšie začať zodpovedajúcu diagnostiku. V ďalšom priebehu sa dostaví anémia podmienená sčasti rozpadom červených krviniek. Pri malárii tropica, najnebezpečnejšej forme malárie, sa môžu pri neliečení o niekoľko dní vytvoriť ťažké, väčšinou smrteľné komplikácie. Obávanou je “cerebrálna” malária (mozgová malária), začínajúca so závratmi a vzápätí úpadkom do kómy, väčšinou so smrteľným koncom. Ďalej sú pozorované poškodenia obličiek, srdca, žalúdočno-črevného traktu (hnačky) a pľúc (edémy).
 
2.5  Terapia
Problém liečenia pri malárii sa zdal byť pred niekoľkými desaťročiami vyriešený zavedením chloroquinu. Terapia malárie je však dnes žiaľ opäť veľmi aktuálna, pretože medzičasom došlo k celosvetovému rozšíreniu pôvodcov malárie, plasmodia falciparum, odolných najmä na chloroquin. Liečba malárie je dodatočne sťažená aj odolnosťou proti iným liekom.
Chinín: je najčastejším prostriedkom proti malárii a dnes prežíva obrodenie pri liečbe ťažkých foriem malárie kvôli rôznorodej odolnosti proti novším prípravkom. Môže byť podávaný v tabletkách a aj injekčne, tak do žily ako aj do svalu. Skutočnosť, že chiním môže viesť k potratom, netvorí však kontraindikáciu pre jeho použitie pri ťažkej malárii u tehotných.
Chloroquin: je napriek vývoju odolnosti jedným z najdôležitejších prostriedkov na liečbu a profylaxiu malárie – mal by sa však obmedzovať na oblasti bez odolnosti proti chloroquinu. Je podávaný ako tabletka alebo ako injekcia. Pretože sa pri terapii objavuje relatívne málo vedľajších účinkov, eventuálne bolesti hlavy alebo nevoľnosť, bol chloroquin mimoriadne ďaleko rozšírený. Pri dlhšom užívaní počas profylaxie však existuje od cca. piatich rokov riziko poškodenia sietnice na oku.
Mefloquin: Tento liek sa štruktúrou podobá chinínu a vďaka jeho účinku proti plazmódiám odolným proti chloroquinu sa všade presadil. Vykazuje totiž menšie vedľajšie účinky ako chloroquin, omámenosť a závraty sa pokladajú skôr za nepríjemné, než aby boli nebezpečné. Občas sa referuje o psychotických vedľajších účinkoch.
Tetracyklíny: sa nasadzujú príležitostne v kombinácii s chinínom pri problémoch s odolnosťou.

Liečenie malárie (hlavne malárie tropica) sa musí začať čo najskôr, pri podozrivom prípade aj bez existujúceho výsledku mikroskopického dôkazu parazitov. Väčšina foriem malárie môže byť dostatočne liečená chloroquinom, ak nie je spôsobená odolnými parazitmi, a ak sa ešte nevyskytli nijaké komplikácie. Užívanie nastáva spravidla vo forme tabliet. Pri pôvodcoch odolných proti chloroquinu sa musí liečiť mefloquinom halofantrinom alebo chinínom. Pri malárii tertiana sa po liečbe akútnych ťažkostí dodatočne podáva primaquin, aby sa vyhlo opätovnému výskytu choroby spôsobenému parazitnými formami pretrvávajúcimi v pečeni.

Neliečená alebo neskoro liečená malária tropica má letalitu asi 30 %, naproti tomu včasná liečba infekciu odstáni úplne. Smrteľné prípady dôsledkom malárie tertiana alebo quartana sú mimoriadne zriedkavé, aj bez liečby dochádza po dvoch až troch rokoch k spontánnemu zmiznutiu choroby.

