Mor

Mor

Úvod
Mor sprevádza ľudstvo už od 16. storočia pred našim letopočtom, kedy Egypt zasiahlo sedem rán, a medzi ne patril aj mor. Jeho existenciu môžeme potvrdiť aj v dnešných dobách. Nanešťastie, mnohí z nás o ňom ani len netušia, pretože sa najčastejšie vyskytuje v rozvojových krajinách. Nikdy nevieme, kedy sa môže znovu objaviť v podobe pandémie, ktorá môže vyhladiť všetko živé vrátane ľudstva. Mor tak predstavuje reálnu hrozbu pre ľudskú civilizáciu. V súčasnosti sa na mor zabúda, a pritom sa v minulosti desiatky miliónov ľudí stali jeho obeťami. Týmto projektom by sme chceli všetkým pripomenúť nešťastie, ktoré spôsobil. Zároveň by sme Vám chceli priblížiť toto ochorenie a upozorniť na možné nebezpečenstvo pandémie aj v 21. storočí. V tejto práci nahliadneme do minulosti tejto choroby a odkryjeme jej hrozivé dôsledky, ktorými poznačil celý svet. Okrem toho sa pozrieme na jej biologickú stránku a rozvoj jej príznakov u nakazeného človeka. Oboznámime Vás s miestami, kde sa toto ochorenie pravdepodobne vyskytuje.
 
3.) História moru

3.1.) Prvé zmienky
Pravdepodobne prvý výskytom moru bola epidémia v Egypte v roku 1500 pred n. l. Dokladom o tejto udalosti bola Druhá Kniha Mojžišova. Udáva, že počas epidémie zahynulo okolo 50000 ľudí. Mor opäť udrel v Aténach počas prvej fázy Peloponézskej vojny (t.j. Archidámska vojna) za vlády Perikla. Táto epidémia sa nazýva aj Veľký aténsky mor. Dozvedáme sa o ňom zo svedectva Thukydidesa. V roku 429 pred n.l., kedy sa mor objavil (do Atén sa mor dostal loďou z Afriky), žilo v Aténach okolo 200000 ľudí. V dôsledku tejto epidémie vymrela 1/3 obyvateľstva Atén a s ňou aj vodca Atén Perikles, čo sa, pre Atény, následne nepriaznivo odrazilo na priebehu vojny.

Nasledovná morová rana zasiahla Byzantskú ríšu. Stalo sa tak za panovania Justi- niána I. v roku 541n.l. v Konštantinopole. Nákaza sa sem dostala zrejme z Egypta či z Etiópie, odkiaľ mesto dovážalo obilie. Mesto prišlo  zhruba  o 40% obyvateľov, v najhorších, najznečistenejších častiach mesta umieralo až 5000 ľudí denne.  Sám Justinián I. sa morom nakazil, avšak na rozdiel od drvivej väčšiny obyvateľstva, ktorá ochorela na mor, mal šťastie a akoby zázrakom sa uzdravil. Následne sa epidémia rozšírila do celej Byzantskej ríše, kde zabila asi štvrtinu obyvateľstva. Koncom 6. storočia sa rozšírila do celej Európy.

Od 6. do 9. storočia bola Európa pravidelne vystavovaná vlnám moru, ktoré sa vracali vždy po 9 až 12 rokoch. V 9. storočí sa mor náhle bez stopy vytratil, aby sa v roku 1346, pod názvom Čierna smrť, nečakane vrátil a udrel oveľa silnejšie ako predtým.
 
3.1.1.) Putovanie bacila
Na šírení epidémie sa v minulosti podieľali veľmi zlé hygienické podmienky. Platí to najmä pre mestá, kde žilo veľa ľudí na malej ploche. Okrem iného, obyvatelia toho o prevencii šírenia nákaz veľa nevedeli. Hostiteľom morových bacilov boli potkany, resp. blchy, ktoré sa na nich udomácnili. Samozrejme, potkany sa vyskytovali najmä v znečistených oblastiach, ktorými mestá boli. Z miest sa nákaza dostala aj na vidiek, a to prirodzenou migráciou obyvateľstva, ktorí sem chodili hlavne za obchodom. K šíreniu  nielen moru, ale aj iných chorôb (dyzentéria, týfus, cholera, atď.) prispeli aj vojaci, ktorí sa presúvali medzi bojiskami. Krajiny spustošené vojnou trpeli na nedostatok potravín (hladomor), čo sa prejavilo na oslabení organizmu a tým pádom aj na oslabení imunitného systému. Navyše, veľké množstvá mŕtvych tiel ľudí a zvierat boli zdrojmi bacilov a vírusov. Kompetentné orgány sa, v snahe neznepokojiť občanov, pokúšali poprieť prítomnosť moru, dúfajúc, že sa veľmi nerozšíri a skoro ustúpi. Nevyhlásenie karantény tým pádom znamenalo, že sa mor mohol voľne šíriť ďalej a zabíjať ďalších ľudí.
 
