Bakteriálne choroby

Bakteriálne choroby

Úvod
Túto tému som si vybral s ohľadom na môj záujem študovať na lekárskej fakulte. Spracovanie danej témy má pre mňa značný význam, pretože som si touto prácou rozšíril svoje vedomosti o nové poznatky z oblasti, ktorá ma v neposlednom rade zaujíma.
 
Avšak, berúc do úvahy že chorobnosť obyvateľstva sa zvyšuje napriek lepšej
zdravotnej starostlivosti a podmienkam pre život, nie je to len ´sebecký´ výber, ale úlohou je aj spraviť osvetu medzi študentami a možno aj rozšíriť vedomosti profesorov. Zaujali ma práve choroby, ich prejavy na tele i na psychike, profylaxia, ktorej vedomosť je vždy užitočná, a iné.  Všetky rozoberané ochorenia v tejto práci spája pojem ´baktéria´. Samozrejme, nie sú tu rozobrané všetky bakteriálne choroby, ale vzhľadom na obmedzený počet strán tejto práce  ich tu je uvedených len 6. Na druhej strane som sa snažil viac vyčerpať danú tému(ochorenie) a zájsť do väčších podrobností takže jednej téme prislúcha 2-5 strán.
 
3.1. Prehľad
Slezinová sneť je bakteriálne ochorenie, ktoré postihuje predovšetkým kopytníky. Úzkym kontaktom s chorými zvieratami alebo zaobchádzaním s infikovanými zvieracími produktami môžu pôvodcovia ochorenia prejsť na človeka. Podľa vstupného miesta dochádza ku kožnej, pľúcnej alebo črevnej sneti. Prechodom pôvodcu ochorenia do krvi vzniká slezinová sneť, vedúca rýchlo k smrti. Diagnóza vyplýva z klinického obrazu, z chorobopisu a dôkazu pôvodcu ochorenia.
 
3.2. Definícia a všeobecné informácie
Pojmom slezinová sneť alebo aj antrax sa označuje ochorenie, ktoré sa objavuje hlavne u zvierat, a preto je označované ako zoonóza. Označenie vyplynulo z pozorovania, že slezina sa u chorých zvierat zväčší, je sfarbená ako čierny chlieb a vyzerá ako „spálená“. (slezinová sneť = Milzbrand, Milz = slezina, Brand = oheň). Ochorenie sa vyskytuje prevažne v teplých krajinách. Obzvlášť často sú postihnuté kopytníky ako svine, hovädzí dobytok, ovce, kozy a kone. Prenos slezinovej sneti na človeka sa vyskytuje u pracovných skupín, ktoré majú úzky kontakt s týmito zvieratami alebo prichádzajú do styku s produktami týchto zvierat, ako zvieracie kože, mäso alebo mlieko. Vo väčšine prípadov je slezinová sneť preto chorobou z povolania.

3.3. Pôvodca ochorenia
Pôvodca slezinovej sneti bol objavený v roku 1855 Pollenderom a 1876 vypestovaný Robertom Kochom. U pôvodcu sa jedná o gram-pozitívnu, aeróbne žijúcu, t.zn. kyslík spotrebovávajúcu tyčinkovitú baktériu, bacil slezinovej sneti, Bacillus anthracis. Pod spórami rozumieme spôsob života bacilov, v ktorom tieto extrémne zredukovali životné funkcie. Spóry sú baktériami (bacilmi) tvorené vtedy, keď je pôvodca ochorenia „v strese“, napr. pri zvýšených teplotách alebo pri nedostatku potravy. Baktérie potom znížia ich látkovú výmenu a vytvárajú pevnejšiu bunkovú stenu. V tomto minimálnom stave môžu pôvodcovia ochorenia roky prežiť bez delenia buniek. Dávka na osobu, potrebná na infikovanie pľúcami, je relatívne vysoká a pohybuje sa dovedna medzi asi 8 000 – 50 000 bacilmi.
 
3.4. Spôsob vzniku
Bacil slezinovej sneti je v dôsledku špeciálneho bielkovinového púzdra (polypeptidovej kapsule) schopný, uniknúť dôležitým obranným mechanizmom ľudských alebo zvieracích buniek. Tvorí hlavne pri svojom ničení jedovaté látky (exotoxíny), ktoré odovzdáva do prostredia.Tieto jedovaté látky poškodzujú krvné cievy až do najmenších vetiev, kapilár, takže sa tieto cievy stávajú priechodné pre červené krvinky (erytrocyty). Následkami toho sú tak zápalové reakcie, ako aj krvácanie. Oboje sa prejavuje ako krvou nasiaknuté opuchnutie, čiže ako hemoragický edém postihnutého tkaniva. Postihnuté sú prevažne pľúca, črevo a koža. Inkubačná doba činí niekoľko hodín až viacero dní, príležitostne dokonca až 60 dní, hlavne po inhalácií spórami.
 
3.5. Symptómy
Symptómy slezinovej sneti sú závislé od daného miesta nákazy. Nákaza môže nastať priamo kožným kontaktom, vdýchnutím spór alebo požitím chorých zvierat, resp. zvieracích produktov. Najčastejším sneťovým ochorením je u človeka kožná sneť. Priamym kontaktom sa sneťové spóry dostanú do malých povrchových zranení. Po krátkom čase vzniká červený uzlík s čiernym centrom. Z toho sa rýchlo vyvíja hnisom naplnený pľuzgierik. S ďalším rozširovaním ochorenia sa objavujú nové pľuzgieriky, ktoré nakoniec spolu splynú do karbunkula sneti (pustula maligna). Ak sa takýto karbunkul pripojí na krvnú cievu, môže to viesť k sepse, ľudovo povedané k „otrave krvi“. Mimoriadne zriedkavým sneťovým ochorením je u človeka črevná sneť. Vzniká požitím surového mäsa alebo neprevareného mlieka z chorých zvierat. V popredí tu stojí krvavé zvracanie a krvavé stolice v dôsledku ťažkého hemoragického zápalu čreva. Aj táto forma ochorenia končí väčšinou smrteľne.

Chirurgické zásahy pri kožnej sneti sú striktne zakázané, pretože ukrývajú nebezpečenstvo ďalšieho rozšírenia ochorenia vo forme sepsy. Pacienti musia byť izolovaní. V nemocnici platí pre personál povinnosť nosenia rukavíc.
Zo všetkých troch foriem sneti sa môže vyvinúť sneťová sepsa s horúčkou, zimnicou, kožným krvácaním, sneťovým zväčšením a šokom krvného obehu. Takáto sepsa vedie veľmi rýchlo k smrti. Pľúcna a črevná sneť prebiehajú bez alebo pri oneskorenej liečbe väčšinou v priebehu dvoch až troch dní smrteľne.
 