3  HORÚČKA DENGUE
3.1   Všeobecné informácie

Horúčka dengue je v trópoch ďaleko rozšírená vírusová infekcia s mnohými miliónmi prípadov ochorenia ročne. Prenos vírusov nastáva bodnutiami istých druhov komárov, a síce aedes aegypti a aedes albopticus, takzvaných ázijských moskytov tigrových. Častejšia forma horúčky dengue sa vyznačuje vysokou horúčkou, kožnými vyrážkami ako aj bolesťami hlavy a údov a spravidla odznieva bez komplikácií. U detí pod desať rokov môže dôjsť k hemoragickému priebehu s vnútornými a vonkajšími krvácaniami, pričom úmrtnosť činí až 30%. Táto skutočnosť súvisí s rozdielnou priepustnosťou kapilár, čiže najmenších krvných ciev, detí a dospelých. Pretože proti vírusom neexistuje žiadny liek, môže liečba len zmierniť symptómy. Očkovacia látka je zatiaľ ešte vo vývoji. Prevencii slúžia opatrenia na boj proti komárom a na zabránenia bodnutí komármi.

Normálna infekcia prebieha podobne ako veľmi ťažká chrípka. Príležitostne dochádza k poruche zrážanlivosti krvi, ktorá je spôsobená vírusom. V takýchto prípadoch hovoríme o hemoragickej horúčke dengue.
Názov dengue je odvodený zo španielčiny a dá sa preložiť ako neprirodzenosť alebo afektovanosť. Toto označenie vyjadruje nápadnú a zvláštnu zmenu držania tela a správania sa u chorých osôb, ktorá môže pretrvávať aj po prekonaní choroby.

3.2   Pôvod
Pôvodcom ochorenia horúčky dengue je, ako aj pri žltej zimnici a hepatitíde C, flavivírus. Flavivírusy sú relatívne malé a majú jednopovrazcový genóm RNA. Existujú štyri subtypy vírusov horúčky dengue, DEN I-IV, ktoré sa počas jednej epidémie môžu vyskytnúť naraz. Po prekonanom ochorení je človek proti vírusu daného subtypu imúnny. Už raz prekonaná infekcia dengue teda chráni len pred opakovanou infekciou tým istým subtypom, teoreticky teda možno na horúčku dengue ochorieť štyrikrát.
 
3.3  Výskyt
V roku 1999 bola horúčka dengue vôbec najčastejším vírusovým ochorením prenášaným komármi. Približne 2,5 miliárd ľudí žije v oblastiach, v ktorých sa vyskytujú epidémie horúčky dengue. WHO odhaduje počet nových infekcií ročne na cca. 20 miliónov, 24 000 prípadov končí smrteľne (to zodpovedá miere úmrtnosti 0,12 %). Asi 500 000 osôb musí byť preto ročne liečených v nemocnici. Približne 95 % infikovaných sú deti.

Horúčka dengue je rozšíená v trópoch a subtrópoch. Boli známe aj ochorenia v Karibiku, vrátane Puerto Rica a amerických Panenských ostrovov. Súčasné hlavné oblasti výskytu sú Latinská Amerika, centrálna Afrika, India, juhovýchodná Ázia a časti Pacifiku. Juh USA sa taktiež pokladá za rizikovú oblasť, kvôli čulej hraničnej doprave s Mexikom.

Inkubačná doba väčšinou činí 5-6 dní, prípadne  2 až 14 dní.
Úsilie, ktoré bolo vyvinuté v období medzi rokmi 1950 až 1960 obmedziť výskyt choroby odstránením komárov pomocou insekticídov a vysušením ich semenísk, bolo v tomto čase väčšinou úspešné. V súčasnosti boli tieto opatrenia zakázané a to v dôsledku negatívneho vplyvu na životné prostredie a vyhubením iných druhov hmyzu. Aj vzhľadom na rýchlu schopnosť komárov, ktorý si vytvorili odolnosť na tieto insekticídy boli tieto opatrenia neúspešné. Už nejaký čas je vyvinutý insekticíd, ktorý zneškodňuje larvy komárov a je aj ekologicky prijateľný. Jeho účinnosť nie je ale jednoznačne preukázaná. Má tzv. larvicidný účinok, ktorý sa získava z baktérie Bacillus thuringiensis israelensis. Ďalšie jednoduché a účinné opatrenia sú napríklad pridávanie chlóru a piesku do kaluží, ako aj do misiek pod kvetináče.
 
