Základná charakteristika Nemecka – Povrch, Geografia, Podnebie, Vodstvo, História

Základná charakteristika Nemecka – Povrch, Geografia, Podnebie, Vodstvo, História

Základná charakteristika Nemecka

1. Úvod do Nemeckej spolkovej republiky

Denonym Nemeckej spolkovej republiky: Nemec, Nemka

Krátky názov Nemeckej spolkovej republiky: Nemecko

Dlhý názov Nemeckej spolkovej republiky: Nemecká spolková republika

Hlavné mesto Nemeckej spolkovej republiky: Berlín

Najväčšie mesto Nemeckej spolkovej republiky: Berlín

Geografická poloha hlavného mesta Berlín: 52 stupňov 31 minút severnej geografickej šírky a 13 stupňov 23 minút západnej geografickej dĺžky

Názov hymny Nemeckej spolkovej republiky: Pieseň Nemcov

Slovenský preklad hymny Nemeckej spolkovej republiky

Nemecko, Nemecko nad všetko, nad všetko na svete. Keď stále v ochrane i vzdoru bratsky spolu drží. Od Maše až po Klajpedu od Etsche až k Baltickému moru. Nemecko, Nemecko nad všetko, nad všetko na svete. Nemecké ženy, nemecká vernosť, nemecké víno a nemecký spev, zachovajte si vo svete svoj starý krásny zvuk.

Nás podnecujte k šľachetným činom po celý náš život. Nemecké ženy, nemecká vernosť, nemecké víno a nemecký spev. Svornosť, právo a slobodu pre nemeckú vlasť! K tomu všetci smerujeme s bratským srdcom i rukou. Svornosť, právo a sloboda sú zárukami šťastia; Rozkvet v svetle tohto šťastia, nemecká vlasť !:

Časové pásmo Nemeckej spolkovej republiky: GMT+1, GMT+2 letný čas

Štátne zriadenie Nemeckej spolkovej republiky: parlamentná spolková republika

Mena Nemeckej republiky: Euro, 1 Euro= 100 centov

Susedia Nemeckej spolkovej republiky:

Poľská republika, Česká republika, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Švajčiarsko a Rakúsko

Dátum vzniku Nemeckej spolkovej republiky: 18.január 1871

Dátum rozdelenia Nemecka na Nemeckú spolkovú republiku a Nemeckú demokratickú republiku: 23.mája 1949

Dátum zjednotenia Nemeckej spolkovej republiky: 3.október 1990

Rozloha Nemeckej spolkovej republiky: 357 385,71 kilometra štvorcových z toho voda 7862,49 kilometra štvorcových

Počet obyvateľov Nemeckej spolkovej republiky k roku 2022: 83 695 430

Hustota zaľudnenia Nemeckej spolkovej republiky: 232 obyvateľov na 1 km štvorcových

Celkové HDP Nemeckej spolkovej republiky: 4,031 bilióna dolárov

HDP Nemeckej spolkovej republiky na hlavu 63 835 dolárov

Úradný jazyk Nemeckej spolkovej republiky: nemčina

Medzinárodný kód Nemeckej spolkovej republiky: DEU/DE

Internetová doména Nemeckej spolkovej republiky: .de

Medzinárodná poznávacia značka Nemeckej spolkovej republiky: D

Smerové telefónne číslo Nemeckej spolkovej republiky: +49

Štátne sviatky v Nemeckej spolkovej republike

1.január ( Nový rok)

6.január ( Traja králi)- Bádensko-Wurttembersko, Bavorsko, Sasko- Anhaltsko)

8.marec ( Medzinárodný deň žien)- Berlín a Mecklenbug- Vorpommern

18.apríl ( Veľký piatok)

21.apríl ( Veľkonočný pondelok)

1.máj ( Sviatok práce)

29.máj ( Nanebovzatie Ježiša Krista a Deň otcov)

9.jún ( Svätodušný pondelok)

19.jún ( Božie telo)- Bádensko- Wurttembersko, Bavorsko, Hessensko, Severné Porýnie- Westfalsko, Porýnie- Falcia, Sársko,

15.august ( Nanebovzatie Panny Márie ( Sársko, Bavorsko iba v obciach s prevažne katolíckym obyvateľstvom

3.október ( Deň zjednotenia Nemecka

31.október ( Deň reformácie)- Braniborsko, Meklenbursko- Predné Pomoransko, Sasko, Sasko- Anhaltsko, Durynsko

1.november ( Sviatok všetkých svätých)– Bádensko- Wurttembersko, Bavorsko, Severné Porýnie- Vestfálsko, Porýnie- Falcia, Sársko

25.december- 1.sviatok vianočný

26.december- 2.sviatok vianočný

1. B) Administratívne členenie Nemeckej spolkovej republiky

Počet spolkových krajín Nemecka: 16

Počet mestských štátov Nemecka: 3

Mestské štáty Nemeckej spolkovej republiky

Berlín, Hamburg, Brémy

Mestá Nemeckej spolkovej republiky

Berlín, Aalen, Frankfurt nad Mohanom, Mníchov, Jena, Hamburg, Hannover, Dortmund, Dussedorf, Lipsko, Kolín nad Rýnom, Dražďany, Stuttgart, Brémy, Essen, Norimberg, Duisburg, Bochum, Wuppertal, Bielefeld, Bonn, Manheim, Karlsruhe, Wiesbaden, Munster, Augsburg, Gelsenkirchen, Aachen, Mönchengladbach, Braunschweig, Chemnitz, Kiel, Krefeld, Halle, Magdeburg, Freiburg, Oberhausen, Lübeck, Erfurt, Rostock, Mainz, Kassel, Hagen, Hamm, Saarbrücken, Mülheim an der Ruhr, Herne, Ludwigshafen, Osnabrück, Solingen, Leverkusen, Oldenburg, Postupim, Neuss, Heidelberg, Paderborn, Darmstadt, Regensburg, Würzburg, Ingolstadt, Heilbronn, Ulm, Göttingen, Wolfsburg, Recklinghausen, Pforzheim, Offenbach, Bottrop, Bremenhaven, Furth, Remscheid, Reutlingen, Moers, Koblenz, Bergisch Gladbach, Erlangen, Trier, Salzgitter, Siegen, Hildesheim, Cottbus a Gera

Obce v Nemeckej spolkovej republike

Allmendingen, Altheim, Asselfingen, Badenweiler, Ballendorf, Beimerstetten, Berghulen, Bernstadt, Borslingen, Breitingen, Busingen, Emeringen, Emerkingen, Greisingen, Grundsheim, Hausen am Bussen, Hausen am Bussen, Holzkirch, Illerrieden, Lonsee, Merklingen, Neensteten, Nellingen, Nerenstetten, Oberdischingen, Obermarchtal, Setzingen, Schnurpflingen, Staig, Untermarchtal, Unterstadion, Unterwachingen, Weidenstetten, Westerheim, Westerstetten, Alfeld, Bayerisch- Eisenstein, Grainet, Haidmuhle, Hohenau, Oberschleissheim, Obersdorf, Pullam im Isartal, Ruhpolding, Ustersbach, Brobergen, Grosseefehn, Eiterfeld, Hainburg, Weimar ( Lahn) a Peenemunde

C)Obyvateľstvo Nemeckej spolkovej republiky

Počet obyvateľov Nemeckej spolkovej republiky: 83 695 430

Priemerná dĺžka života Nemeckej spolkovej republiky: 81,2 roka

Priemerná dĺžka života u žien Nemeckej spolkovej republiky: 83,2 roka

Priemerná dĺžka života u mužov Nemeckej spolkovej republiky: 78,2 roka

Pôrodnosť Nemeckej spolkovej republiky: 1,46 narodeného dieťaťa na 1 ženu

Gramotnosť Nemeckej spolkovej republiky: 99,9 percenta

Národnostné menšiny Nemeckej spolkovej republiky

Turci, Poliaci, Taliani, Česi, Rumuni, Gréci, Chorváti, Rusi, Srbi, Bulhari, Rakúšania, Maďari, Holanďania, Španieli, Portugalci, Ukrajinci, Francúzi, Sýrčania, Číňania, Američania, Briti,

Náboženské menšiny Nemeckej spolkovej republiky

Bez vyznania ( ateisti), Katolíci, Protestanti, Moslimovia, Pravoslávni, Židia a Budhisti

Urbanizácia Nemeckej spolkovej republiky: 86,6 percenta

D)Povrch Nemeckej spolkovej republiky

Krajinný typ sa mení predovšetkým v smere zo severu na juh. Terén sa smerom na juh stáva strmším a vyšším. Severná časť Nemecka, Severonemecká nížina je nížina sformovaná predovšetkým pred dobou ľadovou, na ktorú naväzuje v strede a na juhu Nemecka zalesnené stredohorie.

Najmä v Bavorsku, ale tiež Bádensku-Wurttembersku prechádza táto krajina až do relatívne vysoko položeného severoalpského predhoria a to ďalej do Alpských veľhôr. Alpy sú jedinými veľhorami, ktorých časť leží v Nemecku.

Najvyšší bod Nemeckej spolkovej republiky a jeho nadmorská výška: Zugspitze, 2962 metrov nad morom

Najnižší bod Nemeckej spolkovej republiky a jeho nadmorská výška: Neuendorf- Sachsenbande, 3,54 metrov pod hladinou mora

Pohoria Nemeckej spolkovej republiky

Alpy, Wettersteingebirge, Schwarzwald, Šumava, Bavorský les, Krušné hory, Harz, Zittauer Gebirge, Švábska Alba, Eifel, Allgauské Alpy, Taunus, Český les, Karwendel, Nordliche Kalkalpen, Východné Alpy, Dečínský Snežník, Chiemgauské Alpy, Bavorské Alpy, Odenwald, Spessart, Smrčiny, Franský les, Durynský les, Rhon Mountains, Untersberg, Jura, Lužické hory, Reiter Alpe, Berchtesgadenské Alpy a Ammergauské Alpy

Nížiny Nemeckej spolkovej republiky

Severonemecká nížina a Stredoeurópska nížina

1. E) Vodstvo Nemeckej spolkovej republiky

Rieky Nemeckej spolkovej republiky

Rýn, Mohan, Labe, Dunaj, Sála, Inn, Isar, Mosela, Odra, Aller, Weser, Havel, Lahn, Neckar, Altmuhl, Werra, Spréva, Salzach, Brigach, Regnitz, Breg, Abens, Alme, Bever, Alz, Attel, Bever, Červený Mohan, Řezná, Ilz, Zschopau, Divoká Bystřice, Pressnitz, Belá, Černá, Mohelnice, Flájsky potok, Aisch, Ahr, Alb, Zenn, Lužická Nisa, Else, Emže, Dornthaler Kunstgraben a Leine

Jazerá Nemeckej spolkovej republiky

Bodamské jazero, Muritz, Chiemsee, Schweriner See, Starnberské jazero, Ammersee, Plauer See, Kummerower See, Grosser Ploner See a Steinhuder Meer

Jaskyne Nemeckej spolkovej republiky

Tschamberhohle, Sophienhohle, Konig- Otto- Tropfsteinhohle, Die Wendelsteinhohle, Erlebnisberg Silberberg, Erlebniswelt Saalfelder Feergrotten, Hohlen Erlebnis Welt Giengen Hurben, Bielsteintal mit Bilsteinhohle und Wildpark, Tropfsteinhohle, Kittelsthal, Naturdenkmal Teufelshohle Pottenstein, Tropfsteinhohle Steinau, Dechenhohle und Deutsches Hohlenmuseum Iserlohn, Hohle Grafenloch, Atta- Hohle, Sturmannshohle, Partnach Gorge, Heinrichshohle a Die Erdmannshohle

1. F) Podnebie Nemeckej spolkovej republiky

Podnebie je mierne kontinentálne, na severe prímorské. Vplyv na počasie má Golfský prúd. Najteplejšie je vnútrozemie počas júla, kedy sa teplota pohybuje v priemere okolo 20 stupňov Celzia. V zimnom období sa držia teploty na 0 stupňov Celzia. Ročne padne 600 až 1000 mm zrážok. Bohatší na zrážky je sever a západ.

Nemecko patrí do miernej klimatickej zóny strednej Európy, leží v oblasti pásma západných vetrov v prechodovej oblasti medzi morskou klímou v západnej Európe a kontinentálnou klímou vo východnej Európe. Extrémne počasie, ako napríklad suchá, tornáda, kruté mrazy alebo extrémne horúčavy sú relatívne zriedkavé. Príležitostne sa však objavia vichríce, ktorých pribúdanie obzvlášť v zimných mesiacoch spôsobuje problémy. V rokoch 2000 a 2002 sprevádzali víchrice aj veľké škody.

1. G) Flora a Fauna Nemeckej spolkovej republiky

Flora Nemeckej Spolkovej republiky

V listnatých lesoch sa najčastejšie vyskytuje buk lesný tvoriaci bučiny, prípadne podĺž riek a jazier sa stále nachádzajú riedke nivné lesy, v ktorých dominuje buk a dub. Pionierskými drevinami sú na nemeckom území breza a borovica. Ihličnaté lesy sa dnes nahrádzajú skôr veľmi rozšírenými listnatými.

V Nemecku sa vo väčšej miere ako kedysi vyskytujú aj rôzne zavlečené rastliny, ako napríklad agát. V dnešnej dobe je zalesnených 29,5 percenta územia, čím má Nemecko jednu z najväčších plôch lesa v Európe. Najväčší podiel poľnohospodárskej plochy slúži na pestovanie obilia ( jačmeň, ovsa, žita a pšenice).

Ďalej sa pestujú zemiaky a kukurica, čo sú plodiny dovezené z Ameriky. Z priemyselných plodín sa najčastejšie pestuje repka olejná. Z ovocných stromov sa najčastejšie vyskytujú jablone. V údolí riek napríklad Mosely, Ahry a Rýna sú prevádzkované vinice.

Listnaté druhy stromov v Nemeckej spolkovej republike

Agát, Betula, Brest, Breza, Broskyňa, Čerešňa, Dub, Buk, Gaštan, Hruška, Jabloň, Jarabina, Javor, Jelša, Lieska, Lipa, Marhuľa, Orech, Pagaštan, Platan, Topoľ a Vŕba

Jarné kvety v Nemeckej spolkovej republike

Snežienka, Narcis, Tulipán, Agát, Gerbera, Krokus, Prvosienka, Fialka, Hyacint, Konvalinka, Modrica, Srdcovka, Pečeňovník, Bergenia, Púpava

Hospodárske plodiny v Nemeckej spolkovej republike

Pšenica, Ovos, Ráž, Kukurica, Tabak, Chmeľ, Cukrová repa, Zemiaky, Ovocie a Zelenina

Letné plodiny v Nemeckej spolkovej republike

Broskyne, čerešne, Jablká, Egreše, Zemiaky, Marhule, uhorky, jahody, kaleráb, petržlen, brokolica, cesnak, ríbezle, bôb, slivky, hrach, melóny, paradajky a hrozno

Fauna Nemeckej Spolkovej republiky

Pôvodné druhy cicavcov v Nemecku žijú najčastejšie v lesoch. V lese žijú rôzne druhy: lasice, daniel škvrnitý, jeleň lesný, srnec lesný, diviak lesný a líška hrdzavá. Bobor európsky a vydra riečna sa vyskytujú menej často.

Mnohé veľké cicavce boli v Nemecku vyhubené napríklad tur v roku 1846, medveď hnedý v roku 1835, los európsky bol hojný ešte v stredoveku, divoký kôň bol vyhubený v 19.storočí, zubor lesný na prelome 17. a 18.storočia a vlk v roku 1904. Z dravých vtákov sa v Nemecku najviac vyskytuje myšiak hôrny a sokol myšiar, sokol sťahovavý je omnoho vzácnejší.

V Nemecku žije mnoho druhov vtákov, ktorí profitujú z prítomnosti človeka ako napríklad holub hrivnák, drozd čierny, vrabec domový a sýkorka. Zvláštnosťou je celosvetovo úplne najsevernejšie hniezdisko plameniakov v Zwillbrocker Venn v Severnom Porýní- Vestfálsku.

Na pobreží Severného a Baltského mora žijúci tuleň obyčajný bol v minulosti takmer vyhubený. V poslednej dobe sa jeho stavy zvýšili na niekoľko tisíc exemplárov.

