Koloniálne podmanenie Indie

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petuska1
Typ práce: Referát
Dátum: 11.03.2016
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 493 slov
Počet zobrazení: 2 598
Tlačení: 181
Uložení: 217

Koloniálne podmanenie Indie

V roku 1498 bola Portugalcami objavená námorná cesta okolo Afriky do Indie. A práve to im napomohlo k tomu aby sa stali európskou veľmocou. Portugalci mala priamy prístup k miestnym trhom a zdrojom surovín, avšak nedokázali využiť tieto výhody. Práve to bol dôvodom toho, že o toto prvenstvo prišli. Namiesto toho aby rozvíjali obchod a tým zmaximalizovali svoje prímy, zamerali sa na budovanie impéria a na rôzne spôsoby ako zatarasiť ostatné, kontinentálne, cesty na Blízky východ. Táto taktika bola účinná iba na krátky čas. Okolo roku 1560 opäť prúdilo korenie po kontinentálnej a z časti aj námornej ceste do Levanty a odtiaľ ďalej do Európy. Ich nákladná a hlavne neúčinná politika, ktorá bola spestrená násilím v indiooceánskej oblasti, neprinášala žiaden úžitok, skôr naopak vyprázdňovala ich finančné zdroje.
 

Východoindické spoločnosti

Východoindická spoločnosť bolo označenie pre spoločnosti, ktoré mali monopol pre obchod s kolóniami vo Východnej Indii a Ďalekom východe. Najvýznamnejšími boli:

Britská východoindická spoločnosť založená v roku 1600
Dánska východoindická spoločnosť založená v roku 1616
Nízozemská východoindická spoločnosť založená v roku 1602
Francúzská východoindická spoločnosť založená v roku 1664
Švédska východoindická spoločnosť založená v roku 1731

Prirodzené súperenie obchodných spoločností, politická situácia v domovine a situácia v Indií medzi jednotlivými panstvami vyvrcholila až k nevraživým bojom o hegemóniu v tejto oblasti. V tomto období bolo Francúzsko a Veľká Británia najväčšími veľmocami v tejto oblasti. Ich vzájomné konflikty vyústili do troch ozbrojených konfliktov:
 

Prvá Karnádska vojna (1744-1748)

V Európe v tomto období prebiehala sedemročná vojna o rakúske dedičstvo. Aj keď zo začiatku guvernéri Dupleix (Fr.) a Morse (Ang.) uprednostňovali neutralitu, tieto spory sa po čase dostali aj do Indického prostredia, aj napriek tomu, že ich naráb Anvaruddin na svojom území prísne zakázal. Angličanom v roku 1745 priplávali štyri vojenské lode, ich veliteľa Barnetta, Mors presvedčil aby namiesto útočenia na Francúzov zastavil pirátov pri západnom pobreží. Avšak nenechal si ujsť príležitosť a prepadol francúzsku obchodnú loď. Francúzi vzápätí napadli pevnosť svätého Dávida, ale posily nepriateľov ich odrazili. Barnett zomrel, a jeho následníkom sa stal Peyton. Jeho lode boli v zlom stave a preto sa rozhodol, že ich dopraví do Cejlónského Trikunámale, ale počas cesty boli napadnutí francúzskymi flotilami, ktorým velil Le Bourdonnais, po nerozhodnej prestrelke delami pokračovali ďalej na Cejlón. Po oprave lodí za vybrali na sever, až k ústiu rieky Hugli, aby prečkali obdobie monzúnov. Le Bordonnais za ten čas ovládol celé Koromandelské pobrežie. Francúzi prvý krát použili v boji sipáhiov (indický pešiaci), pri dobytí Madrásu 21. septembra 1746. Avšak Duplaix a Le Bourdonnais sa nevedeli dohodnúť čo s Madrásom urobia. Le Bourdonnais v tichosti podpísal zmluvu s Morsom o vrátení pevnosti Angličanom za poplatok 1 100 000 pagod (400 000 libier). La Bourdonnais sa musel vrátiť domov. To využil Duplaix a vypovedal zmluvu s angličanmi a vyplienil Madrás. Obyvateľstvo zajal a odvliekol do Puduččéri. Narábovi Anvaruddínovi sa to nepáčilo a preto žiadal vrátenie mesta, ktoré bolo na jeho území. Preto v roku 1746 vyslal 10 000 armádu proti Francúzom. Avšak francúzská armáda bola modernejšia, a preto ich pri rieke Adjáru porazili 5. novembra 1746. Dupleix sa pokúšal dobiť aj posledné anglické opevnenie, ale neúspešne. Angličanom v decembri dorazili posily, na čele s komodorom Griffinom. Ďalšia posila dorazila v roku 1748 na čele s Boscawenom, ktorý sa pokúšal dobiť Madrás a Puduččéry, ale bez výsledku. Preto bol nútený sa stiahnuť do pevnosti sv. Davida a prečkať obdobie monzúnov. Počas pobytu dostal správu o prijatí mierovej dohody Cách, ktorá ukončila vojnu. Madrás bol v roku 1749 vrátený Angličanom výmenou za severoamerický Louisbourg.
 

Druhá Karnádska vojna (1749-1754)

Anglická a Francúzska snaha o hegemóniu v Karnaku pokračovala. Snažili sa dostať na svoju stranu Nizámulmulka Ásafdažáha, vládcu Haidarábadu. V diplomacii mali Francúzi väčšie úspechy. Ich agent Ghulám Imám Husain ho naklonil na vlastnú stranu, zatiaľ čo agent Angličanov Mutjalu Nájak uzavrel spojenectvo s jeho synom Násirom Džangom. V roku 1748 Nizamulmul zomrel a na trón nastúpil Násir. Nástupníctvo spochybnil vnuk Nizamulmula. Samozrejme do ich sporov sa zapojilo Anglicko s Francúzskom. Anglicko podporovalo Nasíra a Francúzsko Muzaffara.

Ozbrojený stret sa odohral 3. Augusta 1749 pri Ambúri. Muzaffang sa zmocnil Árkadu, a z vďačnosti daroval Francúzom okresy Villijanúr, Valudávúr a Bahúr (mali viac ako dvojnásobok bývalej rozlohy). Avšak rozhodujúci boj nastal 1. Augusta 1754, kedy sa v Puduččeri vylodil riaditeľ Francúzskej spoločnosti v Indií a kráľovský zmocnenec Charles Godéheu. Odvolal Dupleixa z guvernérského úradu. Jeho hlavným cieľom bolo dosiahnuť mier s Britmi. Vzápätí bola 1. januára 1755 v Puduččeri podpísaná predbežná mierová zmluva. Francúzi uznali britského chránenca Muhammada Alího za právoplatného navába Karnátaku. Briti uznali Francúzmi podporovaného Salábata Džanga ako miestokráľa Dakšínu. Obe strany si vymenili zajatcov, podržali si predtým získané územia a zaviazali sa, že nebudú zasahovať do záležitostí miestnych kráľov.
 

Tretia Karnádska vojna (1758-1763)

V oblasti vládol mier, ale začiatkom roku 1755 začala privážať anglická východoindická spoločnosť do Bombaja čerstvé námorné aj pozemné posily, ktoré mali vpadnúť do Daksinu a zosadiť haidarábského nizáma Salábata Džanga, alebo ho prinútiť aby vypovedal spojenectvo s Francúzmi. Kvôli dohode z roku 1754, nesmeli zasahovať do interných záležitostí Indie. Rada Bombaj presvedčila generála loďstva Cliva, aby svoje sily využil na zneškodnenie pirátskej rodiny Ágré. Vo februári 1756 ich dobyl. V júni sa vrátil do Madrásu kde sa ujal vedenia pevnosti sv. Dávida. V tom čase dostal správu z Dakšinu o nezhodách medzi De Bussym (gen. fr. kontinent jednotiek) a Salábatom Džangom, a preto bez ohľadu na mier začal organizovať expanziu na pomoc Salábatovy.

V roku 1756 sa do Indie dostala správa o vypuknutí sedem ročnej vojny v Európe. Ako prvý dostali posily Francúzi, avšak práve prichádzalo obdobie monzúnov, preto časť loďstva odplávalo a časť vyčkávalo. Koncom februára 1758 Pococh (Fr.) začal s loďstvom križovať pozdĺž Koromandelu. Prvý stret skončil nerozhodne. Sv. David, po obliehaní generálom Lallym, sa 1. mája vzdal. V období monzúnov, keď anglická flotila odplávala, využil svoju prevahu a obsadil všetky opevnené body medzi Puduččérom a Madrásom, takže Angličanom už ostal iba Tiruččiráppalli, Sengalpattu a Madrás. Avšak Lally túto výhodu nevyužil, a dokonca si kvôli svojej arogancií znepriatelil všetkých spojencov.

16. februára 1759 sa vrátili britské eskorty ku koromandelským pobrežiam. Zo 7. na 8. apríla 1759 bola porazená posledná Francúzska bašta v Mačilipatname. Vzápätí 10. septembra sa vojenské loďstvá stretli. Francúzsko bolo porazené a opustilo Indiu. Puduččeri bolo zrovnané zo zemou. Boj o Karnaták skončil 5. apríla 1761 pádom Sendží. Lally bol zajatý a prepravený do Anglicka a neskôr do Francúzska, kde bol odsúdený za vlastizradu a odsúdený na trest smrti.

V Európe sa 10. Februára 1763 v Paríži skončila sedem ročná vojna. V Indii boli Francúzom vrátené faktórie, ktoré vlastnili pred rokom 1749, boli im uznané staré obchodné práva a privilégiá. Právoplatným vládcom Karnaku sa stal britský chránenec Muhammad Ali. Angličania sa stali pánmi Bengálska, Biháru a Urísy.
 

2. Zápas o južnú Indiu (Podmanenie Maisorov)

Maisúrske kráľovstvo vzniklo ako jedno z nástupníckych štátov na troskách Vidžajanagarského impéria. Svoju nezávislú existenciu dokázalo ubrániť pred rozpínaním dakšinských sultánov v 17. storočí ako aj pred maráthskými vpádmi. Zostalo však na okraji sféry vplyvu mughájskej ríše. Na rozdiel od Haidarábu či Aradhu jeho územie nikdy nepatrilo k mughalským provinciám, maisurský odejárovia nepatrili k vysoko postaveným ríšskym hodnostárom. Historicky a geograficky bol Maisúr pokračovateľom hinduistických kráľovstiev Hójašalov z Bélúru a Čálukjovcov z Bádami.

V roku 1761 si uchvátil moc moslimský vojvodca v službách Haidara Alího Chána, ktorý s pomocou francúzskeho dôstojníka vybudoval silnú armádu a začal viesť expanzívnu politiku proti svojim slabším susedom. Počas niekoľkých rokov ovládol niekoľko nezávislých kniežatstiev Bidanúr, prístup na Malabáske pobrežie a Súnda, Hutti, Savanúr.
 

Prvá anglo-maisúrska vojna (1767-1769)

Maráthovia v roku 1765 vpadli na maisúrsku územie a časť z neho si ponechali. V roku 1766 uzatvorili Haidarábsky nizam, madráska vláda a výchdoindická spoločnosť zmluvu. Zahájili proti Maisúrom vojnu. Vládcom Maisúrov bol Haidara. Postupom času získal diplomaciou na svoju stranu – najprv marátsku vlátu a neskôr Britov. Maisarovia sa presunuli na západné pobrežie a 11. mája odrazili útočníkov. Boje sa presunuli do vnútrozemia, nasledovali rýchle presuny, náhle útoky a partyzánske prepady. Naklonili šťastie na svoju stranu, avšak 1771 utrpeli vo vojne s Maráthmi porážku. O rok podpísal Haidara podmienky, ktoré mu nadiktovali.
 

Druhá anglo-maisúrska vojna (1780-1784)

V roku 1778 sa Francúzsko dostalo do vojny s Anglickom. Napadlo faktórie na Indickej pôde aj Mahé, ktoré leží na území Maisorov. V roku 1780 vpadol s 8000 armádou do Kárnataku. Eyreho Coot mal v roku 1781 za úlohu vytlačiť Haidara z Karnataku. Avšak ich možnosti boli obmedzené, lebo postupovali iba pozdĺž pobrežia. Britom chýbali financie a ich zásobovanie bolo obmedzené. Chýbajúce prostriedky museli poskytnúť Bengálci. Začiatkom roku 1782 prišlo na pomoc Maisorom Francúzska flotila, ktorá spôsobila Britom veľké škody. Onedlho však bol Maisúr nútený viesť vojnu, kvôli nezhodám protibritskej koalície, opäť sám. Haistingsovy sa podarilo 17. mája 1782 v Salbáí podpísať prímerie s maráthskou konfederáciou. Z dôvodu nárastu sily Britov bol maisúr nútený stiahnuť svoje sily z Karnaku a sústrediť sa na obranu vlastných dŕžav. V roku 1782 Haidara zomrel a vládu prevzal jeho syn Típú. Vojna pokračovala až do roku 1783 keď sa do Indie dostala správa o versaillskom miery medzi Anglickom a Francúzskom. Francúzi odmietali naďalej podporovať Típua. A preto 11. marca 1784 podpísal mangalúrska zmluva, na základe ktorej sa obe strany zaviazali dať do poriadku zničené územia a vymeniť si zajatcov. Každému bolo jasné, že toto prímerie stojí na veľmi tenkom ľade a že je iba otázka času kedy vojna opäť vypukne.
 

Tretia anglo-maisúrska vojna (1790-1792)

Tipú, tak ako jeho otec, bol zdatným a múdrym vládcom. Za svoj hlavný cieľ si vytýčil zbavenie Indie zradných Angličanov. Predpokladal, že jeho názory zdieľajú aj ostatné kniežatstvá. Avšak kniežatstvá Aradh a Hajdaráb boli spojenci s Východoindickou spoločnosťou. Majsúrské a Maráthské kniežatstvá odrazili prvé pokusy Angličanov, ktorí sa snažili podrobiť si ich. Tipú si uvedomil, že mangalúrsky mier z roku 1784 je len oddychom. Preto posilnil armádu o delostrelectvo, vznikli zvláštne manufaktúry na výrobu zbraní, spevnil pevnosť a mestské hradby. Bola zvýšená pozemková daň a zaviedol sa štátny monopol na tabak, čierne korenie, santalové drevo a drahokamy. Snažil sa vytvoriť protianglickú koalíciu, ktorú mali tvoriť Hajdaráb, Maráthska ríša, Turecko a Francúzsko. Turecko a Francúzsko odmietli, Hajdaráb a Maráthská ríša uzatvorili spojenectvo s Angličanmi. Na Tipua útočili z JZ a od Bombaja Angličania a spojenci zo severu. Koniec vojny sa dostavil až keď Angličania zaútočili na hlavné mesto Seringapatam, a Tipú požiadal o mier. V roku 1792 sa podpísala Seringapatamská zmluva. Tipú sa zaviazal, že bude platiť vojnové odškodné a dá Angličanom a kniežatám polovicu svojich kniežatstiev. Tipú bol finančne na dne a preto musel zvíšiť dane, zaviedol jednorazový príspevok do pokladnice...

V roku 1796 poslal žiadosť do Afganistanu a vyzval zahájiť proti Angličanom svätú vojnu (džihád). Taktiež požiadal aj Francúzsko o pomoc. Taktiež povolil Francúzom v Indii založiť jakobínsky klub, ktorý nazývali OBČANOM. V roku 1799 Angličania zaútočili znovu. Tipú požiadal o pomoc Napoleona, ktorý bol práve v Káhire. Napoleonova odpoveď dorazila 26. januára 1799, v ktorom písal, že je ochotný oslobodiť Indiu od Angličanov.

V roku 1799 Angličania zaútočili z troch strán a 4. mája 1799 dobyli hlavné mesto Seringapatan. Tipú padol v boji. Angličania posadili na trón znovu hindskú dynastiu, ktorého nástupca podpísal zmluvu o odtrhnutí 40 oblastí, z toho 21 dostal Hajdaráb.
 

3. Dobytie Avadhu Angličanmi

Pokladnica Angličanov bola po bojoch dosť vyčerpaná, potrebovali nové zdroje prímov. Preto sa lord Mornington rozhodol zasadiť posledný úder kniežatstvu Aradh. Tvrdil, že im hrozí nebezpečenstvo od Afganistanu a požadoval od nich aby rozpustili svoju armádu a nahradili ju anglickou. A taktiež žiadal aby zvýšili subsídie z piatich na 7,6 miliónov rupiov.
Keď kniežatá protestovali, že toľko finančných prostriedkov nemajú, vzal im takmer polovicu územia. Marathy porazil tak, že využil nezhody medzi nimi a Pešvom, ktorý požadoval od Angličanov pomoc. V roku 1802 uzavreli zmluvu – musel vydržiavať 6000 vojsko, zrušiť styky s tými Európanmi, ktorí boli pre Angličanov nepohodlní. Touto zmluvou mali Maráthovia stratiť nezávislosť, toto vyvolalo medzi nimi pobúrenie. Gválijarský knieža a nágpurský panovník sa rozhodli zahájiť proti Angličanom vojnu. Boli však porazení a museli sa vzdať značnej časti svojho územia. To podnietilo proti Anglicku ešte silnejšie povstanie indaurského kniežaťa Hólka. Podarilo sa mu vlákať do pasce Angličanov a napokon ich porazili. Napokon sa predsa z posledných síl Angličanom podarilo prinútiť Hólku k ústupu do Pandžábu, a vnútili mu zmluvu, ktorá však bola oveľa priaznivejšia ako zmluvy ostatných kniežat.
 

