Základné ekologické pojmy

Prírodné vedy » Biológia

Autor: ImpossibleGirl
Typ práce: Referát
Dátum: 11.08.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 274 slov
Počet zobrazení: 13 190
Tlačení: 466
Uložení: 495

Základné ekologické pojmy

EKOLÓGIA (gr. oikos dom, hospodárenie, gr. logos veda) je pomerne mladá vedná disciplína, ktorej začiatku siahajú do druhej polovice 19. storočia, keď sa Ernst Haeckel v roku 1866 začal venovať vzťahom medzi organizmami a ich životným prostredím. Naplno sa táto veda rozvinula až po tom, čo Darwin zverejnil svoju evolučnú teóriu, najmä myšlienky o prírodnom výbere a boji o život. Dnes sa táto veda chápe inak, ako v čase svojho vzniku, je rozšírená o skúmanie vzťahov medzi samotnými organizmami.

HAECKEL (1834-1919) je autorom biogenetického zákona, ktorá v stručnosti hovorí o tom, že "ontogenéza je skrátená fylogenéza". To znamená, že živočích prejde počas svojho embryonálneho vývinu takými obdobiami a vyskytujú sa u neho také orgány, ktorými boli charakteristickí jeho evolučne starší predkovia v dospelosti. (venoval sa vzťahom medzi organizmami a ich životným prostredím a zaviedol pojem ekológia)

AUTEKOLÓGIA skúma jednotlivé druhy na úrovni jedinca

SYNEKOLÓGIA skúma spoločenstvá, biocenózy

DEMEKOLÓGIA skúma populácie (súbor jedincov toho istého druhu)

EKOLÓGIA KRAJINY skúma interakcie medzi jednotlivými zložkami krajiny

EKOLÓGIA ČLOVEKA - (humánna)je disciplína ekológie zaoberajúca sa štúdiom rastu, rozloženia a organizácie vzájomných vzťahov medzi ľudskými spoločenstvami a inými ľuďmi, inými druhmi a ich (prirodzeným alebo umelým) životným prostredím.

ROZDELENIE EKOLÓGIE

Základné rozdelenie ekológie:
•  všeobecná ekológia zaoberá sa základnými procesmi, kolobehmi, biomami
•  špeciálna ekológia študuje vybrané ekosystémy
•  syntetická ekológia krajinná ekológia, skúma zásahy technológií do prírody
•  aplikovaná ekológia rieši globálne problémy ochrany prírody, starostlivosti o človeka
•  ekologická technológia zaoberá sa problematikou recyklácie surovín
•  ekologická osveta vedie ľudí k ekologickému mysleniu

Podľa toho, čo presne skúma ekológia sa člení na niekoľko typov:
•  autekológia skúma jednotlivé druhy na úrovni jedinca
•  demekológia skúma populácie (súbor jedincov toho istého druhu)
•  synekológia skúma spoločenstvá, biocenózy
•  krajinná ekológia skúma interakcie medzi jednotlivými zložkami krajiny
•  globálna ekológia rieši ekologické otázky na celosvetovej úrovni

Na základe taxonomickej skupiny, ktorú ekológia skúma:
•  ekológia hmyzu
•  ekológia rastlín
•  humánna ekológia

BIOTOP je súbor všetkých činiteľov (živých aj neživých), ktoré vzájomným spolupôsobením vytvárajú životné prostredie daného jedinca, druhu, populácie alebo spoločenstva

STANOVIŠTE (habitat) topologicky vymedzený biotop

BIOCENÓZA Heterotypické spoločenstvo, ktoré je zložené z populácií rôznych druhov a poprepájané vzájomnými zložitými medzidruhovými vzťahmi (veda= biocenológia)

ZOOCENÓZA spoločenstvo živočíchov

FYTOCENÓZA spoločenstvo rastlín

EKOSYSTÉM Ekosystém je základná jednotky prírody, v ktorom prebieha trvalá výmena hmoty a energie. Tvorí ho spoločenstvo všetkých jeho organizmov (biocenóza), ktoré žijú na určitom území (biotop). Teda: ekosystém = biocenóza + biotop. Pre ekosystémy je charakteristická schopnosť samoregulácie, sebaobnovovania a schopnosť vyvíjať sa v čase.