Živočíšne druhy Nemeckej Spolkovej republiky

Jelene, divoké prasatá, zajace, muflony, kozy, ovce, hydina, kravy a kone

Vtáctvo Nemeckej Spolkovej republiky

Bociany, komorany, tetrovy, sokoly, vrabce, sýkorky, drozdy, vrany, straky, škorce, lastovičky, belorítky, myšiarky, sovy, výry, žlny, ďatle, jastraby, krahulce, čižiky, brhlíky, husi, chocholačky, rybáriky, volavky, kačice

1. H) Ochrana prírody Nemeckej spolkovej republiky

Der Konigssee, Národný park Čierny les, Centrum národného parku Falkenstein, Národný park Saské Švajčiarsko, Národný park Eifel, Náš cezhraničný národný park- Zelená strecha Európy, Národný park Berchtesgaden, Tábor v divočine vo Falkensteine, Národný park Andreasberg a Národný park Ruhestein, Národný park Bavorský les, Národný park Hainich, Národný park Hamburské Wattové more, Národný park Hunsruch- Hochwald, Národný park Jasmund, Národný park Kellerwal- Edersee, Národný park Lagunová oblasť Predné Pomorany, Národný park Moritz, Národný park Šlesvicko-holštýnske wattové more, Národný park Údolie dolnej Odry,

1. História Nemeckej spolkovej republiky

Na troskách Západorímskej ríše vytvorili Frankovia za vlády Chlodovíka v Galii vlastné kráľovstvo. Germanskí Frankovia na čele merovejovskými panovníkmi si vzápätí podrobili početné germanské kmene sídliace východne od Rýna, ako boli Burgundi alebo Alamani vo Švábsku. To sa stalo ako vojvodstvo Franskej ríše po porážke v bitke pri Tolbiaku v roku 496.

Už kráľ Chlotar I. v druhej polovici 6.storočia ovládal veľkú časť západného územia terajšieho Nemecka a viedol výpravy proti Sasom.

Rímske provincie, ležiace severne od Álp na území dnešného Nemecka, boli christianizované už v 4.storočí. Tunajšia cirkevná organizácia, ako napríklad v Augsburgu, dokonca prečkala zánik rímskej ríše na konci 5.storočia.

V roku 531 zničili Sasi a Frankovia spoločnými silami ríšu Durinkov.

Počas obdobia rozdelenia Franskej ríše za neskorých Merovejovcov patrili germánske územia Austrázii.

Poňatie Nemecka ako osobitej oblasti v strednej Európe možno doviesť k rímskemu veliteľovi Caesarovi, ktorý popisoval nedobyté oblasti východne od rieky Rýn ako Germaniu, ktorú odlíšil od Gálie, ktorá bola podmanená. Víťazstvo germánskych kmeňov v bitke Teutoburskom lese v roku 9 nášho letopočtu zabránilo pripojeniu k Rímskej ríši.

S pádom Rímskej ríše Frankovia dobyli ostatné západné germánske kmene.

V 8.storočí začala christianizácia germánskych kmeňov, obývajúcich územie terajšieho Nemecka.

V roku 718 napadol franský majordomus Austrázie Karol Martel Sasov ako odplatu za to, že sa spojili s jeho konkurentmi v Neustrii.

Karolov syn, Karloman obnovil v roku 743 vojnu proti Sasov, ktorí poskytli pomoc bavorskému vládcovi a nepriateľovi Frankov, Odilovi

V roku 751 Pipin III., Majordomus merovejských kráľov prijal kráľovský titul a bol posvätený samotným pápežom

25.decembra roku 800 bola Karolova autorita na Západe potvrdená jeho cisárskou korunováciou vykonanou pápežom v Ríme.

V roku 843 bola Franská ríša rozdelená Verdunskou zmluvou medzi Karolových vnukov, čo však nezabránilo dlhodobým konfliktom medzi jednotlivými časťami ríše. Východofranská ríša, ktorú dostal ako svoju doménu Ľudovít Nemec, sa na prelome 9. a 10.storočia pozvoľne premenila na nemeckú ríšu.

Germánske kmene boli definitívne zjednotené na začiatku 10.storočia za vlády Henricha I. Vtáčnika z otonskej dynastie.

Počas vlády Heinrichovho syna, Ota I. Veľkého došlo k posilneniu kráľovskej moci povýšením biskupov do stavu ríšskych kniežat.

V roku 951 sa Oto oženil s ovdovenou talianskou kráľovnou Adelheid, čím získal nárok na Lombardskú korunu.

V roku 962 bol Oto I. korunovaný v Ríme za cisára a plne sa tak ujal dedičstva Karola Veľkého. Týmto aktom bola fakticky založená Svätá ríša rímska.

Otov vnuk Oto III., chcel v rámci svojho programu Renovatio imperii Romanorum vytvoriť kresťanskú univerzalistickú ríšu s hlavným mestom Rímom, ktorá by zaberala Nemecko

Jeho nástupcovia upustili od presadzovania Otových myšlienok a koncentrovali sa na vnútorne upevnenie ríše.

V 10.storočí vznikla Svätá ríša rímska, ktorá existovala až do roku 1806. V čase svojho najväčšieho územného rozmachu zahŕňal tento štátny útvar teritórium dnešného Nemecka, Rakúska, Slovinska, Česka, západného Poľska, Holandska, Belgicka, Luxemburska, východného Francúzska, Švajčiarska, Lichtestajnska, severozápadnú časť Chorvátska, väčšinu severného Talianska a južnú časť Dánska.

Po vymretí Otonov bol v roku 1024 zvolený za kráľa Konrád II. zo Salskej dynastie, ktorý o niekoľko rokov neskôr získal pre ríšu Burgundsko.

Jeho nástupca Henrich III. si podrobil Čechy a Uhorsko a vyhlásili obe krajiny za ríšske loná.

Clunvyjské reformné hnutie prebiehajúce v 11.storočí prispelo k osamostatneniu cirkvi, čo vo svojom dôsledku privodilo obrat pápežov nemeckým vládcom a nahlodalo tak ich doterajší vzájomný súlad.

Až poslednému príslušníkovi Salskej dynastie Henrichovi V. sa podarilo dosiahnuť urovnanie konfliktu s cirkvou dohodnutím konkordátu wormského v roku 1122.

Po roku 1100 došlo po celom Nemecku k zakladaniu nových miest, hradov, biskupských palácov a kláštorov.

Po smrti Henricha V. vypukol v ríši spor medzi súperiacimi dynastiami Štaufov a Welfov, ktorý mal pretrvať počas celého 12.storočia. Barbarossa sa usiloval o obnovenie nemeckej kontroly Talianska a v roku 1177 dojednal v Benátkach zmierenie s pápežom. Henrich Lev si následne podmanil Slovanov v Meklenbursku a Pomoransku.

V roku 1180 bol ale cisárom zosadený, načo bolo Bavorsko odovzdane Otovi z Wittelsbach, zakladateľovi dynastie Wittelsbachovcov, vládnucej v Bavorsku až do roku 1918.

Medzi rokmi 1184 a 1186 dosiahla moc Štaufov v Nemecku svoj vrchol.

Od polovice 15.storočia sa tento pomerne heterogénny celok nazýval Svätá ríša rímska národa nemeckého.

Počiatok reformácie sa datuje na 31.októbra 1517, kedy Martin Luther zverejnil na dverách kostola vo Wittenbergu 95 téz, v ktorých sa vyslovil proti odpustkom a iným nešvárom v cirkvi.

O štyri roky neskôr bol za to z cirkvi vylúčený, ale reformácia sa v tej dobe už nezadržateľne šírila Nemeckom.

V roku 1519 sa stal cisárom Karol V., za ktorého panovania sa habsburská ríša povzniesla za najväčšiu svetovú mocnosť

V roku 1524 vypukla vo Švábsku, Fransku a Durínsku sedliacka vojna, podporovaná kázaniami reformovaných duchovných a namierené proti vládnucim kniežatám a vrchnosti. Toto povstanie, v ktorom sa angažoval aj teológ Thomas Muntzer, bolo však ríšskými kniežatami čoskoro potlačené.

Pod tlakom reformácie pristúpila rímskokatolícka cirkev k začatiu protireformácie. Hlavným jej nositeľom bol predovšetkým Ignác z Loyly a ním založený jezuitský rád.

Prvý ozbrojený konflikt medzi katolíkmi vedenými cisárom a protestantmi združenými v tzv. šmalkadskej lige vypukol v rokoch 1546 až 1547. Katolíci síce zvíťazili, ale augsburským mierom z roku 1555 bol cisár nútený uznať protestantstvo.

Tento neúspech primäl o rok neskôr Karola V. abdikovať v prospech Ferdinanda I.

V roku 1608 sa protestantské kniežatá zjednotili v tzv. protestantskej únii, do jej čela sa postavil Fridrich Falcký.