3.2.) Čierna smrť
Choroba začala zúriť v roku 1346 a skončila sa v roku 1390. Následne sa vracala ďalších 40 rokov. Odhaduje sa, že zahynulo okolo 25 miliónov ľudí.
Po prvých náznakoch objavenia moru prepukol medzi ľuďmi strach  a ulice sa začali vyľudňovať. Najlepším riešením bolo zásobenie sa potravinami na dlhší čas, následné zabarikádovanie sa vo svojich domoch  a nevychádzanie von z domu, pokiaľ epidémia neskončila. Tí, či mali majetky na vidieku, sa pokúšali pred morom uchýliť sem, ale mnohokrát sa práve kvôli nim epidémia rozšírila do týchto oblastí.
 
3.2.1.) Havraní muži
V dobe Čiernej smrti boli osoby určené na odstraňovanie mŕtvych tiel ľudí aj zvierat.  Ich oblečenie vyjadrovalo pochmúrnosť ich práce – boli oblečení do dlhých hrubých kutní, na hlavách mali zvláštne čiapky spojené s nosatou maskou. Táto maska, ktorá mnohým pripomínala havrana, slúžila ako ochrana pred nákazou. Práve vďaka tejto maske si vyslúžili prezývku „Havraní muži.“ Do predĺženej časti masky sa vkladali voňavé byliny, ktoré mali dezinfekčnú funkciu. Títo muži nosievali so sebou dlhé háky, ktorými vyťahovali mŕtvoly z domov,  nahadzovali ich na vozíky a odviezli ich čo najrýchlejšie na cintorín. Túto cestu signalizovali zvonkonosiči stojaci pred bránami cintorínov, ktoré boli, vďaka moru, preplnené.
 
3.2.2.) Príčiny podľa vtedajších ľudí
Ľudia postihnutí morom oddávna hľadali vysvetlenie  pre pohromu. Stredovekí vedátori videli príčinu v „ skazenom“ vzduchu, ktorý mal byť následkom nebeských javov, ako sú kométy, konjukcie planét, a pod. Iní hľadali vysvetlenie v náboženstve a v teórii o Božom hneve. Podľa nej Boh potrestal ľudstvo za jeho skazenosť morom, aby ich prinútil k zlepšeniu. Pre niektorých bolo najjednoduchšie vysvetlenie v úmyselnom šírení nákazy tulákmi a pocestnými. Taktiež  z pôvodu nákazy obviňovali bosorky – „stareny bylinkárky“, ako i lekárov, liečiteľov a Židov. V dôsledku tohto tvrdenia boli mnohí z nich popravení.

3.2.3.) Karanténa
Hoci v tej dobe ľudia nepoznali spôsob šírenia nákazy moru, bolo im známe, že sa jedná o veľmi nákazlivú chorobu. V prvom rade sa snažili obmedziť kontakt s nakazenými. V Raguze (dnešný Dubrovník) bola v roku 1377 vyhlásená prvá karanténa, aby sa zabránilo zaneseniu moru do mesta námorníkmi. Lode museli kotviť 40 dní, pokiaľ ich ľudia mohli opustiť. Odtiaľ pochádza názov „karanténa“ (fr-quarantaine-štyridsať). Ak ani karanténa nestačila, zabarikádovali sa okná aj dvere a zdravým sa zakazovalo vychádzať von. Okrem iného úrady nariadili dezinfekciu vydymovaním domov dymom z kravského trusu alebo majoránkou  či  mätou, prípadne palinou a jalovcom.
 
3.2.4.) Alternatívna medicína
Ľudia sa snažili zbaviť moru rôznymi prostriedkami. Mnohé z „liečivých postupov“ neboli založené na vedeckých poznatkoch a málokedy boli účinné.
Medzi najrozšírenejšie metódy liečenia moru bolo odstraňovanie morových hľúz. Táto metóda bola drastická, no ak sa podarilo hľuzu otvoriť, zvýšila sa pravdepodobnosť uzdravenia.

V 16.storočí bolo vydané rukopisné dielo Ars medica  spísané v Uhorsku, ktoré odporúčalo pustenie žilou na najbližšom mieste k hľuze. Ak tento spôsob liečby nemohol byť uskutočnený, mali sa na žilu priložiť pijavice. Chorému sa odporúčalo vypotenie, preto sa mu na nohy priväzovali horúce tehly. Musel byť neustále pri vedomí, nesmel zaspať. Rovnako sa mali klásť pijavice na hľuzy, aby z nich vysali jedovaté látky. Na rovnaký účel boli vymyslené rôzne náplasti pozostávajúce z rôznych rastlín, korenín a ovocia. Taktiež sa používali náplate z kuracincov a vajcového bielka.

Nakazený mal pred raňajkami zjesť orech, cesnak a figy spolu s listom ruty. Niektorí používali na vyliečenie nákazy usušené žaby, ktoré vkladali medzi dve látky a priložili ich na postihnuté miesto. V diele Juraja Fándlyho, Zelinkár, sa na zastavenie progresie choroby odporúča používať 8 dní liečivý prášok z račích očí, z perlovej matky, z červených koralov  a ďalších prísad. Nádej na objavenie lieku proti moru sa objavila v roku 1894, kedy sa japonskému bakteriológovi Šibasaburovi Kitasatovi podarilo identifikovať pôvodcu ochorenia. Ešte v ten istý rok iný významný bakteriológ, Alexander Yersin, pripravil protimorové sérum. Najlepšie si však s morom poradili až antibiotiká a sulfonamidy objavené v 20. storočí.

4.) Mor v súčasnosti
V dnešných dobách mor nepredstavuje také nebezpečenstvo, akým bol v stredoveku, pretože sa dá pomerne rýchlo a spoľahlivo vyliečiť antibiotikami. Problémom však je, že niektoré, hlavne rozvojové krajiny, trpia nedostatkom zdravotníckych potrieb, a hlavne antibiotík. To je hlavnou príčinou výskytu morových epidémii ešte aj v 21. storočí.

Oblasti, kde sa mor občasne alebo trvalo vyskytuje, sú znázornené na mape (obrázok č. 5 ), a patrí sem napríklad juh Afriky, ostrov Madagaskar, stred Latinskej Ameriky, juh, juhovýchod a stred Ázie a Indonézia.
  Jedna z posledných veľkých morových epidémii sa vyskytla v roku 1994 v meste Surat (západ Indie), kde hlavnou príčinou rozšírenia tejto nákazy bola veľmi zlá hygiena a znečistené prostredie. Úrady nariadili zbaviť ulice mesta odpadkov, ktoré boli hlavnými zdrojmi ochorenia. V nasledujúcich dňoch smetiari odpratali dohromady 1400 ton odpadkov, a ostávalo odpratať ešte zhruba 3000 ton! Dôkazom existencie moru aj v dnešných dobách sú najnovšie prípady výskytu morového ochorenia: v r. 2001 v Zambii (21 nakazených a 3 mŕtvi), v r. 2002 opäť v Indii (19 nakazení a 4 mŕtvi), v tom istom roku v Malawi (nakazených bolo 71, počet obetí nie je známy), o rok neskôr v Alžírsku (10 nakazených a jeden mŕtvy), v r. 2005 sa vyskytol v Kongu, kde bolo 130 nakazených a 57 mŕtvych, a nakoniec v r. 2006 sa opäť objavil v Kongu, kedy sa nakazilo 100 ľudí, z toho 15 umrelo. Našťastie, počet obetí nebol tak hrozivo vysoký ako v minulosti.

