Koloniálne podmanenie Indie
Koloniálne podmanenie Indie
V roku 1498 bola Portugalcami objavená námorná cesta okolo Afriky do Indie. A práve to im napomohlo k tomu
aby sa stali európskou veľmocou. Portugalci mala priamy prístup k miestnym trhom a zdrojom surovín, avšak nedokázali využiť tieto výhody.
Práve to bol dôvodom toho, že o toto prvenstvo prišli. Namiesto toho aby rozvíjali obchod a tým zmaximalizovali svoje prímy, zamerali sa na
budovanie impéria a na rôzne spôsoby ako zatarasiť ostatné, kontinentálne, cesty na Blízky východ. Táto taktika bola účinná iba na krátky
čas. Okolo roku 1560 opäť prúdilo korenie po kontinentálnej a z časti aj námornej ceste do Levanty a odtiaľ ďalej do Európy. Ich nákladná
a hlavne neúčinná politika, ktorá bola spestrená násilím v indiooceánskej oblasti, neprinášala žiaden úžitok, skôr naopak
vyprázdňovala ich finančné zdroje.
Východoindické spoločnosti
Východoindická spoločnosť bolo označenie pre
spoločnosti, ktoré mali monopol pre obchod s kolóniami vo Východnej Indii a Ďalekom východe. Najvýznamnejšími boli:
Britská východoindická spoločnosť založená v roku 1600
Dánska východoindická spoločnosť založená v roku 1616
Nízozemská východoindická spoločnosť založená v roku 1602
Francúzská východoindická spoločnosť založená v roku 1664
Švédska východoindická spoločnosť založená v roku 1731
Prirodzené súperenie obchodných spoločností, politická situácia
v domovine a situácia v Indií medzi jednotlivými panstvami vyvrcholila až k nevraživým bojom o hegemóniu v tejto oblasti. V tomto období bolo
Francúzsko a Veľká Británia najväčšími veľmocami v tejto oblasti. Ich vzájomné konflikty vyústili do troch ozbrojených konfliktov:
Prvá Karnádska vojna (1744-1748)
V Európe v tomto období prebiehala sedemročná vojna o rakúske dedičstvo. Aj keď zo
začiatku guvernéri Dupleix (Fr.) a Morse (Ang.) uprednostňovali neutralitu, tieto spory sa po čase dostali aj do Indického prostredia, aj napriek
tomu, že ich naráb Anvaruddin na svojom území prísne zakázal. Angličanom v roku 1745 priplávali štyri vojenské lode, ich veliteľa Barnetta,
Mors presvedčil aby namiesto útočenia na Francúzov zastavil pirátov pri západnom pobreží. Avšak nenechal si ujsť príležitosť a prepadol
francúzsku obchodnú loď. Francúzi vzápätí napadli pevnosť svätého Dávida, ale posily nepriateľov ich odrazili. Barnett zomrel, a jeho
následníkom sa stal Peyton. Jeho lode boli v zlom stave a preto sa rozhodol, že ich dopraví do Cejlónského Trikunámale, ale počas cesty boli
napadnutí francúzskymi flotilami, ktorým velil Le Bourdonnais, po nerozhodnej prestrelke delami pokračovali ďalej na Cejlón. Po oprave lodí za
vybrali na sever, až k ústiu rieky Hugli, aby prečkali obdobie monzúnov. Le Bordonnais za ten čas ovládol celé Koromandelské pobrežie.
Francúzi prvý krát použili v boji sipáhiov (indický pešiaci), pri dobytí Madrásu 21. septembra 1746. Avšak Duplaix a Le Bourdonnais sa
nevedeli dohodnúť čo s Madrásom urobia. Le Bourdonnais v tichosti podpísal zmluvu s Morsom o vrátení pevnosti Angličanom za poplatok 1 100 000
pagod (400 000 libier). La Bourdonnais sa musel vrátiť domov. To využil Duplaix a vypovedal zmluvu s angličanmi a vyplienil Madrás. Obyvateľstvo
zajal a odvliekol do Puduččéri. Narábovi Anvaruddínovi sa to nepáčilo a preto žiadal vrátenie mesta, ktoré bolo na jeho území. Preto v
roku 1746 vyslal 10 000 armádu proti Francúzom. Avšak francúzská armáda bola modernejšia, a preto ich pri rieke Adjáru porazili 5. novembra
1746. Dupleix sa pokúšal dobiť aj posledné anglické opevnenie, ale neúspešne. Angličanom v decembri dorazili posily, na čele s komodorom
Griffinom. Ďalšia posila dorazila v roku 1748 na čele s Boscawenom, ktorý sa pokúšal dobiť Madrás a Puduččéry, ale bez výsledku. Preto bol
nútený sa stiahnuť do pevnosti sv. Davida a prečkať obdobie monzúnov. Počas pobytu dostal správu o prijatí mierovej dohody Cách, ktorá
ukončila vojnu. Madrás bol v roku 1749 vrátený Angličanom výmenou za severoamerický Louisbourg.
Druhá Karnádska vojna
(1749-1754)
Anglická a Francúzska snaha o hegemóniu v Karnaku pokračovala. Snažili sa dostať na svoju stranu Nizámulmulka Ásafdažáha,
vládcu Haidarábadu. V diplomacii mali Francúzi väčšie úspechy. Ich agent Ghulám Imám Husain ho naklonil na vlastnú stranu, zatiaľ čo agent
Angličanov Mutjalu Nájak uzavrel spojenectvo s jeho synom Násirom Džangom. V roku 1748 Nizamulmul zomrel a na trón nastúpil Násir.
Nástupníctvo spochybnil vnuk Nizamulmula. Samozrejme do ich sporov sa zapojilo Anglicko s Francúzskom. Anglicko podporovalo Nasíra a Francúzsko
Muzaffara.
Ozbrojený stret sa odohral 3. Augusta 1749 pri Ambúri. Muzaffang sa zmocnil Árkadu, a z vďačnosti daroval Francúzom
okresy Villijanúr, Valudávúr a Bahúr (mali viac ako dvojnásobok bývalej rozlohy). Avšak rozhodujúci boj nastal 1. Augusta 1754, kedy sa v
Puduččeri vylodil riaditeľ Francúzskej spoločnosti v Indií a kráľovský zmocnenec Charles Godéheu. Odvolal Dupleixa z guvernérského úradu.
Jeho hlavným cieľom bolo dosiahnuť mier s Britmi. Vzápätí bola 1. januára 1755 v Puduččeri podpísaná predbežná mierová zmluva. Francúzi
uznali britského chránenca Muhammada Alího za právoplatného navába Karnátaku. Briti uznali Francúzmi podporovaného Salábata Džanga ako
miestokráľa Dakšínu. Obe strany si vymenili zajatcov, podržali si predtým získané územia a zaviazali sa, že nebudú zasahovať do
záležitostí miestnych kráľov.
Tretia Karnádska vojna (1758-1763)
V oblasti vládol mier, ale začiatkom roku 1755 začala
privážať anglická východoindická spoločnosť do Bombaja čerstvé námorné aj pozemné posily, ktoré mali vpadnúť do Daksinu a zosadiť
haidarábského nizáma Salábata Džanga, alebo ho prinútiť aby vypovedal spojenectvo s Francúzmi. Kvôli dohode z roku 1754, nesmeli zasahovať
do interných záležitostí Indie. Rada Bombaj presvedčila generála loďstva Cliva, aby svoje sily využil na zneškodnenie pirátskej rodiny
Ágré. Vo februári 1756 ich dobyl. V júni sa vrátil do Madrásu kde sa ujal vedenia pevnosti sv. Dávida. V tom čase dostal správu z Dakšinu o
nezhodách medzi De Bussym (gen. fr. kontinent jednotiek) a Salábatom Džangom, a preto bez ohľadu na mier začal organizovať expanziu na pomoc
Salábatovy.
V roku 1756 sa do Indie dostala správa o vypuknutí sedem ročnej vojny v Európe. Ako prvý dostali posily Francúzi,
avšak práve prichádzalo obdobie monzúnov, preto časť loďstva odplávalo a časť vyčkávalo. Koncom februára 1758 Pococh (Fr.) začal s
loďstvom križovať pozdĺž Koromandelu. Prvý stret skončil nerozhodne. Sv. David, po obliehaní generálom Lallym, sa 1. mája vzdal. V období
monzúnov, keď anglická flotila odplávala, využil svoju prevahu a obsadil všetky opevnené body medzi Puduččérom a Madrásom, takže
Angličanom už ostal iba Tiruččiráppalli, Sengalpattu a Madrás. Avšak Lally túto výhodu nevyužil, a dokonca si kvôli svojej arogancií
znepriatelil všetkých spojencov.