Na to odpovedali katolíci o rok neskôr vytvorením katolíckej ligy, vedeným bavorským vojvodom Maximiliánom I.

Rozbuškou tridsaťročnej vojny sa stala tretia pražská defenestrácia v roku 1618 a následne povstanie protestantských českých stavov proti cisárovi. Českým kráľom bol zvolený Fridrich Falcký, načo vojsko cisára Ferdinanda II. vtiahlo do Čiech. Potom, čo bolo vojsko českých stavov rozhodne porazené v bitke na Bielej hore v roku 1620, bol Fridrich vyhnaný z krajiny a do roku 1623 stratil aj Falcko.

Keď dánsky kráľ Kristián IV. prenikol v roku 1625 do severného Nemecka, vstúpila vojna do svojej ďalšej fázy.

Ale už v ďalšom roku Kristián podľahol cisárskemu vojsku, ktorému velil český šľachtic Albrecht z Valdštejna. Katolíci potom obsadili Pomoransko, Meklenbursko a Jutsko. Zdalo sa , že vojna skončila presvedčivým víťazstvom katolíkov a cisár preto v roku 1629 vydal tzv. reštitučný edikt.

V roku 1630 sa švedský kráľ Gustáv II. Adolf zapojil do vojnového diania a podporil tak upadajúcu protestantskú vec.

Dva roky nato padol v bitke pri Lutzene, švédske vojská však aj potom zostali kľúčovým mocenským faktorom v severnom a strednom Nemecku.

Aby vytlačil Švédov z nemeckej pôdy, uzavrel cisár v roku 1635 mier so saským kniežaťom. V tom istom roku však do vojny vstúpilo na strane Švédska Francúzsko, ale ani jedna z bojujúcich strán nedokázala rozhodnúť boj vo svoj prospech.

Nemecko sa tak stalo hlavným dejiskom konfliktu medzi Francúzskom a Habsburgovcami o vedúcu úlohu v Európe. Tridsaťročná vojna skončila až v roku 1648 uzavretím Vestfálskeho mieru. Výsledkom bolo odstúpenie časti Lotrinska a Alsaska Francúzsku, zatiaľ čo Švédsko dostalo niektoré územia v severnom Nemecku.

Zjednotením Brandeburska a pruského vojvodstva za vlády veľkého kurfista Fridricha Viliama I. započal v roku 1640 rozmach Brandeburska-Pruska, ktoré sa tak domohlo k postaveniu najvplyvnejšieho nemeckého kniežactva.

Medzitým francúzsky kráľ Ľudovít XIV dobyl ďalšie časti Alsaska a v rokoch 1688 až 1697 prenikol dokonca do Porýnia.

Voľbou saského kurfista Fridricha Augusta I. poľským kráľom v roku 1697 vznikla personálna únia medzi Poľskom a Saskom, ktorá pretrvala až do roku 1763. Podobne medzi Veľkou Britániou a Hannoverskom existovala personálna únia medzi rokmi 1714 až 1837.

V roku 1701 sa Kurfist Fridrich III. prehlásil ako Fridrich I. kráľom v Prusku.

Vymretím rakúských Habsburgovcov viedlo k vojne o rakúske dedičstvo v rokoch 1740 až 1748, v ktorej Mária Terézia úspešne obhájila svoj nárok na vládu. Avšak po porážke v sedemročnej vojne bola s konečnou platnosťou prinútená vzdať sa Sliezska v prospech pruského kráľa Fridricha II. Veľkého.

Mierom z Hubertsburgu z roku 1763 medzi Rakúskom, Pruskom a Ruskom sa Prusko zaradilo medzi najmocnejšie európske štáty, čím začalo obdobie vzájomného súperenia medzi Pruskom a Rakúskom o vedúcu pozíciu v Nemecku.

V druhej polovici 18.storočia sa aj cez odpor šľachty presadil v Prusku a Rakúsku nový štýl vlády- Osvietenský absolutizmus.

Po porážke vo veľkej severnej vojne v roku 1721 stratilo Švédsko prakticky všetky svoje územia v Nemecku a svoje veľmocenské postavenie expandujúcemu Rusku Petra Veľkého.

V roku 1817 usporiadali študentské spolky Bursáci inšpirované liberálnymi a vlasteneckými myšlienkami a túžiaci po zjednotení Nemecka, slávnosť na hrade Wartburg.

V roku 1819 zvolal knieža Metternich konferenciu do Karlových Varov, na ktorej Rakúsko, Prusko a niekoľko ďalších nemeckých štátov prijalo tzv. karlovarské uznesenia.

Svoj vrchol dosiahlo študentské hnutie na hambašskej slávnosti v máji 1832.

V roku 1834 bola vytvorená colná únia, do ktorej sa zapojilo Prusko a väčšina nemeckých štátov, okrem Rakúska.

28.marca 1849 bola vyhotovená ústava, ktorá predpokladala vznik spolkového štátu s centrálnou vládou, na čele s cisárom a ríšskym snemom ako ústredným legislatívnym orgánom.

Revolúcia roku 1848 napriek tomu skončila neúspechom, pretože pruský kráľ Fridrich Viliam IV. odmietol príjať cisársku korunu z rúk revolucionárov, načo bolo zhromaždenie vo Frankfurte rozpustené a všetky povstania potlačene vojenskou silou.

V roku 1862 bol pruským ministerským predsedom menovaný konzertatívny a reacionársky Otto van Bismarck.

Z Bismarckovho podnetu v roku 1866 vypukla Rakúsko-pruská vojna. Prusi, ktorým velil Helmuth von Moltke, dosiahli v tejto vojne drvivého víťazstva v bitke pri Sadovej.

Nemecký spolok následne zanikol a na jeho miesto nastúpila Severonemecká konfederácia- vojenská aliancia štátov severného a stredného Nemecka. Tým bolo Rakúsko definitívne vylúčené z Nemecka. Štáty južného Nemecka si zachovali svoju nezávislosť iba na nátlak Francúzska.

Nezhody medzi Francúzskom a Nemeckom ohľadom možného nástupníctva nemeckého kandidáta na španielsky kráľovský trón prerástli v roku 1870 do prusko-francúzskej vojny.

Ale po páde obliehaného Paríža v januári roku 1871 bolo Francúzsko nútené prijať mier, Nemecku muselo odstúpiť územie Alsaska a Lotrinska, čím bolo zasiate semeno ďalších budúcich konfliktov medzi oboma krajinami.

Ešte počas obliehania Paríža sa nemeckí princovia zhromaždili v Zrkadlovej sále Versailskeho paláca a 18.januára 1871 tu vyhlásili pruského kráľa Viliama I. nemeckým cisárom. Tým bola založená Nemecká ríša pozostavajúca z 25 štátov a Otto van Bismarck bol ustanovený ríšským kancelárom.

Ríšska ústava z roku 1871 zdôrazňovala monarchistickú povahu štátu.

Po atentáte socialistov na cisára Vilhelma v roku 1878 využil ríšsky kancelár súhlasu verejnosti k postaveniu sociálnej demokracie a jej tlače mimo zákon. Súčasne sa ale snažil pôsobiť proti radikalizácii pracovníkov zavedením sociálneho a nemocenského poistenia.

V roku 1873 bola zjednaná dohoda medzi Nemeckom, Ruskom a Rakúsko-Uhorskom.

V roku 1879 vytvoril Bismarck dvojspolok s Rakúsko-Uhorskom pre prípad útoku Ruska, ktoré nebolo spokojné s výsledkami berlínskeho kongresu. Pripojením Talianska k tomuto spojenectvu vznikol v roku 1882 trojspolok.

Jeho nástupca Fridrich Viliam I. významne posilnil pruskú armádu a založil vysoko centralizovaný štát.

V roku 1888 zomrel cisár Viliam I. Jeho smrteľne chorý syn Fridrich III. vládol iba 99 dní. Po ňom nastúpil na trón jeho 29-ročný ambiciózny syn Viliam II. Politické a osobné rozpory medzi Bismarckom a novým cisárom, ktorý chcel byť svojim vlastným kancelárom zapríčinili v roku 1890 Bismarckov pád.

Po Bismarckovej rezignácii Viliam II. prehlásil, že bude pokračovať v zahraničnej politike bývalého kancelára.