4. Zničenie Maráthskej ríše Angličanmi

Po vojne bola obrovská časť krajiny spustošená, ľudia hladovali. Situácia sa zhoršovala neustálymi prepadmi pirátov. Boli to trosky feudálnych vojsk, ktoré boli rozpustené, ale zbrane si ponechali a lúpili na vlastnú päsť. V ríši Maráthov vládla feudálna anarchia. Pešvu Bádžiho Raá II. neuznávali kniežatá z maráthského zväzu, ako aj jeho vlastní džagírdovia. Nevedel dosiahnuť aby mu platili pozemkové dane, a preto zvýšil občinovú daň, čo viedlo k nespokojnosti ľudu. Angličania boli o tejto situácii dobre informovaní a čakali iba na vhodnú zámienku, aby ríšu zničili celkom.

V rokoch 1814-1816 sa odohrala vojna s Nepálom, ktorú vyhrali, ale značne oslabli a aby obnovili svoju vojenskú prestíž napadli maráthské kniežatstvo. Obvinil púnskeho pešvu z podpory anglických nepriateľov a začal viesť proti nemu vojnu. V roku 1817 prinútil Pešvu aby sa vzdal značnej časti svojho územia. Avšak v roku 1817 zahájil spoločne s Nágpur vojnu proti Anglicku. Ale boli porazení. Aj keď ľud s ním povstal proti Angličanom, feudáli sa s nimi spolčili a tak na koniec kniežatstvo začlenili k svojim dŕžavám.
 

5. Systém koloniálnej správy Indie

Územie podriadené Angličanom sa skladala z dvoch častí:
- Britská India: bola pod priamou správou anglického koloniálneho aparátu, na ktorého čele stál generálny guvernér. (Bengálsko, Bombajská, Madráská a Severozápadné provincie)
- Druhá bola pod neskutočnou mocou kniežat, nesmeli navádzať kontakty s ostatnými štátmi.  Hlavným zdrojom ich prímov bola pozemková daň a vládne monopoly na ópium a soľ.

Systém „stáleho zdanenia“ v Bengálsku

Systém zaviedli v roku 1793 a tvoril 90% priemernej ročnej renty, ktorá bola vymáhaná v posledných desiatich rokoch. Statkári boli povinný vydať svojim roľníkom písomný doklad, v ktorej bola určená výška renty, ktorá mala byť zamíndarovy platená. Avšak tento systém dokázal za krátky čas z roľníkov, ale aj zo samotných zamíndarov urobiť bezdomovcov. Neplatiči boli vyhnaní z pôdy a od roku 1799 ich mohli aj uväzniť.

Systém „RÁJATVÁRÍ“ v Madráskej a Bombajskej provincii

Systém fungoval na základe toho, že na vyberanie pozemkovej dane nevyužívali zamidarov, ale uplatňovali právo feudálneho vlastníka pôdy. Podľa tohto systému niesol zodpovednosť za zaplatenie dane každý roľník samostatne, ktorý pôdu pohol dediť. Daň bola taká vysoká, že od roľníka, ktorí dlžil daň nikto nechcel pôdu kúpiť. Práve preto vláda začala používať proti neplatičom násilie až mučenie. Roľníci, ktorí utiekli boli chytaní a nútený obrábať pôdu.

Anglická koloniálna politika vo vzdelaní

Aby Angličania upevnili svoju moc, brzdili ich kultúrny rozvoj. Úplne zrušili ich starý vzdelanecký systém. Reforma vzdelania bola uskutočnená v roku 1835. Boli zriadené stredné školy s európskymi osnovami a v roku 1857 boli v Kalkate, Madráse a Bombaji založené univerzity, na ktorých sa prednášalo v angličtine. Vznikala nová vrstva vzdelancov, ktorá bola nositeľom nových ideí. Ich predstaviteľom bol Bengálčan Rám Móhan Ráj, zasvetil svoj celý život osvieteniu Indie. Založil časopis, ktorý bol písaný nie len v angličtine, ale aj bengálčine a peržtine.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#kolonialna expanzia #vynálezy Indie #feudálna anarchia #Európania si podmaňujú svet


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.015 s.
Zavrieť reklamu