14. Mníchovská konferencia. Krízový rok 1938.

14. Krízový rok 1938. Mníchovská konferencia

Na začiatku roka 1938 pripomínala politická situácia na celom kontinente dusnú predbúrkovú atmosféru. V takejto atmosfére sa ČSR pripravovala osláviť 20. výročie svojho vzniku. Nemecké nacionalistické strany, povzbudzované nemeckou fašistickou vládou, sa snažili spojiť  protivládne pravicové strany do jednotného „frontu nezávislosti“. Usilovali sa doň získať predovšetkým maďarské protivládne nacionálne orientované strany. Už vo  februári 1938 rokovali aj s predsedom HSĽS. Ako ukázal zjazdový, tzv. Karlovarský program sudetských Nemcov z apríla 1938, cieľom tohto politického prúdu bolo odtrhnúť od ČSR regióny, v ktorých mali väčšinu obyvatelia nemeckej národnosti a pripojiť ich k Nemecku. Uskutočnenie tohto cieľa  malo viesť k definitívnemu zániku ČSR.

11. marca 1938 Nemecko obsadilo Rakúsko. Bolo zrejmé, že hitlerovská agresia bude smerovať do ČSR. Západoeurópski spojenci ČSR, ktorí r. 1918 podporovali jej vznik, snažili sa predísť možnej vojne a nútili vládu ČSR k ústupkom voči Hitlerovi. Domnievali sa, že splnením požiadaviek nemeckej menšiny sa uspokojí nemecké menšinové obyvateľstvo aj fašistické Nemecko, a tak sa zlikviduje ohnisko vojnového konfliktu.

Nemecká hranica s ČSR sa obsadením Rakúska predĺžila a dostala až k Bratislave. Obsadenie Rakúska povzbudilo rast agresivity Sudetonemeckej strany. Z Hodžovej vlády ihneď odišli dvaja ministri zastupujúci časť provládnych nemeckých menšinových obyvateľov a pripojili sa k Sudetonemeckej strane. Obyvateľstvo ČSR preto v máji 1938 s úľavou prijalo vyhlásenie čiastočnej mobilizácie čs. armády.

Vláda ČSR sa snažila odstrániť vnútropolitické napätie rokovaním s menšinovými stranami , ktorým od roku 1937 predkladala viaceré varianty plánu, známeho ako národnostný štatút. Prejavila ním nielen ochotu riešiť požiadavky nemeckých obyvateľov a strán, ale z Hodžovej iniciatívy sa súčasne mali uplatniť aj niektoré požiadavky obyvateľov Slovenska.  Aj prezident Beneš hľadal cesty, ako uspokojiť v  situáciu v štáte. Od začiatku roku 1938 rokovali s predstaviteľmi HSĽS o jej vstupe do vlády. Obaja čelní predstavitelia štátu boli prístupní podporiť decentralizáciu ČSR. Urýchlené riešenie štátoprávnych vzťahov slovenského a českého národa chápali ako jednu z najdôležitejších ciest k vnútornej konsolidácii ČSR, a tým aj k posilneniu jej obranyschopnosti. V júni 1938 vláda ukončila prípravné práce späté s národnostným štatútom a s novelizáciou jazykového zákona. Pripravila  aj  návrh  zákona o samospráve, ku ktorému sa mal vyjadriť parlament. Rýchly priebeh medzinárodných udalostí  a ich vplyv na vývoj v ČSR zabránil uskutočneniu týchto plánov.

V júni 1938 predložila HSĽS parlamentu pri príležitosti svojho zjazdu a jubilejných osláv podpísanie Pittsburskej dohody nový návrh na autonómiu Slovenska. V ňom sa prikláňala k federatívnemu usporiadaniu  ČSR, čiže navrhovala vytvorenie slovenskej vlády, snemu, ústavného súdu. Poslanci HSĽS  návrh s vedomím, že v parlamente nezískajú takú podporu, aby ho mohli presadiť.  Jubilejná oslava bola posledným  verejným vystúpením predsedu ľudovej strany Andreja Hlinku, ktorý v auguste 1939 zomrel. Odpoveďou na zjazd HSĽS boli manifestácie obyvateľstva za uchovanie jednoty republiky a prípravu jej obrany. Hlinkova smrť sa stala začiatkom vnútrostraníckych zápasov nielen o post predsedu ľudovej strany, ale predovšetkým o jej ďalšie smerovanie. Dočasným úradujúcim predsedom HSĽS sa stal JOZEF TISO. Do vedenia HSĽS sa čoraz razantnejšie presadzovali mladí radikáli, ktorí začali vytvárať oddiely Hlinkových gárd.

Politické udalosti v ČSR nabrali rýchlejší priebeh v septembri 1938.  Vláda ponúkla štvrtý návrh na riešenie nemeckej otázky. Navrhla v ňom okrem iného  rozhodujúce pozície v samospráve oblastí, v ktorých malo menšinové obyvateľstvo väčšinu. Sudetonemecká strana si uvedomila, že vládny návrh ponúkol viac ako sama navrhovala. Nemalo už zmysel predstierať, že sa uspokojí s návrhmi vlády ČSR, preto začala v nemeckých oblastiach organizovať proti česko-slovenské demonštrácie a nepokoje. Svojimi ľuďmi obsadzovala colnice, železničné stanice a iné dôležité objekty.  Záujmy Henleinovej Sudetonemeckej strany obhajoval na medzinárodnom fóre A. Hitler a snažil sa získať Anglicko a Francúzsko pre myšlienku revízie čs. hraníc. Nemecko sa jednoznačne na medzinárodných  rokovaniach  medzi nemeckým kancelárom A. Hitlerom a britským premiérom Arthurom Nevilom Chamberlainom v nemeckom Berchtesgadene a Bad Godesbergu  vyjadrilo za pripojenie nemeckej menšiny v českej časti  štátu  k svojmu územiu. Vláde ČSR aj prezidentovi Benešovi bolo jasné, že obe veľmoci, ktoré stáli pri zrode ČSR, nie sú pripravené vstúpiť do vojnového konfliktu s Nemeckom na obranu stredoeurópskeho spojenca.

V napätej situácii prijala Hodžova vláda 22. septembra 1938 demisiu. Odmietla „asistovať “ pri rozdeľovaní štátu. Vystriedal ju vládny kabinet na čele s generálom Janom Syrovým, ktorý na svojom zasadaní 23. septembra 1938 vyhlásil mobilizáciu. Odpoveďou boli ďalšie Hitlerove aktivity. V memorande anglickému veľvyslanectvu v Berlíne oznámil, že ihneď očakáva splnenie svojich územných nárokov zo strany ČSR. Súčasne pohrozil, že nesplnenie  jeho  požiadaviek   bude   podnetom    na   vojenský   prepad   ČSR,   čo by  viedlo   k vojne. Preto sa 29. septembra 1938 predstavitelia VB (A. N. Chamberlain) a Francúzska (Éduadr Daladier) zišli s Nemeckom (A. Hitler) a jeho spojencom Talianskom (Benitto Mussolini) na konferencii v Mníchove. Hitler oboznámil delegácie s územnými nárokmi voči ČSR. Zástupcovia európskych mocností  s jeho podmienkami súhlasili.  Z obavy  pred medzinárodnou izoláciou a pred vypuknutím vojny čs. vláda prijala 30. septembra 1938 mníchovský diktát, ktorý ju zaväzoval súhlasiť  aj s územnými nárokmi Maďarska a Poľska. Podľa dodatku mali byť do troch mesiacov uspokojené aj ich územné požiadavky
→  2. novembra 1938  - Viedenská arbitráž  (otázka č.17)

Odstúpenie sudetonemeckých  území Nemecku  sa malo uskutočniť v štyroch etapách od 1. do 10. 10. 1938. Čs. vláda mala dobrovoľne uvoľniť Nemcov  zo svojej armády, polície  a postarať  sa o prepustenie politických väzňov nemeckej národnosti.  Napriek odhodlaniu armády a obyvateľstva bolo zrejmé, že ČSR dokáže nemeckej vojenskej prevahe vzdorovať len niekoľko týždňov.

Mníchovská dohoda priamo viedla k Viedenskej arbitráži, po ktorej Česko-Slovensko prišlo o ďalšie územie a bola ešte viac oslabená. V období od 30.9.1938 do 14.3.1939 hovoríme o Druhej česko-slovenskej republike. Mníchovská dohoda spolu s Viedenskou arbitrážou znamenala veľké sklamanie v Česko-Slovensku a negatívne ovplyvnila vývoj v tomto regióne. Po 2. svetovej vojne bola anulovaná. Česko-Slovensko a následné štáty pokladajú Mníchovskú dohodu a Viedenskú arbitráž za neplatné od začiatku. Mníchovská kapitulácia uzavrela významnú, i keď iba dvadsaťročnú etapu česko-slovenských dejín.