3.6. Profylaxia
Najdôležitejšou formou profylaxie je vyhýbanie sa kontaktu s chorými zvieratami a ich produktami. Nahlasovaciu povinnnosť je treba bezpodmienečne dodržať. Týka sa hlásenia podozrenia na ochorenie, ochorenia samotného ako aj uhynutia na slezivovú sneť. Sneť kože sa prenáša malými ranami v koži. Dá sa väčšinou vyliečiť antibiotikami. V závislosti od autora môže zomrieť 5-20 % neliečených pacientov. Proti inhalácii pôvodcu ochorenia, ktorý vedie napr. k pľúcnej sneti, sa možno naozaj dobre chrániť špeciálnou ochrannou maskou na ústa (aká je používaná aj chirurgami pri operáciách). Tieto masky majú veľkosť pórov 0,6 µm, naproti tomu sú spóry v nepriaznivom prípade veľké 1-5 µm.
Louis Pasteur 1881 v známom pokuse v reálnych podmienkach Pouilly-Le-Fort dokázal na zvieratách účinnosť očkovacej látky, ktorá pozostávala z inaktivovaných baktérií. Povolená očkovacia látka dodnes na celom svete neexistuje kvôli početným vedľajším účinkom a nepredvídateľným rizikám. Obzvlášť ohrození vojaci ozbrojených síl USA sú však už niekoľko rokov očkovaní. 

3.7. Slezinová sneť ako biologická zbraň
Aké nebezpečné je vlastne toto ochorenie pre človeka, ukazuje skutočnosť, že už dávno vojsko experimentovalo so slezinovou sneťou ako s biologickou zbraňou. Tak je ešte dnes pôvodcom ochorenia zamorený škótsky ostrov Gruinard, takže aj po viac než 50-tich rokoch bolo vstúpenie na ostrov životu nebezpečné, a preto striktne zakázané. Až 1986 bol na ostrov opäť umožnený vstup.

Tu boli počas 2. svetovej vojny prevádzané pokusy s pôvodcom slezinovej sneti. V súčasnosti vlastní rada štátov pôvodcu sneti ako bojový prostriedok, ktorý môže byť na ich cieľ rozptýlený cez veľké vzdialenosti napr. granátmi alebo raketami. Aj teroristické útoky, napr. systémom pitnej vody veľkomesta, klimatickými zariadeniami alebo, ako to začalo v USA po 11. septembri, pomocou kontaminovaných listov, sa dajú predstaviť a uskutočniť.Veľkoplošné zamorenie napr. prostredníctvom lietadiel je síce predstaviteľné, ale aj mimoriadne ťažké, pretože pôvodcovia ochorenia musia byť špeciálne pripravení. Iba málo špeciálnych laboratórií má k tomu k dispozícii potrebné vybavenie. Aktualitu tohto nebezpečenstva už dávnejšie spoznali najmä USA a začali s očkovaním obzvlášť ohrozených vojakov proti sneti.

4. Zajačí mor, Tularémia
4.1. Prehľad
Tularémia je nákazlivé ochorenie u voľne žijúcich hlodavcov, ktoré je spôsobované baktériou francisella tularensis. Ochorenie sa môže prenášať na človeka. Podľa vstupného miesta pôvodcu ochorenia sa rozlišuje menej nebezpečná vonkajšia forma a nebezpečná vnútorná forma tularémie, ktorá neliečená prebieha v ca. 5 % prípadov smrteľne. Proti pôvodcovi tularémie existuje očkovacia látka.
 
4.2. Definícia a všeobecné informácie
Pod tularémiou rozumieme nákazlivé ochorenie voľne žijúcich hlodavcov so smrteľným priebehom, ktoré sa vyskytuje v Amerike, Ázii a Európe. Ochorenie sa môže prenášať na človeka a vyvolávať dva rozdielne obrazy choroby.
Ochorenie bolo po prvýkrát zaznamenané v roku 1911 McCoyom. O rok neskôr, 1912, sa Chapinovi podarila izolácia pôvodcu ochorenia. Francis sa týmto ochorením zaoberal v rokoch 1919 až 1928 veľmi obšírne a dal mu meno tularémia, ktoré vychádza z County Tulare v Kalifornii / USA. Sovietskym vedcom Gaiskimu, Elbertovi, Somovi a Chateneverovi sa v rokoch 1936 až 1950 podarilo proti tularémii vyvinúť očkovaciu látku. Pretože sa obraz ťažkostí podobá moru, a pretože ochorenie veľmi často napáda zajace a divé králiky, nazýva sa často aj zajačím morom.
 
4.3. Pôvodca ochorenia
Pôvodcom tularémie je baktéria francisella tularensis, ktorá je príležitostne označovaná aj ako pasteurella tularensis. Ide o veľmi malú, gram-negatívnu, spóry tvoriacu tyčinku, ktorá až dodnes nemohla byť priradená k žiadnemu rodu baktérii. Baktéria sa zneškodňuje teplom a obvyklými dezinfekčnými prostriedkami, proti chladu je však odolná. Pôvodca ochorenia môže prežívať v zamrazenom zajačom mäse až tri roky. „Zásobáreň“ pre pôvodcu ochorenia predstavujú ektoparazity, čiže parazity žijúce na povrchu tela. V tomto prípade sú to ektoparazity na hlodavcoch, ako napr. blchy, vši, ploštice alebo kliešte. Pôvodcovia sa vyskytujú endemicky, čiže stále, v určitých oblastiach, aj v Spolkovej Republike Nemecko.
 
4.4. Cesta šírenia nákazy
Prenos pôvodcov ochorenia na hlodavce nastáva práve spomínanými krv cicajúcimi parazitmi. Domáce zvietatá ako ovce, ošípané, hovädzí dobytok, psi alebo mačky môžu byť pôvodcom taktiež napádané. Tularémia môže byť na človeka prenesená rôznymi spôsobmi, ako napr.:
· požitím infikovaných potravín alebo pitím vody obsahujúcej pôvodcu ochorenia,
· vdýchnutím prachu obsahujúceho pôvodcu ochorenia,
· priamym kontaktom s napadnutým zvieraťom,
· parazitmi, ako kliešte alebo blchy,
· pohrýznutím alebo poškriabaním psami alebo mačkami.
 Prenosy z človeka na človeka sú teoreticky možné, dodnes však neznáme.
Inkubačná doba tularémie činí u zvierat 2 až 3 dni, u človeka môže trvať 1 až 5 dní.
 
4.5. Symptómy
Tularémia prebieha u zvierat a u človeka rozlične.
 
4.5.1. Tularémia u zvierat
Po prenose pôvodcu parazitmi na hlodavce dochádza po 2 až 3 dňoch ku septikémii, čiže k rozšíreniu pôvodcu krvou. Zvieratá sú nápadné slabosťou, horúčkou a zvýšenou frekvenciou dýchania. Lymfatické uzliny a slezina sú zväčšené. V priebehu 4 až 13 dní väčšina zvierat uhynie. Chronicky prebiehajúca infekcia prebieha po 14 až 60 dňoch smrteľne.
 
