14. Mníchovská konferencia. Krízový rok 1938.
14. Krízový rok 1938. Mníchovská konferencia
Na začiatku roka 1938 pripomínala politická situácia na celom kontinente
dusnú predbúrkovú atmosféru. V takejto atmosfére sa ČSR pripravovala osláviť 20. výročie svojho vzniku. Nemecké nacionalistické
strany, povzbudzované nemeckou fašistickou vládou, sa snažili spojiť protivládne pravicové strany do jednotného „frontu
nezávislosti“. Usilovali sa doň získať predovšetkým maďarské protivládne nacionálne orientované strany. Už vo februári 1938
rokovali aj s predsedom HSĽS. Ako ukázal zjazdový, tzv. Karlovarský program sudetských Nemcov z apríla 1938, cieľom tohto politického
prúdu bolo odtrhnúť od ČSR regióny, v ktorých mali väčšinu obyvatelia nemeckej národnosti a pripojiť ich k Nemecku. Uskutočnenie
tohto cieľa malo viesť k definitívnemu zániku ČSR.
11. marca 1938 Nemecko obsadilo Rakúsko. Bolo zrejmé, že
hitlerovská agresia bude smerovať do ČSR. Západoeurópski spojenci ČSR, ktorí r. 1918 podporovali jej vznik, snažili sa predísť možnej
vojne a nútili vládu ČSR k ústupkom voči Hitlerovi. Domnievali sa, že splnením požiadaviek nemeckej menšiny sa uspokojí nemecké
menšinové obyvateľstvo aj fašistické Nemecko, a tak sa zlikviduje ohnisko vojnového konfliktu.
Nemecká hranica s ČSR
sa obsadením Rakúska predĺžila a dostala až k Bratislave. Obsadenie Rakúska povzbudilo rast agresivity Sudetonemeckej strany.
Z Hodžovej vlády ihneď odišli dvaja ministri zastupujúci časť provládnych nemeckých menšinových obyvateľov a pripojili sa
k Sudetonemeckej strane. Obyvateľstvo ČSR preto v máji 1938 s úľavou prijalo vyhlásenie čiastočnej mobilizácie čs. armády.
Vláda ČSR sa snažila odstrániť vnútropolitické napätie rokovaním s menšinovými stranami , ktorým od roku 1937 predkladala
viaceré varianty plánu, známeho ako národnostný štatút. Prejavila ním nielen ochotu riešiť požiadavky nemeckých obyvateľov
a strán, ale z Hodžovej iniciatívy sa súčasne mali uplatniť aj niektoré požiadavky obyvateľov Slovenska. Aj prezident Beneš hľadal
cesty, ako uspokojiť v situáciu v štáte. Od začiatku roku 1938 rokovali s predstaviteľmi HSĽS o jej vstupe do vlády. Obaja čelní
predstavitelia štátu boli prístupní podporiť decentralizáciu ČSR. Urýchlené riešenie štátoprávnych vzťahov slovenského a českého
národa chápali ako jednu z najdôležitejších ciest k vnútornej konsolidácii ČSR, a tým aj k posilneniu jej obranyschopnosti. V júni
1938 vláda ukončila prípravné práce späté s národnostným štatútom a s novelizáciou jazykového zákona. Pripravila aj návrh
zákona o samospráve, ku ktorému sa mal vyjadriť parlament. Rýchly priebeh medzinárodných udalostí a ich vplyv na vývoj v ČSR
zabránil uskutočneniu týchto plánov.
V júni 1938 predložila HSĽS parlamentu pri príležitosti svojho zjazdu
a jubilejných osláv podpísanie Pittsburskej dohody nový návrh na autonómiu Slovenska. V ňom sa prikláňala k federatívnemu
usporiadaniu ČSR, čiže navrhovala vytvorenie slovenskej vlády, snemu, ústavného súdu. Poslanci HSĽS návrh s vedomím, že
v parlamente nezískajú takú podporu, aby ho mohli presadiť. Jubilejná oslava bola posledným verejným vystúpením predsedu ľudovej
strany Andreja Hlinku, ktorý v auguste 1939 zomrel. Odpoveďou na zjazd HSĽS boli manifestácie obyvateľstva za uchovanie jednoty republiky
a prípravu jej obrany. Hlinkova smrť sa stala začiatkom vnútrostraníckych zápasov nielen o post predsedu ľudovej strany, ale predovšetkým
o jej ďalšie smerovanie. Dočasným úradujúcim predsedom HSĽS sa stal JOZEF TISO. Do vedenia HSĽS sa čoraz razantnejšie presadzovali mladí
radikáli, ktorí začali vytvárať oddiely Hlinkových gárd.
