Edvard Beneš (1884 - 1948)
Edvard Beneš (1884 - 1948)
- narodil sa 28. mája 1884. Vyrastal ako najmladšie zo siedmych detí roľníka a obchodníka v Kožlanoch pri
Plzni. Pozornosť učiteľov upútal už v detstve neskrývanou túžbou po vedomostiach. Bol absolútnym abstinentom. Nefajčil a do vysokého
mládeneckého veku nebol ochotný a vari ani schopný baviť sa ako iní mládenci so svojimi rovesníčkami. Radšej sa uzatváral do ticha
knižníc. Študoval sociológiu, zdokonaľoval sa v cudzích rečiach a v práve. Navštevoval pražskú filozofickú fakultu, potom študoval vo
Francúzsku, vo Veľkej Británii a napokon v Nemecku. Popri vedomostiach získal v cudzine ak kontakty s významnými osobnosťami vedeckého
života. Tieto známosti využil neskôr, keď spolu s Masarykom kládol základy československého odboja. Politicky sa zapojil do socialistických
prúdov. Zarytý starý mládenec napokon neodolal láske Anny Vlčkovej, ktorá sa stala jeho životnou partnerkou.
Po vypuknutí prvej
svetovej vojny sa zoznámil a zblížil s prof. T. G. Masarykom. Pred odchodom do emigrácie stihol vytvoriť v Prahe tajnú organizáciu, Maffiu,
ktorá združovala politikov, vedcov a podnikateľov nesúhlasiacich s národnostným útlakom Čechov v Rakúsko-Uhorsku. Pomocou nej získaval po
odchode do cudziny informácie o situácii v monarchii a napokon tiež potrebné finančné prostriedky na organizovanie činnosti zahraničného
odboja. Spolu s Masarykom a Štefánikom i ďalšími Čechmi a Slovákmi v zahraničí zoznamoval západnú Európu s ťažkým životom
utláčaných národov monarchie. Bol členom exilovej československej vlády, ktorú uznali aj predstavitelia zahraničných mocností. Po vzniku
ČSR sa stal ministrom zahraničných vecí. Viedol československý delegáciu na povojnových rokovaniach v Paríži. V rokoch 1921 - 1922 bol
predsedom vlády.
Ukázalo sa, že vnútropolitický život ČSR ho nikdy natoľko nepútal ako zahraničná politika. Orientoval ČSR
najmä na spojenectvo s Francúzskom, s malodohodovými krajinami a od polovice 30. rokov aj so Sovietskym zväzom. S jeho pomocou si naklonil aj
opozičných politikov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany ( HSĽS ), aby podporili jeho kandidatúru na prezidenta. Do tejto funkcie nastúpil v
ťažkej dobe, keď bola ČSR ohrozená neskrývanou agresiou fašistického Nemecka. V tejto situácii Beneš upevňoval pozície armády. Snažil sa
pomáhať pri jej modernizácii, pri prezbrojení československých branných síl najmodernejšou výzbrojou a pri výstavbe opevnení na hraniciach
štátu. Až počas politickej krízy na jeseň v roku 1938 docenil význam spokojného Slovenska pre ukľudnenie situácie v celej ČSR. V septembri
1938 v rámci rokovaní s delegáciou Hlinkovej ľudovej strany, ktorú viedol Dr. J. Tiso, uznal oficiálne existenciu samostatného slovenského
národa. Bol ochotný rokovať o autonómii Slovenska a o takej spoluúčasti Slovákov na politickej moci ČSR, ktorá sa približovala predstavám
delegácie HSĽS. Agresivita a urýchlený vývoj medzinárodnej situácie v prospech fašistického Nemecka, ako aj nechuť západných
demokratických mocností radikálne zasiahnuť do riešenia konfliktu medzi Nemeckom a Československom priniesli Benešovi sklamanie. Zrútili sa
všetky jeho predstavy o zahraničných oporách malého demokratického štátu, ohrozeného nacisami. Padli všetky oporné piliere jeho
zahraničnej aj vnútornej politiky.
Po podpísaní dohody štyroch veľmocí v Mníchove v septembri 1938 sa vzdal funkcie prezidenta a
emigroval do zahraničia, kde po čase vytvoril emigračnú československú vládu. Spolu s Benešom odišli do zahraničia aj mnohí predstavitelia
politických strán, velitelia československej armády a jednoduchí vojaci. V zahraničí vytvoril základ československých vojenských jednotiek,
ktoré bojovali na frontoch druhej svetovej vojny.
Počas 2. sv. vojny, pred Postupimskou konferenciou zastával Beneš názor, že koniec
vojny „musí znamenať u nás veľkú ľudovú odplatu a pre Nemcov a fašistických násilníkov koniec naozaj krvavý a neľútostný.“ Tento
názor sa mu podarilo na domácej politickej scéne presadiť a po vojne podpísal tzv. Benešove dekréty, ktoré legalizovali vysídlenie Nemcov z
pohraničia. V 1943 odišiel do Moskvy, kde uzavrel spojeneckú zmluvu so ZSSR. Týmto sa odklonil od západných mocností, ktoré ČSR pri Mníchove
zradili. V Moskve jednal Beneš so zahraničným vedením KSČ pod vedením Klementa Gottwalda. 16.5. 1945 sa Beneš konečne sa vrátil do Prahy. Vo
voľbách 19. 6. 1946 bol zvolený za prezidenta.
Február 1948 bol pre Beneša veľmi náročný. Prijal demisie ministrov demokratických
strán a zostavením novej vlády poveril komunistov na čele s K. Gottwaldom. Tým nevedomky pustil komunistov k moci a ich vláda sa stala postupne
diktatúrou. V máji sa ešte Beneš pokúsil komunistom vzoprieť a odmietol podpísať novú československú ústavu (Ústava 9. máj). Beneš bol
už na konci so silami a 7. júna 1948 abdikoval. Na post prezidenta ČSR bol zvolený Klement Gottwald. Edvard Beneš zomrel 3. septembra 1948 v
Sezimově Ústí.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta