Vírusy (Vírusové ochorenia)

Vírusy (Vírusové ochorenia)
 
Všeobecný prehľad
Dlho predtým ako mohla byť objavená existencia vírusov, už bolo známe, že okrem parazitov a baktérií musí existovať ďalší infekčný pôvodca nákazy. Bádatelia Loeffler a Frosch v roku 1897 zistili, že tento pôvodca nákazy musí byť menší než baktéria, pretože môže prejsť filtrom neprepúšťajúcim baktérie. Je ultrafiltračný. Pretože sa vírusy nedajú vidieť svetelným mikroskopom, sú ultravizibilné. Nakoniec sa nevydarilo žiadne z rozmnožovaní na živných pôdach, ktoré boli použité na kultiváciu baktérií. Preto sa ich kultivácia považovala za nemožnú. Táto klasická definícia však s narastajúcimi znalosťami o vírusoch vyžadovala zlepšenie, lebo kultivovať sa nedajú napríklad aj baktérie. Vírusy, toto slovo pochádza pravdepodobne zo Sanskritu (India) a pôvodne znamenalo jed, sú v hostiteľskej bunke uložené parazity. Ako dedičný materiál obsahujú buď deoxyribonukleovú kyselinu (DNA) alebo ribonukleovú kyselinu (RNA). Tieto nukleové kyseliny obsahujú stavebný plán pre vírusovú partikulu, ktorá sa označuje ako virión. Tieto nukleové kyseliny predstavujú vlastný „infekčný princíp“ vírusu. Na rozdiel od baktérií nemajú vírusy vlastnú látkovú výmenu. Sami nemôžu vyrábať bielkoviny. Chýbajú im obzvlášť dôležité enzýmy na zísakvanie energie, ktorými disponuje každá bunka. Ich vnútorná štruktúra sa teda preto značne odlišuje od vnútornej štruktúry bunky. Na vlastné rozmnožovanie potrebujú vírusy organely ich hostiteľskej bunky. Systém syntézy hostiteľskej bunky sa vírusom „preprogramuje“ na produkovanie zložiek vírusu. Zložky vírusu sa nakoniec spoja spolu so svojimi nukleovými kyselinami do kompletného vírusu a sú potom z bunky uvoľnené. Vírusy sa orientujú na špecifických hostiteľov. Možno rozlišovať animálne vírusy, teda vírusy infikujúce zvieratá, a dokonca vírusy infikujúce baktérie. Tieto sa nazývajú fágy.

Stavba vírusov
V jadre vírusu sa nachádza dedičná informácia. Táto je kódovaná jedno- alebo dvojpovrazcovitou kyselinou deoxyribonukleovou (DNA) alebo jedno- alebo dvojpovrazcovitou kyselinou ribonukleovou (RNA). Kyselina nukleová je vo forme vlákna, zriedkavo kruhu alebo v prípade RNA-vírusov v jednotlivých partikulách RNA. Tieto nukleové kyseliny sú obklopené proteínovým obalom. Tento sa nazýva kapsid. Kapsid pozostáva z mnohých rovnakých častí, kapsomér. Kapsoméry pozostávajú z ďalších proteínových častí. Kapsid obsahujúci kyselinu nukleovú sa označuje ako nukleokapsid. Osobitné usporiadanie kapsomér vedie k typickej vonkajšej forme daného vírusu. Môže byť kockovitá (kubická), pozostávať z trojuholníkovitých plôch (ikozaedrická), špirálovitá (helikálna) alebo vláknitá (filamentárna). Pri bakteriofágoch existujú okrem toho komplexné štruktúry s funkčnými časticami.U niektorých vírusov je nukleokapsid v ďalšom obale, v púzdre. Stena púzdra má výbežky z glykoproteínov, ktoré sa nazývajú spiky alebo peploméry. Sú spoluzodpovedné napr. za prichytenie sa na povrchu hostiteľa, a tým za špecifickosť hostiteľa vírusu. Pre rozmnožovanie vírusu v hostiteľskej bunke majú okrem toho význam isté štrukturálne proteíny. Tieto môžu vyvíjať enzymatickú aktivitu. K týmto enzýmom patria o.i. neuraminidáza, reverzná transkriptáza a DNA-polymeráza.

Čelade vírusov - Podobne ako pri svete rastlín a živočíchov sa ľudia pokúsili klasifikovať vírusy. Primerane technickému vývoju boli pritom použité najrozličnejšie znaky. Dnes zohrávajú úlohu už len fyzikálno-chemické hľadiská. Objavenie vonkajšieho tvaru vírusu röntgénovou štrukturálnou analýzou a dešifrovanie genetického kódu vírusu boli medzníkom vo vývoji. Zhruba možno vírusy rozdeliť na také, u ktorých je nositeľom dedičnej informácie kyselina deoxyribonukleová (DNA) alebo kyselina ribonukleová (RNA).

Viroidy - Ako viroidy sú označované krátke nukleové kyseliny, ktoré sa okrem toho vyznačjú nízkou molekulárnou hmotnosťou (70 000 – 120 000 dalton). Majú tyčinkovitý tvar a pozostávajú z kruhovitej kyseliny ribonukleovej (RNA). Viroidy sú neživé. Nemajú látkovú výmenu a nemôžu sa ďalej rozmnožovať. Okrem toho im na rozdiel od vírusov chýba obal. Jedná sa takpovediac „nahý“ stavebný plán na bielkovinu. Podrobnosti o ich rozmnožovaní v infikovanej bunke nie sú známe. Rajčina je napríklad napádaná tomato spindle tuber viroidom. Viroidmi spôsobené ochorenia nie sú u človeka dosiaľ známe.

