Posledný príbeh, ktorý nie je ani bájou, ani povesťou

Posledný príbeh, ktorý nie je ani bájou, ani povesťou 

Nebo nad hornatou gréckou krajinou je oslnivo modré a podobá sa šírej hladine blízkeho mora. I vtedy, pred dvadsiatimi piatimi storočiami, mala obloha nad touto krajinou rovnakú farbu ako dnes, ale pod ňou žili iní ľudia s inými starosťami a radosťami. Tu boli v staroveku miesta, kde ožívali postavy hrdinov a bohov: grécke divadlá.

Navštívme spolu na chvíľu staroveké grécke divadlo.

Píše sa piate storočie pred naším letopočtom. Je slnečný deň, ako stvorený na návštevu divadla. Poponáhľajme sa však, lebo už od rána sa valia cestou k divadlu zástupy divákov. Do hľadiska sa ich vojde sedemnásťtisíc. Vezmime si so sebou peniaze. Vstupné stojí dva oboly, dva staré grécke peniaze. Keby sme boli chudobní a nemali na vstupné, mohli by sme ísť na predstavenie zadarmo. Vstupné by za nás zaplatila štátna pokladnica.

Zamiešame sa do ponáhľajúceho sa davu a prejdeme kamennou bránou do divadla. To skutočne nevyzerá ako dnešné divadelné budovy. Pripomína skôr otvorený štadión. Hľadisko je umiestnené vo svahu návršia. Bránou sme vošli do kruhovitého priestoru. Starí Gréci ho nazývali orchestra. V orchestre sa pri predstavení zhromažďuje divadelný súbor. Naokolo sa zdvíhajú v polkruhu kamenné lavice ako stupne obrovského schodiska. Lavice sú široké a nemajú operadlá. Iba prvý rad má kamenné operadlá. To sú sedadlá vyhradené kňazom, vyšším úradníkom a vzácnym hosťom. Prvý rad ešte nie je obsadený. Miesta pre ženy a mládež sú však už zaplnené do posledného sedadla. Slnko vrhá ostré, čierne tiene. Mnohí diváci majú na hlave klobúky, utierajú si pot a hovor v hľadisku šumí a hučí ako morský príboj.

Kde si sadneme? Že by do šiesteho radu vedľa toho fúzatého Gréka? Muž s fúzami má oblečený dlhý slávnostný plátenný chitón s rukávmi. Jeho odev pripomína dlhú, voľnú a bohato nariasenú košeľu, splývajúcu až po členky. Muž hľadí mlčky dole do prvého radu. Spýtame sa ho, čo dnes hrajú. Veľmi sa čuduje, že to nevieme. Dnes predsa hrajú ,,Kráľa Oidipa“. Hru napísal Sofokles. On ju vraj už videl a teší sa, že ju uvidí znovu.

Už prichádzajú hostia aj na dolné sedadlá. Divadlo je plné až po najvzdialenejšie miesta, obsadené otrokmi. Zdá sa, že predstavenie sa čoskoro začne.

Javisko, ktoré sa dvíha dolu za kruhovitou orchestrou oproti hľadisku, málo pripomína javisko dnešného divadla. Je to stavba z kameňa, dlhá, no voči dnešným javiskám úzka, poschodová, s krátkymi bočnými krídlami a s pozadím. Z javiskovej budovy vedie do priestoru, kde sa hrá, troje dvier. Pozadie zakrýva plátenná dekorácia predstavujúca palác, ako si to vyžaduje dnešné predstavenie. Z prostredných dverí vyjde o chvíľu hlavný herec. Druhý a tretí herec vyjdú z bočných dverí. Javisko na bokoch uzatvárajú vysoké otáčavé trojhranné kulisy. Všetko je dobre vidieť, lebo javisko nemá oponu.

Spomínali sme si troje dvier a troch hercov. Že by ich nehralo viac? Hrajú naozaj iba traja. Traja herci sa striedajú na javisku a hrajú všetky mužské aj ženské úlohy. Keď majú zasiahnuť do hry v inej úlohe, musia sa za scénou rýchlo preobliecť. Na javisku sa však ukazujú aj ďalšie postavy, ale tie nehovoria. Preoblečenie nie je také zložité ako v dnešnom divadle. Herci sa nemusia pudrovať a maľovať. Starogrécki herci hrajú s maskami na tvári. Stačí, keď si vymenia masku a prehodia iný odev. Masky, ktorými si zakrývajú tvár, sú presne určené: iné sa používajú v hre s hrdinským námetom či v tragédii a iné vo veselej hre, v komédii.