BIOSFÉRA predstavuje súhrn všetkých ekosystémov na Zemi. Je to priestor, v ktorom existuje život a živé organizmy, zahŕňa teda pedosféru, hydrosféru a spodnú časť atmosféry stratosféru.
OTVORENÝ SYSTÉM -  ekosystém je otvorený systém, čo znamená, že v ňom dochádza k výmene látok a energie

PODMIENKY EXISTENCIE – Pre organizmus sú najvhodnejšie optimálne podmienky, najnevýhodnejšie sú zasa MINIMÁLNE či MAXIMÁLNE (za ktorých môže ešte organizmus prežiť, dolná či horná hranica). Pre organizmus je životne dôležité, aby boli všetky podmienky v rozmedzí ekologickej valencie, inak zahynie.

EKOLOGICKÁ VALENCIA (TOLERANCIA) označuje súbor podmienok, v ktorých je organizmus schopný existovať.
PRISPÔSOBIVOSŤ  (ADAPTABILITA) schopnosť organizmu prispôsobovať sa podmienkam prostredia.

ABIOTICKÉ FAKTORY predstavujú neživé zložky prostredia ( súbor všetkých fyzikálnych a chemických faktorov pôsobiacich na živé organizmy). Sú to podmienky vyjadriteľné ekologickou valenciou pre určitý druh organizmu. K neživým zložkám prostredia patria: slnečné žiarenie, teplota, atmosféra, hydrosféra, pedosféra.

BIOTICKÉ FAKTORY – vnútrodruhové vzťahy, ktoré pôsobia medzi jedincami rovnakého druhu a sú súčasťou populácie. Medzi najdôležitejšie patrí spôsob a kvalita výživy.

MIKROKLIMATICKÉ PODMIENKY – konkrétne podmienky týkajúce sa istého miesta (teplota, vlhkosť vzduchu ale môže to byť aj letné vyschnutie potokov, kyslé dažde)

BIOINDIKÁTORY – je organizmus alebo spoločenstvo organizmov, ktorý citlivo reaguje na faktory lokality, stres alebo škodliviny a svojimi reakciami (najmä správaním) či zmenami fungovania / počtu /stavu umožňuje kvalitatívne (čiastočne aj kvantitatívne) zachytiť pôsobenie škodlivín. Reaktívny bioindikátor – reagujúci na prísun škodlivín v prostredí, akumulatívny bioindikátor – ukladá si škodliviny.

EURYTERMNÉ ORGANIZMY – znášajú väčšie výkyvy teplôt (mierne pásmo)
STENOTERMNÉ ORGANIZMY – citlivé na zmeny teploty (tučniaky)
AREÁL – priestor (lokalita) výskytu taxónu v konkrétnom území
KOZMOPILITNÉ ORGANIZMY – organizmy, ktoré sú prakticky rozšírené na celom svete. Majú širokú biologickú valenciu.
FYTOINDIKÁTORY – rastlinné druhy, ktoré sú priamo závislé na určitom prvku vo svojom prostredí (rastliny kumulujúce ťažké kovy), rastlinné bioindikátory
EURYEKNÉ ORGANIZMY – široká ekologická valencia majú veľký areál výskytu kozmopolitné organizmy.
STENOEKNÉ ORGANIZMY – nízka ekologická valencia / sú to bioindikátory/, majú malý areál výskytuendemické organizmy
SYNANTRÓPNE ORGANIZMY čiže žijú v blízkosti človeka. Sú to napr. pŕhľava dvojdomá, myš domáca.