AIDS
AIDS je skratka pre Acquired Immuno Deficiency Syndrome (syndróm získanej imunodeficiencie), HIV pre Human Immunodeficiency Virus (vírus ľudskej imunodeficiencie. Na začiatku 80-tych rokov došlo v Kalifornii a New Yorku najprv prevažne u homosexuálnych mužov k výskytu dosiaľ neznámeho ochorenia. 1984 bol ako spúšťač choroby identifikovaný vírus HIV a AIDS bol definovaný ako syndróm rôznych ochorení rovnakej príčiny. Od prepuknutia pandémie sa až doteraz vírusom HIV celosvetovo nakazilo viac než 60 miliónov ľudí. V súčasnosti žije asi 42 miliónov ľudí s vírusom HIV (stav: december 2002). V minulom roku sa na celom svete vírusom HIV nakazilo asi 5 miliónov ľudí. Okolo 3,1 milióna ľudí zomrelo v roku 2002 na následky infekcie vírusom HIV, z toho len 2,3 milióna v Afrike. Tak sa AIDS stal príčinou úmrtí číslo 1 už aj v afrických štátoch ležiacich južne od Sahary.AIDS je medzičasom na celom svete štvrtou najčastejšou príčinou smrti. V Nemecku sa od začiatku šírenia vírusu HIV infikovalo asi 60 000 ľudí, z toho 20 000 ľudí zomrelo. Teraz žije v Nemecku s infekciou HIV necelých 40 000 ľudí, z toho necelých 30 000 mužov a dobrých 8 000 žien. Zaujímavé je, že tento počet každým rokom stúpne o približne 2000, lebo vďaka lepším liečebným možnostiam zomiera na AIDS stále menej ľudí.

Tak ako i predtým, aj dnes dochádza k najčastejšiemu nakazeniu sa vírusom HIV pri sexe s rovnakým pohlavím - medzi mužmi: každá druhá infekcia sa týka homosexuálnych mužov. Medzičasom sa homosexuáli infikujú častejšie ako narkomani užívajúci drogy intravenózne, ktorí boli doteraz pokladaní za druhú najväčšiu postihnutú skupinu. V súčasnosti žije len napr. v Nemecku okolo 5 000 HIV-pozitívnych s diagnózou AIDS, t. zn., že u nich infekcia vírusom HIV viedla k oslabeniu imunitného systému, takže sa u nich už vyskytujú určité choroby (takzvané AIDS - definované choroby).
Prenos môže nastať krvou alebo krvnými produktami, nechráneným pohlavným stykom, prenosom z matky na dieťa (čiže počas tehotenstva), pri pôrode (vertikálnou transmisiou) alebo dojčením.
 
Ochorenie prebieha v niekoľkých štádiách
Krátko po nakazení vírusom HIV môže dôjsť k výskytu takzvaného akútneho ochorenia vírusom HIV. Symptómy sú nešpecifické a podobné symptómom chrípkovej infekcie. Akútna infekcia vírusom HIV spravidla odznieva bez následokov po niekoľkých dňoch. Nasleduje interval bez prejavov choroby, trvajúci niekoľko rokov az desaťročí, v ktorom je infekcia dokázateľná len krvným vyšetrením najskôr 6 – 8 týždňov po infikovaní. V tejto situácii však infekcia vírusom HIV „neodpočíva“, ako sa predtým predpokladalo; skôr sa jedná o dynamický dej, pri ktorom každý deň vznikajú, resp. sú umrtvované miliardy nových vírusov. Neskôr, v prípravnom štádiu ochorenia na AIDS, dochádza ku stále častejším typickým infekciám. Príklad ochorenia na AIDS je definovateľný stratou hmotnosti, ťažkými infekčnými ochoreniami a istými druhmi rakoviny. Takzvanými antiretrovírovými liekmi, ktoré cielene pôsobia proti rozmnožovaniu vírusu HIV, je dnes možné prepuknutie, resp. postupovanie infekcie HIV veľmi dlho odďalovať.
 
Aktuálne informácie
AIDS je stále hlavne ochorením krajín druhého a tretieho sveta. Len 1,5 mil. zo 42 miliónov žijúcich ľudí infikovaných vírusom HIV sú obyvateľmi západných priemyselných štátov. Iba tento malý podiel má na základe funkčného systému zdravotnícktva tú možnosť, poskytnúť liečbu zodpovedajúcu aktuálnemu vedeckému štandardu. Pokroky výskumu, najmä plynulý vývoj vždy nových liečiv, viedli k značnému predĺženiu života postihnutých: výskyt AIDS sa odďaľuje, choroba sa stala liečiteľnou. Infekcia vírusom HIV sa tým z akútneho ohrozenia života mení na chronické ochorenie, ktoré pri dobre fungujúcej liečbe prináša so sebou aj po dlhé roky len málo obmedzení. Táto potešujúca situácia však v bohatých krajinách vedie k značnému úbytku rozvážnych opatrení (safer = bezpečný sex a.i.); ľudia sa zdanlivo domnievajú, že sú v bezpečí. AIDS je však aj naďalej smrteľnou chorobou, infekcia vírusom HIV a/alebo AIDS stále môžu viesť k veľkým telesným, psychickým, psychosociálnym a hospodárskym problémom.
 
Úplne iná je situácia napr. v Afrike. Odhaduje sa, že je tam v súčasnosti infikovaných dobrých 29,4 milióna ľudí. AIDS sa medzičasom stal otázkou existencie pre radu štátov. Preto je postoj prezidenta Južnej Afriky obzvlášť nepochopiteľný. Ten existenciu AIDS ako samostatného ochorenia spochybňuje a hovorí o ochorení z chudoby. Takéto nebezpečné tvrdenie podobného druhu bolo šírené pred niekoľkými rokmi aj v Nemecku pod heslom „lož o AIDS“. Vďaka medzičasom už existujúcemu presnému pochopeniu infekcie vírusom HIV a AIDS je dávno dokázaná neudržateľnosť takýchto tvrdení.

Z histórie
 
1980
Počas roka 1980 sa predovšetkým v Los Angeles, New Yorku a San Franciscu vyskytli choroby, resp. priebehy chorôb, ktoré v tejto forme predtým neexistovali. Najprv boli postihnutí výlučne homosexuálne orientovaní muži. Postihnutí trpeli na napadnutie parazitami, na Kaposiho mnohonásobný idiopatický hemoragický sarkóm alebo na špeciálny zápal pľúc, na pneumóniu Pneumocystis-carinii. Pri krvných vyšetreniach sa ukázalo, že podiel T-lymfocytov - to sú určité leukocyty, ktoré zohrávajú osobitnú úlohu pri obranyschopnosti organizmu – klesol z normálnych 4000 až 6000 na µl krvi čiastočne až blízko k nule. To znamenalo (a znamená) trvalé oslabenie životne nevyhnutnej obranyschopnosti organizmu. To vedie k tomu k možnému výskytu ťažkých ochorení.
 
V rovnakom čase vyvolali podobné prípady nutnú pozornosť, aj keď oneskorene, v roku 1977 v Kopenhagene a 1978 v Paríži. Jeden frankokanadský steward leteckej spoločnosti vyhľadal v roku 1980 lekára kvôli hnedému fľaku na koži. Intenzívnymi otázkami sa ozrejmilo, že mal často a po mnoho rokov vo veľkých častiach sveta homosexuálny pohlavný styk.
 
V roku 1980 bolo zaznamenaných okolo 80 prípadov tejto novej choroby s asi 26 mŕtvymi.Štátne zdravotnícke úrady v USA začali skúmať príčiny tohto ochorenia. Vznikli mnohoraké hypotézy a teórie, ale žiadne presvedčivé dôkazy. V tomto čase sa verilo, že touto chorobou sú postihnutí len homosexuálne orientovaní muži. Začalo sa priamo s kriminálnym pátraním po informáciách a kontaktných osobách už práve infikovaných, resp. chorých. Neskôr bol hore uvedený steward označený ako „pacient O“, čiže ako prvotne infikovaný.
 
1981
V roku 1981 sa objavili prvé vážne upozornenia na to, že pôvodcom ochorenia by mohol byť vírus, prenášaný napr. spermiami alebo krvou. Avšak vedecky jasný dôkaz vtedy nemohol byť podaný.
 
Medzitým bolo známych 125 prípadov pri úmrtnosti okolo 40 %. Choroba sa v tomto čase označovala ako „rakovina teplošov (rakovina buzerantov)“ alebo ako „pneumónia teplošov (pneumónia buzerantov)“. Aj v ostatných krajinách sa vyskytli ochorenia vo zvýšenom množstve, tak napr. vo Francúzsku, kde bolo v danom roku ca. 20 prípadov úmrtia.

1982
Veľký zmätok vznikol, keď na Miami (USA, spolkový štát Florida) ochoreli Haiťania, ktorí neboli homosexuálne orientovaní; okrem toho ochoreli v New Yorku na túto záhadnú chorobu novorodenci a chorí na hemofíliu. Medzičasom bolo registrovaných 400 prípadov ochorení s 270 mŕtvymi. Zdalo sa, že ochorenie nadobúda rozmery epidémie.
 
Verejnosť sčasti reagovala extrémne hystericky. Ako pôvodcovia tejto nevysvetliteľnej choroby boli menované lekárske experimenty CIA alebo KGB, antihomosexuálni pravicoví radikalisti alebo dokonca UFO. Silne veriaci videli v tejto chorobe trest od Boha za, podľa nich, hriešne správanie sa homosexuálov.
 
Postupne sa v odborných kruhoch prichádzalo čoraz viac k názoru, že pôvodcom ochrenia musí byť vírus, prenášaný spermiami alebo krvou. Preto sa požadovalo zatvorenie saún pre homosexuálov v Los Angeles a San Franciscu, v ktorých bola praktizovaná sexualita s často meniacimi sa partnermi; ako aj vylúčenie homosexuálov z radov darcov krvi. Tieto zámerné opatrenia narazili na odpor hnutia rozhorčených homosexuálov, ktorí sa obávali opätovnej diskriminácie, a práve sa snažili v puritánskej Amerike emancipovať. Aj firmy vyrábajúce krvné produkty, odmietli z dôvodu výdavkov nešpecifické kontroly. Test zodpovedajúci dnešnému štandardu vtedy nemohol existovať, lebo vírus ešte nebol identifikovaný.
 
Okrem mnohých inštitútov pátrali medzičasom po pôvodcovi ochorenia aj Luc Montagnier z Pasteurovho Inštitútu v Paríži a americký bádateľ zaoberajúci sa vírusmi Robert Gallo.
 
1983/1984
V októbri 1984 bol vírus nepochybne identifikovaný Montagnierom na Pasteurovom Inštitúte v Paríži. Avšak aj Gallo z USA si nárokoval na česť objavenia vírusu. Medzi oboma inštitútmi i osobnosťami vznikla vo vede nie nová, ale neradostná kampaň. Po stretnutí v Paríži bola docielená zhoda a obom stranám, teda tak Gallovi ako aj Pastteurovmu Inštitútu, bola pridelená zásluha na identifikácii vírusu. Oba inštitúty zverejnili v časopise „Science“ viacero článkov k rôznym aspektom vírusu. Až do tohto času ochorelo 4 100 a zomrelo 2 900 ľudí. Choroba dostala teraz oficiálny názov „AIDS – Acquired Immuno Deficiency Syndrome“, čiže syndróm získanej imunodeficiencie.

1985
V roku 1985 bol konečne vyvinutý testovací postup, ktorý bol predstavený verejnosti. Umožňoval dôkaz protilátok, ktoré imunitný systém infikovaného vytvoril proti vírusu. Do tohto času už na túto chorobu zomrelo v USA 6 300 ľudí. V novembri 1985 sa konal prvý protestný mlčanlivý pochod na pamiatku mnohých obetí tohto ochorenia.

1986
S ATZ, nukleozidovým analógom, bol po prvýkrát k dispozícii liek pôsobiaci proti vírusu a jeho následkom. Nemohol síce chorobu vyliečiť, zabraňoval však rozmnožovaniu vírusov a pomohol tak predĺžiť život pacientov.
 
1996
Rok nádejí: Na svetovom kongrese o AIDS vo Vancouveri (Kanada), bola oslavovaná revolúcia terapie AIDS. Klinické štúdie virológa Davida Ho ukázali, že súčasným užívaním rôznych medikamentov, boli vírusy v krvi sotva dokázateľné. K dispozícii tak teraz bol ďalší druh liekov, takže vírus HIV mohol byť atakovaný z rôznych strán: takzvané inhibítory proteáz.

1998
Internacionálna kooperácia vedcov zverejnila vo februári 1998 kontrolné vyšetrenie starých krvných skúšok z afrických nemocníc, ktoré vraj mali odstrániť posledné chýry o víruse HIV, umelo daného do obehu. V jednej krvnej skúške pochádzajúcej z Konga, boli jednoznačne objavené fragmenty vírusu HIV–1. Pomocou evolučných štúdií – porovnaním s typmi vírusov HIV–1, ktoré sa nachádajú v obehu dnes, mohli výskumníci stanoviť lehotu prvotného výskytu vírusu na 30-te roky. Vírus sa pravdepodobne rozšíril prenosom vírusu SIV, opičieho vírusu, na človeka prenášaného hlavne šimpanzami. Aj pôvod v Afrike častého vírusu HIV–2 sa už v tomto čase objasňuje. Vírus sa po prvýkrát vyskytol v čase, keď ešte neboli vyvinuté molekulárne biologické postupy, aby sa vírus mohol vyrobiť umelo, alebo aby sa už existujúci vírus mohol zmeniť.

1999/2000
Roky vytriezvenia: Dva roky po eufórii na kongrese vo Vacouveri sa v súvislosti s úspechmi terapie AIDS dostavilo značné vytriezvenie. Medzičasom sa dlhodobými štúdiami objasnilo, že dlhodobá eliminácia vírusu HIV sa nepodarí. Počet vírusových častíc v krvi síce pri modernej terapii značne klesá, často dokonca pod dokázateľnú hranicu. Vírusy teda nie sú objaviteľné súčasnými technickými prostriedkami, ale napriek tomu stále v nepatrnej koncentrácii existujú. Po skončení terapie sa však vírusy opäť rozmnožia a možno ich aj zase dokázať. Pomocou viacnásobnej terapie mohla byť značne zredukovaná schopnosť vírusu HIV, stať sa rezistentným voči liekom. Napriek tomu nie je nebezpečenstvo zažehnané; objavuje sa hlavne vtedy, keď pacienti nie sú schopní dodržiavať prísne normy užívania. Z tohto dôvodu je nutné veľmi presne a individuálne vysvetliť, kedy je najvýhodnejší čas na začatie s terapiou, a ktoré látky danému pacietnovi najskôr vyhovujú.
 
2001/2002
V máji 2002 boli Inštitútom Roberta Kocha v Berlíne zverejné najnovšie počty: V roku 2001 bolo v Spolkovej Republike Nemecko okolo 2 000 nových prípadov infikovania vírusom HIV. Spolu v tomto roku trpelo 38 000 ľudí, z toho ca. 8 300 žien na AIDS, resp. bolo infikovyných vírusom HIV. Menej než 400 detí bolo postihnutých. V roku 2001 spolu na toto ochorenie zomrelo okolo 600 ľudí. Z nových prípadov infikovania bolo okolo 38% homosexuálne orientovaných mužov, nasledovaní ľuďmi z krajín s vysokou mierou infekcie.

2002
Od 7. júla až do 12. júla sa v Barcelone/Španielsko konala 14. Svetová konferencia o AIDS s okolo 15 000 účastníkmi. Diskutovalo sa najmä o politických problémoch, o.i. napr. o miere infekcie v rozvinutých krajinách a o možnostiach jej zníženia. Kongres preto žiadal o zvýšenie výdavkov na boj proti AIDS zo súčasných ca. 3 mild. amerických dolárov ročne na minimálne 10 mld. Okrem toho bol predstavený nový prípravok proti AIDS, ktorý má vírus zničiť už pred jeho vniknutím do buniek zabezpečujúcich človeku obranyschopnosť organizmu, namiesto doterajších prostriedkov, ktoré sú účinné až vo vnútri obranných buniek. Liek bol a je vyvíjaný farmaceutickou firmou Roche a Trimeres. Návrh na povolenie, najprv v USA, je naplánovaný ešte na rok 2002.
 
Povodca ochorenia
Pôvodca ochorenia je jednopovrazcovitý RNA vírus, ktorý nesie názov Humano Immuno Deficiency Virus (HIV) a patrí ku skupine retrovírusov. Retrovírusy sú zase „členmi“ rodu lentevírusov. Pre tieto vírusy je charakteristické, že sa ich po následnej infekcii doposiaľ ešte nikdy nepodarilo úplne z tela eliminovať, a že časový úsek medzi nakazením a prepuknutím choroby (obdobie latencie) je relatívne dlhý. Existujú hlavne dva druhy vírusov HIV: HIV-1 vyskytujúci sa na celom svete, HIV-2 vyskytujúci sa naproti tomu najmä v západnej Afrike.
 
