Husitské hnutie patrí k najvýznamnejším udalostiam českých a stredoeurópskych dejín 15. storočia. Nevzniklo náhodou. Bolo výsledkom dlhodobej nespokojnosti s pomermi v cirkvi, so spoločenskou nespravodlivosťou aj s politickou situáciou v krajine. Husiti vystúpili proti bohatstvu a moci cirkvi, proti útlaku a za nápravu kresťanského života. Ich zápas mal nielen náboženský, ale aj sociálny, politický a národný význam.
Praha bola v tomto období veľmi dôležitým centrom európskeho diania. Stala sa hlavným mestom Rímsko nemeckej ríše a sídlom univerzity, preto citlivo reagovala na problémy celej Európy. Veľký nepokoj vyvolávala najmä situácia v cirkvi.
V tom čase prebiehala pápežská schizma, teda rozkol v cirkvi. Na jej čele stáli naraz dvaja a od roku 1409 dokonca traja pápeži. Súčasníci tento stav vnímali ako hlavnú príčinu mnohých ďalších problémov v spoločnosti. Ľudia strácali dôveru v cirkev, ktorá mala byť morálnou autoritou, no sama bola rozdelená a oslabená.
Tieto myšlienky sa v Čechách šírili prostredníctvom českých kázní, najmä v Betlehemskej kaplnke v Prahe, kde sa prihováralo aj jednoduchému ľudu. Práve tam začalo postupne dozrievať reformné hnutie.
Od roku 1402 sa stal kazateľom v Betlehemskej kaplnke profesor pražskej univerzity Majster Jan Hus. Vo svojich kázňach ostro kritizoval cirkevných aj svetských hodnostárov. Vyčítal im, že nežijú podľa Božích prikázaní, usilujú sa o bohatstvo a moc a zabúdajú na skutočné poslanie kresťanstva.
Jan Hus hlásal, že:
Keď mu pražský biskup zakázal kázať v Betlehemskej kaplnke, pokračoval vo svojej kazateľskej činnosti na českom vidieku. Tým sa jeho myšlienky dostali ešte bližšie k širokým vrstvám obyvateľstva.
V roku 1414 sa zišiel v Kostnici cirkevný snem, teda koncil. Na tento snem pozval rímsky kráľ Žigmund Luxemburskýaj Jana Husa. Hus pozvanie prijal, pretože veril, že bude môcť svoje učenie obhájiť vo verejnej diskusii.
Situácia sa však vyvinula inak. Keď Hus odmietol odvolať články svojho učenia, ktoré boli označené za bludné, koncil s ním odmietol diskutovať. Bol vyhlásený za kaciera a 6. júla 1415 bol zaživa upálený.
Husova smrť vyvolala v Čechách obrovské pobúrenie. Česká a moravská šľachta poslala koncilu protestný list, ktorý spečatilo až 452 šľachticov. Tým sa odpor proti cirkvi a proti politickým pomerom ešte viac prehĺbil.
Stúpenci Husovho učenia sa začali nazývať husiti. Považovali sa za pravých kresťanov a chceli obnoviť čistotu viery. Svoju príslušnosť k husitskému hnutiu vyjadrovali prijímaním pod obidvoma spôsobmi, teda chlebom aj vínom. Práve preto sa ich symbolom stal kalich.
Husovo učenie sa postupne zmenilo na ideologický základ husitského revolučného hnutia. Už nešlo iba o náboženskú reformu, ale o širší zápas proti nespravodlivosti.
Od jari 1419 sa husiti schádzali v jednotlivých krajoch Čiech na návršiach a kopcoch. Na tieto zhromaždenia prichádzali často ozbrojení. Medzi najvýznamnejšie miesta patrili:
Otvorené bojové vystúpenie husitov v Prahe organizoval v lete a na jeseň roku 1419Ján Želivský. Vo svojich kázňach útočil proti feudálom a ostro kritizoval aj kráľa Václava IV.
Po smrti kráľa v septembri 1419 vznikli ďalšie nepokoje. K bojujúcemu ľudu sa pridal aj významný vojvodca Ján Žiška z Trocnova, veliteľ vyšehradskej posádky. Práve on sa neskôr stal jednou z najvýznamnejších osobností husitského hnutia.
Husitské hnutie sa postupne rozdelilo na dva hlavné prúdy:
Strediskom radikálneho krídla bolo mesto Tábor. Táboriti požadovali:
Radikálnu časť husitov tvorili najmä:
Táboriti sa snažili vytvoriť novú spoločnosť. Odstránili súkromné vlastníctvo a usilovali sa zaviesť spoločné zásady života. Jedným z deviatich hajtmanov v Tábore bol aj Ján Žiška.
Umiernení husiti chceli najmä reformu cirkvi, nie úplné zničenie feudálneho poriadku. Predstavovalo ich predovšetkým:
Ich cieľom nebola úplná sociálna revolúcia, ale dosiahnutie náboženských a politických ústupkov.
Kráľ Žigmund Luxemburský sa rozhodol husitov vojensky poraziť. Dosiahol u pápeža vyhlásenie križiackej výpravy proti husitským Čechám. Proti husitom teda nevystúpili iba domáci odporcovia, ale aj zahraničné vojská.
Pod vedením Jána Žišku husiti porazili križiakov 14. júla 1420 vo Vítkove pri Prahe. Toto víťazstvo malo veľký význam, pretože ukázalo, že husiti dokážu odolať aj silnejším protivníkom.
Počas obliehania Prahy vznikol spoločný program husitského hnutia, známy ako štyri pražské artikuly. Išlo o základné požiadavky husitov:
Tieto artikuly sa stali základom husitského programu a vyjadrovali najmä záujmy meštiansko šľachtického krídla.
Po potlačení rozporov v štáte v rokoch 1421 až 1422 nastalo v husitskom hnutí obdobie prevahy meštianskej opozície, ktoré trvalo až do roku 1437. V súlade s jej zásadami pokračoval aj Ján Žiška.
Vpády križiakov do Čiech husiti oplácali výpravami za hranice. Tieto výpravy sa nazývali spanilé jazdy. Ich cieľom bolo:
Výpravy smerovali napríklad:
Táboriti vedení Jánom Žiškom a po jeho smrti Prokopom Holým boli dlhý čas prakticky neporaziteľní. Roku 1431zorganizoval Žigmund najväčšiu križiacku výpravu proti husitom. Keď križiacke vojská dorazili k Domažliciam, rozutekali sa už pri zvuku husitských vozov a speve slávnej piesne Ktož jsú boží bojovníci.
Cisár aj pápež sa napokon presvedčili, že husitov nemožno poraziť iba vojenskou silou.
Dlhé roky bojov postupne oslabovali revolučné hnutie. Neustále vojny škodili obchodu a meštianstvo už nechcelo pokračovať v radikálnom zápase. O ďalší revolučný boj mala záujem najmä chudoba a poľné vojsko.
Cisár a pápež využili rozpory medzi jednotlivými husitskými skupinami. Časť husitskej šľachty a väčšina miest boli ochotné uzavrieť dohodu s cirkvou a so Žigmundom. Vnútorné nezhody napokon vyústili do tragického stretu.
Rozhodujúcim momentom bola bratovražedná bitka pri Lipanoch 30. mája 1434. V nej umiernení husiti porazili radikálov. V bitke padlo viac než 10 000 bojovníkov poľných vojsk, medzi nimi aj Prokop Holý.
Po porážke radikálneho krídla zvolila česká šľachta Žigmunda Luxemburského za kráľa. Jeho vláda však netrvala dlho, pretože v roku 1437 zomrel.
Definitívny úder poľným vojskám zasadila v tom istom roku aj poprava Jána Roháča z Dubé a jeho spolubojovníkov.
Husitské revolučné hnutie sa šírilo na Slovensko najprv prostredníctvom slovenských študentov na pražskej univerzite. Medzi husitmi v Čechách vystupovali aj niektorí Slováci, napríklad:
V rokoch 1428 až 1433 husiti ovládli značnú časť juhozápadného Slovenska a prenikli aj do severných stolíc, najmä na Spiš.
Pod vplyvom husitov sa na Slovensku zosilnil boj:
proti:
Prítomnosť husitov neprispela iba k šíreniu ich ideológie, ale aj k posilneniu slovenského živlu, najmä v mestách.
Po potlačení husitského hnutia sa menšie skupiny husitov zdržiavali v pohraničných slovensko poľských oblastiach. Stali sa základom nového bratríckeho hnutia, v ktorom ešte doznieval odkaz Tábora.
Husitské vojsko patrilo k najpokrokovejším vojenským silám svojej doby. Jeho úspechy nevyplývali iba z odhodlania, ale aj z výbornej organizácie, taktiky a schopnosti prispôsobiť sa bojovým podmienkam.
Husiti vynikali najmä tým, že:
Tábor často umiestňovali na návršia alebo kopce, čím získavali výhodnejšiu obrannú pozíciu.
Najznámejším objavom husitského vojstva bola vozová hradba. Stavala sa podľa terénu do:
Vozy sa postupne rozdelili na:
Jeden voz mal približne 21 bojovníkov. Jednotku tvorilo 10 vozov. Velenie mal hlavný hajtman a jemu podriadení hajtmani.
Dôležitým dokumentom bol aj Žiškov bojový poriadok z roku 1423, ktorý zhrnul skúsenosti z prvých husitských bojov.
Husitské revolučné hnutie znamenalo mohutné vystúpenie vykorisťovaného ľudu proti feudálnemu útlaku. Jeho význam bol veľmi široký.
Vozová hradba sa stala jedným z vývojových stupňov európskeho vojenstva. Husitská stratégia bola založená na útočnosti, pohyblivosti a sústredení síl na rozhodujúcom mieste a v rozhodujúcom čase.
Najväčšou silou husitov nebola iba ich výzbroj alebo vojenská taktika. Základnou príčinou ich víťazstiev bolo najmä to, že boli pevne presvedčení, že bojujú za spravodlivú vec. Ich odhodlanie, disciplína a oddanosť revolučným myšlienkam im dávali mimoriadnu bojovú silu.