4.5.2. Tularémia u človeka
U človeka možno rozoznávať medzi dvomi druhmi tularémie, vonkajšou formou a vnútornou formou, ktoré sú závislé od miesta vstupu pôvodcov ochorenia.
 
4.5.2.1. Vonkajšia forma
Pri vonkajšej forme je pôvodca ochorenia prijatý kožou alebo sliznicami. Podľa miesta vstupu sa hovorí o ulceroglandulárnej forme, ak pôvodcovia ochorenia vnikli kožou, o okuloglandulárnej forme, pri vstupe cez sliznice oka, a o oralglandulárnej forme, ak pôvodcovia boli prijatí ústnou sliznicou. Na mieste vstupu sa najprv utvára červený bolestivý uzlík, ktorý sa potom rozpadne na vred. Susedné lymfatické uzliny sú bolestivo napuchnuté a v ďalšom priebehu choroby môžu zhnisať a rozpustiť sa. Horúčka sa môže, ale nemusí vyskytnúť.
 
4.5.2.2. Vnútorná forma
Vnútorná forma tularémie vzniká, keď sú pôvodcovia ochorenia vdýchnutí, alebo krvnou cestou dosiahnu vnútorné orgány. Potom sa jedná o nebezpečné ochorenie s vysokou horúčkou. Rozlišuje sa medzi torakálnou formou, pri napadnutí orgánov hrudného koša, a abdominálnou formou, pri napadnutí orgánov brušnej dutiny.
· Torakálna forma: Torakálna forma postihuje prednostne pľúca, a vtedy sa prejavuje ako pneumónia, čiže zápal pľúc. Pacienti trpia kašľom, hlienom, dýchavičnosťou a bolesťami v hrudnom koši.
· Abdominálna forma: Pri abdominálnej forme tularémie ide o obraz ochorenia podobný týfusu. Pečeň a slezina sú napuchnuté, pacienti sa sťažujú na bolesti brucha a hnačku.
Pri vnútornej forme tularémie ide u človeka o ťažké, život ohrozujúce ochorenie, ktoré neliečené prebieha ca. v 50 % prípadov smrteľne.

4.6. Profylaxia
Obzvlášť ohrozené osoby, ako napr. personál v laboratóriách alebo osoby činné v poľnohospodárstve resp. v lesníctve, môžu byť proti tularémii zaočkované. Používa sa živá očkovacia látka s oslabeným účinkom, Gaiského-Elbertova vakcína. Prekonanie ochorenia zanecháva dlhoročnú imunitu.
 
4.7. Tularémia ako biologická zbraň
Tularémia sa v literatúre z času na čas označuje ako biologická zbraň, ale kvôli nízkej miere úmrtnosti a dobrej liečiteľnosti zohráva skôr podradnú úlohu.

5. Cholera
5.1. Prehľad
Cholera je hnačkovité ochorenie vyvolávané baktériami – a to Vibriom cholerae, resp. v súčasnosti najmä Vibriom el Tor, ktoré neliečené končí až v 60 % prípadov smrťou. Prenos baktérií nastáva v prvom rade pitnou vodou znečistenou fekáliami. Vibrióny tvoria toxín (= jed), ktorý vedie k masívnej strate tekutín až do 25 litrov za deň vo forme „hnačiek podobných ryžovej polievke“. Ďalšie symptómy siahajú od nevoľnosti, zachrípnutia a svalových kŕčov až ku zlyhaniu obličiek.

Diagnóza sa stanovuje dôkazom pôvodcu ochorenia v stolici. Najdôležitejším terapeutickým opatrením je nahradenie tekutín určitými konzumnými roztokmi alebo infúziami. Dodatočne sa podávajú aj antibiotiká. Pri dostatočnej liečbe je úmrtnosť menej než jedno percento. Ako prevencia existuje aj možnosť očkovania pri cestách do rizikových krajín. Popritom by mali byť dodržiavané základné hygienické opatrenia, ako napr. vyhýbanie sa konzumácii vode z vodovodu.
 
5.2. Z histórie
Cholera je známa od šiesteho storočia pred Kristom v Indii; tam je jej hlavnou oblasťou šírenia údolie Gangy. Od začiatku 19. storočia sa odtiaľ choroba rozširovala až do Európy. Podľa histórie nákaz možno rozoznať sedem pandémií. Prvá začala 1817 a dostala sa až do východnej Európy. Podporovaná paroplavbou sa cholera od r. 1826 rozšírila do celého sveta a v r. 1831/32 dosiahla Nemecko. Od r. 1960 prebieha šiesta pandémia. Táto je spôsobená podskupinou (biotypom) El Tor. Počas jej priebehu došlo, vychádzajúc z Celeba, k menším prepuknutiam v sedemdesiatych rokoch v južnej Európe a v osemdesiatych rokoch v Afrike. Od r. 1991 sa cholera šíri z Peru do celej Južnej Ameriky. Koncom r. 1992 bol po prvýkrát opísaný epidemický výskyt ochorení novodobým typom cholery v Bangladéši a v Indii. V 1992 bolo v 68 krajinách sveta hlásených 461 783 ochorení na choleru s viac než 8 000 prípadmi úmrtia. Väčšina ochorení (a to presne 354 089 ) sa vyskytlo v Južnej Amerike. V Európe to v r. 1992 bolo okolo dvadsať prevažne privezených prípadov cholery.

Pacini ako prvý opísal v r. 1854 zakrivené, čiarovité a vysoko pohyblivé baktérie pri cholere. 1883 sa Robertovi Kochovi spolu s jeho asistentom Fischerom a Gaffkym v Egypte podarilo kultivovať pôvodcu ochorenia na čistú kultúru z čreva pacienta, ktorý zomrel na choleru. Nemecký bakteriológ Gotschlich izoloval v r. 1905 variantu z Vibria cholery v El Tor, v jednom karanténnom oddelení v Suezskom zálive.
 
5.3. Pôvodca ochorenia
Cholera je spôsobovaná Vibriom cholerae a v súčasnosti hlavne Vibriom el Tor. Pritom sa jedná o gram-negatívne, pohyblivé baktérie vo forme čiarky z rodu Vibrionaceae, ktoré tvoria takzvaný choleratoxín (cholera-jed).
 
5.4. Cesta šírenia infekcie
Baktérie cholery sa do gastrointestinálneho traktu (žalúdočno – črevného traktu) človeka dostanú vodou znečistenou stolicou, zriedkavo kontaminovanou potravou. Kyselina chlorovodíková predstavuje v žalúdku istú účinnú ochrannú bariéru, väčšina baktérií cholery citlivých na kyseliny je ňou zničených. Prijaté množstvo pôvodcov ochorenia musí byť relatívne vysoké, ak má vôbec dôjsť k infekcii. Pri nižšom stupni kyslosti žalúdka by mohlo byť množstvo pôvodcov ochorenia aj o niečo menšie. Tí pôvodcovia ochorenia, ktorí kyselinovú bariéru žalúdka prekonajú a dosiahnu tenké črevo, tam kvôli vládnucemu alkalickému prostrediu (vysoká hodnota pH) nachádzajú dobré rastové podmienky.

Pôvodcovia ochorenia, ktorí skončia v hrubom čreve, tam kvôli vládnucemu kyslému prostrediu rýchlo hynú. V tenkom čreve preniknú baktérie cholery cez črevné bunky epitelu vrstvou sliznice. Pritom sú podporované svojou pohyblivosťou a nimi produkovanou mucinázou, enzýmom rozpúšťajúcim vrstvu sliznice. Pomáhajú si prostredníctvom svojich bunkových výbežkov (fimbií) na receptory epitelových buniek a tu produkujú jed cholery.
Enzýmy produkované Vibriom cholerae a Vibriom El Tor zvyšujú ich chorobu vyvolávajúcu potenciu (virulenciu). Dochádza k zvýšenému uvoľneniu nových receptorov a k zvýšenému uvoľneniu toxínu. Zablokujú sa určité elektrolytové pumpy, takže dochádza k úbúdaniu sodíka, draslíka a chloridu do črevných lúmenov. Následne sa v čreve uvoľňuje voda. Tým vznikajú pri cholere tak obávané hnačky s vysychaním tela (exsikóza). To vedie k hypovolemickému šoku a následne k smrti.
 
5.5. Priebeh
Po inkubačnej dobe dva až päť dní sa ochorenie začína nevoľnosťou, zvracaním a takzvanými hnačkami „vo forme ryžovej polievky“. Vylúčené množstvá tekutín môžu dosiahnuť 25 litorv denne. Vyvinie sa nezaopatrenosť tela tekutinami, nazývaná aj exsikóza. Prvým symptómom je asi zachrípnutie. Potom môže dôjsť ku svalovým kŕčom v lýtkach, ku zlyhaniu obličiek (oligúria, anúria) a potom ku kolapsu. Krv môže byť dôsledkom straty tekutín tak zhustnutá, že dochádza k uzatvoreniu ciev. V najťažších prípadoch sa u pacienta môže už počas jednej hodiny od výskytu symptómov vyvinúť veľmi nízky krvný tlak, a v priebehu dvoch až troch hodín môže pacient zomrieť (cholera siderans).

Niekedy pacienti zomierajú predtým, ako začali hnačky (cholera sicca). Letalita je pri neliečených prípadoch okolo 60 %, pri forme spôsobenej Vibriom El Tor 15 – 30 %. Pri dostatočnej liečbe sa letalita pohybuje pod jedným percentom. Pri infekciách Vibriom El Tor prebieha cholera miernejšie než pri klasickej cholere. Mechanizmus ochorenia spôsobený El Tor je identický s mechanizmom klasickej cholery.
 
5.6. Diagnóza
Diagnóza cholery môže byž stanovená dôkazom pôvodcu ochorenia v stolici alebo vo zvratkoch. Pôvodcovia cholery reagujú veľmi citlivo na sucho, preto sa transport do laboratória musí uskutočniť vo vlhkom prostredí. Vzorky stolice sa rozriedia, a potom sa pozorujú pod mikroskopom. Tam sa hromadne nachádzajú veľmi pohyblivé tyčinky vo fome čiarky.
 
5.7. Liečba
Na prvom mieste pri terapii cholery stojí rýchla náhrada stratenej tekutiny, elektrolytov a cukru (glukózy). Pre liečbu v endemických oblastiach, kde nie sú k dispozícii dostatočné množstvá intravenóznych infúzií, vyvinulo WHO orálne podávaný soľný a glukózový roztok vo vode. Tento pozostáva z nasledovných komponentov:
· glukóza 20 g/l
· uhličitan sodný 2,5 g/l
· chlorid sodný 3,5 g/l
· chlorid draselný 1,5 g/l

Glukóza zároveň špeciálnymi pumpami v bunkových membránach umožňuje prijímanie nátriových iónov do buniek tenkého čreva. Nátriové ióny a glukózu nasleduje do buniek voda. S týmto roztokom je možné vyrovnať straty tekutín tenkým črevom. Pri ťažkým prípadoch so stratami nad sedem litrov denne musí nasledovať intravenózna náhrada tekutín. Dodatočne nasleduje liečba antibiotikami. Usmrcuje baktérie v čreve, nemôže však nahradiť stratu tekutín.
 
5.8. Profylaxia
Preventívnymi opatreniami proti infekcii sú: Stanovenie a izolácia zdroja infekcie, a tým odstránenie ohniska nákazy. Predovšetkým nepoužívanie žiadnej neprevarenej vody v ohrozených oblastiach, taktiež nie na čistenie zubov alebo na oplachovanie nadobudnutého ovocia alebo zeleniny. Cholera patrí ku karanténnym ochoreniam, ako napr. ebola, mor alebo žltá zimnica. Dĺžka karantény je pri podozrení na choleru stanovená na päť dní. Ochranné očkovanie umrtvenými baktériami cholery, čiže aktívne očkovanie, poskytuje človeku ochranu trvajúcu tri až šesť mesiacov, pričom stupeň ochrany je len 50-60 %.

6. Čierny kašeľ, Pertussis
6.1. Prehľad
Čierny kašeľ je infekčné ochorenie spôsobované baktériami (Bordetella pertussis), ktoré môže mať hlavne u dojčiat život ohrozujúci priebeh. Popri celkových chorobných symptómoch sú typické prerývané záchvaty kašľu a viactýždenný chorobný priebeh.  K obávaným komplikáciám patrí zastavenie dýchania u dojčiat a zápal pľúc. Liečba nastáva antibiotikami.
 
6.2. Definícia
Čierny kašeľ je akútne bakteriálne infekčné ochorenie dýchacích ciest, ktoré je spojené s charakteristickými, u dojčiat život ohrozujúcimi záchvatmi kašľu a kvôli veľmi vysokej miere nákazy môže napadnúť aj všetky osoby, ktoré nie sú imúnne.
 
6.3. Pôvodca ochorenia
Čierny kašeľ je vyvolávaný baktériou Bordetella pertussis. Baktéria vylučuje špecifický jed, toxín pertussis, a tým podmieňuje chorobné symptómy. Bordetella pertussis sa zachytáva na slizniciach dýchacieho traktu a spôsobuje tu poškodenia buniek. Okrem toho vzniká zápal, ktorý vedie k tomu, že sa utvára hustý hlien, ktorý potom vedie k charakteristickým záchvatom kašľu.
Po prekonanom čiernom kašli vzniká dlhotrvajúca imunita.
 
6.4. Cesta šírenia nákazy
Najčastejším zdrojom nákazy sú infikovaní ľudia, ktorí však ešte nevykazujú nijaké chorobné prejavy. Prenos nastáva kvapôčkovou infekciou, čiže okrem iného kašľom, kýchaním, bozkávaním a používaním toho istého riadu. Pôvodca je extrémne infekčný. Asi 80 % kontaktných osôb pacienta, ktoré nie sú zaočkované, ochorejú. Často prenášajú aj dospelí bez symptómov chorobu na deti.
 
6.5. Častosť
Na celom svete je ročne asi 51 miliónov prípadov čierneho kašľu, z ktorých ca 600 000 končí smrteľne. Väčšina týchto prípadov sa vyskytuje v rozvojových krajinách, v ktorých nie je zabezpečené preočkovanie obyvateľstva a, väčšinou z finančných dôvodov, nie sú k dispizícii žiadne lieky alebo nie v dostatočnom množstve. Väčšinou obetí sú deti, predovšetkým dojčatá. V súčasnosti opäť pribúda častosť tohto ochorenia aj vo vyspelých krajinách, pretože sa menej využíva existujúce ochranné očkovanie.
 
6.6. Symptómy
štádium catarrhale
Kýchanie, nádcha, niekedy zachrípnutie. Na začiatku takmer žiadna horúčka. Netypický kašeľ.
štádium convulsivum
Vývoj typických záchvatov kašľu. Viaceré (15 až 20), prerývané návaly kašľu s mučiacim výrazom tváre. Vykašliava sa hustý, sklovitý hlien.
štádium rekonvalescencie
Ľahké, už len zriedkavé záchvaty.
Čierny kašeľ malých dojčiat
Väčšinou mimoriadne ťažké priebehy. Záchvaty kašľu sú slabšie, namiesto toho môže dôjsť k náhlemu zastaveniu dýchania.
 
6.7. Očkovanie
Očkovanie proti čiernemu kašľu je časťou podávaného očkovania DTP (D = diftéria, T = tetanus, P = pertussis) od troch mesiacov života.
V súčasnosti sa používa očkovacia látka, v ktorej sa vyskytujú len niekoľké proteíny baktérie, ktoré boli vyrobené biotechnologicky.
 
6.8. Profylaxia
· Zabránenie nebezpečenstva nakazenia: žiadny kontakt s kašľajúcim človekom, to platí hlavne pre dojčatá.
· Obzvlášť sa odporúča očkovanie.

7. Lym(e)ská borelióza
7.1. Prehľad
Lym(e)ská borelióza je ochorenie prenášané predovšetkým kliešťami. Pôvodcami ochorenia sú baktérie, takzvané borélie. Riziko ochorenia sa mení regionálne a je aj po bodnutí klešťom skôr malé. Pretože sa baktérie rozmnožujú veľmi pomaly, prebieha borelióza zdĺhavo vo viacerých fázach. Ako typický znak sa skoro po infikovaní objaví v oblasti miesta bodnutia ako dlaň veľké sčervenanie s výrazným okrajom, Erythema chronicum migrans (ECM). Následne môže po týždňoch, mesiacoch alebo rokoch dôjsť k účasti iných orgánov (kĺbov, nervov, mozgových blán, srdca, očí, kože). Priebeh je však pri včasnej a správnej terapii spravidla dobrý. Diagnóza sa stanovuje chorobopisom, typickým ECM a vyšetrením krvi s určením protilátok. Nasleduje liečba s podávaním antibiotík.Ochorenie je rozšírené vo veľkých častiach Európy ako i v Severnej Amerike.

Kliešť
7.2. Definícia
Pri boreliózach sa jedná o infekčné choroby, ktoré sú spôsobované skupinou baktérií, borélií. Špecifickým pôvodcom ochorenia na lym(e)skú boreliózu je kliešťami prenášaná baktéria Borrelia bugdorferi. Ochorenie môže napádať kožu, kĺby, nervový systém, oči a srdce.
 
7.3. Pôvodca, cesta šírenia infekcie
Borélie sú baktérie z triedy spirochét, ktoré sú prenášané hlavne bodnutím kliešťa Ixodes ricinus. Pretože kliešte patria do rodu pavúkovitých, bolo by aj správne hovoriť o pohryznutí. Kliešte, ktoré sú v Amerike a v Európe ďaleko rozšírené, sú infikované boreliózou v rozdielnej miere. Pokiaľ je klešť odstránený už po niekoľkých hodinách, netreba počítať s infekciou. Hoci sa medzičasom ako hostitelia infikovali aj hlodavce a vtáky, môže byť človek infikovaný len kliešťami, nie iným hmyzom ako napríklad komármi. Avšak kliešte ostávajú často dlho neobjavené a veľa ľudí sa infikuje bez toho, aby zbadali bodnutie kliešťa. Borélie môžu infikovať rôzne orgány tela. Ochorenie prebieha v rôznych štádiách, ktoré môžu pretrvávať roky, pretože borélie sa delia iba pomaly.
 
7.4. Symptómy
Borelióza je ochorenie s nezvyčajne rôznorodými javmi, ktoré sa môže prejaviť veľmi rozlične a na mnohých orgánoch. Rozlišujeme tri štádiá ochorenia:
 
7.4.1. Štádium I
Niekoľko dní a týždňov po bodnutí infikovaným kliešťom sa v prípade infekcie môže vyskytnúť kruhovitý, najprv asi ako dlaň veľký kožný prejav – takzvaný migrujúci

Erythema chronicum migrans
(„sťahovavé sčervenanie“)
erytém (Erythema chronicum migrans), ktorý sa okolo miesta bodnutia postupne rozširuje a nakoniec opäť zmizne. Tento kožný prejav je tak typický, že pri takýchto prípadoch možno naisto vychádzať z infekcie a postihnutá osoba by mala byť bezpodmienečne liečená antibiotikami.
Nemalo by sa však s týmto zamieňať nevinné a časté sčervenanie, ktoré sa rozloží na ca. 1 –2 cm okolo miesta bodnutia, väčšinou silne svrbí, po niekoľkých dňoch alebo najneskôr po jednom týždni opäť zmizne a nepredstavuje žiadny znak infekcie. Súčasne s prvým štádiom infekcie sa môže pridať nesvojrázna všeobecná symptomatika s bolesťami hlavy, svalov, horúčkou a opuchom lymfatických uzlín. Druhým, zriedkavejším kožným prejavom je v tomto štádiu ochorenia červeno-modrastý opuch kože na ušných lalôčikoch, takzvaná Lymphadenosis cuti benigna.
 
7.4.2. Štádium II
V druhom štádiu ochorenia, ktoré nastupuje týždne až mesiace po bodnutí kliešťom, môže dôjsť k účasti rôznych orgánov. Pri účasti kĺbov (artritída pri lym(e)skej borelióze) sa väčšinou objaví zápal jedného alebo niekoľkých kĺbov (mono- alebo oligoartritída), pričom kolenné kĺby sú postihnuté najčastejšie. Účasť nervového systému prebieha vo forme zápalu mozgových blán a nervových koreňov (meningopolyneuritída alebo Bannwarthov syndróm) alebo vo forme zápalu jedného zväčša osamoteného nervu na tele (periférna neuropatia), ktorý môže viesť k ochrnutiu tvárového nervu s ovisnutím ústneho kútika (obrna tvárového nervu) na jednej strane. Môže byť postihnuté, aj keď zriedkavo, i srdce, takže zápal srdcového svalu a osrdcovníka (perimyokarditída) môže viesť k poruchám srdcového rytmu (typické: poruchy prechodu z predsiene do komory = AV-blokovanie). Ale postihnuté môžu byť aj oči (uveitída, papilitída).  
 
7.4.3. Štádium III
Štádium III nastupuje najskôr mesiace až roky po bodnutí kliešťom. Mimo chronickej účasti kĺbov sa tu môžu objaviť aj kožné prejavy, ktoré sú charakteristické modrastým sfarbením a stenšením kože na rukách a nohách (atropická akrodermatitída). Či sú boreliózou skutočne spôsobené zápaly kĺbov, ktoré postihujú mnohé kĺby a eventuálne ich aj ničia (erozívna polyartritída), takže simulujú reumatickú artritídu, je ešte otázne. Môžu sa vyskytnúť bolesti šliach a svalov, často sa však dajú len veľmi ťažko rozlíšiť od ostatných ochorení.

7.5. Terapia
Dokázaná infekcia by mala byť liečená antibiotikami, spravidla viac než po dobu 21 dní. Účinok antibiotíckej terapie nastupuje často až veľmi neskoro po niekoľkých týždňoch alebo dokonca mesiacoch, t.zn. že po liečbe antibiotikami by sa malo na priebeh najprv počkať. Pri neúspechu liečby (pri intravenóznej terapii veľmi zriedkavo) môže byť terapia zopakovaná ešte raz. Boli známe aj predĺžené dávky antibiotík trvajúce viac než mesiace ako aj vyššie dávky antibiotik. 
 
7.6. Profylaxia
Pokrývajúce šatstvo chráni pred kliešťami. Pritom treba ale dbať na to, že hmyz sa môže dostať na kožu od spodu aj pri dlhých nohaviciach. V prípade, že sa kliešť zahryzol, mal by sa čím prv odstrániť. Pritom sa kliešť chytí čo možno najbližšie jeho hryzadiel, a síce najlepšie pevnou tenkou pinzetou, a vytiahne sa z kože von. Je dostať aj špeciálne kliešte na vyťahovanie kliešťov. „Ošetrenie“ kliešťa olejom, lepidlom a i. by sa malo vynechať, aby sa zabránilo zosilnenej produkcii slín klešťa, obsahujúcich pôvodcu ochorenia. Podobná manipulácia by nebezpečenstvo infekcie skôr ešte zvýšila. Doteraz jediná očkovacia látka proti borelióze na svete bola žiaľ výrobcom z hospodárskych dôvodov z trhu stiahnutá. Očkovanie proti stredoerópskej kliešťovej meningoencefalitíde, vírusovému ochoreniu, kotré je prenášané aj kliešťami, nechráni však proti oveľa častejšej bakteriálnej borelióze.

8. Syfilis, Lues
8.1. Prehľad
Syfilis (lues) je pohlavná choroba s chronickým priebehom, rozšírená na celom svete, ktorá však od objavenia penicilínu už nepôsobí tak hrozivo. Ochorenie je vyvolávané baktériou, a to Treponemou pallidum, ktorá sa spravidla prenáša pohlavným stykom. Okrem toho môže v tehotnosti dôjsť aj k infekcii plodu, ktorá vedie k vrodenému syfilisu (= Lues connata).

Ochorenie prebieha v štyroch štádiách. Približne tri týždne po infekcii vznikne na vstupnom mieste treponém nebolestivý, tvrdý vred, ktorý sa označuje ako tvrdý vred alebo ako Ulcus durum, a ktorý často ostáva nespozorovaný (primárny syfilis). Nasleduje sekundárny syfilis, v ktorom sa objavujú najrôznejšie kožné zmeny a zmeny na slizniciach. Napadnutie vnútorných orgánov je zriedkavé.  Primárny a sekundárny lues sa zahoja aj bez liečby. Po dlhoročnom intervale bez ťažkostí (latentný syfilis) dochádza k terciárnemu syfilisu s ťažkými neurologickými symptómami, srdcovými a kostnými zmenami ako aj napadnutím vnútorných orgánov. Diagnóza nastáva priamym mikroskopickým dôkazom pôvodcu alebo krvným testom s určením protilátok. Možnou terapiou je liečba penicilínom.
 
8.2. Z histórie
Syfilis prišiel do Európy s moreplavcami, po objavení Ameriky Krištofom Columbom (nar. 1451 v Genua) v októbri roku 1492. V relatívne krátkom čase sa rozšíril po celej Európe a v značnej miere sa stal ochorením, ktoré ovládlo mnoho ľudí. Už Maximilián I., posledný rytier, hovoril o tomto ochorení, proti ktorému sa človek cítil úplne bezbranný, na Ríšskom sneme vo Wormse v roku 1495. V tom istom roku došlo v Neapoli medzi vojakmi a moreplavcami k prvej epidémii s mnohými mŕtvymi. Len málo chorôb od toho času tak veľmi ovplyvnilo sociálne, náboženské a sexuálne správanie ľudí ako syfilis, ktorý sa až do objavenia penicilínu dal sotva vyliečiť.

Najznámejšími obeťami syfilisu sú o. i. filozof Friedrich Nietze (1844-1900), hudobník Franz Schubert (1797-1828), spisovateľ Heinrich Heine (1797-1856), maliar Paul Eugene-Henri Gauguin (1848-1903), spisovateľ a hudobník E.T.A. Hoffmann (1776-1822). maliar Henri Toulouse-Lautrec (1864-1901) alebo spisovateľ Guy de Maupassant (1850-1893).

Pomenovanie lues pochádza z latinčiny a znamená epidémiu, nákazu, mor! V hovorovom jazyku častejšie používaný výraz syfilis pochádza z istého druhu poučnej básne jedného lekára z Verony/Taliansko, ktorú napísal v roku 1530. V básni na túto chorobu ochorie istý pastier menom Syfilis, čo má byť potrestaním za rúhačský život.

Bolo mnoho pokusov ako túto chorobu liečiť, často s pustošivými následkami pre postihnutých. Ako terapeutikum sa tak napr. použila extrémne jedovatá ortuť, pričom boli postihnutí často dlhé hodiny vystavovaní ortuťovým parám. Prvé, sčasti úspešné terapie syfilisu v počiatočnom štádiu vyšli najavo ešte pred penicilínom, a to podávaním chemoterapeutika „Salvarsan“. Tento liek je zlúčeninou arzénu a bol vyvinutý vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1910 Paulom Ehrlichom (1854-1945), spoluzakladateľom chemoterapie infekčných chorôb a nositeľom Nobelovej ceny za medicínu z roku 1908, spolu s jeho spolupracovníkom S. Hatom. Kvôli mnohým vedľajším následkom sa však už dnes ako liek nepoužíva.

