Ivan Krasko – prehľad tvorby

Ivan Krasko – prehľad tvorby

Ivan Krasko bol hlavným predstaviteľom Slovenskej literárnej moderny. Stal sa zakladateľom modernej slovenskej lyriky.

Vlastným menom Ján Botto, narodil sa v Lukovištiach. Navštevoval maďarské gymnáziu v Rimavskej Sobote a neskôr rumunské gymnáziu v Brašove, kde aj maturoval. Študoval v Prahe na chemickej fakulte. Po ukončení štúdií zostal istý čas v Čechách, pracoval ako chemický inžinier v cukrovare. Dlhší čas žil v Piešťanoch. Zomrel v Bratislave v roku 1958.

Svoje prvé básne napísal ešte ako gymnazista a pod pseudonymom Janko Cigáň ich uverejňoval v Slovenských pohľadoch. Pod týmto menom posielal svoje básne do slovenských časopisov i v čase, keď žil v Čechách.

Ivan Krasko sa odhodlal vydať svoje básne knižne až po niekoľkých rokoch literárnej činnosti. Svoju prvú zbierku nazval Nox et solitudo (Noc a samota). Vydal ju už pod novým básnickým menom Ivan Krasko, ktoré mu vybral S. H. Vajanský. Pre básne tejto zbierky sú charakteristické najmä pocity smútku, samoty, opustenosti, beznádeje. Básnik uteká do samoty, je zúfalý, sklamaný. V jeho symbolicky ladených básňach sa stretávame s takými obrazmi prírody, ktoré vyjadrujú stav jeho duše – čierna noc, šedá hmla, havran, topole bez lístia a pod. Ku Kraskovým najčastejším témam patria ľúbostný cit (Aminke, Plachý akord, Už je pozde), spomienky na domov a na matku (Vesper doinicae – Nedeľný večer), príroda (Topole, Zmráka sa ) a úvahy nad vlastným ľudským osudom. Svoj život prirovnáva k sivej mútnej kaluži a k pustej čiernej noci. Básne Ivana Krasku sú hlboko prežité a precítené. Sú to verše poznačené životom. Písal vždy iba o tom, čo sám osobne prežil, každá jeho báseň je úprimnou spoveďou. Sám najlepšie splnil to, čo žiadal od básnika: no nikdy nepíš to, čo necítiš, čo v tvojom srdci zrod nemalo.

Svoju druhú a zároveň poslednú básnickú zbierku vydal pod názvom Verše. Zbierku venoval svojej snúbenici. V týchto básňach je už menej smútku a pesimizmu, básnik sa už vyrovnal s dávnymi bolesťami a sklamaniami (Askéti, Eremita). Uvedomuje si, že nemožno podliehať náladám a opustenosti, ale že je potrebné bojovať a najmä žiť (Život).

Do zbierky Verše zaradil Krasko i niekoľko básní so sociálnym motívom – sú to básne Otrok, Otcova roľa a Baníci. Aj tieto básne sú symbolicky ladené, otrok symbolizuje utrpenie národa, otcova roľa je symbolom domoviny, baníci predstavujú celý národ. Otrok z rovnomennej básne je symbolická postava, symbolizuje utrpenie národa, ktorý žil „pod bičom otrokára“: Som ten, ktorému v uši znela pieseň matky – otrokyne
Tá pieseň z mojej duše nikdy, nikdy nevyhynie.
Tak smutno znela, divným bojazlivým bôľom
sa tíško niesla naším úhorový poľom,
až chytila sa v detskej trasúcej sa duši.

V básni Otcova roľa sa básnik štylizuje do podoby tuláka, ktorý sa vracia z cudziny na rodnú pôdu a pritom cíti výčitky svedomia za to , že opustil starootcovskú roľu, čiže domovinu.