Paleografia

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 03.12.2018
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 642 slov
Počet zobrazení: 43
Tlačení: 4
Uložení: 4

Paleografia

Paleografia je pomocná veda historická, ktorá sa zaoberá vznikom, vývojom a štúdiom písma. Jej názov je odvodený od gréckych slov palaios = starý a grafé = písmo. Za zakladateľa paleografie sa považuje Jean Mabillon s prácou De re diplomatika libri VI (1681). Názov tejto disciplíne dal v roku 1708 benediktín Bernard de Mountfaucon (1655 - 1741) v diele Paleographia graeca sive de ortu et progressu litterarum graecarum. V našej oblasti sa zaoberáme latinskou paleografiou. Okrem tejto existujú aj grécka, čínska, arabská ...

V širšom zmysle slova skúma paleografia všetky pamiatky spojené s písmom. V užšom zmysle slova len písmo na paleografických látkach (vosk, papyrus, pergamen, papier). Elementárna paleografia analyzuje formu a grafické prvky písma, učí teda správne čítať písomné pamiatky všetkých čias. Kritická paleografia nám pomáha štúdiom písma charakteristickým pre určité obdobie v ľudských dejinách posudzovať pravosť písomných pamiatok.

Ako vidno z predchádzajúceho, v dejinách sa stretávame s rôznymi materiálmi na písanie. Tieto sa dajú rozdeliť na látky archeologické a látky paleografické. K látkam archeologickým - prírodným patria: lístie, lyko a kôra stromov, uhladená hlina a kameň. K archeologickým - umelým látkam patria: drevené a kostené plochy, keramické plochy a steny budov, kovové predmety. Paleografické látky na písanie sú: papyrus, pergamen a papier. Špecifickú pozíciu medzi archeologickými a paleografickými látkami na písanie majú voskové tabuľky.

Vznik písma

Vznikom a používaním písma prechádza ľudstvo z doby predhistorickej, o ktorej nám najviac informácií poskytuje archeológia, do doby historickej. Písmo slúži na fixovanie myšlienky a jeho vznik sa kladie do 4. tisícročia pred Kr., do oblasti Mezopotámie a Egypta. Najstaršou formou písma boli pyktogrami - obrazy, ktorých výkladom prišiel človek na zachytenú myšlienku. Im blízke sú petroglyfy, ktoré vyjadrujú aj nezobrazujúce abstraktné prvky. Spoločne ich zaraďujeme do ideografického písma. Egyptské hieroglyfy sú typom slovného písma, ktoré malo pre každé slovo jeden obraz. Postupne sa menilo na slabikové a neskôr na spoluhláskové a samohlásky si v ňom treba domyslieť.

Z egyptského písma sa postupne vyvinuli semitské písma, z ktorých je pre nás najdôležitejšie fenické písmo, pretože z neho sa vyvinulo písmo grécke. Fenické písmo malo taký istý smer ako egyptské, teda sprava doľava. Neskôr sa tento smer zmenil na striedavý, nazývaný bustrofedón - volský krok. Grécke písmo spolu s etruským ovplyvnili vznik latinskej abecedy, ktorá prechádzala rôznymi zmenami, až nakoniec dospela do takej podoby, akú poznáme dnes.

Vývoj latinskej abecedy

V celom vývoji latinskej abecedy sa stretávame s pojmami majuskula a minuskula. O majuskule hovoríme vtedy, ak písmená môžeme napísať pomocou dvoch liniek. Sú to teda v našom ponímaní veľké písmená (A, B, C, D...) Minuskulu tvoria písmená, ktorých veľkosť nie je rovnaká a môžeme ich napísať pomocou štyroch liniek (horná doťahovacia, vrchná, základná a dolná doťahovacia linka). Sú to teda malé písmená (a, b, c, d...)

Najstaršia podoba latinského písma sa nám zachovala na epigrafických pamiatkach (najmä kameni), pretože prirodzený rozklad týchto látok je oveľa pomalší ako pri látkach paleografických. Je ňou kapitála, ktorá má niekoľko druhou písma: scriptura monumentalis, ktorej písmená sú rovnaké a sú písané akoby v štvorcoch; scriptura actuaria, jej písmená sú úzke a vysoké. Tieto sa zachovali iba na epigrafických pamiatkach. Ďalším druhom kapitály je capitalis quadrata (elegans), ktorá mala ako predlohu monumentálnu skriptúru. Takmer všetky jej písmená môžeme písať v štvorci a len malá časť písmen je buď väčšia alebo menšia ako ostatné (F, L, Q). Zo scripturae actuariae sa vyvinula capitalis rustica. V tomto druhu kapitály už prečnieva nad ostatné písmená väčší počet litier a to isté sa týka aj zostupovania pod základnú linku. Tieto dva typy kapitály sa nám zachovali už aj na paleografických látkach a poznáme niekoľko diel známych klasických autorov písaných týmito písmami (Vergilius, Cicero, Salustius...) Všetky písmená v kapitále sú majuskulné.