Obidva typy vírusov sa odlišujú vo svojej sekvencii RNA a vo svojej virulencii. Tak je vírus HIV-2 geneticky viac podobný SIV („opičiemu vírusu AIDS“) mačiakov zelených, HIV-1 je viac podobnýí SIV šimpanzov, je viac podobný, než sú oba typy vírusov HIV medzi sebou. Pomocou vysoko špecializovaných molekulárnych biologických, štatistických a matematických postupov sa mohol posúdiť prestup typov vírusov SIV na človeka v prvej polovici 20. storočia, pravdepodobne okolo r. 1930. Tým sa vyvrátili všetky iracionálne postupy vysvetlení (vírus HIV vyvinutý v tajnom laboratóriu CIA alebo KGB a pod.).
 
Aby vírus HIV mohol napadnúť a zničiť ľudskú bunku, potrebuje na bunkách isté povrchové štruktúry (receptory). Na tieto receptory sa môžu naviazať proteíny vírusu HIV (gp 160, pozri obrázok) na základe princípu „kľúč – zámok“. Určité bunky imunitného systému takéto receptory vlastnia; sú to takzvané T-lymfocyty, Langerhansove bunky kože a makrofágy, ale aj určité mozgové bunky; tieto sú hostiteľskými bunkami vírusu HIV. Pod makrofágmi rozumieme „požieracie bunky“ organizmu, ktoré sú o.i. zodpovedné za ničenie baktérií. T-lymfocyty majú význam pre koordináciu a efektivitu imunitného systému; ak sú vo svojom počte značne zredukované, imunitný systém už nemôže plniť svoje úlohy.
 
Retrovírusy majú genóm (nositeľ genetickej informácie), ktorý pozostáva z RNA. Vlastnia reverznú transkriptázu, t.zn. enzým, ktorý môže RNA vírusu prepísať do DNA. Tento krok je potrebný, aby mohli byť dedičné informácie vírusu HIV vbudované do genómu ľudskej bunky.
 
Definície
Dôležité je rozlišovanie HIV od AIDS. HIV sa označuje vírus, ktorý po variabilnej dobe latencie (pozri vyššie) môže viesť k chorobnému syndrómu AIDS. To znamená, že človek infikovaný vírusom HIV môže byť úplne zdravý, a to práve tak dlho, až kým po prvýkrát neochorie na „AIDS-definovanú chorobu“. Tieto „AIDS-definované choroby“ sú uvedené v samostatnom odseku (pozri dole). Ak je choroba úspešne vyliečená, nenastáva nijaké „preradenie do nižšej kategórie“. Treba dbať na to, že tieto definície sú tvorené ľuďmi. Kategorizácie sú dôležité vtedy, keď majú zabezpečiť jednoznačnosť, nie však, keď môžu ľuďom škodiť. V našej spoločnosti je pojem „AIDS“ občas ešte stále negatívne stíhaný. Aby sa vyhlo diskriminácii, hovoria dnes ošetrovatelia celkom všeobecne o pacientoch infikovaných vírusom HIV, nezávisle od štádia ich infekcie vírusom HIV.
 
Rozdelenie štádií
Od r. 1933 je rozdelenie štádií spresnené, tým že sa rozlišujú tri štádiá uskutočnenej infekcie vírusom HIV. Klasifikácia pochádza zo Centers for Disease Control (CDC), z amerického spolkového úradu pre infekčné choroby a prevenciu. Podľa už vyskytujúceho sa ochorenia sa na rozdelenie štádií používajú veľké písmená A, B, alebo C. Podľa počtu ešte existujúcich T-lymfocytov sa danému písmenu priradí číselná hodnota, takže vzniká klasifikácia od A1 po C3, teda matrix 3x3. Pri viac než 500 T-lymfocytoch/µl krvi sa priradí 1, pri 200-499 bunkách 2 a pri menej než 200 – 3. V dôsledku dobrých liečebných možností je najnovšie zmysel tejto klasifikácie opäť spochybnený.

A HIV-pozitív, infekcia nová a/alebo asymtomatická
Ako HIV-pozitív je označovaná každá osoba, u ktorej bol priamo alebo nepriamo v krvi dokázaný vírus HIV. Asymtomatický znamená, že neexistujú žiadne subjektívne ťažkosti. V tejto situácii sa môže vytvoriť takzvaný syndróm lymfadenopatie (LAS), ktorý vedie k zväčšeniu lymfatických uzlín na rôznych miestach tela. Lymfatické uzliny majú potom v priemere viac než 0,5 cm (okrem oblasti slabín, tú v normálnom prípade merajú až do 1 cm) a ich stlačenie nie je bolestivé. Nezávisle od toho dochádza počas 1-3 týždňov v 70% prípadov k infekcii, k takzvanému akútnemu ochoreniu na vírus HIV, ktoré prebieha podobne ako chrípková infekcia, a je s ňou preto ľahko zameniteľná. Objavujú sa všeobecné symptómy ako únava, bolesti hlavy a údov, hnačky, zvracanie, strata chuti do jedla a horúčka. Trochu osobitnejšie sú symptómy ako zápal hrdla, napuchnuté lymfatické uzliny a vyrážky, ktoré sa vyskytujú najmä v hornej časti tela. Pritom sa objavujú fľaky veľké až 1 cm, ktoré môžu byť aj trochu napuchnuté; buď trochu svrbia, alebo nesvrbia vôbec. Tieto vyrážky v priebehu 1-2 dni opäť zmiznú.
 
B HIV-pozitív, asociačné ochorenia
 
Stredné štádium infekcie vírusom HIV má nasledovné symprómy:
o  opakovaná horúčka okolo 38,5 °C, ktorá nemá žiadnu inú príčinu
o  hnačky (diarrhoe), ktoré sa vyskytujú dlhšie než mesiac a nemajú nijakú inú príčinu
o  napadnutie ústneho otvoru a nosohltanu plesňou (orálna a/alebo faryngálna Candidiasis)
o  napadnutie vulvy alebo vagíny plesňou (chronické alebo ťažko liečiteľné)
o  opar na viacerých miestach alebo vyskytujúci sa opakovane (multisegmentálny alebo recidívny herpes zoster)
o  nervové ochorenia na pažiach a nohách (periférna neuropatia)
o  zmeny tkaniva na krčku maternice
o  belavé, chlpato pôsobiace zmeny ústnej sliznice (orálna leukoplakia)
o  infekcia listériami (druhom baktérií)
o  bakteriálna infekcia ciev (bacilárna angiomatóza)
o  zápaly v oblasti panvy, napr. s abscesom vo vajíčkovodoch resp. vaječníkoch

C AIDS
Syndróm AIDS (kedysi nazývaný aj „plný obraz AIDS“) je charakterizovaný resp. definovaný:
 
o  veľkou stratou hmotnosti (wasting syndrom)
o  značnými obmedzeniami funkcie mozgu, masívne intelektové straty (encefalopatia pri infekcii HIV)
o  oportunistickými infekciami parazitmi, vírusmi, baktériami, plesňami alebo protozoami s ochoreniami ako napr. tuberkulóza, toxoplazmóza, opakovaný bakteriálny zápal pľúc, pneumónia Pneumocystis-carinii/nádory v pľúcach, v pažeráku alebo v žalúdku.
o  infekciami CMV rôznych orgánov, najmä sietnice, ale aj všeobecne vtákmi prenášaná plesňová infekcia mimo pľúc (extrapolmonálna kryptokokóza)
o  chronickou infekciou čriev druhom prvokov (kryptosporidióza)
o  infekciou s takzvanými atypickými mykobaktériami (príbuzné baktériám spôsobujúcim tuberkulózu)
o  progresívnou multifokálnou leukoencefalopatiou, vírusom podmienené ochorenie demyelinizácie mozgu
o  zhubnými ochoreniami vyvolanými vírusom HIV, ako Kaposiho sarkóm, zhubné lymfómy, rakovina krčku maternice (karcinóm cervixu)
 
Klinický príklad: 36-ročný muž už 6 rokov HIV-pozitívny. Koncom roku 1999 sa u neho po prvýkrát objavilo napadnutie lícnej a hltanovej sliznice kvasinkou. Počet T-lymfocytov bol v tomto čase 190/µl krvi. Inak bol muž vždy zdravý. Od leta 2000 prechádza pacient antiretrovírovou terapiou; následkom toho stúpol počet T-lymfocytov na 320/µl. U uvedeného pacienta je infekcia HIV podľa CDC v štádiu B3

Chrípka
Historický úvod
  Chrípka patrí medzi najstaršie infekčné a prenosné choroby ludí a zvierat.V súčastnosti
nepochybujeme o tom,že táto vírusová nákaza bola pôvodne výlučne infekciou zvierat –
predovšetkým vodných vtákov,najmä divých kačíc.V dôsledku evolúcie sa jej podarilo adaptovat na iné druhy vtákov a viaceré cicavce,vrátane človeka.Budúce výskumy nás bezpochyby obohatia a možno aj prekvapia tak,ako nás prekvapil objav,že vodné vtáctvo
je rezervoárom a prameňom chrípkových vírusov A v prírode.
  V odbornej aj laickej medzinárodnej komunite sa pre chrípku ujal termín influenza a ten
často používajú viaceré národy v hovorovej reči.Mnohý výskumníci sa usilovali vypátrať pôvod tohto termínu a vôčšina sa zhoduje v tom,že názov vznikol spontánne medzi „ľudom“
v  minulosti na základe pozorovania,že chrípka takmer každý rok prichádzala a odchádzala v závislosti od neznámeho vplyvu – „influence,mysterioznej sily,možno počasia(sezonny výskyt).Slovenský(ba aj slavanský)názov chrípka je nepochybne výsledkom pozorovaných klinických príznakov – postihnutie horných či dolných dýchacích ciest,v dôsledku ktorých pacient chripí – vydáva chripavé,pískavé a chrapľavé zvuky.
 
Objav chrípkového vírusu
Vzhľadom na veľkú frustráciu obyvatelstva z početných a neraz letálnych chrípkových infekcii vznikali aj veľké spoločenské tlaky na odhalenie pôvodcu nákazy.Prv než pristúpime k úvahe o objave chrípkového vírusu ľudí,radi by sme zdôraznili,že ostáva historickým faktom,že prvým objaveným a kultivovaným vírusom chrípky bola slepačia chrípka.Tak ako v mnohých prípadoch ,aj v prípade objavenia chrípkového vírusu pomohla náhoda.V roku 1933 v londýne zúrila chrípka.V labolatoriu skúmali psí vírus – psinku,avšak k dispozícii mali z labolatórnych zvierat jedine fretky.Wilson Smith ich teda infikoval,intranazálne výplachom orofaryngu chrípkových ľudí.Fretky ochoreli za typický ch príznakov chrípky,ba čo viac,od nich sa chrípkovým vírusom nakazil aj sám Smith.Neskôr sa ukázalao,že zvieratá ktoré prekonali infekciu sú rezistentné k reinfekcii.

Stavba chrípkového vírusu

Schématický prierez virónom chrípky: Hroty hemaglutinov (1) a neuraminidázy (2) sú pevne usadené do dvojitej vrstvy lipidov (3), ktoré tvoria plášť virónu. Vnútornú stranu tvorí matrix (4). Jadro tvorí osem segmentov RNA (5), ktoré tvoria komplexy so štyrmi rôznymi proteínmi (6).

Chrípka ľudí
Chrípka je nákazlivé infekčné ochorenie dýchacích ciest charakterizované náhlym začiatkom,horúčkou,kašľom,bolesťami klbov,hlavy a svalov.Patrí medzi najčastejšie ľudské infekčné ochorenia. Pôvodca chrípky je RNA vírus z čeľade Ortomyxoviridae v troch epidemiologicky odlišných typoch –A,B,C.Typ A sa vyskytuje u ľudí aj zvierat typ B a C len u ľudí.Typ C sa od prvých dvoch odlišuje viacerými morfologickými aj biologickými vlastnostami,preto je považovaný za zvláštny rod.

Prameňom nákazy chrípky je chorý človek.Vírus chrípky prežíva v suchu pri izbovej teplote niekoľko dní,v prachu až 14 dní.Nákaza sa prenáša kvapôčkovou cestou,jadrami kvapiek,málokedy kontaminovanými predmetmi.Vírus sa do okolia vylučuje kašlaním,kýchaním a aj pri rozprávaní.Bránou vstupu sú dýchacie cesty,výnimočne je možná aj transplacentárna nákaza.Inkubačný čas je pomerne krátky 18 až 72 hodín.Replikácia vírusu je veľmi rýchla.Trvá asi 4 hodiny,potom zrelé vírusy opúštajú hostiteľskú bunku,ktorá väčšinou odumiera a vírusy napádajú okolité bunky.

Chrípka postihuje mladú generáciu,deti a adolescentov  do 20 rokov oveľa častejšie ako osoby vo vysokom veku,ale prognoza na prežitie je u mladšich ľudí oveľa lepšia ako u starších. Nekomplikovanú chrípku liečime podľa možnosti izoláciou v domácom prostredí.Dôležity je pokoj na lôžku,dostatočná hydratácia,znižovanie teploty podávaním antipyretík. Vírus typu A vyvoláva epidémie a pandémie,typ B len menšie ohraničené epidémie a typ C iba sporadické ochorenia.K epidémiám chrípkovým vírusom typu A dochádza každoročne na severnej pologuli medzi oktobroma aprílom,na južnej pologuli od mája do septembra,v tropickom pásme sa chrípka vyskytuje po celý rok,ale najviac v období daždov.

Najväčšou pandémiou chrípky bola tzv.Španielska chrípka v rokoch 1918-1920.Predpokladá sa,že ohniskom nákazy bola Čína.
V dnešnej dobre sa chrípkové epidémie vyskytujú,avšak nie s takými katastrofálnymi následkami.Existujú rôzne spôsoby boja s chrípkou,najdôležitejšia je prevencia ku ktorej patrí aj očkovanie.Hlavne u rizikových skupín ľudí ako sú dôchodcovia,malé deti,osoby s imunodeficienciou,ľudia trpiaci chronickými ochoreniami dýchacích ciest,srdca,ciev,obličiek a metabolizmu,osoby ktoé su vystavenépri svojej práci zvýšenému riziku nákazy.
  Najznámejšie vakcíny proti chrípke registrované v SR sú: Influvac,Fluarix,Vaxigrip,Subinvira,Begrivac
  V prípade výskytu chrípky sa prijímajú opatrenia na zabránenie šírenia nákazy:
-  zakázaním zhromaždovania a konania rozsiahlych kultúrnych,spoločenských a športových akcií
-  zákazom návštev v nemocniciach
-  obmedzeným školskej prevádzky
 
Ebola
Je to hemoragická, čiže krvácanie vyvolávajúca horúčka.Do povedomia svetovej verejnosti vstúpila prvý krát v roku 1976.Kmeň vírusu Ebola bol izolovaný z pacienta z dediny na severozápade Zairy,cez ktorú preteká malá rieka Ebola,po ktorej bol vírus pomenovaný.

Pôvodca ochorenia 
Ebola je vyvolávaná filovírusmi, čiže jednopovrazcovými RNA-vírusmi z triedy filovírusov. Označujú sa filiae, ako „vlákna“, pretože pod elektrónovým mikroskopom vyzerajú ako veľmi tenké vlákna. Vírusové vlákno však nemusí byť rovné, môže nadobudnúť tvar U, tvar číslice 6, alebo je kruhové, a môže sa aj rozvetviť.Sú známe tri varianty tohto vírusu: ebola vírus, Margburg vírus a reston vírus, zdá sa, že posledný vírus spôsobuje ochorenie len u opíc. Daľšie skupiny vírusov vyvolávajúce hemoragickú horúčku sú: arenavírusy, flavivírusy a bunyavírusy

Aj keď si vírus pri izbovej teplote dlho zachová svoju infekčnú schopnosť, polhodinový (alebo ešte lepšie hodinový) účinok teploty okolo 60 °C ho už inaktivuje. Podobne pôsobí ultrafialové a gama žiarenie, ako aj 1% roztok formalínu a betapropiolaktón.   Ďalšie hemoragické ochorenia sú napr. žltá zimnica alebo horúčka dengue.

Výskyt
Vyskytuje sa iba v Afrike, a tam najmä v Demokratickej Republike Kongo, v Kongu-Brazzaville, v Sudáne, Gabune, na Pobreží Slonoviny alebo v Ugande
Zdroj nákazy a prenos ochorenia. Zdroj prvotnej nákazy nieje dodnes presne objasnený,ale prepokladá sa ,že prenášačmi môžu byť zvieratá, ktoré prechovávajú pôvodcu ochorenia bez toho, aby samé ochoreli.

O takýchto zvietatách existujú rôzne špekulácie, od netopierov cez hlodavcov až po vtáky. Ale prenášačmi môžu byť aj opice, predovšetkým šimpanzy, ktoré domorodci v rôznych regiónoch Afriky radi konzumujú
Prenos z človeka na človeka sa uskutočňuje telovými tekutinami chorých. Ebola vírus sa môže, podobne ako vírus HIV, prenášať pohlavným stykom Nákaza kvapôčkovou infekciou cez dýchacie cesty sa pokladá za relatívne nepravdepodobnú. Opakované infekcie vírusom neboli doteraz pozorované.V 50% - 80% prípadov ochorenie končí smrteľne.

Symptómy a liečba
Symptómy hemoragickej horúčky začínajú 4 až 16 dní po infikovaní. U postihnutých sa objavuje horúčka, zimnica, bolesti hlavy a svalov, a úplne strácajú chuť do jedla. V ďalšom priebehu choroby sa vyskytuje zvracanie, hnačka, žalúdočné kŕče a silné bolesti hrudníka. Dochádza k ťažkým poruchám zrážanlivosti krvi a pacienti začínajú všade krvácať: v žalúdočno-črevnom trakte, pod kožou a rovnako aj z miest vpichov po injekciách. Na 5. až 7. deň ochorenia sa objavujú osýpkovité kožné vyrážky, ktoré sú však dobre viditeľné len na svetlejšej pokožke. Časté sú neurologické symptómy s ochrnutiami a psychózami. Smrť nastáva väčšinou okolo 9. dňa ochorenia.

Nákaza vírusom Ebola je nebezpečná,pretože tento vírus napáda skoro všetky orgány. Pri pitve bola pozorovaná opuchnutá slezina, obličky a lymfatické uzliny, na koži a slizniciach krvné podliatiny a nastali aj nekrotické zmeny v pečeni, slezine, obličkách, pankrease, nadobličkách, hypofýze, štítnej žľaze a v pohlavných žľazách.Keďže vírus Ebola napáda bunky stien ciev a žíl,tým ich poruší a vzniká krvácanie. Lieky alebo očkovania proti vírusu ešte nie sú dostupné,avšak americkým výskumníkom v Národnom inštitúte zdravia sa podarilo vyrobiť vakcínu,ktorá by mala ochrániť pred nákazou.Zatial ju vyskúšali len na opiciach – úspešne.V blízkej budúcnosti odštartujú skúšky aj na ľudoch.

Záver
V závere by sme uz len zhrnuli fakty ktoré sme sa dozvedeli o vírusoch a chorobách ktoré spôsobujú a pridali zopár informácií na doplnenie. Z každou chorobou ktorú sme spomenuli ste sa už určite stretli.Buď ste si ju vyskúšali na vlastnej koži,ako napríklad chrípku,s ktorou sa stretol už asi každý z nás alebo vás informovali média alebo kampane v rámci prevencie napríklad choroby AIDS.Všetky z týchto chorôb sú nebezpečné.Možno sa vám zdá ,že taká chrípka je neškodná ale opak je pravdou.Táto choroba sa može skončit aj smrťou alebo pri nedostatočnom liečení môže mať vážne neskoršie následky na organizme.Vyskytli sa prípady ,kedy „nevyležaná“ chrípka neskôr spôsobila rôzne problémy napríklad dlhodobé oslabenie imunitného systému ale aj zápal srcového svalu(myokarditídu),ale to je jedna z krajných možností. Avšak v dnešnej dobe už máme možnosť liečiť sa,takže už nieje takým strašiakom ako v minulosti ked sa na ňu zomieralo. Po vírusových infekciách ,sa kôli zníženej imunite môže pridružiť ešte aj bakteriálna infekcia a vtedy nastávajú komplikácie.Taká obyčajná viróza môže skončiť až zápalom pľúc ak sa nelieči.

Veľkou hrozbou pre ľudstvo je stále choroba AIDS spôsobená vírusom HIV.Najskôr ju označovali  ako chorobu homosexuálov,ale nemusí to byť vždy tak.Ľudia sú o tejto chorobe stále málo informovaný a väčšina má voči nej predsudky.Niektorý si myslia ,že táto choroba sa prenáša už len pri akomkoľvek kontakte s chorým človekom.To znamená ,že aj podaním ruky alebo napríklad bozkom na líce.Ak by to bolo tak tak by sa AIDS šírilo ako chrípka a každý by mohol byť nakazený.Nieje to pravda.Mali ste možnoť sa dozvediet o spôsobe šírenia tejto choroby.Ak sa stretnete s chorým,nemusíte sa báť ,že sa nakazíte už len tým ,že budete v jeho blízkosti .Možno sa ani nikdy nedozviete ,že ste sa stretli s chorým,pretože vírus sa nemusí prejaviť a človek môže byť len prenášačom čo je dosť zákerné,kedže dotyčná osoba o tom nemusí ani vedieť.

Možno ste zachytili aj kampaň na prevenciu proti Hepatitíde.Ide tiež o dosť nebezpečnú a zákernú chorobu ktorá sa dosť tažko lieči ,najmä typ C.Aj tu ako pri ostatných prípadoch platí ,že treba byť opatrný.Avšak keby bola Hepatitída chorobou ktorá sa prenáša len tak,už by sme boli chorý všetci.Na druhej strane nechceme túto chorobu zlahčovať.Liečba je náročná a vyžaduje si aktívny prístup pacienta k liečbe.Aj pri Hepatitíde ako aj pri AIDS majú ľudia ešte stále veľa predsudkov ako aj pri chorých a kontake s nimi tak aj pri prenose tejto choroby.

Jednou z chorôb ktorá sa v našich zemepisných šírkach ešte nevyskytla,je Ebola.Je to choroba,zaťiaľ výlučne záležitosťou Afrického kontinentu.Ale je tu možnosť ktorej sa niektorí obávajú(najmä USA),že by mohla byť použitá ako biologická zbraň.Výskum v oblasti liečby tejto choroby postupuje,ale ktovie či si výsledky nenechá USA pre svoje účely tak ako to býva zvykom.

Treba byť vždy opatrný,ale nie pred týmito chorobami zatvárať oči.Ak tak urobíme,nezmiznú,iba sa budú dalej šíriť.Musíme dbať na prevenciu,to je najúčinnejší spôsob boja poti týmto chorobám,lepšie ako potom neskôr byť chorý a liečiť sa alebo byť chorý a ani o tom nevedieť.K tejto problematike treba pristupovať zodpovedne.Tu nejde len o nás ako jednotlivcov ale aj o budúcnosť ľudstva.