Berlínsky lekár a bakteriológ August Paul von Wassermann (1866-1925) vyvinul v roku 1906 prvý účinný test na existenciu infekcie spôsobenú pôvodcom syfilisu, takzvaná Wassermannova reakcia. Tento test nemá však už v súčasnosti nijaký klinický význam. Možno preto skonštatovať, že toto ochorenie, ktorému padlo za obeť mnoho významných ľudí, stratilo svoj význam ako nebezpečné a hrozivé infekčné ochorenie až po viac než 500 rokoch.
 
8.3. Pôvodca ochorenia
Pôvodcom ochorenia je Treponema pallidum, ktorá patrí ku spirochétam. Jej špirálovité telo má dĺžku 6-15 µm a je skrútené do tvaru vývrtky. Pomocou šiestich vlákeniek (fibrily), ktoré sa nachádzajú v bunkovej membráne, sa tieto mikroorganizmy môžu otáčať okolo svojej vlastnej osi. Pôvodca syfilisu bol  objavený zoológom Fritzom Schaudinnom (1871-1906) a lekárom a dermatológom Erichom Hoffmanom (1868-1959) v roku 1905.
 
8.4. Častosť
Ochorenie sa vyskytuje na celom svete, pričom hostiteľom pôvodcu ochorenia je človek. Až do konca 90-tych rokov minulého storočia bolo toto ochorenie v Spolkovej Republike Nemecko a vo väčšine ostatných priemyselných krajín relatívne zriedkavé, nielen vďaka častému používaniu prezervatívov zo strachu pred Aids. Posledné roky bol však zaznamenaný silný nárast nových infekcií. V Nemecku sa tak týmto ochorením - podľa údajov Inštitútu Roberta Kocha v Berlíne - infikovalo v roku 2002 v priemere 2,8 ľudí na 100 000 obyvateľov. Pri počte obyvateľov 82 miliónov to bolo 2 275 ľudí. S približne 12,5 novo infikovanými na 100 000 obyvateľov ďaleko viedol Berlín pred Hamburgom s 9,9 novo infikovanými na 100 000 obyvateľov. Za tento nárast nových infekcií je na jednej strane zodpovedný častý nechránený pohlavný styk mužov-homosexuálov, ktorých obavy pred nakazením sa vírusom HIV (Aids) značne klesli. Tento kruh osôb tak v Nemecku predstavuje cca. dve tretiny ľudí infikovaných syfilisom. Na druhej strane sa čoraz viac infikujú muži od prostitútok pochádzajúcich z východného bloku potom, čo po páde komunizmu silne v týchto krajinách stúpla miera infekcie syfilisu.
 
8.5. Symptómy a priebeh
Vstupná brána infekcie je sliznicou alebo poranenou kožou; počas tehotenstva a pri pôrode; rozšírenie v tele cez regionálne miazgovody a lymfatické uzliny do krvi a ďalej do orgánov. Inkubačná doba závisí predovšetkým od počtu prijatých choroboplodných zárodkov. Kolíše medzi 9-90 dňami. Lues má charakter chronickej systémovej choroby. Možno rozlišovať tri štádiá. Podľa variabilnej inkubačnej doby, dochádza k vývoju primárneho štádia syfilisu. Ten je charakteristický kožnými zmenami ako i miestnym zdurením lymfatických uzlín.  V sekundárnom štádiu syfilisu sa pôvodcovia ochorenia rozšíria do celého tela miazgovodmi a krvou. Obe tieto štádiá sa priraďujú k včasnému syfilisu.

Po fáze latentného syfilisu bez vonkajších chorobných príznakov, trvajúcej podľa okolností niekoľko rokov, nastáva u chorého terciárne štádium syfilisu spojené s napadnutím orgánov, svalovým a kožným poškodením, zápalom aorty a mnohorakými neurologickými poškodeniami. V tomto prípade sa hovorí o terciárnom (neskorom) syfilise.
 
8.5.1. Včasný syfilis
8.5.1.1.Primárny syfilis
Na mieste vstupu pôvodcu ochorenia, čiže na penise, pyskoch ohanbia, vagíne, vo vzdialenejšej vonkajšej oblasti genitálií, v análi alebo v ústach sa podľa variabilnej inkubačnej doby vytvára najprv bezbolestný hrbolček. Ten vykazuje kruhovitú zatvrdlinu a rýchlo sa mení na vred s edematóznym okrajom. Táto lézia sa označuje aj ako vred na genitáliách.

V priebehu jedného týždňa ďalej napuchnú lokálne lymfatické uzliny. Po 2-6 týždňoch sa primárny afekt zahojí aj bez liečby. Kvôli bezbolestnosti vredu sa na nedostupných miestach tela ľahko prehliadne. Preto ostáva syfilis v rannom štádiu nezriedka bez liečenia. Úplné chýbanie tohto takzvaného primárneho afektu však infekciu spôsobenú treponemou pallidum nevylučuje!
Tehotné ženy, ktoré sú choré na primárny syfilis, môžu pôvodcu ochorenia preniesť tak na fétus ako aj na dieťa počas pôrodu. Riziko infekcie stúpa tým viac, čím kratší je odstup medzi infekciou matky a tehotenstvom.

Novorodenci s vrodeným syfilisom mávajú podhmotnosť a zväčšenú slezinu a pečeň. Symptómy vrodeného syfilisu zodpovedajú symptómom sekundárneho syfilisu dospelého človeka. Osobitosťou je syfilitická nádcha, sedlovitý nos a Parrotova brázda okolo úst. Pri napadnutí kostí môže dochádzať k veľmi bolestnému oddeleniu rastových zón s následnou imobilitou (Parrotova pseudoparalýza). Po treťom roku života sa už môžu vyskytovať symptómy neskorého syfilisu. Hutchinsonova triáda zahŕňa polmesiačikové afekty na žuvacej ploche oboch horných stredných rezákov, hluchotu a keratitídu parenchymatosa. V najhoršom prípade sa približne od desiateho roku života môže objavovať tabes dorsalis.
 
8.5.1.2. Sekundárny syfilis
Sekundárna manifestácia syfilisu môže byť mimoriadne rôznorodá. V tejto fáze prechádzajú treponemy z miazgovodov a lymfatických uzlín do krvi, a tak sa rozšíria v celom tele. Typickým je celkové zdurenie lymfatických uzlín a lokálne alebo generalizované kožné zmeny. Kožné zmeny sú symetrické, škvrnité, papulárne, a/alebo pustulárne. Po štyroch až dvanástich týždňoch sa kožné lézie spontánne zahoja. V kožných záhyboch sa tieto červenkasté alebo sivobiele pupence alebo pustuly môžu vredovito rozpadať. Vtedy sú vysokoinfekčné. Tieto zvláštne kožné prejavy sa nazývajú „conyloma latum“. Povrchové defekty sliznice sú červené alebo sivobiele s červenkastým dvorom. Príležitostne dochádza k vypadávaniu vlasov na hlave s typickou charakteristikou „diery od molí“. Častými obecnými príznakmi bývajú horúčka, strata chuti do jedla a bolesti hlavy.
 