V ďalšom vývoji latinského písma sa stretávame s unciálou, ktorej niektoré písmená sú zaokrúhlené (A, D, E, M) a iné si zachovávajú svoj kapitálny charakter. V unciále sa začíname stretávať už aj s minuskulnými podobami písmen (h, l, q).

Ukážka unciály

Na ďalšom stupni vývoja latinskej abecedy stojí polounciála. V nej sa vyskytujú v oveľa väčšom počte minuskulné formy písmen, ktoré opúšťajú dvojlinkový systém a tvorba písmen sa realizuje v systéme štvorlinkovom. O polounciále však nemožno hovoriť ako o písme čisto minuskulnom, pretože niektoré písmená si stále zachovávajú majuskulnú formu (N, E).

Ukážka polounciály

Všetky doteraz uvádzané typy písma sa nepoužívali v bežnom živote, pretože ich vyhotovenie bolo príliš zdĺhavé. Potreba rýchlejšieho zaznamenania si vyžiadala vznik kurzívy, v ktorej sa písmená jednotlivých slov spájajú, takže slovo bolo možné napísať jedným ťahom. Medzi kaligrafickým typom písma (písmená sú písané osobitne) a kurzívou stojí ešte polokurzíva, pri ktorej sa nespájali všetky písmená v slovách. Ku kurzívnym typom písma môžeme uviesť: staršiu rímsku kurzívu, mladšiu rímsku kurzívu, cisársku kurzívu.

Po páde rímskej ríše roku 476 začali budovať na jej kultúre národy, ktoré sa sem dostali v procese nazývanom sťahovanie národov. Preberali latinčinu i latinské písmo, ktoré sa k nim dostávalo hlavne vďaka kresťanským misionárom. Po prevzatí písma si ho začali jednotlivé národy prispôsobovať až došlo k jeho úplnej degenerácii. Za vlády Karola Veľkého (768 - 814) sa vo Franskej ríši začala pestovať kultúra a toto obdobie nazývame karolínskou renesanciou. Zvýšená tvorba literárnych diel si vyžiadala aj nápravu ťažko čitateľného skomoleného písma. Bola vytvorená karolínska kurzíva a karolínska minuskula

Ukážka karolínskej minuskuly 

Karolínske písma sa používali v období, kedy vládol v stavebníctve románsky štýl a ako na stavbách, tak aj v písme môžeme sledovať zaoblenie namiesto ostrých ťahov. Zmenou stavebného štýlu došlo i k zmene formy písma. Táto zmena vyjadrovala aj zmenu nazerania človeka na svet. Novým štýlom bola gotika, ktorá je charakteristická svojim lomeným oblúkom. K lámaniu oblúkov došlo aj v písme. Z gotiky poznáme písma: gotickú majuskulu, gotickú minuskulu, gotickú kurzívu.

Formy jednotlivých písmen gotickej majuskuly

Ukážka gotickej kurzívy

Po gotike nasledovala renesancia, v ktorej sa ľudia s veľkou vášňou a obľubou zaujímali o všetko antické. Renesancia začína už v 14. stor., no naplno sa rozvinula v 15. stor. Ľudia zbierali diela antických autorov, ktoré im však boli najprístupnejšie v odpísanej forme z 10. - 12. stor. Tieto odpisy boli vyhotovené v karolínskej minuskule a preto začína toto písmo znovu ožívať. Karolínska minuskula bola preto vzorom pre vznik rôznych humanistických typov písma, ku ktorým radíme: humanistickú majuskulu, humanistickú minuskulu, humanistickú kurzívu

Hoci sa do popredia dostávalo postupne humanistické písmo, nevytlačilo hneď stále sa udržujúce gotické písmo. Môžeme sledovať dokonca opačnú tendenciu, kedy začínajú vznikať neogotické písma. K nim patria: francúzska gotická kurzíva, anglická gotická kurzíva, littera sancti Petri - používala sa v pápežskej kancelárii, jej ozdobnosť však uberala na čitateľnosti a preto ju roku 1878 pápež Lev XIII. odstránil. K neogotickým písmam patrí aj nemecká fraktúra a kurent, ktoré sú pre nás obzvlášť dôležité, pretože sa u nás používali dlhú dobu .

Z humanistického písma sa postupne vyvinulo moderné písmo, ktoré používame dnes. V najstarších časoch má moderné písmo ešte neustálenú podobu, no od 18. stor. sa začínajú podoby jednotlivých písmen ustaľovať. Naše písmo bolo zavedené do výučby písmovou normou roku 1932. Hoci v 50. rokoch 20. stor. boli snahy o jeho reformu, tá sa nestretla s pozitívnym ohlasom.

Skratky

Už od najstarších čias sa v písme stretávame so skratkami, ktoré mali za úlohu zrýchliť dobu písania a ušetriť miesto na písacej látke. V antike poznáme ligatúry, v ktorých sa písmená spájali. Sú to litterae contiguae,kedy vypadne časť jednej litery a tá je nahradená časťou litery predchádzajúcej, literae implexae, kedy sa litery prelínajú, literae columnatae, tu sa jedna litera nadpíše nad inú a literae insertae, kde sa jedna litera vpíše do druhej. Z antiky poznáme aj sigly, pri ktorých sa buď namiesto celého slova napísalo začiatočné písmeno, alebo okrem neho aj písmená zo stredu slova a koncové písmeno. Pri zdvojení skratky sa naznačilo množné číslo, pri jej zrkadlovom obrátení zase ženský rod (pr. G = Gaius, zrkadlovo obrátené G = Gaia). Tironské noty, ktoré v Ríme vynašiel a používal Marcus Tullius Tiro, prepustenec a priteľ Ciceróna. Tiro zapisoval dlhé Civerónove reči a preto si vynašiel systém, pomocou ktorého stihol všetko zaznamenať. Podľa Tira bol tento systém aj pomenovaný. Nomina sacra sú skratky svätých mien, ktoré používali aj prevzaté grécke písmená napr. XPS = Christus. Notae iuris sú skratky používané najmä pri rukopisoch právnického obsahu. 

V stredoveku sa používali skrátené slová suspenziou (skomolením) kedy sa vypísalo len prvé písmeno alebo niekoľko počiatočných písmen. Koniec slova chýbal, pričom bolo naznačené, že sa jedná o skrátené slovo, rôznymi čiarkami, háčikmi... Kontrakciou (stiahnutím) sa skracovalo tak, že sa vypísali prvé a posledné písmeno, poprípade i písmená zo stredu slova. Skrátenie sa opäť naznačilo. Skrátenie značkou vlastného významuznamenalo, že slovo alebo jeho časť sa nahradila značkou, ktorá mala ustálený význam (napríklad aj skratka & sa používala namiesto et). Skrátenie značkou relatívneho významu zase značí, že slovo alebo jeho časť boli nahradené značkou, ktorá mala relatívny význam, teda mohla mať viacero významov. V stredoveku sa používalo i skrátenie nadpísaním litery. Taktiež poznáme skrátenie konvencionálnymi značkami, ktoré nemajú podobu žiadneho písmena z latinskej abecedy a vychádzalo sa pri nich z tironských nôt. Týmito značkami pisár nenahradil len časť slova alebo celé slovo, ale dokonca aj celé vety.

Číslovky

Rimania používali na vyjadrovanie počtu číslovky, ktoré boli zároveň aj písmenami ich abecedy. Boli to I = 1, V = 5, X = 10, L = 50, C = 100, D = 500, M = 1000. Od ostatného textu ich odlišovali označením čiarkou. V stredoveku položili číslovku medzi dve bodky. Aj rímske číslovky prechádzali vývojom a počas neho sa stretávame s rôznymi zvláštnosťami. Napríklad nadpísaním jednej čiarky sa číslo násobilo 1000, ak boli dve až 1 000 000. Polovica sa označovala pridaním S (semis) na koniec čísla, alebo napísaním tejto značky ÷ na koniec čísla. V stredoveku sa nadpísaním čiarok alebo bodiek nad číslovku k nej pripočítavalo toľko jednotiek, koľko bolo čiarok alebo bodiek.

Arabské cifry sa do Európy dostali prostredníctvom arabského panstva v súčasnom Španielsku v 2. pol. 1. tisícročia po Kr. Rozšírené boli v 13. stor., no častejšie sa s nimi stretávame od 14. stor.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.023