Abiotické zložka prostredia: slnečné žiarenie, teplota, atmosféra, hydrosféra, pedosféra

SLNKO hviezda našej planetárnej sústavy. Planéta Zem obieha okolo Slnka. Je to naša najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy. Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. Pre organizmy je dôležitá vlnová dĺžka svetla, ktoré na ne dopadá. Čím je vlnová dĺžka menšia, tým má žiarenie väčšiu energiu:
1.    ultrafialové žiarenie (290 nm – 380 nm) tvorí asi 9% slnečného žiarenia
2.    viditeľné svetlo (380 nm – 750 nm) tvorí 45% slnečného žiarenia
3.    infračervené žiarenie (nad 750 nm) tvorí 46% slnečného žiarenia

ÚV ŽIARENIE z ÚV.Ž.je najnebezpečnejšie žiarenie typu UVC, ktoré má najväčšiu energiu. Vďaka ozónovej vrstve atmosféry je 99% UV žiarenia dopadajúceho na zemský povrch typu UVA, ktoré je najmenej škodlivé pre život. Nemá ako zdroj energie význam a dokázané sú jeho nepriaznivé (mutagénne) účinky na živé organizmy.

VIDITEĽNÉ SVETLO primárny zdroj energie a jeho pôsobením začínajú primárne procesy fotosyntézy (fotochemická fáza). Prostredníctvom chlorofylu sa transformuje do energie chemických väzieb organických zlúčenín. U živočíchov spôsobilo rôzne adaptácie očí v závislosti od prostredia kde žijú.  Z hľadiska potreby svetla rozoznávame organizmy: fotofilné (svetlomilné) a fotofóbne (temnomilné). Rastliny sú citlivejšie na intenzitu osvetlenia, preto u nich rozoznávame: heliofilné (slnkomilné (púšte, stepi, horské oblasti)), heliosciofilné (neutrálne (trávnaté a lesné spol.) ), sciofilné (tieňomilné (R lesného porastu))

INFRAČERVENÉ SVETLO pri pohltení živými organizmami a pôdou sa I.Ž. mení na teplo, ktoré je nevyhnutnou podmienkou priebehu biochemických reakcií (látkovej premeny = metabolizmu). Teplota prostredia u rastlín priamo ovplyvňuje priebeh fotosyntézy a závisí od nej aj aktivita živočíchov s nestálou telesnou teplotou. Svetlo spolu s teplotou spôsobuje u živočíchov tzv. diapauzu, kedy nastáva obdobie pokoja, v zime je to hibernácia (zimný spánok) a v lete estivácia (letný spánok, púštne živočíchy). Môže nastať aj kviescencia, kedy nastáva krátkodobá pokojová fáza.

SVETELNÝ REŽIM dĺžka svetelnej periódy (fotoperióda), ovplyvňuje kvitnutie a tvorbu semien, plodov, opadávanie listov, rozmnožovanie Ž. Mení sa striedaním dňa, noci a ročných období.

ATMOSFÉRA plynný obal Zeme predstavuje trvalý zdroj chemických látok nevyhnutných pre existenciu života (O2, CO2). Skladá sa z troposféry (najspodnejšia vrstva, v ktorej je sústredený život), stratosféry, mezosféry, termosféry a exosféry. Ovplyvňuje živé organizmy svojim chemickým zložením a fyzikálnymi vlastnosťami (teplota, tlak, prúdenie). Prúdenie vzduchu využívajú anemochórne (vetroopelivé) rastliny na rozmnožovanie.

TEPLOTA Organizmy získavajú teplo, ktoré je vo väčšine prípadov nevyhnutné pre ich život, z rôznych zdrojov. Primárny zdroj je Slnko a z ďalších zdrojov je to geotermálna energia z vulkánov a minerálnych prameňov.
V závislosti od tepla delíme organizmy: termofilné znášajú vysoké teploty (agama), psychrofilné vyžadujú nižšie teploty (kamzík), kryofilné žijú v prostredí s veľmi nízkou teplotou (chvostoskoky)
Studenokrvné(ryby, plazy, obojživelníky) živočíchy majú teplotu tela a metabolizmus závislé od teploty vonkajšieho prostredia. Čím je teplota vyššia, tým sú aktívnejšie. Teplo zachytávajú vyhrievaním sa na slnku (hady, jašterice, krokodíly). Teplokrvné organizmy (vtáky, cicavce)si udržiavajú stálu teplotu tela (cicavce 37,5°C, vtáky okolo 40°C) a regulujú ju činnosťou svalov, potením, triaškou apod.