V tejto chvíli stoja herci pripravení každý pri svojom vchode. A pri vchode do orchestry, skrytý pred zrakmi divákov, je nastúpený divadelný zbor. Zbor nám vo svojich spevoch prezradí, čo nemôže povedať ani jeden z troch hercov.

Sofokles, autor tragédie o Oidipovi, napísal celý rad slávnych tragédií. So svojím predchodcom Aischylom a nástupcom Euripidom patrí do známej trojice starovekých gréckych dramatikov. V ich hrách nájdeme väčšinu postáv, o ktorých ste sa dočítali v tejto knihe.

Oveľa skôr, ako povesti a báje ožili na javisku, rozprávali si ich ľudia pri ohniskách a na pastvinách. Slepí pevci ich spievali pri slávnostných hostinách dávno predtým, ako boli zapísané. Časť sa ich zachovala v diele najväčšieho gréckeho básnika Homéra. Homér zložil dlhú báseň o Odysseovom putovaní — Odysseu — a báseň o trójskej vojne — Iliadu.

Kým sme sa takto rozprávali, začalo sa predstavenie. Na javisko vyšiel kráľ Oidipus so svojím sprievodcom a Diov kňaz. Keďže staroveké javisko nemá takú hĺbku, akú majú javiská dnešných divadiel, herci nestoja v skupinách, ale v rade. Obraz scény s hercami sa podobá výjavom na starovekých vázach.

Oidipus na javisku očakáva so svojím sprievodom Kreonta, ktorého poslal do delfskej veštiarne. Osud, o ktorom starí Gréci verili, že je dielom bohov, sa začína napĺňať. Hľadisko stíchlo. Dnes nebudú kopať pätami do lavíc a dupať, syčať a mliaskať ako pri hrách, ktoré sa im nepáčia. Hra je vážna, tragická, odhaľuje temné a tajomné sily, čo vládnu nad ľudským životom. A tajomných síl, ako sa vtedajším ľuďom zdalo, bolo veľa.

V tých dávnych časoch si ľudia nevedeli veľa vecí vysvetliť a to, čomu nerozumeli, pokladali za dielo nejakej tajomnej bytosti. Všade, kde človek narazil na niečo nevysvetliteľné, vymýšľal si tajomné sily, záhadné bytosti, obludy, víly alebo bohov. Tie obludy sa však podobali zvieratám, ktoré človek dobre poznal. A víly, nymfy i bohovia mali zasa celkom ľudské vlastnosti. Aj bohovia sa hnevali i smiali, radi dobre jedli a pili, mali deti a zápasili medzi sebou.

Každý boh niečomu vládol. Gréci teda vždy obetovali určitému bohu, podľa toho, akú pomoc si chceli vyprosiť. Keď túžili nazrieť do budúcnosti, obetovali Apolónovi, bohovi veštby. O bohatú úrodu prosili bohyňu roľníctva Démétér.

Podľa starej báje bohovia sídlili na vrchole Olympu a bolo ich veľa. Povedzme si niečo aspoň o tých najdôležitejších. Starí Rimania mali podobných bohov a ich mená vám možno budú aj známejšie ako mená gréckych bohov; preto ich tiež spomenieme. S niektorými z nich ste sa už stretli, s inými sa ešte len stretnete.

Zeus bol najmocnejším bohom, ako sme už videli. Bol pánom nebies i zeme, ovládal búrky, hromy a blesky. Od Dia pochádzalo šťastie aj nešťastie, sláva aj bohatstvo. Aj Rimania mali najvyššieho boha a vraveli mu Jupiter.

Héra bola Diovou manželkou. Bola to najmocnejšia bohyňa, kráľovná v sídle bohov na Olympe. Aj rímsky Jupiter mal manželku. Rimania ju nazývali Juno.

Pallas Aténa bola Diovou dcérou. Bola to bohyňa múdrosti a ochrankyňa bystrých a statočných mužov. Gréci jej zasvätili sovu. Rimania mali podobnú bohyňu a vraveli jej Minerva.

Hefaistos bol Diovým synom, bohom ohňa a kováčskej práce. Vraj mal svoje vyhne pod dymiacimi sopkami. Bol to škaredý chromý boh, ale veľký umelec. Rimania ho nazývali Vulkanus (odtiaľ názov vulkán pre sopku).

Apolón bol bohom svetla, veštby a básnického umenia. Preto bol vodcom deviatich múz, bohýň, ktoré ochraňovali jednotlivé umenia. Rimania ho nazývali Apollo.

Artemis, bohyňa lovu, bola jeho sestra. Rimania ju volali Diana.

Ares bol krvavý boh vojny. U Rimanov to bol Mars.

Afrodita, u Rimanov Venus (slovensky Venuša) bola tiež Diovou dcérou. Táto krásna bohyňa bola bohyňou krásy a lásky a jej syn sa volal Eros (u Rimanov Amor).

Hermes (u Rimanov Merkúr) bol poslom bohov. Vedel rýchlo plniť Diove rozkazy, pretože mal okrídlené topánky, ktoré ho doniesli, kam chcel. Ochraňoval obchodníkov a pútnikov.

Dionýzos alebo Bakchos (u Rimanov Bakchus) bol boh vína.

Hestia bola bohyňa domáceho krbu a ohňa. Rimania ju volali Vesta.

Démétér (u Rimanov Ceres) bola bohyňa roľníctva a darkyňa poľnohospodárskych plodín.

Poseidon vládol nad morskými vodami, svojím trojzubcom ich vedel rozbúriť aj upokojiť. Bol Diovým bratom. Rimania ho volali Neptunus (Neptún).

Hádes (u Rimanov Pluto) panoval v ríši mŕtvych v podsvetí. Aj on bol Diovým bratom. Jeho manželka sa volala Persefona (u Rimanov Proserpina).

Vymenovali sme iba hlavných bohov. Okrem nich starí Gréci verili v mnohých iných, nižších bohov. Patrili k nim Aiolos, vládca a strážca vetrov, Eós (u Rimanov Aurora), bohyňa svitania (Zornička). Bohyne pomsty Erínye (u Rimanov Furiae, po slovensky Fúrie) boli obrazom zlého svedomia a nymfy, obývajúce lesy a vody, sa podobali našim starým slovanským rusalkám a divožienkam. To, ako si Gréci predstavovali svojich bohov a hrdinov, vám ukazujú sochy a najmä obrazy na starovekých vázach.

Na obrazoch však nenájdeme iba bohov a hrdinov, ale aj bájne zvieratá. Také zvieratá pravdaže nikdy nežili. Všelijaké draky a obludy, o ktorých sa kedysi rozprávalo a spievalo na hostinách aj na javisku, sú vlastne najrozličnejšie pohromy, aké postihovali vtedajších ľudí. Obluda chrliaca oheň bola možno krutá sopka, netvor usmrcujúci ľudí bol možno mor, strašný vodný had mohla byť povodeň. To, čo bolo nevysvetliteľné, pokladal staroveký človek za dielo tajomnej bytosti.

Niektoré báje vyjadrovali dávne ľudské sny a túžby. Človek oddávna túžil vzniesť sa do vzduchu, podobať sa vtákom. V báji sa mu to podarilo. Osedlal okrídleného koňa Pegasa a vzniesol sa. Alebo si s Ikarom pripäl krídla. Dnes hovoríme o človeku, ktorý má bujnú fantáziu, že lieta na Pegasovi. Pegas (grécky Pegasos) sa stal obrazom pre básnický rozlet.

Veľa úsloví z gréckeho bájoslovia používame v reči podnes. Teraz už iste lepšie porozumiete výrazom ako Achillova päta, Ariadnina niť, silný ako Herkules (grécky Hérakles) a ďalším podobným.

Grécke báje a starovekí grécki hrdinovia sprevádzali nielen moju mladosť, ale aj mladosť našich otcov, dedov a pradedov. Ich sláva siaha ďaleko do ľudských dejín. Grécki hrdinovia zažili neuveriteľné dobrodruž­stvá, ale neboli slávni preto, že chceli byť slávni. Preslávili sa, lebo ich činy pomáhali ostatným ľuďom. Za dávnych čias bolo hrdinstvom zabiť dravú šelmu, a nemusel to byť ani drak. Ľudia si o hrdinoch rozprávali a k pravde pridávali vymyslené. Vo svojich rozprávaniach posielali hrdinov aj proti tajomným silám, ktorým nerozumeli, ktorých sa báli a ktoré si predstavovali ako ukrutné bytosti.

Spomínate si, že Prométheus či Hérakles bojovali aj s bohmi? Promé­theus ľsťou a Hérakles silou. Hrdinovia starého Grécka dodávali ľuďom odvahu i nádej. Staré povesti im vraveli: Buďte zvedaví a učte sa, ako sa učil váš obľúbený hrdina, cvičte sa ako on, buďte statoční, spravodliví — a zvíťazíte aj v najťažších skúškach.

Staroveké grécke báje a povesti ukazovali a dodnes ukazujú, ako sa dostať na cestu hrdinov. Je to cieľ hoden ľudského života.