Politické udalosti v ČSR nabrali rýchlejší priebeh
v septembri 1938. Vláda ponúkla štvrtý návrh na riešenie nemeckej otázky. Navrhla v ňom okrem iného rozhodujúce pozície
v samospráve oblastí, v ktorých malo menšinové obyvateľstvo väčšinu. Sudetonemecká strana si uvedomila, že vládny návrh ponúkol viac
ako sama navrhovala. Nemalo už zmysel predstierať, že sa uspokojí s návrhmi vlády ČSR, preto začala v nemeckých oblastiach organizovať
proti česko-slovenské demonštrácie a nepokoje. Svojimi ľuďmi obsadzovala colnice, železničné stanice a iné dôležité objekty.
Záujmy Henleinovej Sudetonemeckej strany obhajoval na medzinárodnom fóre A. Hitler a snažil sa získať Anglicko a Francúzsko pre
myšlienku revízie čs. hraníc. Nemecko sa jednoznačne na medzinárodných rokovaniach medzi nemeckým kancelárom A. Hitlerom a britským
premiérom Arthurom Nevilom Chamberlainom v nemeckom Berchtesgadene a Bad Godesbergu vyjadrilo za pripojenie nemeckej menšiny v českej časti
štátu k svojmu územiu. Vláde ČSR aj prezidentovi Benešovi bolo jasné, že obe veľmoci, ktoré stáli pri zrode ČSR, nie sú
pripravené vstúpiť do vojnového konfliktu s Nemeckom na obranu stredoeurópskeho spojenca.
V napätej situácii prijala
Hodžova vláda 22. septembra 1938 demisiu. Odmietla „asistovať “ pri rozdeľovaní štátu. Vystriedal ju vládny kabinet na čele
s generálom Janom Syrovým, ktorý na svojom zasadaní 23. septembra 1938 vyhlásil mobilizáciu. Odpoveďou boli ďalšie Hitlerove aktivity.
V memorande anglickému veľvyslanectvu v Berlíne oznámil, že ihneď očakáva splnenie svojich územných nárokov zo strany ČSR. Súčasne
pohrozil, že nesplnenie jeho požiadaviek bude podnetom na vojenský prepad ČSR, čo by viedlo k vojne. Preto sa
29. septembra 1938 predstavitelia VB (A. N. Chamberlain) a Francúzska (Éduadr Daladier) zišli s Nemeckom (A. Hitler) a jeho spojencom
Talianskom (Benitto Mussolini) na konferencii v Mníchove. Hitler oboznámil delegácie s územnými nárokmi voči ČSR. Zástupcovia európskych
mocností s jeho podmienkami súhlasili. Z obavy pred medzinárodnou izoláciou a pred vypuknutím vojny čs. vláda prijala 30. septembra
1938 mníchovský diktát, ktorý ju zaväzoval súhlasiť aj s územnými nárokmi Maďarska a Poľska. Podľa dodatku mali byť do troch
mesiacov uspokojené aj ich územné požiadavky
→ 2. novembra 1938 - Viedenská arbitráž (otázka č.17)
Odstúpenie sudetonemeckých území Nemecku sa malo uskutočniť v štyroch etapách od 1. do 10. 10. 1938. Čs. vláda mala
dobrovoľne uvoľniť Nemcov zo svojej armády, polície a postarať sa o prepustenie politických väzňov nemeckej národnosti. Napriek
odhodlaniu armády a obyvateľstva bolo zrejmé, že ČSR dokáže nemeckej vojenskej prevahe vzdorovať len niekoľko týždňov.
Mníchovská dohoda priamo viedla k Viedenskej arbitráži, po ktorej Česko-Slovensko prišlo o ďalšie územie a bola ešte viac
oslabená. V období od 30.9.1938 do 14.3.1939 hovoríme o Druhej česko-slovenskej republike. Mníchovská dohoda spolu s Viedenskou
arbitrážou znamenala veľké sklamanie v Česko-Slovensku a negatívne ovplyvnila vývoj v tomto regióne. Po 2. svetovej vojne bola anulovaná.
Česko-Slovensko a následné štáty pokladajú Mníchovskú dohodu a Viedenskú arbitráž za neplatné od začiatku. Mníchovská kapitulácia
uzavrela významnú, i keď iba dvadsaťročnú etapu česko-slovenských dejín.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta