Rím v období cisárstva – principát

Rím v období cisárstva – principát

Dejiny cisárstva delíme na 2 obdobia:
PRINCIPÁT – cisár má absolutistickú moc, ale ponecháva republikánske úrady, senát aj ľud. zhromaždenie. Vyhlasuje sa za „prvého medzi rovnými – Princes inter pares“. Božské pocty sa mu vzdávajú po smrti.
DOMINÁT – cisár je pán a boh na zemi. Republikánske úrady neexistujú a božské pocty – za života.

PRINCIPÁT
Dynastie principátu :
1) Juliánsko –Klaudiovská (27 pred Kr. - 68 po Kr.)
- Oktaviánus/Augustus

- Tiberius

- Caligula

- Claudius

- Nero

2) Fláviovská (69 - 96)
- Flávius Vespánius

- Titus

- Domitianus

3) Antoninovsko – trajánska/Dynastia adoptovaných/adoptívnych cisárov (96 - 193)

- Marcus Nerva

- Traján

- Hadrián

- Antonius Pius

- Marcus Aurelius

- Lucius Verus

- Commodus

4) Severská (193 - 235)

- Septimius Severus

- medzi týmito obdobiami tiež vládli vojenskí cisári za čias nepokojov

DOMINÁT

- tetrarchia - vláda štyroch(2 starší cisári, 2 mladší)

1) Konštantínovská dynastia (284 - 364)

- Dioklecián

- Konštantín

1, Juliánsko - Klaudiovská
Oktaviánus – I. cisár tohto obdobia, ktorý prevzal úrady konzula, tribúna ľudu, doživotného diktátora a najvyššieho kňaza.
Senát Oktaviánovi udelil dva významné tituly: 1. Augustus (vznešený) a 2. Imperátor ( najvyš. veliteľ rímskych légií). Oktaviánus ukončil obdobie nepokojov, nastáva kľud, kt. umožnil hosp. a kult. rozkvet impéria. Viedol populárnu politiku ,,chlieb a hry“, čo znamená- každoročne daroval obyvateľstvu obilie, peňažné dary, pôdu a organizoval veľkolepé hry, gladiátorské.

V Ríme zriadil zvláštnu osobnú stráž – prétoriánov (chránili cisárov život)

Bolo to aj „zlatý vek poézie“ – Vergílius,...
Pred smrťou senát prijal zákon, podľa kt. trón zdedí člen rodiny cisára. Adoptívnym synom Oktaviána sa stal Tibérius. Tibérius zdedil štát s vyčerpanou pokladnicou, nákladnými stavbami, hrami, kt. organizoval Oktaviánus. Nemal financie na plat rímskych žoldnierov, neorganizoval veľkolepé hry, stal sa nepopulárnym. Na ochranu svojej osoby vydal ,,zákon o urážke majestátu“.

Sklamaný odchádza na ostrov Capri, kde riadi štát na diaľku príkazmi.
Po jeho smrti nastupuje jeho vnuk Kaligula (kožená botička). Vyrastal v rímskom tábore na území Germánie. Po nástupe k moci viedol opačnú politiku ako jeho dedo. Pokračuje vo výstavbe Ríma, organizuje hry- politika ,,chlieb a hry“, zrušil zákon o urážke majestátu. Jeho heslo = „Nech nesúdia, len nech sa boja.“ Postupne zošalel a bol zavraždený.
Po smrti Kaligulu nastupuje Klaudius, jeho strýko, kt. nemal vzťah k politike, bol to vzdelanec, venoval sa umeniu. Dal zavraždiť svoju manželku, aby si mohol zobrať Agripínu, matku Nera. Agripína ho dala zavraždiť, aby získala trón pre 17-ročného syna Nera.
Nero - viedol mierovú politiku, odmietal výboje, riadil sa zásadou ,,chlieb a hry“. Považoval sa za vynikajúceho športovca, básnika, umelca, keď si získal oporu vo verejnosti, začal s krutovládou. Dal vyvraždiť celú svoju rodinu, aj matku , aj dve manželky, nariaďoval samovraždy, aj jeho vychovávateľ a učiteľ Seneca spáchal samovraždu. Dal podpáliť Rím, aby získal inšpiráciu pre svoje básne a zvalil to na kresťanov, ktorí boli prenasledovaní. Organizoval veľkolepé hry, zavádzal nové hry o cenu Nerona, na ktorých vždy zvíťazil. Proti jeho krutovláde sa vzbúrili gálske a hispánske légie, pred ktorými ušiel z Ríma na vidiek, kde spáchal samovraždu. „Aký umelec to vo mne hynie.“ Nerom vymiera Juliánsko-klaudiovská dynastia.

