Všetko „naj“ o hadoch

Všetko „naj“ o hadoch
 
Úvod
Hady – pre niekoho slizké odporné stvorenia, pre niekoho zase obyčajné až čarokrásne tvory. Vzťah človeka k hadom je prevažne negatívny, pretože ľudia v skutočnosti ani len netušia, aké hady naozaj sú. Tento vzťah často vytvárajú rôzne výplody fantázie. Už v Biblii sa spomína had hneď na začiatku: „Had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá...“ (1M, 3, 1). Moderná veda síce odstránila veľa zlých povier o hadoch, strach z nich však zostal. Veľa ľudí však strach k hadom pociťuje ako strach daný, ako napr. strach z výšok, či pavúkov. No i dnes sa stretávame s názormi hodné stredoveku, čo si hady nezaslúžia. Taktiež je pravda, že človek sa hada má prečo zľaknúť, resp. by sa mal. V opačnom prípade by situácia nemusela dopadnúť dobre, takže rešpekt je potrebný. Touto prácou by som chcel donútiť čitateľa, aby sa zamyslel nad týmito tvormi, že predsa len také slizké či nebezpečné nie sú – a toto chcem ukázať hlavne pri jedovatých hadoch.
 
Teoretické východiská
„V nedozírné samotě, v hrobovém tichu pralesa kraluje ponurý, zlý panovník, krutý bič, svištící nad lidmi zde žijícími (křovák němý - Lachesis muta). Pod širo­kými listy spí přízrak guyanského pralesa, pod obrovskými stromy sní svůj libý sen. Jakmile se však probudí, pátrá kolem žhnoucími zraky po oběti a útočí vždy zálud­ně sám. Nevyčkává, zda bude napaden. Nezná bázně a nenávidí plamenně celé tvor­stvo. Právě tak je nenáviděn vším, co žije. Není živočicha, který by si přál dostat se do blízkosti této nejpříšernější ozdoby hlavy medusy Gordony.“ (J.V. Kincl: Hadí, krokodilové a draci, 1942)

O hadoch sa traduje veľa povier a hrôzostrašných historiek. Avšak čo je na nich pravdy sa dá zistiť až bližším skúmaním. Hady tvoria osobitný rad podtriedy šupinatých plazov. Majú dlhé beznohé telo prispôsobené na plazenie. Ich hlavným znakom je však mimoriadna pohyblivosť čeľustí, ktorá umožňuje veľkú roztiahnuteľnosť papule. Na tele možno rozlíšiť len tri časti: hlavu, trup a chvost. Krk je zreteľný len pri niektorých druhoch. Hlava je malá, vajcovitá alebo trojboká, obyčajne zhora nadol sploštená. Telo je pokryté zrohovatenými šupinami a štítkami. Štítky na hlave sa podstatne odlišujú od šupín na tele. Majú rozmanitý tvar a ich usporiadanie je pravidelné ako pri jašteroch. Sú dôležitým znakom na určovanie druhov, preto majú presné vedecké pomenovanie.

1   Najnebezpečnejšie jedovaté hady sveta
 
1.1 Jedovaté hady
Z veľkého množstva hadov je približne 500 jedovatých druhov, z nich sa asi 180 druhov vyskytuje hojnejšie. No aj tak niet v prírode obávanejších živočíchov; panický strach pred nimi a odpor k nim sú prastarým dedičstvom ľudstva. Je preto pochopiteľné, že jedovaté hady takmer nikdy nechýbajú v hrôzostrašných rozprávkach, cestopisoch a dobrodružných filmoch.

Najspoľahlivejší rozo­znávací znak jedovatých ha­dov sú jedové zuby. Sú umiestnené v hornej čeľusti, obyčajne na každej strane je­den. Sú duté alebo ryhované. Veľkosť je rozličná, závisí od veľkosti hada; veľké jedovaté hady ich majú dlhé až 30 mm. Naša vretenica má jedové zuby dlhé 3 mm, naj­viac 5 mm. Jedové zuby sú veľmi zahrotené, ostré ako ihla. Nad nimi sa nachádza párová jedová žľaza umiest­nená po oboch stranách hlavy za okom. Má obal z väzivového tkaniva.. Had pri pohryznutí vystrekne jed zo žľazy tlakom lícnych svalov. Jed pretečie kanálikmi do rany a usmrtí alebo ochromí korisť.

Jed je výlučok premenenej slinnej žľazy. Je to riedka, lepkavá, priehradná tekutina žltkastej alebo oranžovej farby bez vône a chuti. Hustotou sa podobá vode, na vzduchu zdĺhavo schne. Vyschnutý jed si však dlho udržuje svoje vlastnosti (podľa výsledkov pokusov až 20 rokov). Zásoba jedu sa pravidelne obnovuje; vymieňajú sa aj jedové zuby, za starými vyrastajú nové. Hady staré zuby obyčajne zhltnú s korisťou.
 
1.2  Účinky hadieho jedu
Chemické zloženie hadieho jedu nie je dostatočne preskúmané. Predpokladalo sa, že hadí jed obsahuje len prvky neurotoxické, ktoré spôsobujú paralýzu nervovej sústavy a prvky hemolytické, ktoré rozkladajú kry. Podľa rozborov N. H. Fairlyho hadí jed obsahuje: neurotoxíny (hlavná zložka) - ochromujú nervový systém, žilné elementy - ničia vrstvy stien krvných ciev, trombíny - spôsobujú zrazeniny v krvných cievach; hemolyzíny - spôsobujú rozkladanie červených krviniek; cytolyzíny - ničia biele krvin­ky, častice spomaľujúce zrážanie krvi; antibaktericídy - obmedzujú účinky krvného séra; fermenty - potrebné pri trávení hada. Okrem toho jed obsahuje bielkoviny, tuky, anorganické soli (chloridy, fosfáty, vápnik, horčík) a 65-80 % vody. V jede sú otravné látky zastúpené vo veľmi malom množstve. Napriek tomu už nepatrná dávka môže spôsobiť smrť.
 
Hadí jed sa od rastlinných jedov líši rýchlejším účinkom, pretože vniká priamo do krvi, zatiaľ čo sa rastlinné jedy dostávajú do organizmu cez tráviacu sústavu. Nebezpečne jedovaté hady patria medzi užovkovité a vretenicovité hady. Obe skupiny sa líšia rozdielnym pôsobením jedu na organizmus. Užovkovité hady, napríklad okuliarniky alebo mamby, produkujú jed, v ktorom prevládajú neurotoxíny, pôsobiace na periférnu i ústrednú nervovú sústavu, v jede vretenicovitých hadov (štrkáče, vreteni­ce) prevláda hemotoxín, ktorý rozkladá krv. Po uhryznutí jedovatým užovkovitým hadom rana obyčajne neopuchne, ale po uhryznutí vretenicovitým hadom objavujú sa veľké opuchliny a podliatiny. Účinok hadieho jedu uvádza Calmett. Podľa neho 1 g jedu okuliarnika usmrtí 7500 morčiat, 40-50 koní alebo 165 ľudí.

Aj účinok jedu našej vretenice je veľký. Už 0,005 g jej jedu stačí na usmrtenie 15-20 morčiat. Keď uvážime, že vretenica má v oboch jedových žľazách približne 30 mg jedu, pochopíme, že jej uhryznutie je pre človeka veľmi nepríjemné. Záleží na momen­tálnej kondícii hada i pohryznutého človeka, lebo na každého jed nepôsobí rovnako. Dôležitá je hĺbka rany a množstvo vstreknutého jedu. Stav postihnutého nepriamo zhoršuje strach.
 
1.3 Obranné mechanizmy jedovatých hadov
Obranné mechanizmy možno v zásade rozdeliť do dvoch kategórií: obrana aktívna a obrana pasívna. Primárnym aktívnym obranným mechanizmom, ktorý sa had snaží pri stretnutí s človekom využiť, je útek. Až v tom okamihu, keď zvieraťu znemožníme utiecť alebo skryť sa, môže dôjsť k priamej obrannej akcii, vlastne k akémusi vynútenému útoku. Pri stretnutí človeka s prudko jedovatým hadom môže mať tento útok fatálne následky. Najmenej nebezpečným typom „útoku“ je fingovaný výpad, keď had síce vyrazí dopredu, ale nesnaží sa naozaj uštipnúť. Had prudko vystrelí hlavou smerom k narušiteľovi, papuľu má buď zavretú , alebo otvorenú, ale napriek tomu neuštipne. Je veľmi pravdepodobné, že had tak koná z dôvodu šetrenia vlastného jedu, ktorý používa predovšetkým k usmrteniu koristi a ž v krajnom prípade k obrane. Tieto falošné útoky so zatvorenou papuľou používajú k zastrašovaniu napríklad niektoré kobry a skúsení fakíri to vedia následne využívať vo svoj prospech a ku zvýšenej reputácii u divákov, sledujúcich ich prestavenie. Predstieraný útok kobier má ale pre fakíra jednu pomerne značnú nevýhodu – nikdy neviete, kedy kobre „dojde trpezlivosť“ a zmení svoj fingovaný výpad na skutočný. Preto veľa fakírov preventívne hadom vytrháva jedové zuby alebo zašíva papuľu.

