Rakovina hrubého čreva – príčiny, nádory, adenómy a histológia

Rakovina hrubého čreva – príčiny, nádory, adenómy a histológia

Sledovanie predrakovinových a rakovinových zmien sliznice hrubého čreva vo svetelnom mikroskope.

Úvod

Najčastejším invazívnym tumorom gastrointestinálneho traktu v Severnej Amerike a Európe je kolorektálny karcinóm. V počte úmrtí je druhý najčastejší po rakovine pľúc u mužov a rakovine prsníka u žien. Incidencia karcinómu hrubého čreva kolíše v rozmedzí 20 až 37 prípadov na 100 000 obyvateľov. Tento údaj je v ostrom kontraste s výskytom ochorenia v Afrike, kde jeho incidencia predstavuje menej než 5 prípadov na 100 000 obyvateľov.

Možno povedať, že približne 1 zo 600 mužov a 1 z 800 žien každý rok zomrie na kolorektálny karcinóm. Najkritickejšia situácia je v Českej republike a Maďarsku, kde mortalita ochorenia predstavuje 34,3 prípadu na 100 000 obyvateľov. Vzhľadom na to, že nemáme ani približné čísla týkajúce sa situácie v Slovenskej republike, sú tieto údaje pre nás významné, nakoľko posledné spomenuté krajiny sú nám blízke nielen geograficky, ale aj stravovacími návykmi a celkovým životným štýlom.

Z hľadiska pohlavia sa kolorektálny karcinóm vyskytuje viac u mužov ako u žien, a to v pomere 3 : 2. Ide o ochorenie, ktorého výskyt obvykle stúpa s vekom pacienta. Postihuje najmä osoby v 6. dekáde života, pričom stredný vek presahuje 62 rokov. Vekový rozptyl je široký a zasahuje aj do prvej dekády života. Tento údaj je alarmujúci vzhľadom na to, že prognóza u detských alebo veľmi mladých pacientov je zlá. Zaujímavé je, že mortalita u Afroameričanov je vyššia než u belochov, a to u oboch pohlaví v USA.

V odlišných regiónoch sveta sú výrazné rozdiely v incidencii rakoviny hrubého čreva. Už dlhodobejšie sa pozoruje zvýšený výskyt tohto ochorenia u migrantov pochádzajúcich z krajín s nízkym rizikom ochorenia, ktorí žijú vo vysokorizikových regiónoch. Markantné je to napríklad u Japoncov žijúcich v USA. Mortalita u nich stúpa v každej generácii troj- až štvornásobne v porovnaní s prvou generáciou. Je evidentné, že obrovský význam pri tomto ochorení zohrávajú stravovacie návyky, najmä požívanie živočíšnych tukov a výskyt alebo absencia vlákniny v potrave.

Štatisticky je dokázané, že kolorektálny karcinóm sa prednostne objavuje v spoločnostiach s hojným používaním živočíšnych tukov a hovädzieho mäsa. Varenie mäsa a rýb pri vysokej teplote, približne 250 °C, produkuje substancie, ako sú heterocyklické amíny, ktoré sú karcinogénne. Naproti tomu vitamíny C a E, betakarotén spolu so selénom a kalciom sa považujú za látky, ktoré chránia sliznicu hrubého čreva pred nádorovými zmenami. Ďalším dôležitým faktorom je problematika zápchy.

Za nepriaznivý sa považuje predĺžený čas prechodu tráveniny tráviacim traktom, pri ktorom sa predlžuje kontakt črevnej sliznice s karcinogénmi, ktoré sú v nej obsiahnuté. Z tohto dôvodu je dôležité pravidelné vyprázdňovanie čreva, k čomu napomáha zvýšený obsah vlákniny, ktorá stimuluje črevnú motilitu a tým svoj obsah posúva.

1.0 – Cieľ práce

Moja práca nemá ambície výskumu, ide skôr o edukačný zámer. Chcel som sa naučiť rozlišovať zmeny na bunkách pri predrakovinových a rakovinových pochodoch. Rakovinu hrubého čreva som si vybral pre jej vysokú frekvenciu a pomerne nápadné zmeny v sliznici, ktoré spomenuté procesy sprevádzajú.

