Je to novela; hpvorí o nútených prácach, do tej doby tabuizovaných. Autor opisuje jeden úplne bežný deň, taký, aké boli v stalinských táboroch skoro všetky. S. použil 3 typy rozprávača: 1. Ivan Denisovič je nevzdelaný človek, teda nemôže prerozprávať dlhší príbeh, S. teda využil v ruskej literatúre známe rozprávanie – skaz-rozprávanie, ktoré sa využíva v ruských rozprávkach – anonymný rozprávač je na takom istom intelektuálnom a emocionálnom stupni ako hlavný hrdina, je schopný prerozprávať hlavné deje a myšlienky v 3.osobe singuláru tak, že čitateľ má pocit , akoby boli prerozprávané hlavnou postavou 2. rozprávačom je sám autor, vyjadruje filozofické názory a nastupuje vždy tam, kde vzdelanie Ivana Denisoviča a skaz-rozprávača nestačí 3. rozprávačom je Ivan sám, používa 3.osobu, ale sprítomňuje deje minulé a vlastné myšlienky.
Príbeh človeka nespravodlivo odsúdeného k núteným prácam v sibírskom väzenskom tábore. Jeho deň je naplnený ťažkou prácou na stavbe v podmienkach sibírskej zimy a hlavne nezmerateľnou snahou o prežitie, ktorá sa prejavuje v jeho vzťahu k spoluväzňom a k biednemu, ale vzácnemu jedlu.
Autor presvedčivo vysvetlil posun hierarchie hodnôt v živote väzňa: rubeľ je tam lacnejší ako na slobode, teplo, nekvalitné jedlo, chvíľa odpočinku sú odmenou a impulzom. Ponižovanie jednotlivca je v tábore zákonom. Preto si vrýval do pamäte všetky predpisy a zákazy, aby sa mu desaťročný trest nepredĺžil.