3.4  Symptómy
Horúčka dengue začína horúčkou až do 41 °C, zimnicou, ťažkými stavmi vyčerpania, ako aj bolesťami hlavy, údov, kĺbov a svalov. V prvých dňoch sa môžu pridať kožné vyrážky na končatinách a červené alebo bledoružové vyrážky na tvári. Od druhého do šiesteho dňa sa vyskytuje závrat a nevoľnosť, ale aj bolesti hrdla, kašeľ a nádcha. Po dvoch až štyroch dňoch sa objavuje cca. jednodňové bezhorúčkovité obdobie, počas ktorého sa pacient cíti relatívne dobre. Potom nasleduje druhé rýchle stúpnutie teploty, ktoré však nie je také vysoké ako prvýkrát. Súčasne sa objavujú makulopapulózne vyrážky, ktoré sa spravidla pri extrémnostiach rozšíria po celom tele. Nápadné je stretnutie nasledovných troch symptómov, ktoré sa označujú ako trias dengue.

- horúčka
- vyrážky
- bolesti hlavy, končatín alebo svalstva

 Hemoragická forma
Hemoragická horúčka dengue sa väčšinou vyskytuje u detí do asi desiateho roku života, príležitostne však ochorejú aj dospelí. Začína podobne ako „normálna“ horúčka dengue, ale po dvoch až piatich dňoch sa stav pacienta dramaticky zhorší. Krvný obeh sa zrúti, tvár je silne červená a vyskytnú sa krvácania, napr. v oblasti žalúdka a čreva, okrem toho sú pacienti dehydratovaní (strata tekutín). Boli opísané aj zášklby a kóma v dôsledku edémov v mozgu, k mozgovým krvácaniam však dochádza zriedkavo.
 
3.5  Terapia
Horúčka dengue je liečená symptomaticky. To znamená, že nemožno zničiť vírus sám, ale len jeho následky. Pri prípravkoch znižujúcich horúčku a pri liekoch utišujúcich bolesť by sa malo vyhnúť kyseline acetylsalicylovej (aspirín), pretože vedie k zníženému zrážaniu krvi. Choroba sa spravidla po cca. 14 dňoch bez následkov úplne vylieči. Počas akútnej fázy je treba dodržiavať absolútny pokoj na lôžku. Hemoragická horúčka dengue sa dodatočne lieči vyrovnaním straty vody a intravenóznym podaním izotonického roztoku na vzdorovanie stratám tekutín. Eventuálne sa udáva podanie plazmy alebo ľudského séra albumínu (= krvnej bielkoviny). Rovnako je nutný prísny pokoj na lôžku a lekársky dozor. Často sa vyžaduje intenzívne lekárske ošetrenie v nemocnici. Letalita horúčky dengue leží takmer pri nule s výnimkou hemoragického priebehu vyskytujúceho sa zväčša u detí, kde sú pozorované letality až do 30 %. Väčšina smrteľne končiacich infekcií pritom postihuje deti vo veku do jedného roku.

4  EBOLA
Táto, vírusom ebola vyvolávná, hemoragická, čiže krvácanie vyvolávajúca horúčka, vstúpila po prvýkrát do povedomia svetovej verejnosti v roku 1976 v Zaire. Je vyvolávaná filovírusmi, čiže jednopovrazcovými RNA-vírusmi. Prenos z človeka na človeka sa uskutočňuje telovými tekutinami chorých. V 50% - 80% prípadov ochorenie končí smrteľne. Vyskytuje sa iba v Afrike. Lieky alebo očkovania proti vírusu neexistujú.

Ďalšia epidémia eboly vypukla na začiatku októbra 2000 v okolí mesta Gulu s okolo 43 000 obyvateľmi na severe Ugandy. Táto epidémia si vyžiadala 169 smrteľných obetí, pri spolu 423 chorých. Pritom sú zohľadnené aj prípady, ktoré sa vyskytli aj mimo Gulu, napr. v Masindi s 27 chorými a 19 zomrelými. Posledná známa epidémia eboly bola hlásená vo februári 2003 z dedín Kelle a Mbomo. Vtedy bolo podľa hlásenia WHO 140 infikovaných so 123 mŕtvymi.
Zdroj prvotnej nákazy je až dodnes neznámy, takže pre ľudí, ktorí v týchto regiónoch vnikajú do džungle, existuje nepredvídateľné riziko infekcie. Pod zdrojom nákazy rozumieme zvieratá, ktoré prechovávajú pôvodcu ochorenia bez toho, aby samé ochoreli. O takýchto zvietatách existujú rôzne špekulácie, od netopierov cez hlodavcov až po vtákov. Ale isté je, že prenášačmi ochorenia sú bezpochyby opice, predovšetkým šimpanzy, ktoré domorodci v rôznych regiónoch Afriky radi konzumujú.
 
4.1  Pôvod
Pri ebola víruse je prirodzený hostiteľ zatiaľ neznámy. Ebola vírus je RNA-vírus z triedy filovírusov. Označujú sa ako filiae, ako „vlákna“, pretože pod elektrónovým mikroskopom vyzerajú ako veľmi tenké vlákna. Sú známe tri varianty tohto vírusu: ebola vírus, Margburg virus a reston vírus, zdá sa, že posledný vírus spôsobuje ochorenie len u opíc.
 
Ebola vírus sa doposiaľ objavil len v Afrike, a tam v Demokratickej Republike Kongo (do 1997 Zair), v Kongu-Brazzaville, v Gabune, Sudáne, na Pobreží Slonoviny a v Ugande. Istú výnimku z toho tvorí v r. 1967 v Magdeburgu po prvýkrát prepuknutá, ebole podobná infekcia vedcov, ktorí sa nakazili mačiakmi zelenými, dovezenými ako pokusné zvieratá z Ugandy. Ochorenie rovnako prepuklo vo Frankfurte a v Belehrade. Spolu bolo infikovaných 31 vedcov, sedem infikovaných zomrelo. Pritom sa 25 ľudí infikovalo priamo od mačiakov zelených, zvyšok už od chorých ľudí. Odvtedy sa táto hemoragická horúčka nazýva podľa jej prvého miesta výskytu horúčka Margburg. Horúčka Margburg sa pokladá za o niečo menej nebezpečnú než tú spôsobenú vírusom ebola.
 
4.2  Symptómy
Symptómy hemoragickej horúčky začínajú 4 až 16 dní po infikovaní. U postihnutých sa objavuje horúčka, zimnica, bolesti hlavy a svalov, a úplne strácajú chuť do jedla. V ďalšom priebehu choroby sa vyskytuje zvracanie, hnačka, žalúdočné kŕče a silné bolesti hrudníka. Dochádza k ťažkým poruchám zrážanlivosti krvi a pacienti začínajú všade krvácať: v žalúdočno-črevnom trakte, pod kožou a rovnako aj z miest vpichov po injekciách, menej časté je zvracanie krvi, krvácanie z ústnej dutiny, z ďasien, z vagíny a z nosa. Na 5. až 7. deň ochorenia sa objavujú osýpkovité kožné vyrážky, ktoré sú však dobre viditeľné len na svetlejšej pokožke. Časté sú neurologické symptómy s ochrnutiami a psychózami, zmyslové poruchy, ľahostajnosť, zmätenosť, podráždenosť a agresivita.. Smrť nastáva väčšinou okolo 9. dňa ochorenia. Vo veľmi vážnych prípadoch pacient zomrie za 1 – 2 dni. Stav prežívajúcich sa zlepšuje veľmi pomaly a treba sa ich strániť ešte aj vtedy, keď sa už cítia dobre. Podľa údajov sa totiž vírus Ebola nachádza v organizme ešte aj 2 – 9 mesiacov po prepuknutí choroby. Preto je opodstatnená izolácia pacienta a dodržiavanie bezpečnostných predpisov dovtedy, kým je nositeľom vírusu a môže iných nakaziť.

Nákaza vírusom Ebola je preto taká vážna, lebo tento vírus napadne najrozličnejšie orgány. Pri pitve bola pozorovaná opuchnutá slezina, obličky a lymfatické uzliny, na koži a slizniciach krvné podliatiny a nastali aj nekrotické zmeny v pečeni, slezine, obličkách, pankrease, nadobličkách, hypofýze, štítnej žľaze a v pohlavných žľazách. Keďže vírus Ebola napadne aj bunky stien žíl a zničí ich, vzniká krvácanie. Napomáha tomu aj skutočnosť, že poklesne počet krvných doštičiek, čo spôsobuje poruchy zrážanlivosti krvi. Všetky tieto príznaky boli zistené aj na experimentálne nakazených opiciach (makaky).
 