Skutočnou aktívnou obranou je uhryznutie samotné. Uvoľnenie jedu z jedovej žľazy je činnosť, ovládaná nezávisle na mechanizme uhryznutia. Had dokáže do značnej miery regulovať množstvo toxínu, ktorý pri uštipnutí použije. Preto môže byť uštipnutie dvoch ľudí rovnakým exemplárom hada i výrazne rozdielne. Had môže pri obrannom uštipnutí úmyselne uvoľniť do rany len nepatrné množstvo toxínu (v niektorých prípadoch dokonca žiadne), alebo v prípade, že sa cíti veľmi ohrozený, alebo je „maximálne nahnevaný“, môže zostať v tele obeti kratšiu ale aj dlhšiu dobu zahryznutý a vytlačiť do rany veľké množstvo jedu. Prípady, keď had zostane nejakú dobu zahryznutý alebo uhryzne opakovane, sú spravidla najvážnejšieho charakteru. Na tomto mieste si ale musíme znovu uvedomiť, že žiadny jedovatý had bezdôvodne človeka nenapadne a ak dôjde k uštipnutiu, je to vždy chyba človeka, či už priama (lovec, chovateľ), alebo iba náhodná (bosý roľník v Afrike na hada stúpi, dedinčan v Indii, spiaci na holej zemi sa po hadovi v spánku nevedomky oženie, a pod.).

U jednej skupiny hadov došlo k unikátnej, vyslovene obrannej prispôsobivosti a to je schopnosť vystrekovať jed priamo z jedových zubov pootvorenou papuľou na vzdialenosť niekoľkých metrov smerom na oči útočníka (obr. 25). Očná sliznica je na toxín veľmi citlivá a okamžité prudké pálenie očí, bolesť a odtok, ku ktorému po zásahu jedom dôjde, postihnutého natoľko ochromí, že had má dosť a dosť času bezpečne zmiznúť. Po takom postihnutí je nutné okamžite vypláchnuť oči vodou alebo, ak je to možné, fyziologickým roztokom s nariedeným protijedom. Schopnosť striekať jed na diaľku má celkom desať druhov afrických a ázijských kobier: Hemachatus haemachatus, Naja atra, N. katiensis, N. mossambica, N. nigricollis, N. pallida, N. philippinensis, N. siamensis, N. sputatrix a N. sumatrana.

Pasívna obrana môže byť optická, zvuková a pachová. Pri optickej obrane sa každému z nás vybaví typické výstražné správanie kobier. Vztýčená kobra s roztiahnutým krčným štítom je natoľko ná­padná a charakteristická, že sa dostala do povedomia nielen domorodých obyvateľov v krajoch, kde kobry žijú vo voľnej prírode, ale vďaka dobrodružným románom a fil­mom do povedomia ľuďom na celej Zemi. Vztýčená predná časť tela a rozťaženie krčného štítu má nasledujúci význam - opticky zväčšiť skutočnú veľkosť hada a prudkým a nečakaným pohybom útočníka vyľakať. Sploštením prednej časti tela sa bráni i nie­koľko druhov užovkovitých hadov, predovšetkým z podčeľade Xenodonttnae, ktoré ale pri tom nevztyčujú telo do výšky a ani samotné rozťaženie krčného štítu nedosahuje ta­kú dokonalosť ako u kobier. K optickému zväčšeniu vlastného tela používajú iné druhy hadov i ďalšie metódy: nafúknutie a stranové sploštenie krku, často v kombiná­cii s výrazným sfarbením krčných partií (napr. africké bojgy rodu Dispholidus alebo Tllelotornis), nafúknutie tela (napr. Vretenica útočná - Bitis arietans) či široké roztvorenie papule, keď sa opticky zväčší celá hadia hlava, často opäť v kombinácií s ná­padným, svetlým či naopak tmavým sfarbením vnútrajška papule: napr. mamba čierna.

Ďalším typom výstražného správania je obrana zvuková, ktorá  zahrňuje u hadov samozrejme v prvom rade syčanie. To je u niektorých druhov skutočne veľmi výrazné, ďaleko počuteľné a naviac kombinované s nafúknutím a zväčšením objemu tela - napr. vretenica útočná (Bitis arietans) alebo vretenica retiazková (Daboia russelli). Ďalším známym zvuko­vým signálom je zvuk štrkadla (obr. 24). Prítomnosťou štrkadla, špecializovaného orgánu na konci chvosta sú charakterizované pravé štrkáče (rody Crotalus a Sistrurus) a výstražný zvuk štrkadla je natoľko efektívnou a súčasne i „efektnou“  obranou, že sa podobne a­ko štít kobier stal celosvetovo známym a často využívaným prvkom napríklad vo fil­movom priemysle . U niektorých hadov Starého sveta sa vyvinula účinná, ale na úplne inom princípe založená metóda zvuko­vého zastrašovania. Šupiny na bokoch tela sú u týchto hadov vybavené vyvýšenou pílovitou „prietržkou“ a sú naviac šikmo skosené. Had (konkrétne ide o vretenicu rodov Cerastes a Echis) sa dokáže stočiť do esovitých kľučiek a otiera o seba boky, čím dochádza k vzá­jomnému treniu týchto pílovitých šupín a vzniká veľmi hlasný, šuchotavý či ostro praskavý zvuk. Had sa pri tom zároveň rýchlo otáča a pohybuje rôznym smerom, takže je tu za­stúpený i prvok obrany optickej.

Posledným typom obranného správania je obrana pachová. Pri uchopení do ruky sa had najčastejšie bráni tým, že vyprázdni obsah svojich čriev (vyšpiní sa). V tomto prípade popri zápachu hrá hlavnú rolu vyľaknutie a veľa predátorov či lovcov hada pustí alebo odhodí. Naviac majú ale všetky hady na začiatku chvosta párové žľazy, z ktorých mnohé dokážu vylučovať silne páchnuci a lepkavý sekrét. Braní sa tak celá ra­da najmä užovkovitých hadov, predovšetkým zástupcovia rodu Natrix, Thamnophis a Heterodon. Niektoré druhy hadov priviedli svoju pachovú obranu k skutočnej dokona­losti, lebo  dokážu v krajnej núdzi hrať „mŕtveho chrobáka“, v tomto prípade  vlastne mŕt­veho hada. Obráti sa na chrbát s otvorenou papuľou a  povyplazeným jazykom, nereaguje na dotyky a tvári sa skutočne  ako uhynutý. I v prípade, že hada zodvihneme, ten svoje cho­vanie  nezmení: visí nám bezvládne v ruke, tvári sa, že je už niekoľko dní  mŕtvy a naviac tak ako mŕtvola príšerne smrdí! Tomuto javu sa odborne nazýva thanatóza a i skúsený prírodovedec si často prestáva byť istý, či had ešte žije, alebo naozaj ne­čakane uhynul. Thanatózu využívajú k svojej obrane i dva druhy užoviek, žijúcich na Slovensku - užovka obojková (užovka obyčajná) (Natrix natrix) a  užovka fŕkaná (Natrix tessellata). Hrať sa so zdanlivo mŕtvou užovkou je pomerne bezpečná zábava, robiť to isté s kob­rou môže  byť vyslovene hazardérstvo. Práve tri druhy kobier, juhoafrická Naja annulifera a Hemachatus haemachatus a taktiež kobra egyptská (Naja haje) majú thanatózu v škále svojho obranného správania.
 
1.4 Suchozemské jedovaté hady sveta
Evolučne najprimitívnejšia je čeľaď hadov ko­ralovcovitých (Elpidae). Koralovcovité hady majú na hlave vždy veľké štítky, ventrál­né (brušné) šupiny sú väčšie ako dorzálne (chrbtové), loreálný štítok na hlave vždy chýba (na rozdiel od užoviek) a chrup je proteroglyfného typu. Chrbtové šupiny môžu byť hladké alebo lesklé, telo je silné a krátke alebo dlhé a štíhle, očná zornička  môže byť kruhová i eliptická. Koralovcovité hady obývajú teplé pásmo celého sveta: Južnú, Strednú a Severnú Ameriku (najďalej na sever zasahuje jeden koralovec - Micrurus fulvius, do južnej  časti USA), Afriku, Blízky východ, Arabský polostrov, Stredná a  južná Ázii a indo-austrálsku oblasť, južne až po Tasmániu. V Európe sa zástupcovia čeľade Elapídae nevyskytujú.