5.) Mor z biologického hľadiska

5.1.) Baktérie moru
Ochorenie moru zapríčiňuje gramnegatívna  tyčinkovitá baktéria s latinským názvom Yersinia Pestis. Tento druh baktérii má bunkovú stenu tvorenú hlavne z liposacharidov, ktorá je zvrchu pokrytá druhou membránou. Využitím tzv. farbenia podľa Grama- baktérie tohto druhu zmenia svoju farbu na ružovú, vďaka čomu sa dajú odlíšiť od tzv. grampozitívnych baktérií (tieto majú pri aplikovaní vyššie uvedenej metódy modro-fialovú farbu). Jedná sa o nepohyblivú baktériu citlivú na svetlo a majúcu tvar tyčinky o rozmeroch 1,5 x μm . Vyskytuje sa jednotlivo, výnimočne v pároch alebo v reťazcoch. Ideálna teplota pre rozvoj baktérie je 27°C, avšak rastie aj pri teplotnom rozmedzí od 14 do 37°C. Vyvíja sa za aeróbnych aj za anaeróbnych podmienok.

Zdrojom nákazy sú predovšetkým niektorí hlodavci (potkan, syseľ, svišť, myšovité hlodavce), a keďže táto choroba sa zaraďuje medzi nákazy prenášané krvou, šíri sa hlavne prostredníctvom bĺch parazitujúcich na týchto hlodavcoch (hlavne blcha morová a je možné, že aj blcha obecná). Pľúcna forma moru (viz. „Prvé symptómy ochorenia“) sa môže prenášať aj vzdušnou cestou. Človek sa môže nakaziť aj pri manipulácii s telami uhynutých nakazených zvierat, a rovnako aj konzumáciou ich mäsa. Do ľudského tela sa môže dostať prostredníctvom kože a sliznicou dýchacej a tráviacej sústavy.
 
5.2.) Prvé symptómy ochorenia
Ochorenie sa môže objaviť v piatich rôznych klinických formách. Patrí sem bubonická alebo žľazová forma, pľúcna forma, septická, kožná a meningálna forma moru. Bubonická – žľazová forma je najznámejšou variantou tejto nákazy. Jej inkubačná doba je v priemere od 3 do 4 dní, vzácne sa môže prejaviť už po 12 hodinách alebo až po dvoch týždňoch. Jej prvými príznakmi sú náhla malátnosť, bolesti hlavy, vracanie, zimnica a horúčky okolo 40°C. Po štyroch piatich dňoch opuchnú lymfatické uzliny. Koža nad uzlinami má modročervenú farbu,  za 8 – 10 dní od prejavenia prvých príznakov nastáva jej odumieranie a objavuje sa výtok tekutiny obsahujúcej krv a veľké množstvo baktérii. V priaznivých prípadoch horúčka poklesne, zdravotný stav chorého sa zlepšuje a pacient sa vylieči. V nepriaznivých prípadoch sa stav zhoršuje a väčšinou nastáva smrť. Z neliečených pacientov umiera okolo 60%.
  Pľúcna forma sa delí na dve podskupiny: primárnu a sekundárnu. Primárna sa začína silnou bolesťou hlavy, malátnosťou celkovou vyčerpanosťou. U pacienta sa rozvíja zápal priedušiek a pľúc (pacient vykašliava krvavý hlien) a príznaky otravy krvi. Pacient v priebehu 4 – 5 dní umiera. Včasným nasadením antibiotík je možné nakazeného vyliečiť. Sekundárna forma moru sa líši tým, že sa naviaže na inú formu moru. Letalita (úmrtnosť) sa u neliečených osôb dosahuje takmer 100%. Septická forma (známa aj ako pestis siderans) sa prejavuje  po 2 – 3 dňoch od nakazenia, a to prudkou horúčkou, vyčerpaním, delíriami, postupne dochádza k ochabnutosti celého tela. Na koži sa vyskytujú čierne fľaky alebo červené hrče, ktoré môžu byť smerom k stredu biele. Chorý, ak ostáva bez liečby, väčšinou zomiera v prvý alebo v nasledujúcich dňoch. Podobne ako v prípade pľúcnej formy, je takmer isté, že neliečený pacient umrie. Kožná forma má inkubačnú dobu v rozmedzí 2-3 dni. Začína sa prejavovať hnisavými útvarmi, kde sa neskôr vyvinie čierne odumreté tkanivo siahajúce hlboko pod kožu.  Meningálna forma moru má podobnú inkubačnú dobu ako septická a kožná forma. Vyvoláva predovšetkým kŕče.
 