Na ochranu nemeckých zámorských kolónii a obchodu začal v roku 1898 admirál Tirpitz program výstavby nemeckého vojnového ľodstva. To však predstavovalo priamu hrozbu britskej námornej hegemónie, čo vo svojom dôsledku zamedzilo akékoľvek možnosti dohody medzi Nemeckom a Veľkou Britániou.

Tá v roku 1904 uzavrela srdečnú dohodu s Francúzskom. Keď sa k ním tri roky potom pripojilo aj Rusko, ocitlo sa Nemecko v úplnej medzinárodnej izolácii.

Imperialistická mocenská politika a rozhodné sledovanie národných záujmov viedlo v roku 1914 k vypuknutiu prvej svetovej vojny. Jej príčinou bola nemecko-francúzska nenávisť.

Na západe bojovalo Nemecko vo vyčerpávajúcej zákopovej a opotrebovavácej s mnohými krvavými bitkami napríklad bitkou o Verdun.

Na konci októbra 1918 nemeckí námorníci v Kieli odmietli vyplávať na svoju poslednú bojovú misiu vo vojne, ktorá bola vtedy už očividne prehraná. Vzbura sa počas niekoľko málo dní rozšírila po celom Nemecku. Cisár Viliam II. bol 4.novembra 1918 prinútený abdikovať, a potom sa odobral do exilu v Holandsku. V ten istý deň bol v Reichstagu vyhlásený vznik Nemeckej republiky. 11.novembra 1918 bolo v Compiegne podpísané prímerie, čím sa prvá svetová vojna skončila.

Novembrová revolúcia v roku 1918 urobila z Nemecka parlamentnú demokraciu.

20.roky minulého storočia pre Nemcov znamenali napätie, ale aj prvú fungujúcu demokraciu. Po prvej svetovej vojne prišla do platnosti versailska mierová zmluva. Novovzniknúta Weimarska republika sa vyrovnávala následkami vojnových reparácii. Mala pred sebou vzostupy, ale aj pády.

Na jeseň v roku 1918 vyzerala situácia na západnom fronte pre Nemecko naozaj zle. Nemecko chcelo poslať flotilu na samovražedný útok voči Veľkej Británii, námorníci to považovali za nezmysel.

Nakoniec starý režim padol, monarchia bola minulosťou, sociálny demokrat Philip Scheidemann vyhlásil republiku. V tom čase marxistickí predstavitelia chceli z Nemecka urobiť Sovietsku republiku. Preto sa sociálni demokrati snažili spojiť s konzervatívcami, ktorí tiež chceli z Nemecka urobiť republiku.

Na začiatku roka 1919 hlavní marxistickí predstavitelia boli zabití.

Bolo zbožným želaním, aby versailska zmluva spôsobila pokoj, v skutočnosti spôsobila nepokoj.

V auguste 1919 bola prijatá weimarska ústava. Medzi jej plusy môžeme zaradiť, že dala šancu vzniku demokratickej republiky, prvýkrát dala nemeckým ľudom do rúk štátnu moc. Všeobecné volebné právo bolo pre všetky ženy a mužov nad 20 rokov. V časti nemeckého obyvateľstva sa v tom čase vzniesol duch optimizmu.

Weimarska ústava bola považovaná za jednu z najmodernejších na svete, mala však aj slabé miesta, napríklad článok číslo 48, ktorý dával prezidentovi veľké právomoci v prípade núdze. Mnoho Nemcov sa cítilo vo svojej krajine cudzo, lebo premena z monarchie na demokraciu prišla rýchlo.

Väčšina Nemcov si ešte neuvedomovala porážku v prvej svetovej vojne a situácia v uliciach bola chaotická. Pre radikálne sily sa weimarská republika stala tŕním v oku. Radikálne sily šírili mýtus o zabodnutej dýke nemeckých vojsk. Niektoré politické strany viedli kampaň za návrat k monarchie.

Vo francúzskom Versailes medzitým prebiehala mierová konferencia, jej výsledkom bola Versailská zmluva podpísaná 28.júna 1919. Nemecko sa v nej muselo vzdať Alsaska a Lotrinska, územie okolo miest Eupen a Malmedy, Severného Šlezvicka, Hlučínska a mesta Memel. Obnovené Poľsko dostalo Poznaňsko, Západné Prusko a časť Horného Sliezska.

Všetky nemecké kolónie boli odovzdané víťazným spojencom. Porýnie bolo demilitarizované a priemyselne významné Sársko bolo na ďalších 15 rokov zverené do Spoločnosti národov. Nemecko a jeho spojenci prijali plnú zodpovednosť za rozpútanie vojny a boli nútení zaviazať sa k plateniu vojnových reparácii. Tieto ponižujúce mierové podmienky roznietili vlnu nevôle po celej krajine, čím bol nový demokratický režim vážne oslabený.

Všeobecnú nespokojnosť s Versailskou zmluvou využil v roku 1920 extrémne pravicový politik Wolfgang Kapp, ktorý na čele jednotiek Freikorps vstúpil do Berlína a vyhlásil sa ríšským kancelárom. Kappov puč bol však už po niekoľkých dňoch zdolaný.

Ekonomicky sa Nemecko už od konca vojny potýkalo s vysokou infláciou, čomu znemožňovalo uhradiť vojnové reparácie. Nemecká vláda vyzvala občanov Porurí na uplatnenie pasívnej rezistencie. Tým však uštredrila ranu nemeckému hospodárstvu. V nasledujúcich mesiacoch preto v krajine prepukla hypeinflácia neskutočných rozmerov.

V tomto ovzduší ekonomickej a politickej nestability sa v novembri 1923 vojnový hrdina Erich Ludendorf a vodca novej extrémnej pravicovej strany nacionálnych socialistov, Adolf Hitler, neúspešne pokúsili urobil v Mníchove prevrat tzv. Pivný puč.

V krízovom roku 1923 mnohí uverili tomu, že je čas na zvrhnutie republiky. Medzi nimi bol Adolf Hitler, ktorý vyzýval na otvorené útoky na ríšsku republiku. Puč bol síce zastavený, ale súdny proces sa stal obrovskou fraškou, aktérov odsúdili na 5 rokov väzenia a po pár mesiacoch ich predčasne prepustili.

Ekonomické ťažkosti nemeckých obyvateľov tiež spôsobovali, že ľudia spochybňovali novú formu vlády. Prechod z vojnovej výroby na mierovú výrobu neprebiehal jednoducho. Do toho všetkého v nemeckých uliciach sa začala potulovať tzv. stratená generácia, ktorá sa vrátila z frontov a stratila zmysel života, nevedela čo robiť, pretože neboli pracovné príležitosti.

Weimarská republika začala tlačiť peniaze vo veľkom, aby bola schopná splácať dlhy. Napríklad v júni roku 1923 si Nemci mohli kúpiť 1 vajíčko za 800 ríšskych mariek, v decembri 1923 1 vajíčko v Nemecku stalo 320 miliárd ríšskych mariek.

Obyvateľstvo traumatizovala aj versailska mierová zmluva. V dôsledku týchto všetkých udalostí sa obyvateľstvo začalo radikalizovať. U obyvateľov stúpali sklony k nacionalizmu a nenávisť ku Weimarskej republike. Situáciu sa podarilo ustabilizovať, keď sa k moci dostal konzervatívec Gustáv Stressemann.

Prezident a kancelár mali vo Weimarskej republike rozsiahle právomoci a snažili sa zachrániť demokraciu. Gustáv Stressemann na konci roka 1923 urobil jedno odvážne rozhodnutie v súvislosti s bojom proti inflácii. Zaviedol novú menu tzv. rentemark. Hospodárskym oživením dostali ľudia novú nádej vo Weimarsku republiku aspoň na niekoľko rokov. Gustáv Stressemann sa stal naozaj veľkým štátnikom a neskôr získal Nobelovu cenu za mier. Pokiaľ ide o zahraničnú politiku musia sa vytýčiť ciele, ktoré Nemecku v skutočnosti pomôžu.

V roku 1924 Spojené štáty americké požičali Nemecku 800 miliónov zlatých mariek a zároveň sa vytvoril realistický plán na hospodárske oživenie Nemecka.

O rok nato si štáty dali záruky, že nemecké západné hranice sa meniť nebudú, avšak východné neboli zaručené, a preto existovala aká taká možnosť jej revízie.