2.0 – Metodika

Sledovanie morfologických zmien v histologických preparátoch spracovaných klasickými postupmi za pomoci svetelného mikroskopu. Histologické preparáty mi boli zapožičané diagnostickým pracoviskom zaoberajúcim sa vyhodnocovaním cytologického a bioptického materiálu – Centrum bioptickej a cytologickej diagnostiky BB Biocyt s. r. o.

3.0 – Anatomické údaje

3.1 – Makroskopický obraz hrubého čreva

Hrubé črevo, intestinum crassum, má priemernú dĺžku 1,2 až 1,5 m. Začína za ileocekálnou chlopňou. Na začiatku je široké 5 až 8 cm a smerom ku konečníku sa zužuje. Jeho začiatok je uložený v pravej bedrovej jame slepým rozšírením nazývaným slepé črevo, caecum, ktoré vybieha do červovitého výbežku, appendix vermiformis. Hrubé črevo vo svojom priebehu po obvode obkružuje kľučky tenkého čreva, ktoré sú uložené hlbšie v brušnej dutine.

Od céka pokračuje úsekom nazývaným tračník, colon, ktorý sa podľa priebehu ďalej člení na tračník vzostupný, colon ascendens, tračník priečny, colon transversum, tračník zostupný, colon descendens, a esovitú kľučku, colon sigmoideum. Medzi vzostupnou a priečnou časťou je pečeňový ohyb, flexura hepatica, a medzi priečnou a zostupnou časťou je slezinový ohyb, flexura lienalis. Ďalší väčší oddiel hrubého čreva sa nazýva konečník, rectum, ktorého konečná časť je canalis analis.

Celkový vzhľad: Hrubé črevo má sivasté sfarbenie, na rozdiel od tenkého čreva, ktoré je skôr ružovkasté. Tenké črevo má vzhľad jednoduchej trubice, avšak reliéf hrubého čreva je čiastočne zvrásnený a vytvára nepravidelné vypukliny nazývané haustrá. Ďalšou zaujímavosťou sú pozdĺžne štíhle svalovinové pruhy nazývané teniae, ktoré sa tiahnu po celej dĺžke čreva. Na vonkajšej strane črevnej steny sa ďalej vyskytujú výbežky tukového tkaniva – appendices epiploicae.

3.2 – Mikroskopický obraz steny hrubého čreva

Stena hrubého čreva má štyri hlavné vrstvy: sliznicu, podslizničné väzivo, vonkajšiu svalovú vrstvu a subserózne väzivo. Sliznica, mucosa, hrubého čreva obsahuje pozdĺžne tubulárne žliazky uložené v riedkom väzive obsahujúcom krvné cievy a korpuskulárne krvné elementy majúce vzťah k imunite – plazmatické bunky, eozinofily a lymfocyty. Nepravidelne sú roztrúsené nakopenia lymfatického tkaniva vytvárajúce lymfatické folikuly. Povrch sliznice a žliazok je vystlaný jednovrstvovým epitelom zloženým z enterocytov, početných pohárikovitých buniek, endokrinných buniek a nepočetných Panethových buniek.

Enterocyty:

Sú bunky s resorpčnou vlastnosťou, ktoré nasadajú na bazálnu membránu, majú cylindrický tvar a ovoidné jadro uložené v dolnej tretine bunky. Na apikálnom konci obsahujú mikroklky, ktoré v mikroskopickom obraze vytvárajú dojem kefkovitého lemu. V cytoplazme enterocytov sú hojne zastúpené mitochondrie a endoplazmatické retikulum. Resorpcia látok v enterocytoch prebieha difúzne a aktívnym transportom cez bunkovú membránu.

Pohárikovité bunky:

Sú zaujímavé tým, že ide vlastne o jednobunkové mucinózne žliazky jednotlivo roztrúsené medzi enterocytmi. Majú pohárikovitý tvar so súdkovito rozšírenou hornou časťou a zúženou bázou, pri ktorej je uložené jadro. V rozšírenej apikálnej časti sú nahromadené kvapky mucínu. Hlien sa z buniek postupne vylučuje a v tenkej vrstvičke pokrýva povrch sliznice.