5.3.) Diagnóza
Ako pri ostatných diagnózach, dôležitú úlohu v správnom určení choroby zohrávajú anamnéza, t.j. záznam z obdobia pred chorobou, a klinický obraz, čiže záznam symptómov, ktoré sa u chorého objavili. Tento druh diagnózy sa nazýva klinická diagnostika. Okrem iného sa uskutočňuje aj tzv. epidemiologická diagnostika. Tá sa zaoberá tým, či sa pacient nezdržoval v oblastiach, kde sa mor vyskytuje, teda či sa vôbec mohol nakaziť morom. Nakoniec sa využíva laboratórna diagnostika, ktorá má na starosti testy krvi na prítomnosť baktérií. Navyše z mŕtvych tiel zvierat odoberá vzorky sleziny a pľúc (potvrdenie zdroja nákazy).
   
 
5.3.1.) Diferenciálna diagnóza
Pri stanovení diagnózy treba odlíšiť tie ochorenia, ktoré sú svojim klinickým obrazom podobné alebo rovnaké s klinickým obrazom morových nákaz. Pri žľazovej forme treba odlíšiť hlavne tuberkulózu, tularémiu. Pri septickej forme treba vylúčiť týfus, maláriu a sepsu. Pľúcna forma sa príznakmi môže podobať pneumónii.
 
5.4.) Terapia
Liečbu  je nutné aplikovať hneď po podozrení na ochorenie, pretože skorá terapia znižuje pravdepodobnosť úmrtia, najmä ak sa jedná o primárnu pľúcnu formu, ktorá takmer vždy končí smrťou. Vhodným antibiotikom je streptomycín, ktorý sa podáva po 1g každých 6 hodín počas doby 2 dní, následne sa podáva 0,5g každých 6 až 8 hodín. Taktiež sa odporúča podávať 2 gramy tetracyklínu orálne alebo injekciami. Okrem toho sú dobrými antibiotikami aj chloramfenikol, aminoglykosid, chinolony, a sulfonamidy. Navyše treba dbať na celkovú liečbu pacienta, treba podávať vnútrožilové tekutiny, kyslík a v prípade potreby tracheotómia. Po vyliečení treba 2 až 3 týždne na celkové zotavenie.
 
5.5.) Prevencia
Do tejto kategórie spadajú protiepidemické opatrenia a očkovanie proti morovým nákazám. Protiepidemické opatrenia majú zabrániť vzniku ohnísk moru a jeho následnému šíreniu. Na tento účel sa hubia hlodavce a proti poštípaniu blchami sa používajú rôzne repelenty. Proti moru existuje aj účinná profylaxia, treba užívať tetracyklín po 0,5 g každých 6 hodín. Do protiepidemických opatrení patrí aj prísna karanténa: všetkých, ktorí boli vystavení nákaze, je nutné izolovať od ostatných počas 6 dní. Treba im merať teplotu každé 4 hodiny.

Očkovanie proti moru je pomerne účinné a znižuje riziko ochorenia na mor. Je pripravené z inaktivovaných (nenákazlivých) baktérií Yersinia pestis. Očkovanie sa odporúča predovšetkým tým, ktorí cestujú do krajín s vysokou pravdepodobnosťou výskytu tejto choroby, ľuďom pracujúcim s divými hlodavcami a personálu obsluhujúcemu labolatórium, kde sa pracuje s takýmito nákazlivými ochoreniami. Jeho účinnosť je krátkodobá, preto sa odporúča preočkovať zhruba po polroku až roku. Môžu sa vyskytnúť nežiadúce účinky, ako napr. bolesť alebo začervenanie v mieste vpichu, horúčkou, zvracaním a bolesťami hlavy. Injekcia sa nesmie podávať ľuďom s akútnymi alebo chronickými ochoreniami, tým, ktorí by už mohli byť nakazení morom, ak sú alergickí na niektorú z látok použitých v sére alebo ľuďom, ktorí prekonali nejakú chorobu.
 
6.) Mor ako zbraň
V súčasnosti vzrastajú obavy z použitia rôznych bakteriálnych a vírusových ochorení ako biologických zbraní. Medzi tieto zaraďujeme aj mor, ktorý sa v rebríčku nebezpečnosti pri vojenskom použití umiestnil na treťom mieste a v rebríčku bioterorizmu zaberá dokonca druhý stupienok (je tak dokonca väčšou hrozbou než hemorragické horúčky ako Ebola, Dengue, Marburg a Lassa). Je najvyhľadávanejší, pretože jeho výroba je relatívne lacná oproti výrobe ostatných zbraní, pri skladovaní vydrží dlho, jeho transport je jednoduchý a stačí malé množstvo na nakazenie veľkých oblastí. Navyše v prípade neliečenej pľúcnej formy je  takmer 100% smrteľný a jeho výroba sa dá len ťažko detekovať. Pľúcny mor sa podľa klasifikácie biologických zbraní zaraďuje do kategórie A, pretože je ľahko šíritelný a letalita naň je vysoká. Uskutočnenie biologického útoku nemusí byť okamžite zjavné. Niekedy to môžu naznačiť nejaké neobvyklé indikácie, ako napr. v U.S.A. obálky s antraxom, avšak vo väčšine prípadov vyjde najavo, až keď stúpne počet ľudí nakazených na tú istú nezvyčajnú chorobu.

Ak sa biologický útok uskutočnil, pravdepodobne o tom bude informovať televízia alebo rozhlas. Samozrejme, určitý čas trvá, než sa zistí, o aký typ ochorenia ide, čiže liek, prípadne očkovacia látka nebude hneď dostupná. V každom prípade, televízia uverejní aktuálny stav rozšírenia nákazy a jej počiatočné symptómy. Vďaka týmto informáciám obyvatelia buď môžu podniknúť včasné preventívne opatrenia (ak ešte neochoreli), alebo sledovať svoj zdravotný stav, či sa u nich nákaza neprejavuje. Úrady zriadia v oblastiach postihnutých morom karanténu, aby zamedzili jej ďalšej progresii. Len čo sa podarí zistiť, o aké ochorenie sa jedná, bude pre postihnutých k dispozícii účinný liek alebo očkovanie (ak existujú, avšak v prípade moru sú dostupné ako aj lieky, tak aj vakcína).

7.) Zaujímavosti zo sveta moru

7.1.) Mor vs. AIDS
Britskí biológovia obhajujú názor, že morové epidémie, ktoré v minulosti zasiahli Európu, majú na svedomí súčasnú odolnosť 1/10 Európanov voči nákaze vírusom HIV. Vírus HIV totiž nemôže zaútočiť na bunky obsahujúce proteín CCR5. Otázkou ostáva, prečo sa bunky, ktoré tento proteín obsahujú, prežili práve u Európanov. Niektorí vedci si však myslia, že epidémie „Čiernej smrti“ neboli epidémiami moru, ale hemorragických alebo krvácavých horúčok. Ich následné epidémie pravdepodobne prispeli k tomu, že sa mutácia buniek obsahujúcich proteín CCR5 sa v Európe zvýšila z pomeru 1/20000 (jeden človek s CCR5 na 20000 obyvateľov) pred epidémiou na súčasný pomer 1/10.
 
7.2.) Morové stĺpy
V 17. storočí sa na Slovensku začali stavať morové stĺpy navrhované rôznymi  zahraničnými architektami a sochármi. Ich účelom bolo navždy pripomínať tých, čo sa stali obeťami moru. Nazývajú sa tiež „Immaculaty“ alebo „Mariánske stĺpy.“ Tieto pamiatky boli postavené zo zbierok vybraných od občanov a museli byť povolené mestskými úradmi. Často obsahovali súsošie najsvätejšej trojice. Najznámejší morový stĺp na Slovensku sa nachádza na Rybnom námestí v Bratislave. Jedna z najvzácnejších a najkrajších morových stĺpov je Nitrianska Immaculata.
 
8.) Záverom
V našej práci sme sa venovali problematike moru ako hrozbe, ktorá (aj vďaka terorizmu) stále predstavuje hrozbu pre ľudskú civilizáciu. V prvej časti našej práce sme sa zaoberali morom ako historickým činiteľom, ktorý ovplyvnil dejiny ľudstva. Následne sme poukázali na súčasnú situáciu jeho výskytu v niektorých oblastiach sveta. Ďalej sme sa snažili Vám priblížiť mor z odborného biologického charakteru, a varovať pred hrozbou jeho použitia pre účely bioterorizmu. Základným cieľom tejto práce, ktorý sme si stanovili v úvode, bolo Vás bližšie oboznámiť s tematikou  moru a zároveň Vám objasniť riziko jeho výskytu v podobe celosvetovej pandémie v treťom tisícročí. Veríme, že sa nám náš cieľ podarilo splniť. Týmto Vám ďakujeme za pozornosť.