2, Fláviovská
V roku 69 nl. bol zvolený alexandrijskými légiami v Egypte za cisára Flávius Vespánius = dobrý cisár. Viedol skromný a mravný život, obnovil právomoci senátu, obmedzil výdavky na hry, ale začal budovať najväčší cirkus staroveku Veľký amfiteáter Koloseum v Ríme, kde sa zmestilo až 50000 divákov. Po jeho smrti nastupuje na trón jeho syn Titus. Vládol 2 roky a 2 mesiace, pokračuje v otcovej politike, za jeho vlády nedošlo k žiadnemu súdnemu procesu. Za jeho vlády došlo k najväčšej živelnej katastrofe, k výbuchu Vezuvu v roku 79 nl., ktorý zničil tri prekvitajúce mestá = Pompeje, Herkuláneum a Stabie. V Ríme vypukol boj a on sám zomiera na zimnicu. Rím za ním úprimne smútil.
Na smrteľnej posteli povedal : „Beda mi, tuším sa stávam Bohom.“ = vymretie dynastie

3, Antoniovsko-trajánska
Marcus Nerva – vydáva „Zákon o adoptívnych cisároch“, podľa ktorého môže žijúci cisár menovať svojho nástupcu aj mimo rodiny, ktorú adoptuje. V roku 98 nl. sa na trón dostáva Trajánus. Pochádzal z Hispánie, bol správcom v Germánií, za jeho vlády dosiahlo rímske impérium najväčšieho rozsahu (západná Európa – Británia, Francúzsko, časť Nemecka, Španielsko, Švajčiarsko, Itália, Rakúsko, Balkán a Ázia až ku Kaspickému moru, sev. pobrežie Afriky, Egypt, Mezopotámia).
Uskutočnil 2 veľké výpravy :
1. proti Dákom (dnešné Rumunsko), toto územie dobyl a zakladá novú provinciu Dáciu. Táto výprava je znázornená na reliéfoch Trajánového stĺpu v Ríme pri benátskom námestí.
2. proti Partskej ríši (od Mezopotámie smerom na východ) dobyl Mezopotámiu. V Mezopotámii vypuklo veľké domáce povstanie, Trajánus opúšťa toto územie a pri návrate v roku 177 nl. zomiera.
Jeho nástupcom je Hadriánus, ktorý dal vybudovať veľkolepý obranný systém – sev. hranice impéria v povodí riek Rýn až Dunaj, tzv. Limes Románus (hranica rímska) – hrady, pevnosti.

Bola postavená proti nebezpečenstvu Germánov.
Miesta, kde sídlili posádky (strážne veže) :
Rusovce – Gerulata Vinodobona - Viedeň
Carnuntum – Rakúsko Laugarício – Trenčín
Marcus Aurélius – prezývaný „filozof na tróne“. Celý život prežil vo vojenských táboroch pri sev. hranici impéria a za jeho vlády prebehli významné markomanské vojny. Markomani
Germáni Þ napadli ríšu
Kvádi
V rokoch 179 – 180 nl. (zima) prezimovala v Laugaríciu rímska armáda, o čom hovorí nápis na trenčianskej skale. Marcus Aurélius písal aj filozofické dielo pri Hrone = „Myšlienky sebe samému.“ – prvé filozofické dielo písané na území Slovenska.
Za vlády Marca Aurélia sa zhoršuje postavenie v ríši, šíri sa hlad, mor, vzbury v provinciách v Egypte a Galii. Po jeho smrti (otrávený) nastupuje jeho syn Comodus (predtým spoluvládca), zdržiaval sa hlavne v Ríme pri hrách a zábavách. Vyhlásil sa za boha.

4, Severská
Septimus Séverus – zvolený za cisára v Carnunte. Mal 2 synov, Caracalla a Geta. Caracalla zavraždil svojho brata Getu a jeho priateľov s rodinami. V Alexandrii odvody do légii, všetkých účastníkov odvodov aj s rodičmi dal povraždiť, lebo sa mu vysmievali s jeho plešiny.

SLOVENSKO V SUSEDSTVE RÍMSKEJ RÍŠE:

Do strednej Európy prenikli zo západu germánske kmene Markomanov a Kvádov pod vedením náčelníka Marobuda a zničili zvyšky keltskej ríše Boiohemum s centrom v Čechách na sever od Dunaja. V tomto období postupovali od juhu rímske vojská, ktoré na území dnešného Rakúska zriadili provinciu Noricum a dnešného západného Maďarska provinciu Panóniu. Rimania podnecovali vnútorné rozpory medzi Germánmi podľa známej rímskej zásady ,, Rozdeľuj a panuj!“, čo viedlo k Marobudovmu pádu. Na juhozápadnom Slovensku vzniklo vazalské Vanniovo kráľovstvo (okolo roku 21 – 51 po Kr.)