4.3  Terapia
V súčasnosti neexistuje proti samotnému vírusu nijaké terapeutikum. Symptómy, resp. následky choroby musia však byť intenzívne lekársky liečené, tak napr. poruchy zrážanlivosti krvi. Pritom treba dodržiavať prísne hygienické opatrenia. V ideálnom prípade by liečba mala prebiehať na izolačných oddeleniach. Po laboratórnych infekciách v Anglicku sa uzdravili pacienti, ktorí dostali sérum od rekonvalescentov, čiže od osôb, ktorí infekciu prežili. Úmrtnosť možno udať medzi 50% a 80%.
 
4.4  Ebola ako biologická zbraň
Ebola vírus patrí pre človeka k vôbec najnebezpečnejším pôvodcom ochorenia. Avšak prenos vírusu nastáva takmer iba kontaktom s telesnými sekrétmi, a tu najmä krvou chorých. Nákaza dýchacími cestami nie je vylúčená, pokladá sa však skôr za nepravdepodobnú. Považuje sa preto za extrémne nepravdepodobné, že ebola vírusy sú používané ako biologická zbraň.

ZÁVER
Mor, ebola, malária, horúčka denque ... to je len pár zástupcov z rady vysoko infekčných, ťažko liečiteľných a častokrát smrteľných chorôb, ktoré hoci nie sú bežné v oblasti kde žijeme, predsa sú tu, stále živé a aktuálne. V tropických krajinách a krajinách kde nie sú prostriedky na zabezpečenie dostatočnej hygieny, a kde sa vzhľadom na klímu spomínaným vírusom a baktériám darí množiť, stále hrozí veľké nebezpečenstvo nákazy. Infekcia sa obyčajne šíri vzduchom v podobe kvapôčkovej nákazy a väčšina ochorení je vysoko nákazlivá. Príznaky sú vo väčšine prípadov podobné – bolesti hlavy, malátnosť, únava, neskôr horúčky, kŕče a podobne. Liečba býva obyčajne ťažká a zdĺhavá. A niektoré ochorenia môžu končiť smrťou pacienta. Nepodceňujme preto prevenciu pred plánovanou návštevou takýchto miest a informujme sa o všetkých dostupných a odporúčaných možnostiach ochrany pred podobnými ochoreniami. Ale týfus, žltá zimnica, lepra, encefalitída a mnohé ďalšie infekčné choroby sa z času na čas objavujú aj v Európe a aj u ľudí, ktorí do exotických krajín necestovali. Inkubačná doba pri týchto ochoreniach môže trvať od niekoľkých dní až po niekoľko týždňov, ale doba úmrtia od počiatku vypuknutia nákazy môže byť v niektorých prípadoch len pár dní. Preto v prípade podozrenia a obavy z možnej nákazy takýmto ochorením je potrebné bezodkladne vyhľadať lekársku pomoc.
Svetová Zdravotnícka Organizácia, množstvo rôznych dobrovoľníkov, zdravotných a humanitárnych organizácií, charita, cirkevné organizácie a rôzne nadácie vyvíjajú často nadľudské úsilie v snahe zabezpečiť prostriedky pre ľudí, žijúcich v krajinách tretieho sveta, pre nás aj „exotických“, ktoré sú spomínanými chorobami najčastejšie sužované. Ľudia tu žijú v neľudských podmienkach, často za hranicou chudoby. Všetky spomínané inštitúcie organizujú po celom svete rôzne zbierky a podujatia, dobrovoľnú pomoc a benefície, aby pomohli zabezpečiť prevenciu pred týmito infekčnými chorobami vo forme očkovania, alebo liečbu pre chorých, alebo veľmi často aspoň základnú hygienu pre nakazených ľudí.
A zatiaľ v špičkových laboratóriách sveta s prvotriednym vybavením sa neustále pracuje na ďalšom vývoji známych vírusov a baktérií prenášajúcich a spôsobujúcich práve spomínané ochorenia, v tom smere, aby sa tieto stali ešte imúnnejšie a rezistentnejšie voči známym očkovacím látkam a liekom, a aby boli ešte agresívnejšie a viac smrteľné ako doteraz, aby raz, keď bude treba, mohli byť použité proti ľudstvu ako biologická zbraň.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 9)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Prírodné vedy » Biológia

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.099