V roku 1926 Weimarska republika vstupuje aj do Spoločnosti národov a o dva roky neskôr sa Nemecku znižujú reparácie a zvyšuje sa doba ich splátok v tzv. Jungovom pláne. Naozaj to vyzeralo tak, že Nemci sa dokážu pozviechať. Obdobiu medzi rokmi 1923-1929 sa hovorí Zlatá éra Nemecka. Obyvatelia veľkých miest sa vrhli k potešeniu, odhodlaní zanechať hrozby vojny nadobro.

Pomáhal im k tomu aj hospodársky rozmach. Nemecká avantgarda začala pestovať odľahčený životný štýl. Intelektuálna elita hľadala nové cesty v umení a kultúre. U obyvateľov mimo veľkých nemeckých miest sa toho zmenilo len veľmi málo. Situácia sa upokojila a ekonomiku sa podarilo ustabilizovať menovou reformou. Zlaté 20.roky nám demonštrujú len časť nádejnej weimarskej republiky.

V roku 1929 skončili tak rýchlo ako sa začali.

Stressemann zomiera a lúči sa týmto odkazom:

Keby mi spojenci aspoň raz prišli v ústrety, získal by som nemecký ľud na svoju stranu, ale nedali mi nič a tie ústupky, ktoré mi dali prišli vždy neskoro, tak nás nečaká nič iné ako brutálne násilie. V tom spočíva moja tragédia a zločin vás spojencov.

Vycítil, že Nemci sa nedajú zmieriť s ústupkami od spojencov a predpokladal príchod niekoho radikálneho.

Krach na newyorskej burze v roku 1929 však znamenal počiatok veľkej hospodárskej kríze, ktorej drvivý dopad pocítilo tiež aj Nemecko. Hospodárska situácia krajiny rýchlo upadala. Zrazu chýbali urgentné pôžičky zo Spojených štátov amerických.

Spoločnosti sa nachádzali v bankrote, banky zatvárali svoje brány, milióny ľudí prišlo o prácu. Od roku 1929 do roku 1933 sa počet nezamestnaných zvýšil z 1,3 milióna na 6 miliónov. Veľká časť obyvateľstva trpela hladom. Miera kriminalizácie prudko rástla. Krátke roky hojnosti Weimarskej republiky nestačili na záchranu demokracie.

Ľudia nemali pocit, že republika túto situácia dokáže zvladnúť a tak sa začali radikalizovať smerom vpravo, ale aj vľavo, číže k nacistom a komunistom. Politicky to začínalo vyzerať naozaj zle. Politickým stranám bolo čoraz ťažšie robiť kompromisy.

Na čele Weimarskej republiky stál poľný maršal Paul von Hintenburg, avšak neprispieval k upevneniu demokracie. Bol presvedčený monarchista a spoluautor mýtusu o dýke v chrbte. Bol spoluzodpovedný za vznik weimarskej ústavy a koniec koncov aj za jej koniec.

V zime 1932-1933 činil počet nezamestnaných viac než 6 000 000. Vzrastajúce vnútorné napätie pripravilo živnú pôdu pre rozmach rôznych extrémistických hnutí, predovšetkým komunistov a nacionálnych socialistov.

V parlamentných voľbách v júli 1932 získala NSDAP 37,4 percenta hlasov, čo z nej spravilo najväčšiu politickú silu v krajine a čo bolo 288 poslancov v ríšskom sneme. NSDAP vďačila za svoj úspech hlavne mladým ľuďom, ktorí neboli schopní si nájsť pracovné uplatnenie. Podporu nacistom prejavovala tiež aj nižšia stredná trieda, ktorých pripravila hyperinflácia v 20.rokoch o úspory.

V januári 1933 vyvinuli pravicoví politici na čele s bývalým kancelárom Franzom von Papenom nátlak na Hindenburga, ktorý následne 30.januára 1933 vymenoval Adolfa Hitlera nemeckým kancelárom.

Hitler prisľúbil armáde posilnenie a finančníkom prisľúbil ochranu pred komunistami. Hitleroví politickí kolegovia si spočiatku mysleli, že Hitlera dokážu poraziť, ovládnuť a že ho skrotia, ale ako ukáže čas kruto sa mýlili. Nacisti dokázali rozložiť demokraciu demokratickými spôsobmi. Eliminovali spôsoby deľby moci, ohrozovali základné práva a vybudovali z Nemecka diktatúru. Hitlera začali oficiálne nazývať vodcom

Hitlerovým nástupom k moci začala etapa nacionálne socialistického uchopenia moci. Zásadným krokom na ceste Nemecka k premene na totalitný štát bolo usmernenie celého politického a správneho aparátu a všetkých oblastí hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života.

Všetky ostatné politické strany sa buď zlúčili s NSDAP alebo boli zakázané. Už pred uchopením moci prejavovali nacisti nenávisť k rôznym etnikám, obzvlášť voči Židom. Diskriminácia a perzekúcia Židov boli začaté v apríli 1933 vypudením židovských úradníkov zo štátnej správy.

V septembri 1935 schválil ríšsky snem tzv. norimberské rasové zákony namierené proti Židom.

9.novembra 1938 zinscenovali nacisti krištaľovú noc- progrom, počas neho zhorelo v Nemecké značné množstvo synagóg.

Ekonomické opatrenia ako napríklad výstavba diaľničnej siete, ktorá bola pripravená už predchádzajúcimi vládami odstránila nezamestnanosť. Vojnové prípravy zabezpečili hospodárske oživenie.

V roku 1935 bolo Sársko opäť integrované do nemeckej ríše. V tom istom roku bola znovu zavedená branná povinnosť.

V auguste 1936 sa konali v Berlíne olympijské hry, ktoré sa ukázali byť ďalším veľkolepým propagandistickým úspechom nacistického režimu.

Po ustanovení osi Berlín- Rím s Mussolinim a po podpísaní paktu proti Kominterme s Japonskom sa Hitler cítil byť dosť silný na to, aby prešiel v zahraničnej politiky do ofenzívy. 12.marca 1938 vpochodoval Wehrmacht do Rakúska.

Po Rakúsku obrátil Hitler svoj zrak na Česko-slovensko, kde sa 3,3 miliónová menšina sudetských Nemcov dožadovala autonómie.

V septembri 1938 sa Hitler, Benito Musolini, Nevile Chamberlain a Édouard Daladier dohodli na konferencii v Mníchove na odstúpení česko-slovenského pohraničia Nemecku.

6 mesiacov po Mníchove, 15.marca 1939 využil rozpory medzi Čechmi a Slovákmi ako zámienku na obsadenie zvyšku Česko-slovenska a k jeho premene v Protektorát Čechy a Morava. V tom istom mesiaci obsadili nemecké vojská prístav Klaipéda v Litve.

Hitlerova vláda sa pripravila na inváziu do Poľska podpisom paktu Ribbentrop-Molotov a naplánovala falošný poľský útok. 1.septembra 1939 nemecký Wehrmacht zahájil inváziu a neskôr spoločne so sovietskou červenou armádou Poľsko obsadili. Spojené kráľovstvo a Francúzsko reagovali na inváziu vyhlásením vojny Nemecku, čím sa začala druhá svetová vojna.

22.júla 1940 podpísalo Francúzsko s Nemeckom prímerie potom, čo nacistické vojská obsadili väčšinu z Francúzska.

22.júna 1941 Nemecko vypovedalo pakt o neútočení a napadlo Sovietsky zväz. Útok v priebehu roku 1941 síce Sovietsky zväz veľmi vážne ohrozil a spôsobil mu katastrofické vojenské, hospodárske a ľudské straty, no nacistom sa nepodarilo svojho nepriateľa na rozhodujúcich miestach poraziť- Moskva a Leningrad zostali pod sovietskou kontrolou.

Na začiatku roku 1943 začali nemecké vojská po porážke v bitke o Stalingrad ustupovať zo Sovietskeho zväzu, čo je považované za bod obratu vo vojne.

Šance Nemecka na vybojovanie rovnováhy na východnom fronte boli neúspechom operácie Zitadelle pri Kursku v lete 1943 stratené.

V septembri 1943 sa vzdal nemecký spojenec Talianske kráľovstvo a bolo treba mnoho ďalších nemeckých vojakov k obrane proti spojeneckým silám v Taliansku. Vylodením v Normandii sa otvoril západný front.

V rovnakej dobe utrpeli nemecké vojská katastrofickú porážku v Bielorusku a boli postupne vytláčené zo sovietskeho územia.

Od začiatku roka 1945 počas sovietskeho postupu od Visly k Odre ako postupom západných spojencov cez Rýn začali spojenci prenikať na územie Nemecka. V tej dobe bola zlikvidovaná aj nemecká enkláva vo Východnom Prusku.

V nadväznosti na Hitlerovu samovraždu a bitku o Berlín sa Nemecko 8.mája 1945 vzdalo.

Po druhej svetovej vojne bolo Nemecko rozdelené do štyroch okupačných zón a to sovietskej, americkej, britskej a francúzskej. Hlavné mesto Berlín bolo rozdelené do štyroch sektorov. Územie na východ od Odry a Nisy dal Sovietsky zväz pod správu Poľska , čo USA, Spojené kráľovstvo a Francúzsko uznali až dodatočne. Východné Prusko pripadlo Sovietskemu zväzu.

Dňa 23.mája 1949 vyhlásil v západných okupačných zónach predseda Parlamentnej rady Konrad Adenauer Základný zákon, ktorý vstúpil do platnosti ako Ústava Nemeckej spolkovej republiky.

V roku 1948 sa situácia vyriešila predkolkovaním a pretlačením predvojnových a prednacistických bankoviek. Primárne riešenie však bolo vyrobiť nenáročne bankovky.

Nemecká spolková republika smerovala svojou zahraničnou politikou k integrácii do západného spojeneckého a hospodárskeho systému. V roku 1955 získala Nemecká spolková republika postavenie suverenného štátu a stala sa členom Severoatlantickej aliancie a Západoeurópskej únie.

V roku 1961 Nemecká demokratická republika postavila Berlínsky múr, ktorý sa stal symbolom rozdelenia Nemecka.

Až nová východná politika, o ktorú sa zaslúžil spolkový minister zahraničia a neskorší kancelár Willy Brandt viedla koncom 60.rokov a na počiatku 70.rokov k postupnému uvoľňovaniu napätia medzi Nemeckou spolkovou republikou a Nemeckou demokratickou republikou.

V nasledujúcom období sa normalizovali vzťahy s krajinami východného bloku, s Česko-Slovenskom 11.mája 1973 Parížskou zmluvou.

Obe nemecké štáty boli v roku 1973 prijaté do OSN a v roku 1974 spolu nadviazali diplomatické styky.

Po nástupe Michaila Gorbačova a jeho politiky glasnosti v roku 1985 bol odštartovaný proces rozpadu východného bloku a zjednotenie Nemecka.

Zmluvou z 1.júla 1990 o vytvorení menovej, hospodárskej a sociálnej únie medzi oboma nemeckými štátmi bola splnená dôležitá vnútorná podmienka pre znovuzjednotenie Nemecka.

Dňa 3.októbra 1990 pristúpila Nemecká demokratická republika k Nemeckej spolkovej republike, zahranično-politické podmienky znovuzjednotenia boli vyriešené.

Po nej nasledoval najskôr Nemecký spolok v rokoch 1815-1866, Nemecké cisárstvo ( 1871-1918), Weimarská republika v rokoch 1919-1933, nacistické Nemecko od roku 1933 do skončenia druhej svetovej vojny. Povojnová história Nemecka zahŕňa dejiny Nemeckej spolkovej republiky ( Západné Nemecko) resp. dejiny Nemeckej demokratickej republiky ( Východné Nemecko) medzi rokmi 1949 až 1990 a súčasné Nemecko

1. J) Ako sa Hitler dostal k moci

Adolf Hitler sa narodil v meste Braunau am Inn v hornom Rakúsku, ktoré leží na hraniciach s Nemeckom.

Hitler sa narodil 20.apríla 1889 do rodiny rakúskeho colného úradníka. Z technického hľadiska nebol Nemec, ale Rakúšan. V mladom veku narazil na filozofiu pangermanizmu.

Po smrti svojho despotického otca sa začal venovať svojim záujmom umeniu.

V roku 1907-1908 sa neúspešne uchádzal o prijatie na Akadémiu umení vo Viedni. V období dospievania na neho vplýval pomerne výrazný politický názor tej doby antisemitizmus. Hitler bol naozaj ctižiadostivý umelec a ako ho neprijali na akadémiu, tak aj napriek tomu sa venoval maľovaniu pohľadníc, kariet a obrazov, ktoré predával miestnym obchodníkom a židovským klientom.

V roku 1913 odišiel do Mníchova a po vypuknutí prvej svetovej vojny vstúpil do nemeckej armády. Počas vojny dostal Železný kríž za statočnosť a liečil sa na otravu bojovým plynom.

Ako veterán prvej svetovej vojny neniesol veľmi dobre Versailsku mierovú zmluvu. Podobne na tom boli ostatní Nemci, ktorí si mysleli, že je nespravodlivá. V dôsledku toho sa zrodilo veľa radikalizmu, čo začali využívať aj niektoré politické strany. Napríklad Robotnícka strana, ktorá obviňovala vládu Weimarskej republiky, Židov, marxistov za porážku Nemecka.

V ich myslení existovala sprisahanecká teória, ktorá hovorila, že nejakí mocní ľudia sa spolčili proti Nemecku, aby prehralo vojnu. Tak vznikol mýtus o bodnutí dýky do chrbta. Je potrebné nájsť nejakého obetného baránka, ktorý by vysvetlilo prečo Nemecko prehralo vojnu. Hitler po demobilizácii dostal takú malú špionážnu úlohu. Stál sa informátorom vlády o radikálnych stranách.

V roku 1919 vstúpil do Nemeckej robotníckej strany. Keď začal chodiť na stretnutia, niektoré veci v ňom začali rezonovať. Stál sa jej aktívnym členom a v strane začal postupovať nahor, stal sa jej predsedom a v roku 1920 Nemecká robotnícka strana zmenila názov na NSDAP.

Program strany zahŕňal v sebe extrémneho nacionalizmu, antimarxizmu, antikapitalizmu, antisemitizmu a revanšizmu. Toto hnutie je zaujímavé aj v tom, že ide o tzv. pravicový socializmus. Logo strany navrhol samotný Hitler, lebo neprestal byť umelcom. Pri výbere farieb loga sa dostal späť do čias Nemeckej ríše. Ako povedal sám Hitler červená farba je symbol sociálnej myšlienky hnutia, biela farba stelesňuje nacionalizmus a hákový kríž zňazornuje poslanie víťazstva arijského človeka a víťazstvo tvorivej práce.

Hitler bol pútavý rečník, pri prejavoch používal rôzne gestá, vedel pracovať s hlasom a hlavne s davom. Pre NSDAP bolo veľmi podmanivé mať niekoho takého.

V roku 1921 ho dokonca zvolili za vodcu NSDAP. V tom čase to bola naozaj malá strana so skromnými počiatkami, členská základňa mohla byť okolo stovky ľudí, zoznam svojich ľudí začínali s číslom 500.

Hitlerovi sa podarilo stranu vytiahnuť z okrajového hnutia skupinky radikálov na stranu, ktorá sa stala životaschopnou v politickom mainstreame.

Existujú 3 také hlavné udalosti, ktoré boli dôležité nielen pre NSDAP, ale predovšetkým pre Hitlera. Prvou udalosťou bol pivný puč z roku 1923, druhou bol Hitlerov pobyt vo väzení a treťou bolo prvé vydanie zväzku Mein Kopfu.

V roku 1923 sa nacisti rozhodli, že weimarská vláda je príliš slabá, aby ju zvrhli tvrdou silou. Spočiatku si nikto nebol istý, čí puč bude úspešný, ale nakoniec polícia sa postavila v prospech weimarskej vlády a účastníkov puču dostala do väzenia. Väzba v Landsbergu mala charakter hotelového pobytu. Mohli si objednávať pivo, diktovať kolegom svoju knižnú prvotinu a dokonca pózovať na fotografie.

Druhýkrát si Hitler povedal, že nemôže ísť cestou násilnej revolúcie. V roku 1925-1926 vydal Adolf Hitler svoju knihu Mein Kopf v dvoch zväzkoch. Súčasne s tým začal aj s politickou propagandou. Nikde na plagátoch nebola vyobrazená značka NSDAP, ale boli tam iba inotaje. To bolo preto, lebo medzi rokmi 1924-1925 bola NSDAP formálne zakázaná.

Vo februári 1925 presvedčil Hitler, aby zrušili zákaz strany a Hitler túto politickú stranu znovu obnovil.

Voľby do ríšského snemu v roku 1928 dopadli tak, že koalíciu skladali sociálni demokrati s SPD, národní konzertatívci a strana Centrum. V tomto období si Weimarská republika prežívala Zlatý vek. V tomto období Hitlerova NSDAP získala niečo cez 2,5 percenta.

V roku 1929 prišla Veľká hospodárska kríza a tá bola ďalším zlomovým bodom pre nacistickú stranu, lebo bežní ľudia začali znova rozmýšľať spôsobom kto tú krajinu urobí skvelú. Pri zlej ekonomickej situácii sú ľudia ochotní prijať extrémnejších kandidátov akoby to bolo za normálnych časov. Keď fungujú dobre, tak ľudia majú sklon dôverovať existujúcej politickej reprezentácie.

Nacistická propaganda zobrazená v letákoch išla ako teplé rožky. Ukazovali prstom na obetných baránkov, ktorí boli zodpovední za všetky krivdy, ktoré sa v Nemecku udiali.

Vo voľbách v roku 1930 sa politická situácia začala meniť. Sociálni demokrati boli stále prví, ale na druhé miesto poskočila hitlerova NSDAP, na treťom mieste boli komunisti a na nich sa Nemci dívali oveľa horšie. Hitler na výsledok volieb reagoval oslovovaním robotníckej triedy. Hitler videl, že spoločenská situácia je naklonená k voľbe extrémnych strán.

V roku 1932 v dôsledku zlyhania vlády sa konali v Nemecku ďalšie voľby. Komunisti si polepšili, nacisti a sociálni demokrati si pohoršili. Strach z komunizmu začal vyčíňať a začal riadiť sled udalostí. NSDAP sa ostro vyhradzovala proti marxizmu a komunizmu

V roku 1933 sa udiali 3 kľúčové udalosti pri upevňovaní hitlerovej moci.

Dňa 27.februára 1933 začal horieť legislatívny úrad nemeckého národa, ríšsky snem. Nemci po požiari začali panikáriť a Hitler začal rozmýšľať koho z toho obviniť. Rozhodol sa, že obviní niekoho kto je nepopulárny. V tej dobe boli pre neho spoločensky nepohodlní komunisti. Jedna z teórii znie, že ríšsky snem mali podpáliť samotní nacisti.

Deň po požiari Hitler požiadal Hintenburga o vyhlásenie výnimočnej situácie. Hintenburg to ako správny konzervatívec odsúhlasil dekrétom. S okamžitou platnosťou sa pozastavila sloboda prejavu, tlače, zhromažďovania, sprístupnili sa domové prehliadky. Weimarská ústava si dala akúsi pauzu. Násilie sa rozšírilo aj na sociálnych demokratov.

V nasledujúcich voľbách NSDAP získala 44 percent. Hitler musel prijať zmocnovací zákon, aby bola vláda jednej politickej strany v Nemecku. Komunistickým poslancom bolo zakázané obsadiť miesta v ríšskom sneme a počas niekoľkých dní boli buď uväznení alebo zmizli.

Hitler nič nenechal na náhodu a popri komunistov začal vylúčovať aj sociálnych demokratov, v ríšskom sneme zostala len katolícka strana. NDSAP tvrdila, že bude podporovať katolícke školy a bude udržiavať priateľské vzťahy so Svätou stolicou.

Zmocňovací zákon bol prijatý 23.marca 1933. Jediná strana, ktorá hlasovala proti boli sociálni demokrati a od tohto momentu sa z Nemecka stal štát jednej strany a čo Hitler povie, to bude mať charakter zákona.

1. K) Politika Nemeckej spolkovej republiky

Súčasné politické strany v Nemeckej spolkovej republike

Sociálnodemokratická strana Nemecka, Únia, Aliancia 90/ Zelení, Slobodná demokratická strana, Alternatíva pre Nemecko a Ľavica

Súčasná vláda Nemecka

Spolkový kancelár: Olaf Scholz

Spolkový vicekancelár: Róbert Habeck

Spolkový minister pre ekonomické záležitosti a klimatickú zmenu: Róbert Habeck

Spolkový minister financií: Christian Lindner

Spolkový minister vnútra: Nancy Faeserová

Spolkový minister zahraničných vecí: Annalena Baerbocková

Spolkový minister spravodlivosti: Marco Buschmann

Spolkový minister práce a sociálnych veci: Hubertus Heil

Spolkový minister obrany: Boris Pistorius

Spolkový minister výživy a poľnohospodárstva: Cem Ozdemir

Spolkový minister pre rodinné záležitosti, seniorov, ženy a mládež: Josefine Paulová

Spolkový minister zdravotníctva: Karl Lauterbach

Spolkový minister digitalizácie a dopravy: Volker Wissing

Spolkový minister životného prostredia, ochrany prírody a bezpečnosti reaktorov: Steffi Lemkeová

Spolkový minister školstva a výskumu: Bettina Starková- Watzingerová

Spolkový minister pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj: Svenja Schulzeová

Spolkový minister pre bývanie, rozvoj miest a výstavbu: Klára Geywitzová

Spolkový minister pre zvláštne záležitosti: Wolfgang Schmidt

Predseda spolkového kancelárstva: Wolfgang Scmidt

Zoznam predsedov vlády Nemecka od roku 1919 až po súčasnosť

Philipp Scheidemann, Gustáv Bauer, Hermann Muller, Konštantín Fehrenbach, Joseph Wirth, Wilhelm Cuna, Gustáv Stressemann, Wilhelm Marx, Hans Luther, Heinrich Bruning, Franz von Papen, Kurt von Scheicher, Adolf Hitler, Lutze Schwerin von Krosigka, Konrád Adenauer, Ludwig Erhard, Kurt Georg Kiesinger, Willy Brandt, Helmut Schmidt, Helmut Kohla, Gerhard Schroder, Angela Merkelová a Olaf Scholz

Prezidenti Nemecka od roku 1918 až po súčasnosť

Fridrich Ebert, Paul von Hindenburg, Karl Donitz, Adolf Hitler, Friedrich Ebert, Theodor Heuss, Henrich Lubke, Gustáv Heinemann, Walter Scheel, Karol Carstens, Richard von Weizsacker, Roman Herzog, Johannes Rau, Horst Kohler, Christian Wulff, Joachim Gauck a Frank- Walter Steinmaier

1. L) Hospodárstvo Nemeckej spolkovej republiky

Nemecko je relatívne chudobné na suroviny, jeho hospodárstvo je zamerané predovšetkým na priemysel a služby.

Veľké plochy krajiny sú poľnohospodársky využívané, hoci v poľnohospodárstve pracuje iba 2-3 % z celkového počtu zamestnancov.

Nemecko je najväčším exportérom sveta.

Životnou úrovňou vyjadrenou Indexom ľudského rozvoja je Nemecko na 19.mieste svetového rebríčka. Podľa HDP na obyvateľa je Nemecko medzi krajinami Európskej únie na 11.mieste.

Za celosvetovo najviac konkurenciaschopné odvetvia nemeckého hospodárstva sa považujú automobilový, elektrotechnický, strojársky a chemický priemysel.

Mnoho ekonómov sa začínajú báť recesie nemeckej ekonomiky. V pozore by malo byť aj Česko, ktoré je s Nemeckom úzko previazane. Nemecká vláda musela prehodnotiť kroky, lebo nemecká ekonomika je iba na krok od recesie. Podľa nemeckého ministra hospodárstva situácia je vážna.

Podľa nemeckého ministra hospodárstva nemecká ekonomika uviazla v stagnácii. Nemecká vláda znižuje prognózy ekonomického rastu. Má to 3 hlavné dôvody. Po prvé sa nedarí napĺniť iniciatívu, ktorá má zaistiť rast konkrétne program koaličnej hospodárskej politiky.

Počítali sme s rastovým impulzom okolo pol percenta, ten sa však nepodarilo naplniť. Odhad rastu HDP Nemecka na 0,3 percenta znížil aj Medzinárodný menový fond. Ešte viac pri zemi sa drží nemecká centrálna banka, ktorej prognóza je ešte o desatinu nižšie. Jedným z dôvodov je aj geopolitická situácia na trhoch. Najväčšej ekonomike, ktorá je zameraná na export zasadili ranu rastúcou konkurenciou na zahraničných trhoch.

Podľa českého ekonóma sa Nemecko stalo vlastným pričinením stagnujúcou ekonomikou. Stalo sa nekonkurenciaschopnou krajinou, to len preto, že pretlačilo greenwill, išlo cestou drahých energií a podporovalo boom nemeckej demokracie.

Podľa prieskumov Nemci utrácajú menej ako predtým. Podľa jedného respondenta ankety v porovn