16. februára 1759 sa vrátili britské eskorty ku koromandelským pobrežiam. Zo 7. na 8. apríla 1759
bola porazená posledná Francúzska bašta v Mačilipatname. Vzápätí 10. septembra sa vojenské loďstvá stretli. Francúzsko bolo porazené a
opustilo Indiu. Puduččeri bolo zrovnané zo zemou. Boj o Karnaták skončil 5. apríla 1761 pádom Sendží. Lally bol zajatý a prepravený do
Anglicka a neskôr do Francúzska, kde bol odsúdený za vlastizradu a odsúdený na trest smrti.
V Európe sa 10. Februára 1763 v
Paríži skončila sedem ročná vojna. V Indii boli Francúzom vrátené faktórie, ktoré vlastnili pred rokom 1749, boli im uznané staré
obchodné práva a privilégiá. Právoplatným vládcom Karnaku sa stal britský chránenec Muhammad Ali. Angličania sa stali pánmi Bengálska,
Biháru a Urísy.
2. Zápas o južnú Indiu (Podmanenie Maisorov)
Maisúrske kráľovstvo vzniklo ako jedno z nástupníckych
štátov na troskách Vidžajanagarského impéria. Svoju nezávislú existenciu dokázalo ubrániť pred rozpínaním dakšinských sultánov v 17.
storočí ako aj pred maráthskými vpádmi. Zostalo však na okraji sféry vplyvu mughájskej ríše. Na rozdiel od Haidarábu či Aradhu jeho
územie nikdy nepatrilo k mughalským provinciám, maisurský odejárovia nepatrili k vysoko postaveným ríšskym hodnostárom. Historicky a
geograficky bol Maisúr pokračovateľom hinduistických kráľovstiev Hójašalov z Bélúru a Čálukjovcov z Bádami.
V roku 1761 si
uchvátil moc moslimský vojvodca v službách Haidara Alího Chána, ktorý s pomocou francúzskeho dôstojníka vybudoval silnú armádu a začal
viesť expanzívnu politiku proti svojim slabším susedom. Počas niekoľkých rokov ovládol niekoľko nezávislých kniežatstiev Bidanúr,
prístup na Malabáske pobrežie a Súnda, Hutti, Savanúr.
Prvá anglo-maisúrska vojna (1767-1769)
Maráthovia v roku 1765
vpadli na maisúrsku územie a časť z neho si ponechali. V roku 1766 uzatvorili Haidarábsky nizam, madráska vláda a výchdoindická spoločnosť
zmluvu. Zahájili proti Maisúrom vojnu. Vládcom Maisúrov bol Haidara. Postupom času získal diplomaciou na svoju stranu – najprv marátsku
vlátu a neskôr Britov. Maisarovia sa presunuli na západné pobrežie a 11. mája odrazili útočníkov. Boje sa presunuli do vnútrozemia,
nasledovali rýchle presuny, náhle útoky a partyzánske prepady. Naklonili šťastie na svoju stranu, avšak 1771 utrpeli vo vojne s Maráthmi
porážku. O rok podpísal Haidara podmienky, ktoré mu nadiktovali.
Druhá anglo-maisúrska vojna (1780-1784)
V roku 1778 sa
Francúzsko dostalo do vojny s Anglickom. Napadlo faktórie na Indickej pôde aj Mahé, ktoré leží na území Maisorov. V roku 1780 vpadol s 8000
armádou do Kárnataku. Eyreho Coot mal v roku 1781 za úlohu vytlačiť Haidara z Karnataku. Avšak ich možnosti boli obmedzené, lebo postupovali
iba pozdĺž pobrežia. Britom chýbali financie a ich zásobovanie bolo obmedzené. Chýbajúce prostriedky museli poskytnúť Bengálci. Začiatkom
roku 1782 prišlo na pomoc Maisorom Francúzska flotila, ktorá spôsobila Britom veľké škody. Onedlho však bol Maisúr nútený viesť vojnu,
kvôli nezhodám protibritskej koalície, opäť sám. Haistingsovy sa podarilo 17. mája 1782 v Salbáí podpísať prímerie s maráthskou
konfederáciou. Z dôvodu nárastu sily Britov bol maisúr nútený stiahnuť svoje sily z Karnaku a sústrediť sa na obranu vlastných dŕžav. V
roku 1782 Haidara zomrel a vládu prevzal jeho syn Típú. Vojna pokračovala až do roku 1783 keď sa do Indie dostala správa o versaillskom miery
medzi Anglickom a Francúzskom. Francúzi odmietali naďalej podporovať Típua. A preto 11. marca 1784 podpísal mangalúrska zmluva, na základe
ktorej sa obe strany zaviazali dať do poriadku zničené územia a vymeniť si zajatcov. Každému bolo jasné, že toto prímerie stojí na veľmi
tenkom ľade a že je iba otázka času kedy vojna opäť vypukne.
Tretia anglo-maisúrska vojna (1790-1792)
Tipú, tak ako jeho
otec, bol zdatným a múdrym vládcom. Za svoj hlavný cieľ si vytýčil zbavenie Indie zradných Angličanov. Predpokladal, že jeho názory
zdieľajú aj ostatné kniežatstvá. Avšak kniežatstvá Aradh a Hajdaráb boli spojenci s Východoindickou spoločnosťou. Majsúrské a
Maráthské kniežatstvá odrazili prvé pokusy Angličanov, ktorí sa snažili podrobiť si ich. Tipú si uvedomil, že mangalúrsky mier z roku 1784
je len oddychom. Preto posilnil armádu o delostrelectvo, vznikli zvláštne manufaktúry na výrobu zbraní, spevnil pevnosť a mestské hradby. Bola
zvýšená pozemková daň a zaviedol sa štátny monopol na tabak, čierne korenie, santalové drevo a drahokamy. Snažil sa vytvoriť protianglickú
koalíciu, ktorú mali tvoriť Hajdaráb, Maráthska ríša, Turecko a Francúzsko. Turecko a Francúzsko odmietli, Hajdaráb a Maráthská ríša
uzatvorili spojenectvo s Angličanmi. Na Tipua útočili z JZ a od Bombaja Angličania a spojenci zo severu. Koniec vojny sa dostavil až keď
Angličania zaútočili na hlavné mesto Seringapatam, a Tipú požiadal o mier. V roku 1792 sa podpísala Seringapatamská zmluva. Tipú sa zaviazal,
že bude platiť vojnové odškodné a dá Angličanom a kniežatám polovicu svojich kniežatstiev. Tipú bol finančne na dne a preto musel
zvíšiť dane, zaviedol jednorazový príspevok do pokladnice...
V roku 1796 poslal žiadosť do Afganistanu a vyzval zahájiť proti
Angličanom svätú vojnu (džihád). Taktiež požiadal aj Francúzsko o pomoc. Taktiež povolil Francúzom v Indii založiť jakobínsky klub,
ktorý nazývali OBČANOM. V roku 1799 Angličania zaútočili znovu. Tipú požiadal o pomoc Napoleona, ktorý bol práve v Káhire. Napoleonova
odpoveď dorazila 26. januára 1799, v ktorom písal, že je ochotný oslobodiť Indiu od Angličanov.
V roku 1799 Angličania zaútočili
z troch strán a 4. mája 1799 dobyli hlavné mesto Seringapatan. Tipú padol v boji. Angličania posadili na trón znovu hindskú dynastiu, ktorého
nástupca podpísal zmluvu o odtrhnutí 40 oblastí, z toho 21 dostal Hajdaráb.
3. Dobytie Avadhu Angličanmi
Pokladnica
Angličanov bola po bojoch dosť vyčerpaná, potrebovali nové zdroje prímov. Preto sa lord Mornington rozhodol zasadiť posledný úder
kniežatstvu Aradh. Tvrdil, že im hrozí nebezpečenstvo od Afganistanu a požadoval od nich aby rozpustili svoju armádu a nahradili ju anglickou. A
taktiež žiadal aby zvýšili subsídie z piatich na 7,6 miliónov rupiov.
Keď kniežatá protestovali, že toľko finančných prostriedkov
nemajú, vzal im takmer polovicu územia. Marathy porazil tak, že využil nezhody medzi nimi a Pešvom, ktorý požadoval od Angličanov pomoc. V
roku 1802 uzavreli zmluvu – musel vydržiavať 6000 vojsko, zrušiť styky s tými Európanmi, ktorí boli pre Angličanov nepohodlní. Touto
zmluvou mali Maráthovia stratiť nezávislosť, toto vyvolalo medzi nimi pobúrenie. Gválijarský knieža a nágpurský panovník sa rozhodli
zahájiť proti Angličanom vojnu. Boli však porazení a museli sa vzdať značnej časti svojho územia. To podnietilo proti Anglicku ešte
silnejšie povstanie indaurského kniežaťa Hólka. Podarilo sa mu vlákať do pasce Angličanov a napokon ich porazili. Napokon sa predsa z
posledných síl Angličanom podarilo prinútiť Hólku k ústupu do Pandžábu, a vnútili mu zmluvu, ktorá však bola oveľa priaznivejšia ako
zmluvy ostatných kniežat.