Ku koralovcovitým hadom stojí vývojovo pomerne blízko morskí vodnári (čeľaď Hydrophiidae). Ich chrup je rovnako  proteroglyfný, ale tvar tela je prispôsobený trvalé­mu životu vo vode: dorzálne šupiny sú drobné, ventrália napadne zmenšená, ich chvost je stranovo sploštený až veslovitý.
Vretenice (Viperidae) stoja evolučne najvyššie. Ich chrup je  solenoglyfného ty­pu, štítky na hlave sú spravidla rozdrobené na menšie šupiny (až na výnimky, a­kými sú vývojovo primitívnejšie formy vreteníc: rody Azemiops a Causus). Telo je stredne až veľmi  silné, hlava relatívne veľká, brušné štítky sú veľké a dorzália spravidla hladká. Očné zorničky sú vertikálne štrbinovité, len výnimočne guľaté (rod Causus). Štrkáče stoja vo vývojovej línii vôbec najvyššie medzi všetkými jedovatými hadmi a spája ich jeden veľmi nápadný znak - termorecepčná faciálna jamka, orgán schopný infračerveného „videnia“. Pravé štrkáče (rody Crotalus a Sistrurus) sú naviac vybavené štrkadlom na konci chvosta (obr. 24). Klasické vretenicovité hady (podčeľaď Viperinae) obývajú Európu, Afriku a Áziu, vrátane chladných oblastí severnej Európy a Sibíra, kam zasahuje vretenica obyčajná (Vipera berus). Podčeľaď hadov  štrkačovitých (Crotalinae) obýva americký kontinent (od južnej  Kanady až po strednú Argentínu) i Starý svet - ale mimo Afriky, Arabského polostrova, Blízkeho východu a Európy. Len okrajovo zasahujú do Európy stredoázijskí ploskohlavci Gloydius (syn. Agkistrodon) halys caraganus pri severnom a G. intermedius caucasicus pri juhozápadnom pobreží Kaspic­kého mora. Rada štrkáčov ale obýva južnú, juhovýchodnú a východnú Áziu (vrátane Japonska, kde žije ploskohlavec východný - Gloydius blomhoffi). Ani vretenice, ani štrkáče nezasahujú do oblasti Novej Guinei a Austrálie. Táto čeľaď sa delí na štyri podčeľade: Azemiopinae, Causinae, Crotalinae a Viperinae.
 
1.5  Morské hady
Morské hady, majúce systematicky najbližšie k hadom koralovcovitým, sa vyvíjali z dvoch nezávislých línií.  Do prvej z nich patrí päť druhov hadov, z ktorých je jeden sladkovodný a zvyšné štyri sú morské. Tieto hady sa od pravých morských hadov líšia nielen stavbou tela, ale dokonca sa počas života vracajú späť na súš, kde sa slnia, pária a samice tu kladú vajíčka. Bohato sa vyskytujú v plytkých moriach pri pobreží: u korálových riftov a mangrovových porastov. Aktívne sú prevažne za súmraku.

Druhú líniu tvoria tzv. „pravé morské hady“ resp. vodnári. Je známych 50 druhov. Na svoje dokonalé prispôsobenie na morské prostredie tieto hady doplácajú, ak sú vyhodené príbojom na súš. Nemôžu sa na zemi pohybovať a sami sa nedokážu vrátiť späť do mora. Vodnári sú živorodé a mláďatá rodia priamo v mori. Väčšina druhov dosahuje dĺžku 50-120 cm, ale najväčší druh Hydrophis spiralis môže mať dĺžku až 275 cm. Avšak nie je druhom najmohutnejším – ním je až 180 cm dlhý morský had Astrotia stokesi. Ako potrava slúži väčšine druhov morské ryby, niekedy aj morské ikry.

Väčšina druhov žije v plytkých vodách, v hĺbke do 30 m. Niekedy zavítajú do hĺbok väčších, až okolo 100 m a len výnimočne sa niektoré druhy ponárajú až do hĺbok väčších ako 150 m. Potopené zostávajú na jedno nadýchnutie bez problémov až dve hodiny. Morské hady sa zvliekajú častejšie ako suchozemské hady (v intervale 2-6 týždňov). Jedu majú pomerne málo, ale u mnohých druhov ide o veľmi koncentrovaný a silný neurotoxín. Našťastie veľká väčšina týchto druhov je nehryzavá a nesnaží sa uštipnúť ani vtedy, ak by sme ich chytili a uchopili do ruky. Vodnári obývajú Indický a Tichý oceán v oblasti od Perzského zálivu po Japonsko, južným smerom k Indonézii, Novej Guinei a severnému pobrežiu Austrálie.   Vodnár Enhydrina schistosa, ktorý dorastá do dĺžky 60-90 cm (max. 150 cm) a obýva pobrežie Indie, disponuje nervovým jedom, ktorý je jeden z najúčinnejších živočíšnych toxínov vôbec.

2 Hadie jedy
2.1  Účinky jedov
Rôzne inštitúcie a rôzni zoológovia sa často snažili zostavovať prehľady najnebezpečnejších druhov hadov. Kvôli mnohým podmienkam, s ktorými treba počítať, to ale nie je zďaleka jednoduchá práca. Niektoré hady majú napríklad veľmi prudký jed, ale sú drobného vzrastu a jedu majú málo, takže svojím uhryznutím len ojedinele usmrtí dospelého človeka (je to napr. vretenica obyčajná). 

Queensland Museum v Austrálii vytvorilo pomerne objektívnu tabuľku najnebezpečnejších austrálskych hadov na základe nasledujúcich piatich kritérií:
  1. toxicita jedu
  2. množstvo jedu, ktorým had disponuje
  3. dĺžka jedových zubov
  4. temperament hada
  5. frekvencia uštipnutia

Každý z uvedených údajov bol ohodnotený 0 – 5 bodmi a výsledkom je zostupný prehľad najnebezpečnejších hadov Austrálie (tu je prvých 10): tajpan nebezpečný (Oxyuranus scutellatus) 21 bodov, pakobra austrálska (Pseudechis australis) 16 b., koralovec antarktický (Acanthophis an­tarcticus) 15 b., pakobra východná (Pseudonaja textilis) 14 b., pakobra tigria (Notechis scutatus) 14 b., tajpan drobnošupinatý (Oxyuranus micro­lepidotus) 12 b., Pseudechis colleti 10 b., pakobra ozdobná (Pseudonaja nuchalis) 10 b., koralovec vznešený (Austrelaps superbus) 10 b., pakobra čierna (Notechis ater) 9 b.

Pokiaľ by sme sa držali striktne len toxicity jedu, bol by na prvom mieste med­zi všetkými pozemnými hadmi tzv. „Inland Taipan“, Oxyuranus microlepido­tus, ktorého jed sa javí podľa niektorých výskumov až 3x toxickejší, ako jed tajpana nebezpečného Oxyuranus scutellatus, ktorý je na druhom mieste na svete. Pokiaľ samozrejme započítame do nášho prehľadu všetky hady, vrátane morských, predstihne oba tajpany vodnár kobrí Enhydrina schistosa. Uhryznutie týmto hadom je však nesmierne vzácne.

Niekomu sa môže zdať zvláštne, prečo austrálski odborníci zahrnuli do študovaných podmienok „temperament hada“ a „frekvenciu uštipnutia“. Ale napríklad tajpan nebezpečný O. scutella­tus na rozdiel od valnej väčšiny hadov pri vyplašení neuteká, ale sa otočí proti rušiteľovi a bráni sa. Naviac zatiaľ čo iný had uhryzne raz a snaží se zmiznúť, tajpan uštipne s rých­lou frekvenciou niekoľkokrát za sebou. Je popísaný prípad, keď tajpan poštípal človeka sedemkrát! Naopak jeho príbuzný O. microlepidotus ,hoci s účinnejším jedom, je veľmi plachý, pri vyrušení uteká a naviac žije v pustých a neosídlených krajoch vnútrozemia Austrálie. Môžeme teda povedať, že najnebezpečnejším hadom Austrálie a zároveň i celého sveta je tajpan nebezpečný O. scutellatus.
Ďalšou krajinou, v ktorej sa už po dlhé roky venuje veľká pozornosť jedovatým hadom, je India. Žije tu síce celá rada jedovatých hadov (viac ako 30 druhov, nerátajúc morské hady), ale štyri z nich sú popri značnej jedovatosti zároveň široko rozšírené a v mnohých vonkajších oblastiach dosiaľ početné. Ich uštipnutie je bez použitia špecifického séra čas­to smrteľné. Bývajú označované ako tzv. „Veľká indická štvorka“: kobra indická, bungar modravý, vretenica retiazková a vretenica pávia.
 
2.2  Uštipnutie hadom a prvá pomoc
Pri intoxikácii jedovatým hadom hrá dôležitú rolu veľa subjektívnych i objektívnych faktorov. Patrí sem vek a hmotnosť postihnutého, jeho celkový fyzický a psychický stav a rovnako miesto uhryznutia (končatiny, hrudník, hlava...). Ďalej druh a veľkosť hada, toxicita jedu, ročné obdobie, počet uštipnutí, dĺžka trvania uhryznutia a tým súvisiace množstvo jedu odvedeného do rany.

Najdôležitejšie je nepodľahnúť panike a robiť najpotrebnejšie opatrenia. Musíme zabrániť vnikaniu jedu do tela podviazaním uhryznutej časti tela, zvyčajne končatiny. Obväz nesmieme nechať dlhšie ako 15-20 minút. Potom ho treba uvoľniť a podviazať o 15 cm vyššie. Ranu nikdy nevysávame, ale dôkladne vypláchneme vodou (pokiaľ možno aj s mydlom) alebo minerálkou, po opláchnutí prekryť obväzom alebo čistou tkaninou. Ak sa jedná o končatinu, potom ju znehybníme, ale najlepšie je, keď celý človek ostane v pokoji. Ranu nevypaľujeme a nepijeme alkohol. Postihnutému treba podať teplé nápoje vzpružujúce nervovú sústavu (čaj, čierna káva) – tiež sa ale neodporúča, ani dávať na ranu ľad. Treba však čo najrýchlejšie vyhľadať lekára, ktorý musí injikovať antitoxické sérum najneskôr do 4 hodín od uhryznutia. Po injekcii nastane uvoľnenie, bolesť i podráždenie sa strácajú a postihnutý sa rýchle zotavuje (o 2 - 3 dni je úplne zdravý). U alergických ľudí sa môže začať alergická reakcia so sťaženým dýchaním, poklesom tlaku krvi a bezvedomím ako pri akejkoľvek inej alergii. V prípade bezvedomia, zastavenia dýchania a neprítomnosti pulzu začať okamžité dýchanie z úst do úst a stláčanie hrudníka.

3   Kuriozity
Najdlhší jedovatý had
Najdlhším jedovatým hadom je kobra kráľovská (Ophiophagus hannah) z Juhovýchodnej Ázie. V roku 1930, exemplár chovaný v Londýnskej ZOO dosiahol veľkosť 5,71 m, pri hmotnosti takmer 12 kg.
 
Najstarší had
Štrkáče sa v zajatí dožívajú priemerne 10-15 rokov, jedna užovka červená (Elaphe guttata) sa dožila neuveriteľných 21 rokov. Veľké hady sa v zajatí, kde majú ideálne podmienky, dožívajú až niekoľko desiatok rokov. Samec bežného druhu veľhad kráľovský (Boa constrictor) uhynul v roku 1977 vo veku 40 rokov, 3 mesiace a 14 dní v ZOO Philadelphia , v Pennsylvánii v USA.
 
Najťažší jedovatý had
Najťažším jedovatým hadom je údajne východoamerický štrkáč  (Crotalus adamanteus), ktorý pri zhruba 2,5 metrovej dĺžke, môže dosiahnuť hmotnosť až 13 kg.
 
Najdlhšie jedové zuby
Najdlhšie jedové zuby majú vretenice a štrkáče. „Rekordmanom“ v dĺžke jedových zubov je vretenica gabonská (Bitis gabonica), ktorá je mimochodom i najmohutnejšou vretenicou sveta. Jej zuby dosahujú dĺžku až 50 mm!
 
Najväčšia imunita voči hadiemu jedu
Z cicavcov i plazov sú prirodzene najodolnejšie tie druhy, ktoré sa jedovatými hady priamo živia. Napr. proti jedu kobry kapskej (Naja nivea) je veľmi odolná promyka mungo, ktorá znesie dávku takmer 20 mg jedu tohto hada. To predstavuje dávku asi 100-krát väčšiu ako aká usmrtí morča s rovnakou hmotnosťou. Najodolnejší z cicavcov je juhoafrická šelmička surikata (Suricata suricata), ktorá je v pomere k hmotnosti 1000-krát odolnejšia voči jedu kobry, ako napríklad ovca. Surikata o hmotnosti 500 g znesie bez akýchkoľvek príznakov dávku až 10 mg jedu kobry kapskej. Taktiež jež hnedý (Erinaceus europaeus), ktorý často loví vretenice obyčajné (Vipera berus) je voči ich jedu dosť odolný, a znesie až 40-krát väčšiu dávku ako morča.

Z hadov sú odolné opäť druhy, loviace jedovaté hady. Napr. americké hadiarky (Lampropeltis) sú viac ako 100-krát odolnejšie proti jedu štrkáčov ako myš. Asi rovnako odolná je juhoamerická musurana (Clelia clelia) a ešte niekoľko druhov. Žiadny živočích však nie je absolútne imúnny voči hadiemu jedu a dokonca ani samotné jedovaté hady nie sú úplne imúnne voči vlastnému jedu. Ich odolnost je ale veľká - tak napr. pakobra tigria (Notechis scutatus) je asi 180.000-krát odolnejšia voči vlastnému jedu ako morča, ale už len 13.000-krát odolnejšia proti jedu kobry okuliarnatej (Naja naja). Veľkú imunitu voči hadiemu jedu vykazuje i najväčší jedovatý had na svete - kobra kráľovská (Ophiophagus hannah), ktorá sa špecializuje výhradne na lov hadov, vrátane jedovatých.
 
Najrýchlejší had
Mamba čierna (Dendroaspis polylepsis) z Afriky, je údajne najrýchlejšie sa pohybujúcim hadom na zemi. Vie vyvinúť na krátku dobu a vzdialenosť rychlosť 14-19 km/h. Najrýchlejšie plávajúcimi hadmi sú morskí vodnári z indopacifickej oblasti. Jeden z nich, vodnár dvojfarebný (Pelamis platurus) dokáže krátkodobo pri prenasledovaní koristi plávať rýchlosťou až 16 km/h.
 
Najvyššie žijúci had
Hady sú závislé na teplote okolitého prostredia a vysoké nadmorské výšky im teda veľmi nevyhovujú. Napriek tomu sa niektoré hady dokázali prispôsobiť i týmto podmienkám. Najlepšie sa na horské prostredie dokázali adaptovať vretenice a štrkáče. Napr. vretenica obyčajná (Vipera berus) žije v Škandinávii a v Alpách až vo výške 3000 m n. m. a stredoamerický štrkáč (Crotalus triseriatus) vystupuje až na hranicu 4400 m. Absolútnym „rekordmanom“ je však asi štrkáčovitý had ploskohlavec himalájsky (Agkistrodon himalayanus), ktorý žije na úpätí himálajskych ľadovcov vo výške až 4900 metrov nad morom! Vretenici obyčajnej (Vipera berus) naviac patrí ešte jedno prvenstvo: jedná sa o hada s najsevernejšou oblasťou výskytu. Niektoré ich populácie v Škandinávii zasahujú až za polárny kruh!
 
„Rekordmani“ v plávaní
Všetky hady bez výnimky vedia plávať. U morských hadov je plávanie samozrejmosťou, ale i hady suchozemské alebo stromové sú výbornými plavcami. Jeden veľhad kráľovský (Boa constrictor) doplával z juhoamerického kontinentu až na ostrov S. Vincent, čo je vzdialenosť vyše 320 km. Po tomto výkone bol had vo veľmi dobrej kondícii.
 
Majstri v hladovaní
Hady po nasýtení trávia niekoľko dní až týždňov (podľa hmotnosti ulovenej koristi). Často však nezískávajú potravu pravidelne a sú nútené hladovať dlhšiu dobu. Veľké hady vydržia bez potravy omnoho dlhšie. Tak napríklad pytón tigrovitý indický (Python molurus molurus) neprijímal potravu 149 dní a pritom stratil iba 10% svojej hmotnosti. V pražskej ZOO neprijímal potravu pytón mriežkavý (Python reticulatus) 270 dní a pritom stratil len 12% svojej hmotnosti. Vo frankfurtskej ZOO nežral pytón mriežkavý (Python reticulatus) plných 570 dní, potom krátky čas potravu prijímal, aby sa potom postil ďalších 415 dní. Vretenica gabonská (Bitis gabonica) nežrala 679 dní a štrkáč kaskabel (Crotalus durissus) 780 dní. pytón africký (Python sebae) vydržal bez potravy plných 870 dní. Svetový rekord však asi drží pytón mriežkavý (Python reticulatus), meriaci 6,45 m o hmotnosti na začiatku 75 kg. Tento had neprijímal potravu celých 910 dní pokiaľ nezomrel. Po svojej smrti bol iba 27 kg ťažký.

Diskusia
Po prečítaní tejto práce by sme si mali uvedomiť, že hady sú zvieratá, ktoré sem prirodzene patria a majú tu svoje pevné miesto. Zohrávajú dôležitú úlohu nie len v potravinovom reťazci, ale aj prispievajú k  diverzite prostredia. Nie je nutné sa ich prehnane báť, podliehať v ich prítomnosti panike alebo nejakej inej neprimeranej reakcii, ale na druhej strane je potrebné mať pred nimi zdravý rešpekt. Mnohé druhy sú nebezpečné a dokážu sa pri svojej obrane účinne brániť. Preto treba zachovávať potrebný rešpekt, ktorý je potrebný aj pri styku s ktorýmkoľvek iným zvieraťom fauny.   Zamyslime sa nad tým, že častokrát hady spravili zlými zvieratami až netvormi rôzne legendy, poviedky a povery. Pamätajme ale na to, že sú ale taktiež výnimočné a preto by sme ich nemali veľmi odsudzovať ani bezdôvodne hubiť.
 
Záver
Po prečítaní a uvedomení si toho, čo sme prečítali, by sme mali určite zistiť, že ak sa hadov máme báť, tak len inde vo svete ale nie u nás na Slovensku, kde je vystavovanie sa strachu z hadov na 95% zbytočné. Je tu však potrebný rešpekt, ktorý je potrebný taktiež aj s ktorýmkoľvek iným zvieraťom fauny a taktiež sa predsa nebudeme s vretenicou maznať a dávať jej psinky (mohla by nás uhryznúť do krku a potom by to bolo dosť nepríjemné – ale toto by bol snáď ten najhorší možný prípad). Zamyslime sa nad tým, že hady spravili zlými zvieratami až netvormi rôzne legendy, poviedky a povery. Ich správanie, stavba tela i rôzne pudy sú svedkami toho, že patria k nám a sú taktiež výnimočné ako aj napríklad my – ľudia a preto by sme ich nemali veľmi odsudzovať ani bezdôvodne hubiť.