8.5.2. Latentný syfilis
Ide o štádium ochorenia pretrvávajúce dlhé roky, niekedy i po celý život, potom čo pacient najprv prekonal sekundárny syfilis. V tejto fáze miznú všetky chorobné symptómy. Len presná anamnéza spolu so sérologickým vyšetrením môžu viesť k správnej diagnóze. Pôvodcovia ochorenia však ostávajú po celý život naďalej v tele. Počas prvých rokov latentnej periódy existuje zvýšená infekciozita pacienta. U tehotných žien to môže viesť k infekcii dieťaťa. Po dlhšie než rok trvajúcej latentnej dobe infekciozita pomaly klesá. Aj bez akútnych chorobných príznakov je samozrejme nutná liečba antibiotikami. V niektorých prípadoch prechádza ochorenie do terciárneho syfilisu.
 
8.5.3. Neskorý syfilis, terciárny syfilis
Terciárny syfilis zahŕňa mnohé zmeny. Sú možné kardiovaskulárne a kostné zmeny ako i početné neurologické a psychiatrické zlyhania a zmeny. Z praktického hľadiska je možné ďalšie rozdelenie, pričom sa jednotlivé symptómy nie vždy dajú priradiť k určitej forme, pretože sa sčasti vyskytujú spoločne.
 
8.5.3.1. Kardiovaskulárny syfilis
Tento prejav je dnes vďaka väčšinou včas nasadenej terapii zriedkavý. Zápalovými zmenami ciev, ktoré zásobujú veľké krvné cievy, dochádza k strate elasticity stien. Hlavne v oblasti oblúka aorty uloženého v hrudníku môže dochádzať k vydutinám, ktoré za istých okolností môžu prasknúť. Následkom toho je rýchle vnútorné vykrvácanie. Rozšírenie aorty vedie k neúplnému uzatváraniu aortálnej chlopne srdca. Kvôli spätne sa hromadiacej krvi z telového obehu sa v ľavej srdcovej komore vytvára zvýšený tlak, ktorý vedie k nadmernému rozšíreniu. Zápalom podmienené zúženie vývodu koronárnych ciev môže spôsobiť anginu pectoris alebo srdcové infarkty.
 
8.5.3.2. Neurosyfilis
Prognóza všetkých foriem neurosyfilisu nie je priaznivá. Približne 64 % ochorení končí smrťou alebo vedie prinajmenšom k invalidite spôsobenej ochrnutiami alebo k debilite. V tomto prípade môže byť potrebná trvalá, celoživotná starostlivosť. V každom štádiu neurosyfilisu sa však vyskytuje aj malý podiel spontánnych uzdravení. Formy:
 1. asymptomatický neurosyfilis
 2. symptomatický neurosyfilis
 3. progresívna paralýza
 4. Tabes dorsalis
 
8.5.3.3. Gummózny syfilis
Veľmi zriedkavo sú dnes pozorované gummy, čiže syfilómy. Môžu sa objavovať nielen na povrchu kože, ale môže napádať aj dýchacie cesty, hltan, pažerák, žalúdok, kostru alebo pečeň. Pri napadnutí vnútorných orgánov sa najprv stanovuje diagnóza zhubného tumoru. Kožné gummy sú uzlíky, ktoré môžu difúzne alebo jednotlivo narásť až na niekoľko centimetrov a vyznačujú sa oblúkovitým, serpiginóznym usporiadaním a asymetrickým stvrdnutím. Objavujú sa prevažne na tvári, na rukách a nohách a na telovom kmeni a zväčšujú sa len pomaly. Staršie lézie sa zahoja centrálne s jazvami. Gummy kostí napádajú prevažne tvrdé podnebie so sklonom k perforácii, kosť nosa a nosovú priehradku. Na röntgénovej snímke nie je možné rozoznanie od bakteriálneho zápalu kostí. Predpokladá sa, že gummy predstavujú oneskorenú alergickú reakciu na pôvodcov ochorenia.
 
8.5.3.4. Kostrový syfilis
Okrem kostných gúmm sa prevažne na dlhých rúrovitých kostiach vyskytuje skostnatený zápal okostice. Prejavuje sa bolestivým opuchom a škrupinovitým skostnatením. Ďalej existujú kostné defekty a sklerotizácie vnútrodreňového priestoru.
 
8.6. Diagnóza
 Pri podozrení na neurosyfilis je potrebné vyšetrenie mozgovomiechového moku pomocou punkcie. Chorobné symptómy lues sú veľmi rôznorodé. Diferenciálna diagnóza slúži preto ohraničeniu od iných, do úvahy prichádzajúcich ochorení. Existujú preto mnohé diferenciálne diagnózy.
 
8.7. Liečba
Možným prípravkom na liečbu je penicilín. Pretože treponémy majú vývojové obdobie okolo 30 hodín a penicilín má naproti tomu krátky polčas rozpadu, treba dbať na dostatočné a rovnomerné dávkovanie. Doba trvania liečby závisí od štádia ochorenia. Pri trvaní choroby menej než jeden rok, by mala trvať 14 dní, pri trvaní viac než jeden rok alebo pri neurosyfilise tri týždne. Tehotné ženy sa liečia podľa rovnakej schémy. V tomto prípade však neexistuje alternatíva k penicilínu, čo môže pri alergii na penicilín viesť k problémom. Prípadne môže pomôcť aj kožný test. U približne polovice pacientov s primárnym lues a 90 % pacientov so sekundárnym lues dochádza pri podávaní antibiotík k masívnemu zanikaniu a uvoľňovaniu endotoxínov (cytotoxínov), ktoré vedú k horúčke, bolestiam hlavy a svalov. Tento fenomén sa nazýva Herxheimerova reakcia. Symptómy možno zmierniť pokojom na lôžku a liekmi na zníženie horúčky ako kyselina acetylsalicylová. Úspešnosť liečby by sa mala serologicky overiť v priebehu 18 mesiacov.
 
9. Záver
Touto prácou som chcel poukázať na nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí od najrôznejších mikroorganizmov. Tu neplatí ´čím väčší tým nebezpečnejší´ ale veľmi často platí opak. Preto sa musíme chrániť hlavne opatrnosťou a vedomosťami. Práve tomu má byť táto práca nápomocná.
 
Počas projektového týždňa som sa danou problematikou zaoberal so záujmom a myslím si, že mi (a vám) to pomohlo získať nejaké informácie v súvislosti s témou, ktorá sa bežne na strednej škole nevyučuje. Snažil som sa zaoberať hlavne nie chronicky známymi vecami, ktoré ma už začínajú nudiť, ale niečím užitočným (aspoň pre mňa) naviac. Prinajhoršom sa týmto projektom (to mi nikto nevyvráti!) dá podložiť  lavica v našej triede aby sa už konečne nekývala.