4. Zničenie Maráthskej ríše Angličanmi
Po vojne bola obrovská časť krajiny spustošená,
ľudia hladovali. Situácia sa zhoršovala neustálymi prepadmi pirátov. Boli to trosky feudálnych vojsk, ktoré boli rozpustené, ale zbrane si
ponechali a lúpili na vlastnú päsť. V ríši Maráthov vládla feudálna anarchia. Pešvu Bádžiho Raá II. neuznávali kniežatá z
maráthského zväzu, ako aj jeho vlastní džagírdovia. Nevedel dosiahnuť aby mu platili pozemkové dane, a preto zvýšil občinovú daň, čo
viedlo k nespokojnosti ľudu. Angličania boli o tejto situácii dobre informovaní a čakali iba na vhodnú zámienku, aby ríšu zničili celkom.
V rokoch 1814-1816 sa odohrala vojna s Nepálom, ktorú vyhrali, ale značne oslabli a aby obnovili svoju vojenskú prestíž napadli
maráthské kniežatstvo. Obvinil púnskeho pešvu z podpory anglických nepriateľov a začal viesť proti nemu vojnu. V roku 1817 prinútil Pešvu
aby sa vzdal značnej časti svojho územia. Avšak v roku 1817 zahájil spoločne s Nágpur vojnu proti Anglicku. Ale boli porazení. Aj keď ľud s
ním povstal proti Angličanom, feudáli sa s nimi spolčili a tak na koniec kniežatstvo začlenili k svojim dŕžavám.
5. Systém
koloniálnej správy Indie
Územie podriadené Angličanom sa skladala z dvoch častí:
- Britská India: bola pod priamou správou
anglického koloniálneho aparátu, na ktorého čele stál generálny guvernér. (Bengálsko, Bombajská, Madráská a Severozápadné provincie)
- Druhá bola pod neskutočnou mocou kniežat, nesmeli navádzať kontakty s ostatnými štátmi. Hlavným zdrojom ich prímov bola pozemková
daň a vládne monopoly na ópium a soľ.
Systém „stáleho zdanenia“ v Bengálsku
Systém zaviedli v roku 1793 a tvoril 90%
priemernej ročnej renty, ktorá bola vymáhaná v posledných desiatich rokoch. Statkári boli povinný vydať svojim roľníkom písomný doklad, v
ktorej bola určená výška renty, ktorá mala byť zamíndarovy platená. Avšak tento systém dokázal za krátky čas z roľníkov, ale aj zo
samotných zamíndarov urobiť bezdomovcov. Neplatiči boli vyhnaní z pôdy a od roku 1799 ich mohli aj uväzniť.
Systém
„RÁJATVÁRÍ“ v Madráskej a Bombajskej provincii
Systém fungoval na základe toho, že na vyberanie pozemkovej dane nevyužívali
zamidarov, ale uplatňovali právo feudálneho vlastníka pôdy. Podľa tohto systému niesol zodpovednosť za zaplatenie dane každý roľník
samostatne, ktorý pôdu pohol dediť. Daň bola taká vysoká, že od roľníka, ktorí dlžil daň nikto nechcel pôdu kúpiť. Práve preto vláda
začala používať proti neplatičom násilie až mučenie. Roľníci, ktorí utiekli boli chytaní a nútený obrábať pôdu.
Anglická koloniálna politika vo vzdelaní
Aby Angličania upevnili svoju moc, brzdili ich kultúrny rozvoj. Úplne zrušili ich starý
vzdelanecký systém. Reforma vzdelania bola uskutočnená v roku 1835. Boli zriadené stredné školy s európskymi osnovami a v roku 1857 boli v
Kalkate, Madráse a Bombaji založené univerzity, na ktorých sa prednášalo v angličtine. Vznikala nová vrstva vzdelancov, ktorá bola nositeľom
nových ideí. Ich predstaviteľom bol Bengálčan Rám Móhan Ráj, zasvetil svoj celý život osvieteniu Indie. Založil časopis, ktorý bol
písaný nie len v angličtine, ale aj bengálčine a peržtine.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta