Vznik moderného slovenského národa bol dlhodobý historický proces, ktorý sa začal rozvíjať najmä pod vplyvom osvietenstva v druhej polovici 18. storočia. Slovenské etnikum sa postupne menilo na moderný národ, teda spoločenstvo ľudí, ktorých spájal jazyk, kultúra, spoločné povedomie a čoraz viac aj snaha presadiť svoje práva v spoločnosti.
Veľký význam pri tomto procese mali reformy Márie Terézie a Jozefa II., ktoré podporili vzdelanosť, rast nešľachtickej inteligencie a širšie používanie domácich jazykov. Práve v tomto období sa začali vytvárať základy moderného slovenského kultúrneho, jazykového a národného života.
V staršej literatúre sa tento proces označoval ako národné obrodenie. Tento názov však nie je úplne presný, pretože slovo „obrodenie“ naznačuje, že išlo o návrat k niečomu, čo už kedysi existovalo. Historici tým mysleli najmä odvolávanie sa na veľkomoravské obdobie a na predstavu „zašlej slávy Slovákov“.
V skutočnosti však medzi národom v ranom stredoveku a moderným národom v 19. storočí existovali veľké rozdiely. Moderný národ sa vytváral v novej občianskej spoločnosti, v ktorej už nemal rozhodovať iba pôvod a stav, ale aj jazyk, kultúra, vzdelanie a spoločné národné vedomie.
Moderný slovenský národ sa formoval najmä vďaka týmto činiteľom:
Formovanie moderného slovenského národa tvorí jeden celok, ale rozdeľujeme ho na tri etapy:
| Etapa | Obdobie | Charakteristika |
|---|---|---|
| Prvá etapa | 1780 – 1820 | osvietenská generácia, začiatky národného uvedomovania, jazykové pokusy, bernolákovské hnutie |
| Druhá etapa | 1820 – 1835 | rozvoj slovanskej vzájomnosti, obrana proti maďarizácii, spolupráca katolíkov a evanjelikov |
| Tretia etapa | 1835 – 1848 | štúrovská generácia, zjednotenie národného hnutia, kodifikácia spisovnej slovenčiny, politické požiadavky |
Prvá etapa je spojená s pôsobením osvietenskej inteligencie, ktorá chcela národ kultúrne a vzdelanostne pozdvihnúť. Vzdelanci sa usilovali zjednotiť ľudí spoločného jazyka, zakladali spolky a podporovali vydávanie kníh a umeleckej literatúry.
Ich cieľom bolo vytvoriť základy národnej kultúry a šíriť osvetu medzi ľudom. Podporovali reformy Jozefa II. a za zdroj národnej hrdosti pokladali najmä veľkomoravskú a cyrilo-metodskú tradíciu.
Najdôležitejším znakom národnej identity bol jazyk. Koncom 18. storočia však Slováci neboli jednotní ani jazykovo, ani nábožensky.
Roztrieštenosť bolo potrebné prekonať vytvorením jednotného spisovného jazyka.
Prvý impulz na vytvorenie spisovného jazyka dal Jozef Ignác Bajza. Už na začiatku 80. rokov 18. storočia vytvoril jazykovú normu založenú na západoslovenskom nárečí. V tomto jazyku napísal aj prvý slovenský román René mláďenca príhodi a skúsenosti z roku 1783.
Jeho pokus však nebol dostatočne jednotný, a preto sa širšie neujal.
Za prvého kodifikátora spisovnej slovenčiny sa považuje Anton Bernolák. Pôsobil ako študent generálneho seminára v Bratislave, kde si slovenskí študenti uvedomovali, že slovenčina má veľa nárečí a potrebuje pevnú jazykovú normu.
V prostredí bratislavského seminára vznikol Krúžok vlasteneckých filológov, z ktorého sa zrodilo bernolákovské hnutie.
Bernolák kodifikoval jazyk v týchto dielach:
Jeho kodifikácia vychádzala najmä z kultúrnej západoslovenčiny, doplnenej o niektoré stredoslovenské prvky.
Bernolákovci založili v roku 1792 v Trnave spolok Slovenské učené tovarišstvo.
Predsedom spolku bol Anton Bernolák, tajomníkom a pokladníkom Juraj Fándly. Spolok mal približne 500 členov a vydal viacero kníh v približne 20 zväzkoch.
Najvýraznejšou osobnosťou bernolákovského hnutia bol Juraj Fándly. Bol veľmi aktívnym podporovateľom jozefínskych reforiem a vo svojich dielach sa snažil vzdelávať najmä roľníkov.
Medzi jeho známe práce patria:
Fándly sa snažil zlepšiť hospodárske a sociálne postavenie ľudu tým, že mu sprostredkovával nové poznatky z poľnohospodárstva a každodenného života.
Aj keď sa bernolákovčina nestala celonárodným jazykom všetkých Slovákov, bernolákovci mali veľký význam:
Evanjelici používali v cirkevnom a literárnom živote najmä biblickú češtinu. Na rozdiel od bernolákovcov nevytvorili jedno spoločné centrum, no významne prispeli k rozvoju slovenského národného života.
V roku 1785 založili Juraj Ribay, Ján Hrdlička a Ondrej Plachý v Banskej Bystrici Slovanskú spoločnosť, ktorá vydávala mesačník Staré noviny literního umění.
V roku 1803 vznikla Katedra reči a literatúry českoslovanskej, čo bola veľmi dôležitá udalosť pre rozvoj národného života. Veľký podiel na nej mali Bohuslav Tablic a Juraj Palkovič.
V druhej etape sa do popredia dostala myšlienka slovanskej vzájomnosti. Bola reakciou na rastúcu maďarizáciu a na obavy z pangermanizmu. Slovenskí vzdelanci videli ochranu národa v spolupráci so slovanskými národmi.
Hlavnými predstaviteľmi tejto etapy boli:
Ján Kollár vychádzal z myšlienok filozofa Herdera, podľa ktorého je jazyk základným znakom národa. Kollár tvrdil, že národ tvorí spoločenstvo ľudí rovnakého jazyka, obyčají a mravov.
Podľa neho boli všetci Slovania jedným národom, ktorý sa delil na štyri kmene:
| Kmeň podľa Kollára | Národy |
|---|---|
| ruský | Rusi, Ukrajinci, Bielorusi |
| československý | Slováci, Česi |
| poľský | Poliaci, Lužickí Srbi |
| ilýrsky | Srbi, Chorváti, Slovinci, Bulhari, Macedónci |
Kollár chcel posilniť Slovanov, pretože sa obával maďarizácie a germanizácie. Čechov a Slovákov považoval za príslušníkov jedného československého kmeňa.
Svoje názory predstavil napríklad v dielach:
Jeho jazyková predstava sa však napokon neujala.
Aj Pavol Jozef Šafárik podporoval myšlienku slovanskej vzájomnosti. Venoval sa najmä dejinám, jazyku a kultúre Slovanov.
Napísal významné diela:
Spočiatku uznával slovenčinu ako samostatný jazyk, neskôr sa priklonil ku Kollárovej koncepcii.
Centrom druhej generácie slovenských národovcov sa stali Budín a Pešť, kde pôsobilo mnoho slovenských aktivistov.
Najvýznamnejšie osobnosti tejto spolupráce boli:
Ich spolupráca viedla k vzniku spolkov:
Jeho cieľom bolo:
Tento spolok vydával almanach Zora v rokoch 1835 – 1840. Práve tu publikovali slovenskí národovci svoje texty v bernolákovčine aj v „českoslovenčine“.
Veľmi významnou osobnosťou bol Ján Hollý, najvýznamnejší básnik bernolákovského obdobia. Dokázal, že bernolákovčina je schopná vyjadriť aj vysoké umelecké hodnoty.
Jeho najznámejšie eposy sú:
Ich veľký význam spočíval v tom, že posilňovali národnú hrdosť a pripomínali slávne obdobia slovenskej minulosti.
Rozvoj slovenského povedomia nepodporovali iba knihy, ale aj divadlo a ľudovýchovná činnosť.
V roku 1830 založil Gašpar Fejérpataky-Belopotocký v Liptovskom Svätom Mikuláši prvé slovenské ochotnícke divadlo.
Veľký význam mali aj:
Takéto publikácie šírili vzdelanie, praktické rady a národné vedomie.
Tretiu etapu predstavuje štúrovská generácia, ktorá dokončila rozhodujúce kroky vo formovaní moderného slovenského národa.
Jej hlavnými predstaviteľmi boli:
Táto generácia sa už nevenovala len jazyku a kultúre, ale aj sociálnym a politickým otázkam.
Jadrom mladoslovenského hnutia bolo evanjelické lýceum v Bratislave a Katedra reči a literatúry českoslovanskej.
Študenti si zakladali vlastné spolky a samovzdelávacie krúžky:
Cieľom bolo:
Medzi členov patrili aj Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža, S. Chalupka a ďalší.
Rok 1836 bol pre štúrovcov mimoriadne významný. Počas vlastivedného výletu na hrad Devín prisahali vernosť slovenskému národu a prijali si symbolické slovanské mená. Táto udalosť sa stala znakom ich národného odhodlania.
V tom istom roku vydali aj almanach Plody.
Rozvoj hnutia však pribrzdilo zatvorenie študentských spoločností v roku 1837.
Štúrovci sa výraznejšie než predchádzajúce generácie obrátili k ľudovým vrstvám, najmä k roľníkom a mešťanom. Chceli ich vzdelávať a sociálne pozdvihnúť.
Od konca 30. rokov 19. storočia sa zosilňovala maďarizácia, najmä v evanjelickej cirkvi. Slovenskí evanjelici preto vystúpili s petíciou proti národnostnému útlaku.
V júni 1842 odovzdala slovenská delegácia cisárovi Slovenský prestolný prosbopis.
Následkom celej akcie bolo aj odvolanie Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka profesora Palkoviča.
Na protest proti tomu odišlo v roku 1844 z lýcea 22 študentov, prevažne do Levoče. Pri odchode spievali pieseň Nad Tatrou sa blýska.
Jedným z najdôležitejších krokov vo formovaní moderného slovenského národa bolo prijatie nového spisovného jazyka.
Štúr si uvedomil, že Slováci sú samostatný národ a že ich musí spájať vlastný jazyk. Za základ nového jazyka si štúrovci vybrali kultúrnu stredoslovenčinu, pretože:
V júli 1843 sa na fare Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom dohodli na uzákonení nového jazyka:
Nový spisovný jazyk vysvetlil Ľudovít Štúr v dielach:
Už v roku 1844 vyšla v novom jazyku prvá kniha, almanach Nitra, ktorý potvrdil životaschopnosť novej slovenčiny.
Veľký význam mal spolok Tatrín, založený v roku 1844 v Liptovskom Svätom Mikuláši.
Na čele spolku stál Michal Miloslav Hodža.
Zavŕšením úsilia štúrovcov v 40. rokoch bolo vydávanie prvých slovenských politických novín:
V tomto období sa formovala aj zakladateľská generácia slovenského výtvarného umenia. Patrili k nej najmä:
K štúrovskému programu sa postupne pridávali aj mladobernolákovci, napríklad:
Na štvrtom zasadnutí Tatrína v Čachticiach sa obe krídla dohodli na používaní štúrovskej slovenčiny. Tým sa v roku 1847 slovenčina definitívne stala celonárodným jazykom Slovákov.
| Osobnosť | Význam |
|---|---|
| Anton Bernolák | prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny |
| Jozef Ignác Bajza | prvý pokus o vytvorenie jazykovej normy, autor prvého slovenského románu |
| Juraj Fándly | významný bernolákovec, osveta medzi ľudom |
| Ján Hollý | najvýznamnejší básnik bernolákovského obdobia |
| Ján Kollár | hlavný predstaviteľ slovanskej vzájomnosti |
| Pavol Jozef Šafárik | významný slavista, historik a jazykovedec |
| Ľudovít Štúr | hlavný predstaviteľ tretej generácie, kodifikátor štúrovskej slovenčiny |
| Jozef Miloslav Hurban | štúrovec, spoluautor jazykovej dohody |
| Michal Miloslav Hodža | štúrovec, spoluautor jazykovej dohody, predseda Tatrína |
Vznik moderného slovenského národa bol proces, v ktorom sa Slováci postupne menili z jazykovo a nábožensky rozdeleného etnika na moderný národ so spoločným jazykom, kultúrou a národným vedomím. Rozhodujúcu úlohu v tomto procese zohrali vzdelanci, ktorí budovali národnú kultúru, šírili osvetu, bránili sa proti maďarizácii a usilovali sa o spoločný spisovný jazyk.
Najprv sa presadili bernolákovci, potom prišla generácia Kollára a Šafárika s ideou slovanskej vzájomnosti a napokon štúrovci, ktorí doviedli slovenské národné hnutie k rozhodujúcemu kroku – k uzákoneniu spisovnej slovenčiny a k jasnému programu národných a sociálnych požiadaviek.