Panethove bunky:

Sú v hrubom čreve zastúpené v podstatne menšej miere než v tenkom čreve a vyskytujú sa v céku. Majú pyramídový tvar a v bazálnej časti obsahujú početné cisterny granulárneho endoplazmatického retikula, ktoré v histologickom obraze vnímame ako hrubé, nápadné ružové granuly.

Endokrinné bunky:

V základnom histologickom obraze nie sú viditeľné, vizualizujú sa len špeciálnymi histochemickými a imunohistochemickými metodikami. Ako už z názvu vyplýva, ide o bunky, ktoré tvoria hormonálne aktívne látky.

Sliznicu od submukózneho väziva oddeľuje tenká vrstvička hladkej svaloviny nazývaná lamina muscularis mucosae.

Podslizničné väzivo, tela submucosa: tvorené je kolagénovým väzivom, v ktorom prebiehajú väčšie krvné a lymfatické cievy a vegetatívny nervový pletenec, plexus submucosus (Meissneri), obsahujúci gangliové bunky.

Svalovina hrubého čreva, tunica muscularis: je zložená z dvoch vrstiev hladkej svaloviny – vnútornej cirkulárnej a vonkajšej longitudinálnej. V priebehu colon je longitudinálna vrstva zhrubnutá a vytvára už skôr spomenuté tri pozdĺžne pruhy, taeniae coli.

Serózne väzivo, tunica serosa: je zložené z vrstvičky riedkeho kolagénového väziva pokrytého na povrchu jednovrstvovým plochým epitelom nazývaným mezotel. V colon na povrchu vybieha do tukových príveskov (appendices epiploicae). Popísané vrstvy črevnej steny sa vyskytujú v caecum a colon. Určité odlišnosti však nachádzame v rectum a najmä v canalis analis.

3.3 – Rectum

Na rectum rozlišujeme dlhší horný úsek, pars pelvina, s rozšírenou ampulla recti a kratší dolný úsek, canalis analis. Histologická stavba pars pelvina je rovnaká ako v colon. V canalis analis je nad análnym otvorom úsek, ktorý sa nazýva zona haemorrhoidalis a v ktorom sa cylindrický epitel mení na vrstevnatý nerohovatejúci dlaždicový epitel. Ten sa v análnom otvore mení na rohovatejúci epitel, zona cutanea. V podslizničnom väzive prebiehajú veľké žilové pletence.

Zona cutanea v análnom otvore nadobúda typickú stavbu kože a nachádzajú sa tu tiež mazové a potné žliazky. Tunica muscularis je mohutná a je zložená z dvoch vrstiev hladkého svalstva – vnútornej cirkulárnej a vonkajšej longitudinálnej.

Cirkulárna svalová vrstva je zhrubnutá v mieste zona haemorrhoidalis do vnútorného zvierača, musculus sphincter ani internus. Smerom von od cirkulárnej vrstvy sa nad zona haemorrhoidalis nachádza nesúvislá tretia vrstva zložená z pozdĺžne usporiadaných snopčekov hladkého svalstva vytvárajúcich columnae anales. V análnom otvore sa k m. sphincter ani internus pridáva cirkulárne usporiadaný priečne pruhovaný sval musculus sphincter ani externus. Tunica serosa pokrýva vonkajší povrch horného úseku rectum, v dolnom úseku je nahradená riedkym kolagénovým väzivom s cievnymi a nervovými pletencami nazývaným adventícia.

3.4 – Appendix vermiformis

Červovitý výbežok je asi 8 až 10 cm dlhý a 0,5 až 1 cm hrubý, slepo končiaci valcovitý výbežok slepého čreva. Jeho stena je zložená z rovnakých vrstiev ako stena colon. Lumen je štrbinovité, zväčša vyplnené zvyškami faeces. V epiteli prevládajú pohárikovité bunky a oveľa častejšie sú endokrinné bunky. Lamina propria mucosae je takmer úplne vyplnená lymfatickým tkanivom zloženým z veľkého počtu splývajúcich lymfatických folikulov.

4.0 – Nádory

Všeobecná charakteristika

Uspokojivá definícia nádorov ešte nebola stanovená. Vo všeobecnosti sa prijíma definícia podľa Willisa, ktorá hovorí, že nádor je zhluk abnormálnych buniek, ktoré rastú odlišne od normálnych a tento rast pretrváva aj vtedy, keď už vyvolávajúca príčina prestala pôsobiť.

Nádorové bujnenie vychádza z buniek vlastného tela. Všeobecne sa označuje ako blastóm, neoplazma alebo tumor. Jednotlivé druhy nádorov označujeme pridaním koncovky -oma, po slovensky -óm, k názvu tkaniva, z ktorého nádor vzniká. Napríklad fibróm (benígny nádor vychádzajúci z väziva), osteóm (benígny nádor vychádzajúci z kosti), adenóm (benígny nádor vychádzajúci zo žliaz), karcinóm (malígny nádor vychádzajúci zo žliaz), sarkóm (malígny nádor vychádzajúci z mäkkého tkaniva).

Vzniku nádorového bujnenia často predchádzajú prekancerózy. Prekancerózy sú nenádorové patologické zmeny, ktoré môžu predchádzať vzniku nádorov alebo sa na ich podklade môže nádor vyvíjať. Včasnou a účinnou liečbou prekancerózy môžeme neraz úspešne zakročiť proti vzniku samotného nádoru. Prekancerózy delíme na stacionárne (prekancerózy v širšom zmysle slova) a progredientné (prekancerózy v užšom zmysle slova).

4.01 – Stacionárne prekancerózy

Stacionárne prekancerózy sú chorobné procesy, ktoré samy osebe nejavia nijaké príznaky svedčiace o nádorovom zvrate, vieme však, že pri nich môže nastať. Patria sem nepravidelnosti stavby epitelu v jazvách po popáleninách, po tuberkulóze, chronické vredy v tráviacej rúre a pod.

4.02 – Progredientné prekancerózy

Progredientné prekancerózy sa prejavujú rastovým nepokojom a bujnením, nemajú však ešte vyslovene nádorový charakter. Patria sem niektoré odchýlky epitelu krčka maternice, sliznice dýchacích ciest u fajčiarov a polypy hrubého čreva. Mnohokrát sa tieto prekancerózy prelínajú s počiatočnými štádiami nádorového rastu, aj keď sú zatiaľ v pokoji a vo forme nádoru sa prejavia až neskôr. Diagnostika takýchto prekanceróz je nesmierne dôležitá a vo väčšine prípadov chirurgické odstránenie týchto zmien úplne zabráni rozvinutiu zhubného bujnenia (dysplastické pigmentové névy na koži).

4.03 – Príčiny vzniku nádorov

V súčasnej dobe poznáme rôzne vplyvy, ktoré môžu vyvolať nádor, aj keď nevieme s istotou určiť, ako detailne na konkrétne tkanivá pôsobia. Tieto faktory delíme do určitých skupín:

1. Vonkajšie chemické látky: označujeme ich ako karcinogény. Najznámejšie a zároveň jedny z najúčinnejších sú benzpyrén, aromatické amíny, azozlúčeniny a pod. Do tejto skupiny možno zaradiť aj rôzne látky z každodenného života, napr. dym z cigariet, benzínové výpary, rôzne priemyselné splodiny nachádzajúce sa vo vzduchu i vo vode a produkty pečenia a praženia.
2. Vonkajšie fyzikálne vplyvy: radiácia. Najväčší význam má opakované ožarovanie aj malými dávkami. Napríklad chronické vystavenie kože slnečnému žiareniu vedie k častým karcinómom kože, prípadne k vzniku veľmi zhubného malígneho melanómu kože. Na druhej strane môžu byť určité dávky radiácie dobrou liečebnou metódou pri určitých typoch nádorov.
3. Vírusy: v dnešnej dobe sa podarilo identifikovať niekoľko typov onkogénnych vírusov. Napríklad karcinóm krčka maternice sa vo vysokom percente spája s HPV (human papilloma virus), najmä s typmi 16 a 18.
4. Hormóny: ak pôsobia v nadmernom množstve, môžu ovplyvniť vznik nádorov. Napríklad estrogény ovplyvňujú vznik rakoviny mliečnej žľazy, tehotenstvo zhoršuje priebeh už prebiehajúceho nádorového ochorenia.
5. Dedičnosť: je problematické presne percentuálne stanoviť podiel dedičnosti na vzniku nádorov, ale skúsenosť ukazuje, že má veľký vplyv na vznik rakoviny prsníka, rôzne gynekologické malignity a, samozrejme, zhubný nádor hrubého čreva. Nádory vznikajú poruchou štruktúry chromozómov a často sú následkom poruchy genetickej informácie – mutácie.

Nádorové bujnenie je výsledkom straty vnútrobunkovej kontroly na podklade genetickej mutácie vyvolanej rozličnými, už spomenutými činiteľmi. Tieto mutácie prebiehajú v DNA chromozómov.

4.04 – Klasifikácia nádorov

Nádory delíme z dvojakého hľadiska:

• podľa ich prejavov,
• podľa pôvodu.

Rozdelenie nádorov podľa ich prejavov:

• benígne (nezhubné),
• malígne (zhubné).

Spoločné charakteristiky benígnych nádorov sú:

1. rastú pomaly,
2. sú ohraničené,
3. rastú expanzívne – zväčšujú svoj objem a stláčajú okolité tkanivá,
4. ľahko sa odstraňujú,
5. neopakujú sa,
6. netvoria dcérske ložiská – metastázy.

Spoločné charakteristiky malígnych nádorov sú:

1. rastú rýchlo,
2. sú neohraničené,
3. rastú:
   • infiltratívne – prerastajú bez ohľadu na hranice orgánu do okolitých tkanív,
   • deštruktívne – často postihnutý orgán zničia alebo vyradia z funkcie,
4. problematicky sa odstraňujú,
5. zvyknú sa opakovať – recidivujú,
6. tvoria metastázy.

Tieto rozlišujúce znaky sú viditeľné voľným okom, a preto ich nazývame makroskopické rozlišovacie znaky. Tie však nestačia pri rozhodovaní, či je nádor skutočne benígny alebo malígny, o aký typ nádoru ide a či nejde len o proces nádoru podobný. V minulosti boli lekári odkázaní na diagnostiku nádorov len na základe týchto znakov. V dnešnej dobe je pri ich diagnostike mikroskopické vyšetrenie záväzné. Len mikroskopické metódy, ako sú bioptické a cytologické vyšetrenia, určujú bunkové atypie a prípadný infiltratívny rast procesu.

4.05 – Bunkové atypie

Sú to nepravidelnosti vo veľkosti a tvare buniek, vo veľkosti, tvare a počte jadier, vo veľkosti a počte jadierok, v počte a vzhľade mitóz, v množstve cytoplazmy v pomere k veľkosti jadra (N/C pomer – nukleocytoplazmatický pomer) a vo farbiteľnosti cytoplazmy. V drvivej väčšine malígnych nádorov majú bunky veľké jadro, nápadné jadierko, zvýšenú mitotickú aktivitu a menší objem cytoplazmy v porovnaní s nenádorovými bunkami príslušného tkaniva. Mení sa aj farbiteľnosť jadra – hovoríme, že sa zvyšuje jeho hyperchromázia. Jadro sa zdá tmavšie a jeho chromatín hrubší. Tieto zmeny popisuje cytologické i histologické vyšetrenie.

4.06 – Infiltratívny rast

Je jedným z najdôležitejších znakov malignity. V podstate ide o neohraničený rast nádoru do okolia. Posúdiť ho dokáže len histologické vyšetrenie, ktoré na rozdiel od cytologického vyšetrenia, pri ktorom sa posudzujú jednotlivé bunky, vyhodnocuje zmeny v celých tkanivách alebo orgánoch.

4.07 – Rozdelenie nádorov podľa pôvodu

Podľa pôvodu, t. j. podľa druhu tkaniva, z ktorého vyrastajú, delíme nádory na tieto skupiny:

1. mezenchymálne nádory,
2. epitelové nádory,
3. nádory z nervového tkaniva,
4. nádory z pigmentotvorného tkaniva,
5. zmiešané nádory,
6. teratómy,
7. chorionepitelióm.

4.08 – Epitelové nádory

Vyrastajú z povrchového alebo žľazového epitelu. Opäť ich delíme na benígne a malígne. Z povrchového epitelu vyrastá benígny epitelový nádor – papilóm. Skladá sa z rozvetvených prstovitých výrastkov s väzivovou strómou, na povrchu krytých príslušným epitelom. Zo žľazového epitelu vyrastajú nádory napodobňujúce materské tkanivo stavbou i činnosťou.

Nazývajú sa adenómy. Môžu vznikať z akejkoľvek žľazy. Ak vznikajú v žľazách s vnútornou sekréciou, často produkujú hormóny, ktoré sú pre ne typické, a to zväčša vo väčších množstvách, napr. adenóm hypofýzy – rastový hormón. Adenómy slizníc môžu vystupovať nad povrch sliznice ako polypózne adenómy, ktoré môžu mať rôzne hrubú stopku. Pretože sa môžu malígne zvrhávať, je potrebné ich odstraňovať a histologicky vyšetrovať.

Nie každý polypózny útvar na slizniciach je adenómom, často môže ísť len o zápalové polypy. Malígne epitelové nádory sa všeobecne nazývajú karcinómy. Tie, ktoré vychádzajú zo žľazového epitelu, sa nazývajú adenokarcinómy. Z povrchového epitelu vyrastajú papilokarcinómy, ktoré majú zvrásnený povrch, napríklad v sliznici močového mechúra (vrstevnatý prechodný epitel). Na koži sú to verukózne karcinómy pripomínajúce bradavice (vrstevnatý dlaždicový epitel).

4.09 – Adenóm sliznice hrubého čreva

Adenóm je benígna intraepitelová neoplázia (novotvar) zložená z dysplastických buniek. Najčastejšie vzniká u ľudí vo veku okolo 50 až 70 rokov. Predpokladá sa, že 50 až 60 % mužov a 40 % žien má tieto nádory, ktoré sú často klinicky nemé, a preto nepoznané. Býva tomu najmä pri malých léziách (zmenách). Väčšie útvary môžu mať rôzne klinické prejavy, napríklad pocit neúplného vyprázdnenia, kŕče, krv v stolici či bolesť. Najčastejšie vznikajú v rek­te a v esovitej kľučke.

Endoskopický nález: Drobné lézie sa môžu prejaviť ako vyklenutie alebo červenkasté sfarbenie časti sliznice, ktorá môže byť krvácavá, prípadne môže obsahovať drobné zvredovatenie. Zväčša sú však nachádzané ako polypózne útvary. Môžu merať niekoľko milimetrov a mať plochý alebo prisadnutý charakter. Zväčša však vyčnievajú do črevného lúmenu a so stenou súvisia tenkou stopkou. Stopkaté polypózne tvary sú najčastejšie pri väčších adenómoch. Ich povrch môže byť hladký, bradavičnatý, prípadne až karfiolovitý.

Histológia adenómov: Adenómy sú charakterizované prítomnosťou dysplastického epitelu. V súčasnej dobe sa rozlišuje ľahký a výrazný stupeň dysplázie, čo má praktický význam z hľadiska možného vývoja procesu. Ľahko dysplastické zmeny môžu byť reverzibilné a môžu byť len prejavom zápalových alebo mechanických podnetov. Ťažko dysplastické zmeny môžu byť podkladom rozvoja invazívneho malígneho procesu. Jednoznačne sa už považujú nielen za prekancerózu, ale podľa mnohých prameňov sú už počiatkom malígneho zvrhávania na úrovni intraglandulárneho epitelu.

Ľahký stupeň dysplázie znamená, že jadrové zmeny sú lokalizované v spodných dvoch tretinách bunky. V cytoplazme dochádza k úbytku hlienových látok. Jadrá sa buď predlžujú do cigarovitých tvarov a stavajú sa kolmo k báze žliazky. Chromatín však zostáva jemný a jadierka sú nenápadné. Jadrá sa však môžu meniť aj v zmysle akéhosi zdurenia a zaokrúhľovania až do mechúrikovitých formácií. Môže sa ľahko zvyšovať mitotická aktivita. Z architektonického hľadiska sa podstatne tvary žliazok nemenia.

Ťažký stupeň dysplázie: Architektonická distorzia vypĺňa celú bunku, jadrá strácajú stratifikáciu, ich chromatín hrubne, zvýrazňujú sa jadierka, nápadne sa zvyšuje mitotická aktivita a epitelie v žliazke nadobúdajú celkovo neorganizovaný vzhľad. Môžu sa meniť tvary žliazok a ich počet nápadne rastie. Začínajú sa k sebe navzájom prikladať a niekedy je problematické medzi nimi pozorovať zvyšky väzivovej strómy.

Typy adenómov: Najčastejšie sa vyskytuje tubulárny, tubulovilózny a vilózny adenóm.

4.1 – Adenokarcinóm hrubého čreva

Endoskopický obraz: V prípade malých tumorov sa môžu makroskopicky javiť ako polypy. Obvykle sú stopkaté, pričom stopka môže byť štíhla alebo široká. Mnohé z nich sú prisadnuté alebo dokonca ploché. V typických prípadoch sú väčšie karcinómy zvredovatené, majú miskovitý tvar s nadvihnutými okrajmi, pričom ulcerácia (zvredovatenie) je lokalizovaná centrálne a vytvára akúsi preliačinu. V týchto miestach sa nádor často správa invazívne a preniká do hlbších vrstiev črevnej steny. Často sa vyskytujú aj bradavičnaté útvary rôznej veľkosti, ktoré prominujú do črevného lúmenu a môžu byť prekážkou črevnej pasáže. Tie sa tiež často zraňujú a ľahko krvácajú.

Histológia: Približne 80 % kolorektálnych karcinómov má v histologickom obraze zachovanú pôvodnú glandulárnu štruktúru, t. j. sú diferencované. Rozlišujú sa tri stupne diferenciácie: dobre, stredne a nízko diferencované adenokarcinómy.

Dobre diferencované adenokarcinómy: Sú tvorené dobre poznateľnými žliazkami, zväčša tubulárneho vzhľadu, ktoré sú vystlané výrazne atypickým epitelom a aj pri väčšej neorganizovanosti ako celku si zachovávajú určitú autonómiu. V prípade invazívneho rastu sa tvary žliazok prispôsobujú tkanivu, cez ktoré prenikajú.

Stredne diferencované adenokarcinómy: Predstavujú približne 70 až 80 % kolorektálnych adenokarcinómov. V tomto prípade už žliazky strácajú svoju samostatnosť a často sa spájajú do väčších celkov, ktoré nadobúdajú sieťovitú štruktúru a tvoria tzv. kribriformné formácie. Celulárna atypia sa zvyšuje, stúpa mitotická aktivita a nádor má zvýšenú tendenciu k infiltratívnemu rastu.

Nízko diferencované adenokarcinómy: Strácajú pôvodnú glandulárnu architektoniku a často vytvárajú neusporiadané skupiny výrazne atypických a monštruóznych buniek s veľmi vysokou mitotickou aktivitou, častými nekrózami a tendenciou k cievnej invazivite a tvorbe metastáz.

5.0 – Použitá literatúra

• Atlas of Tumor Pathology
• Patológia; MUDr. Jaroslav Krejčí, doc. MUDr. Čestmír Dvořáček
• Histologie – učebnice pro lékařské fakulty; prof. MUDr. Eduard Klika, DrSc.

6.0 – Záver

Pri tumoroch a celkovo pri rakovine si musíme uvedomiť, že ide o veľmi agresívne formy zmutovaných buniek, ktorých DNA bola pozmenená. Tým sa zmenil aj ich pôvodný charakter, a preto už nepracujú podľa pôvodných plánov, ale ničia všetko, čoho boli súčasťou. Napríklad výbuch v Černobyle spôsobil obrovské straty na ľudských životoch, ale aj v súčasnosti pociťujeme následky rádioaktívneho žiarenia, veď každá generácia je takmer postihnutá alebo má predispozície k nádorovým ochoreniam.

Súčasný pokrok v medicíne však dáva chorým ľuďom nádej na uzdravenie alebo spomalenie progresie nádorov. Nakoniec musím skonštatovať, že nádory tu boli, sú a aj naďalej budú a je len na nás, ako s nimi budeme bojovať. Faktom však je, že nikdy nebude existovať univerzálny „superliek“, pretože každý nádor je špecifický z toho dôvodu, že sa vygeneroval z rôznych tkanív.