CO2 priamy zdroj uhlíka pre tvorbu organických zlúčenín v telách živých organizmov. Do atmosféry sa dostáva ako produkt dýchania rastlín a živočíchov a pôdnych mikroorganizmov. Vplyvom antropogénnej činnosti človeka jeho množstvo v atmosfére stúpa (spaľovanie fosílnych palív).

KYSLÍK do atmosféry sa dostáva ako produkt fotosyntézy zelených rastlín. Podľa potrieb kyslíka rozoznávame organizmy: aeróbne potrebujú k svojmu životu kyslík (väčšina organizmov), anaeróbne kyslík pre ne pôsobí ako jed (niektoré baktérie)
Väčšina organizmov k svojmu metabolizmu potrebuje vzdušný kyslík. Kyslík v atmosfére je v neustálom pohybe, lebo je spotrebovávaný pri dýchaní a do atmosféry dopĺňaný pri fotosyntéze rastlín. Narušenie stability obsahu kyslíka v atmosfére by mohlo nastať ako dôsledok rozsiahleho odlesňovania dažďových pralesov alebo znečistenia morí (morské riasy sú významným producentom atmosférického kyslíka).

DUSÍK v atmosfére je % najviac zastúpený, ale keďže vytvára molekuly N2, v takejto forme je pre väčšinu organizmov nevyužiteľný. Za účasti bleskov sa mení na kyselinu dusičnú a dusitú a reakciami s amoniakom vznikajú dusičnany a dusitany. Pre R dokážu atmosférický dusík fixovať symbiotické nitrifikačné baktérie do využiteľnej formy.

VODNÉ PARY plynné skupenstvo vody.Za normálnych atmosferických podmienok vodná para je vytváraná odparovaním a kondenzáciou sa zmení na kvapalnú vodu. Vodná para je počas plynného skupenstva neviditeľná. Množstvo vodnej pary v prostredí sa udáva vlhkosťou. Vodná para je ľahšia alebo menej hustá ako suchý vzduch.

HYDROSFÉRA (z gr. hydro voda) je názov zahŕňajúci všetko vodstvo (či už na povrchu, pod povrchom alebo nad povrchom) a v akejkoľvek forme (vodná para, tekutina, ľad) Zeme. Voda je základom života na Zemi a je súčasťou každej bunky (tvorba org. hmoty, rozpúšťadlo, životné prostredie). Organizmy majú rôzne nároky na množstvo dostupnej vody vo svojom prostredí. Rastliny vytvárajú rôzne ekologické typy podľa nárokov na vlhkosť: hydrofyty vodné R, hygrofyty vyžadujú vlhké až bahnité pôdy, mezofyty vyžadujú mierne vlhké prostredie, xerofyty rastú na suchých pôdach. Mikroskopické živočíchy vytvárajú vo vode planktón. Podľa nárokov na salinitu vody rozlišujeme organizmy slanomilné a sladkomilné. Dôležitý je objem kyslíka vo vode.

OBEH VODY -  (vodný či hydrologický cyklus) je termín označujúci stály obeh vody na Zemi, poháňaný slnečným žiarením a gravitačnými silami Zeme. Cyklus v sebe zahŕňa vodu v atmosfére v podobe vodných pár, na povrchu v podobe riečnej, jazernej a morskej vody, ako aj pod povrchom v podobe podzemných vôd. Ako voda prechádza jednotlivými fázami cyklu mení sa jej skupenstvo od plynnej, kvapalnej až po tuhú fázu. Vodný cyklus je hlavným predmetom skúmania hydrológie.Od vyparovania v oceánoch a moriach cez tvorbu oblakov, kondenzáciu vody v nich do podoby dažďových kvapiek, alebo snehových vločiek a následný pád na zemský povrch v podobe zrážok. Celý cyklus sa uzatvára transportom vody v riečnych tokoch naspäť do morí. Celkové množstvo vody v cykle je konštantné.

VODNÁ BILANCIA všetky procesy, ktoré súvisia s príjmov a výdajom vody,  je to pomer medzi príjmom a výdajom vody

LITOSFÉRA (gréc. lithos: kameň, kamenná sféra) je najvrchnejšia, pevná vrstva kamenných planét. Na Zemi zahŕňa zemskú kôru a najvrchnejšiu časť zemského plášťa. Litosféra je rozlámaná na viacero platní, ktoré sa voči sebe pohybujú.

PEDOSFÉRA samostatne vydelený obal Zeme tvorený z veľkej časti pôdou, vzniknutý premenou vrchnej časti litosféry (zvetrávaním hornín) pôsobením organizmov, slnečného žiarenia, vzduchu, vody a času. Pedosféra tvorí životné prostredie pre organizmy a je prechod medzi živou a neživou sférou. Jej hrúbka je kolísavá, od niekoľkých centimetrov až po približne 3 metre. Vedným odborom, zaoberajúcim sa pedosférou je pedológia. Odumreté telá rastlín a živočíchov tvoria humus. Humus je súbor odumretých organických látok, ktoré vznikajú v procese humifikácie. Je bohatý na využiteľné minerálne látky.

MINERÁLNE LÁTKY sú v tele zastúpené v malom množstve, pre organizmus sú však nevyhnutné. Prvky ktoré rastlina nevyhnutne potrebuje k životu nazývame esenciálne (C, Ca, N, Mg, P, S, H ), ostatné sú neesenciálne. R prijímajú min. látky z atmosféry a pôdy.

BIOSFÉRA súhrn všetkých ekosystémov na Zemi. Je to priestor, v ktorom existuje život a živé organizmy, zahŕňa teda pedosféru, hydrosféru a spodnú časť atmosféry stratosféru.
Prebiehajú tu biogeochemické cykly (obeh vody, cyklus N, C, O, P, S)

Biotické zložky prostredia: všetky faktory prostredia, ktoré sa týkajú správania sa živých org. či už vnútrodruhovo alebo medzidruhovo. (vzťahy vnútrodruhové a medzi-, trofické)

POPULÁCIA súbor jedincov jedného druhu všetkých vývinových stupňov, ktoré žijú v spoločnom ohraničenom priestore v určitom čase a ktoré sú vzájomne viazané predovšetkým reprodukčnými vzťahmi (môžu si vymieňať genetické informácie)
Je to otvorený živý systém, ktorý je schopný samoregulácie, má vlastný spôsob života, časovo sa mení, rastie, diferencuje sa a starne. Sú v nej zahrnuté všetky vekové skupiny živočíchov. Je charakteristická dvoma typmi prvkov:  formálne (hustota, rozptyl, veková skladba, podiel pohlaví, zdravotný stav) a funkčné (správanie, konštitúcia, plodnosť, úmrtnosť)

HUSTOTA POPULÁCIE (denzita, abundancia)vyjadruje sa počtom jedincov na jednotku priestoru alebo plochy. Je dosť premenlivá, no každý druh má teoretickú dolnú aj hornú hranicu hustoty populácie, ktorá by mohla existovať v časovo neobmedzenom období.
Horná hranica hustoty populácie je určená týmito základnými faktormi: tok E (produktivita) v ekosystéme, trofická úroveň org., veľkosť org., rýchlosť metabolizmu organizmu.

RÝCHLOSŤ RASTU POPULÁCIE -  závisí od základnej reprodukčnej rýchlosti, čo je priemerný počet potomstva (v prvom životnom intervale, primárna natalita) vyprodukovaný východzím jedincom za čas do vyliahnutia kohorty.