Rímska ríša mala záujem sama vládnuť na tomto území a vazalské kráľovstvá používala iba ako nárazníkové štáty voči odbojnejším kmeňom. V čase vlády Vespasiana (69 – 79) obsadili rímske posádky celú Panóniu a pokračovali v výstavbe rímskej hranice Limes Romanus. Dobudovali základné tábory: Vindobona (Viedeň), Carnuntum (Deutsch Altenburg – Petronell), Brigetio ( pri Komárne), Aquincum (Starý Budín). Pri nich vznikli obchodno- remeselnícke strediská, oppidá. Medzi základnými tábormi, ktoré boli sídlami légií, sa vo vzdialenosti 30 až 40 km budovali pomocné tábory a opevnenia. Takýmto táborom bola Gerulata (Rusovce).

Rimania budovali na ľavom, neobsadenom brehu Dunaja predsunuté oporné body (Devín, bratislavský hradný kopec, Iža pri Komárne – Kelemantia, predpokladá sa existencia rímskej hranice pri Štúrove). Rimania dbali aj na výstavbu ciest na tomto území. V tomto období mali rímske armády v Panónií cca 40 000 – 50 000 mužov. Za cisára Trajána (98 – 117) sa v súvislosti s vojnami proti Dákom zvýšila stavebná a opevňovacia činnosť Rimanov na Dunaji.

Rimania pri trestných expedíciách proti barbarom pokračovali v budovaní predsunutých staníc na sever od Dunaja( napr. v Stupave). Nálezy rímskych tehál, keramiky a ďalších predmetov oprávňujú predpokladať existenciu aj ďalších staníc a táborov, ktoré ešte nie sú odkryté. Germánske kmene vtrhli do Panónie zo severu a podnietili povstanie domácich kmeňov proti Rímu.

Začali sa Markomanské vojny(168 - 180). Po vytlačení Germánov z Panónie rímske vojská, ktorým velil cisár Marcus Aurelius, zaujali južné Slovensko (172) a postupne prenikali do severnejšie položených údolí. Tu niekde, v tábore na dolnom toku Hrona cisár napísal prvú kapitol známej knihy Hovory k sebe samému. Rímske vojská pokračovali v bojoch na sever od Dunaja a v rokoch 179 – 180 zvíťazili nad Markomanmi a Kvádmi. Počas tejto vojny 855 vojakov druhej pomocnej légie pod vedením legáta Valeria Maximiana táborilo v Laugariciu (Trenčíne). Zanechalo tu nápis na trenčianskej skale, ktorý je dokladom o preniknutí rímskych vojsk na najsevernejšie miesto v strednej Európe.

Po náhlej smrti cisára Marka Aurelia vo Vindobone v roku 180 ukončil jeho syn Commodus vojnu obojstranne výhodným mierom, ktorý uzavrel v tom istom roku. Po týchto vojnách bol na rímsko – barbarskej hranici vyše poldruha storočia pokoj.

V polovici 4. stor. množiace sa nájazdy barbarov opäť zosilnili stavebnú činnosť. Opravovali sa staršie tábory a budovali sa nové, a to aj ďaleko za hranicou, na území Kvádov (Cífer-Pác, Milanovce). Svojvoľné budovanie predsunutých táborov narazilo na odpor barbarských kmeňov. Kvádi v spojení so Sarmatmi zaútočili (374) na Panóniu. Rímske vojská vidol osobne cisár Valentianus. Bola to viac demonštrácia sily, ako vojenský úspech, pretože Kvádi sa vyhýbali otvorenému boju a stiahli sa do horských údolí.

Cisár Valentianus zomrel v Brigetiu počas rokovaní s poslami Kvádov a Sarmatov (375). Po jeho smrti Rimania uzavreli s nepriateľmi mier. Rímske vojská na územie Slovenska viac nevkročili. Celkový úpadok Rímskej ríše sa prejavil odchodom rímskych posádok z Panónie. Nadchádzajúce obdobie sťahovania národov sa vyznačovalo rozsiahlymi presunmi obyvateľstva, ktoré zmenili národnostný ráz Karpatskej kotliny. Kvádi ustúpili na západ a ich miesto zaujali iné germánske kmene.

Rimania využívali naše územie pre svoje diaľkové obchody. Prechádzala tu veľmi významná Jantárová cesta, ktorá spájala Jadran s východobaltskými oblasťami i viaceré iné obchodné cesty, doložené bohatými nálezmi rímskych mincí a remeselných výrobkov. Prepravoval sa po nej jantár z východobaltských nálezísk, ďalej dobytok, kože, kožušiny, perie a otroci smerom na juh, a sklenené, strieborné, bronzové výrobky a podobne smerom na sever.