Edvard Beneš (1884 - 1948)

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petuska1 (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 08.03.2016
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 700 slov
Počet zobrazení: 925
Tlačení: 64
Uložení: 72

Edvard Beneš (1884 - 1948)

- narodil sa 28. mája 1884. Vyrastal ako najmladšie zo siedmych detí roľníka a obchodníka v Kožlanoch pri Plzni. Pozornosť učiteľov upútal už v detstve neskrývanou túžbou po vedomostiach. Bol absolútnym abstinentom. Nefajčil a do vysokého mládeneckého veku nebol ochotný a vari ani schopný baviť sa ako iní mládenci so svojimi rovesníčkami. Radšej sa uzatváral do ticha knižníc. Študoval sociológiu, zdokonaľoval sa v cudzích rečiach a v práve. Navštevoval pražskú filozofickú fakultu, potom študoval vo Francúzsku, vo Veľkej Británii a napokon v Nemecku. Popri vedomostiach získal v cudzine ak kontakty s významnými osobnosťami vedeckého života. Tieto známosti využil neskôr, keď spolu s Masarykom kládol základy československého odboja. Politicky sa zapojil do socialistických prúdov. Zarytý starý mládenec napokon neodolal láske Anny Vlčkovej, ktorá sa stala jeho životnou partnerkou.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa zoznámil a zblížil s prof. T. G. Masarykom. Pred odchodom do emigrácie stihol vytvoriť v Prahe tajnú organizáciu, Maffiu, ktorá združovala politikov, vedcov a podnikateľov nesúhlasiacich s národnostným útlakom Čechov v Rakúsko-Uhorsku. Pomocou nej získaval po odchode do cudziny informácie o situácii v monarchii a napokon tiež potrebné finančné prostriedky na organizovanie činnosti zahraničného odboja. Spolu s Masarykom a Štefánikom i ďalšími Čechmi a Slovákmi v zahraničí zoznamoval západnú Európu s ťažkým životom utláčaných národov monarchie. Bol členom exilovej československej vlády, ktorú uznali aj predstavitelia zahraničných mocností. Po vzniku ČSR sa stal ministrom zahraničných vecí. Viedol československý delegáciu na povojnových rokovaniach v Paríži. V rokoch 1921 - 1922 bol predsedom vlády.

Ukázalo sa, že vnútropolitický život ČSR ho nikdy natoľko nepútal ako zahraničná politika. Orientoval ČSR najmä na spojenectvo s Francúzskom, s malodohodovými krajinami a od polovice 30. rokov aj so Sovietskym zväzom. S jeho pomocou si naklonil aj opozičných politikov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany ( HSĽS ), aby podporili jeho kandidatúru na prezidenta. Do tejto funkcie nastúpil v ťažkej dobe, keď bola ČSR ohrozená neskrývanou agresiou fašistického Nemecka. V tejto situácii Beneš upevňoval pozície armády. Snažil sa pomáhať pri jej modernizácii, pri prezbrojení československých branných síl najmodernejšou výzbrojou a pri výstavbe opevnení na hraniciach štátu. Až počas politickej krízy na jeseň v roku 1938 docenil význam spokojného Slovenska pre ukľudnenie situácie v celej ČSR. V septembri 1938 v rámci rokovaní s delegáciou Hlinkovej ľudovej strany, ktorú viedol Dr. J. Tiso, uznal oficiálne existenciu samostatného slovenského národa. Bol ochotný rokovať o autonómii Slovenska a o takej spoluúčasti Slovákov na politickej moci ČSR, ktorá sa približovala predstavám delegácie HSĽS. Agresivita a urýchlený vývoj medzinárodnej situácie v prospech fašistického Nemecka, ako aj nechuť západných demokratických mocností radikálne zasiahnuť do riešenia konfliktu medzi Nemeckom a Československom priniesli Benešovi sklamanie. Zrútili sa všetky jeho predstavy o zahraničných oporách malého demokratického štátu, ohrozeného nacisami. Padli všetky oporné piliere jeho zahraničnej aj vnútornej politiky.
Po podpísaní dohody štyroch veľmocí v Mníchove v septembri 1938 sa vzdal funkcie prezidenta a emigroval do zahraničia, kde po čase vytvoril emigračnú československú vládu. Spolu s Benešom odišli do zahraničia aj mnohí predstavitelia politických strán, velitelia československej armády a jednoduchí vojaci. V zahraničí vytvoril základ československých vojenských jednotiek, ktoré bojovali na frontoch druhej svetovej vojny.

Počas 2. sv. vojny, pred Postupimskou konferenciou zastával Beneš názor, že koniec vojny „musí znamenať u nás veľkú ľudovú odplatu a pre Nemcov a fašistických násilníkov koniec naozaj krvavý a neľútostný.“ Tento názor sa mu podarilo na domácej politickej scéne presadiť a po vojne podpísal tzv. Benešove dekréty, ktoré legalizovali vysídlenie Nemcov z pohraničia. V 1943 odišiel do Moskvy, kde uzavrel spojeneckú zmluvu so ZSSR. Týmto sa odklonil od západných mocností, ktoré ČSR pri Mníchove zradili. V Moskve jednal Beneš so zahraničným vedením KSČ pod vedením Klementa Gottwalda. 16.5. 1945 sa Beneš konečne sa vrátil do Prahy. Vo voľbách 19. 6. 1946 bol zvolený za prezidenta.

Február 1948 bol pre Beneša veľmi náročný. Prijal demisie ministrov demokratických strán a zostavením novej vlády poveril komunistov na čele s K. Gottwaldom. Tým nevedomky pustil komunistov k moci a ich vláda sa stala postupne diktatúrou. V máji sa ešte Beneš pokúsil komunistom vzoprieť a odmietol podpísať novú československú ústavu (Ústava 9. máj). Beneš bol už na konci so silami a 7. júna 1948 abdikoval. Na post prezidenta ČSR bol zvolený Klement Gottwald. Edvard Beneš zomrel 3. septembra 1948 v Sezimově Ústí.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#edward benes #Februar 1948 dejepis

Panovníci a prezidenti v naších dejinách

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.020