VEKOVÉ ZLOŽENIE POPULÁCIE= etilita (alebo aetilita), súhrn všetkých vývinových a vekových stupňov v jednej populácii. Vývinové stupne môžu byť zreteľne oddelené (vajíčka, larvy a imága hmyzu), alebo plynule prechádzajú (dlhoveké rastliny a živočíchy). Pri Ž rozlišujeme vek infantilný, juvenilný, subadultný, adultný a senilný. Pri R rozlišujeme stupeň predreprodukčný, reprodukčný a poreprodukčný. Ak sa vyskytuje len jedna generácia, hovoríme a unietilnej populácii, viac vývinových skupín obsahujú plurietilné populácie.
Pomer vekových skupín sa graficky vyjadruje vekovým polygónom.

Rozlišuje sa niekoľko základných stupňov:
1.    tvar pyramídový najviac sú zastúpené mladé jedince, takáto populácia sa bude rýchlo rozvíjať
2.    tvar zvonovitý charakteristický pre vyrovnanú, ustálenú populáciu
3.    tvar urnovitý veľký podiel starých jedincov naznačuje upadajúcu populáciu

BIOTICKÝ POTENCIÁL maximálna reprodukčná schopnosť populácia neobmedzená podmienkami prostredia

KOHORTA skupina jedincov, ktoré sa vyliahli alebo narodili v približne rovnakom, pomerne krátkom časovom období

DISPERZIA vzďaľovanie sa jedincov od iných jedincov (napr. potomkov od rodičov). Významným faktorom disperzie u živočíchov je migrácia (imigrácia, emigrácia, permigrácia), u rastlín zasa anemochória (rozširovanie vetrom), hydrochória (rozširovanie vodou), autochória (samorozširovanie).
Typy priestorovej štruktúry populácie:
1.    rovnomerná distribúcia vyskytuje sa v prípade silnej konkurencie medzi jedincami alebo umelo u kultúrnych rastlín na poliach
2.    náhodná distribúcia v prírode sa vyskytuje zriedka len tam, kde je veľmi rovnorodé prostredie alebo tam, kde organizmy nemajú sklon vytvárať zhluky
3.    zhlukovitá distribúcia najčastejší jav, skupiny sa tvoria za mnohými účelmi, ktoré sú pre jedincov prospešné (napr. za účelom potravy, rozmnožovania, osídľovania nových území apod.), v priestore bývajú skupiny rozmiestnené nepravidelne

DYNAMIKA POPULÁCIE hustota populácia sa mení vplyvom vonkajších a vnútorných vplyvov

Vzájomné vzťahy medzi populáciami

NEUTRÁLNE VZŤAHY vzťah medzi dvoma populáciami, ktoré majú možnosť sa ovplyvňovať, ale nepôsobia na seba. Je to východzí stav, z ktorého sa vytvárajú kladné a záporné vzťahy. Populácie sa neovplyvňujú preto, lebo majú úplne odlišné ekologické niky, ktoré predstavujú ich súbor životných potrieb.

NEGATÍVNE VZŤAHY môžu byť obojstranné alebo jednostranné (konkurencia, parazitizmus, predácia, alelopatia)

KONKURENCIA = kompetícia, súťaž medzi jedincami alebo populáciami o limitujúci faktor prostredia, ktorý je zdrojom výživy (svetlo, voda, živiny) a o spoločný priestor. Tento vzťah patrí do skupiny záporných vzťahov, pretože nepriaznivo pôsobí na rast o prežitie jedincov v populáciách. Výsledkom tohto vzťahu je nedostatok živín pre oba druhy, alebo vytlačenie jedného z nich. Konkurenčný vzťah medzi jedincami tej istej populácie nazývame vnútrodruhová a medzi populáciami 2 alebo viacerých druhov medzidruhová konkurencia.

EKOLOGICKÁ NIKA súhrn potrieb alebo nárokov určitého druhu pre rôzne ekologické faktory, ktoré potrebuje k svojmu úspešnému prežitiu v danom ekosystéme. Súbor všetkých trofických nárokov druhu je jeho potravová nika. Druh má aj priestorovú niku, akýsi životný priestor. Podobné druhy obsadzujú podobné niky, no žiadne dva organizmy nemôžu trvalo existovať v jednej nike, pretože u nich dochádza k výraznej medzidruhovej kompetícii o priestor a zdroje potravy.

PARAZITIZMUS Populácia parazita je väčšia ako populácia hostiteľa, ale parazity sú menšie ako hostiteľ. Parazit brzdí životné procesy hostiteľa, málokedy ho zabíja, pretože by tak prišiel o potravu. Parazit je dokonale prispôsobený podmienkam, v ktorých žije. Došlo u neho k redukcii zmyslových a pohybových orgánov, vyvinuli sa rôzne prísavky a háčiky a majú veľmi dobre vyvinutý rozmnožovací aparát.

Podľa miesta hostiteľa, kde sa parazit priživuje, rozlišujeme typy parazitov: ektoparazity ( žijú na povrchu hostiteľa) a endoparazity (žijú v tele hostiteľa). Parazit môže byť obligatórny (trvalo sa vyživuje ako parazit) a fakultatívny (za určitých podmienok alebo v niektorom štádiu svojho vývinu neparazituje)

PREDÁCIA vzťah dravca (predátora) a jeho koristi. Populácia dravca je menšia ako populácia koristi, ale dravec je obyčajne väčší ako jeho korisť. Obe populácie sú na sebe závislé: ak sa vyhubí predátor, dochádza k premnoženiu koristi, ktorá môže spôsobovať veľké škody. Týmto vzťahom je poznačená morfológia aj fyziológia oboch druhov, ktoré sú na svoju úlohu dobre prispôsobení (homochrómia, mimikry, miméziaako list)

POZITÍVNE VZŤAHY mutualizmus,(symbióza)úzky obojstranne prospešný vzťah (Protokooperácia, komenzalizmus, mutualizmus, mykoríza)

SYMBIÓZA = mutualizmus, najpevnejší a nevyhnutný vzťah pre niektoré druhy, ktorý je trvalý. Samostatne by jednotlivé organizmy zahynuli. (napr. baktérie, prvoky žijú v tráviacom trakte bylinožravcov hostiteľ ich ochraňuje, ony rozkladajú celulózusymbiotické baktérie)

SPOLUŽITIE vzájomná stála a prospešná symbióza

ALELOPATIA = amenzalizmus,  negatívny typ interakcie dvoch druhov amenzála a inhibítora. Inhibítor svojimi výlučkami pôsobí na amenzála a brzdí jeho rast, rozmnožovanie. Inhibítor nie je interakciou nijako poškodený. Rastliny vylučujú koreňmi látky, fytoncídy, ktoré inhibujú rast ostatných rastlín. Veľmi častá je alelopatia u mikroorganizmov, ktoré produkujú antibiotiká alebo kolicíny.

MYKORÝZA -  spolužitie húb s koreňovým systémom vyššíchR . Huba sa živí slizovitými výlučkami koreňov a rastlina má prospech z väčšej zberacej plochy vody, ktorú huba zabezpečuje. Mykoríza môže byť endotrofná (mycélium preniká až do parenchýmu koreňa), ektotrofná (hýfy prenikajú len do medzibunkových priestorov), ektendotrofná (nemajú histologický vzťah)

LICHENIZMUS spolužitie mykobionta (huby) a fotobionta (riasy)

EPIFYTIZMUS interakcia založená na voľnom nepotravovom vzťahu jednej R s druhou R. Prvá R (epifyt) rastie na orgánoch druhej R, pričom epifyt využíva hostiteľskú R len ako pasívny substrát (oporu)  

Spoločenstvo=  cenóza, je skupina druhov, ktoré existujú spoločne v priestore a čase.
Viaceré spoločenstvá sú ovplyvnené človekom. Podľa stupňa ovplyvnenia rozoznávame spoločenstvá:
•    PRÍRODNÉ sa vyskytujú suchozemské (napr. spoločenstvo lesa, tropického pralesa) a vodné (napr. spoločenstvo jazera, mora)
                º PÔVODNÉnie sú ovplyvnené človekom
                ºPRIRODZENÉpodobajú sa na pôvodné, ale sú ovplyvnené človekom
•  UMELÉ vytvorené človekom pestovaním kultúrnych rastlín a chovom hospodárskych zvierat (napr. poľné spoločenstvá, spoločenstvá okrasných záhrad). Pre umelé spoločenstvá sú charakteristické monokultúry.

MONOKULTÚRA nepretržité, po niekoľko rokov opakované pestovanie tej istej plodiny na jednom pozemku (používané v konvenčnom poľnohospodárstve). Spôsobuje vyčerpanie pôdy a premnoženie škodcov, čo sa kompenzuje použitím chemických hnojív a postrekov.

ZLOŽENIE SPOLOČENSTVA sezónne ubúdanie a pribúdanie; zmena počtu mladých a dospelých jedincov počas roka. Čím sú podmienky prostredia pestrejšie, tým je jeho druhová diverzita väčšia. Všetky faktory ovplyvňujúce druhovú pestrosť spoločenstva možno zhrnúť do niekoľkých základných princípov:
•    Čím sú životné podmienky biotopu rozmanitejšie, tým viac druhov bude v biocenóze zastúpených, ale hustota druhových populácií bude pomerne nízka (napr. spoločenstvo tropického dažďového pralesa).
•       Čím viac sa životné podmienky odchyľujú od optimálnych, tým je biocenóza druhovo chudobnejšia, pričom niektoré populácie budú dosahovať vysokú početnosť (napr. spoločenstvá tundier, znečistených vôd, slaných jazier, vysokohorských polôh).
•    Čím sú podmienky v biotope stálejšie, tým je biocenóza druhovo bohatšia, vyrovnanejšia a stabilnejšia (napr. spoločenstvá koralových útesov, tropického dažďového pralesa, jaskýň).
Viaceré spoločenstvá sú charakteristické určitými druhmi, ktoré sa v nich vyskytujú. Vtedy hovoríme o fidelite alebo vernosti druhov ku konkrétnemu spoločenstvu.

SEZÓNNOSŤ sezónna periodicita je viazaná na zmeny počasia v priebehu roka (striedanie zimy a leta (chladu a tepla), v tropickej oblasti sucha a obdobia dažďov)
EKOTÓN prechodné stanovište medzi dvoma kontaktnými fytocenózami, miesto, kde dochádza k prekryvu biocenóz, má vlastnosti obidvoch spoločenstiev
MONOCENÓZA
spoločenstvo jedného druhu
POLYCENÓZA spoločenstvo viacerých druhov

KRÁTKODOBÉ ZMENY -  majú charakter pravidelne sa opakujúcich zmien, ktoré sú vyvolané meniacimi sa podmienkami prostredia v priebehu roka. Z týchto je pre fytocenózu dôležitá sezónna periodicita (dynamika), viazaná na zmeny počasia v priebehu roka (striedanie zimy a leta (chladu a tepla), v tropickej oblasti sucha a obdobia dažďov). V rámci tej istej fytocenózy pozorujeme v priebehu roka striedanie vzhľadu (aspektu), čo určuje:
tvorba nových stoniek, olistenie, kvitnutie, tvorba semien a plodov, opadávanie listov

DLHODOBÉ ZMENY dochádza k ním v dôsledku zmien podmienok vonkajšieho prostredia počas niekoľkých rokov až niekoľkých desiatok rokov

SUKCESIA je to vývojový, samostatne nezvratný proces, sprevádzaný zásadnými zmenami spoločenstva (napr. zmeny v druhovom zložení)
•    PRIMÁRNAosídľujú sa územia po predchádzajúcom úplnom zničení ekosystému (napr. výbuch sopky) alebo sukcesia prebieha na mieste, ktoré ešte nikdy nebolo osídlené R (osídľovanie holých skalných stien, piesočných dún)
•    SEKUNDÁRNAosídľuje sa územie, na ktorom bol ekosystém poškodený, nie však úplne zničený

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Biológia

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.018 s.
Zavrieť reklamu