ČSR 1918 – 38

ČSR 1918 – 38

Po skončení historického martinského zhromaždenia sa väčšina účastníkov rozišla do svojich domovov, aby obyvateľstvu vysvetľovali situáciu v novovzniknutom štáte. /o celom Slovensku vznikali miestne národné výbory a rady. Zakladali si aj ozbrojené oddiely- národné gardy. Miestne národné výbory a rady existovali iba dva mesiace. V januári 1919 boli zrušené.

Dočasná vláda (tzv. skalická)

4. novembra 1918 odcestovala z Prahy z poverenia Československého národného výboru skupina politikov známa pod názvom ,,skalická vláda“. Sprevádzal ju oddiel četníkov, a rota slovenských vojakov. Úlohou týchto politikov (V. Šrobár, P. Blaho, A Štefánek, I. Dérer a Š. Janšák) bolo upokojiť pomery v krajine a s pomocou ozbrojených zložiek začleniť územie Slovenska do novej štátnej správy.

Prišli 6. 11. 1918 do Skalice a oboznámili obyvateľov so vznikom ČSR. O niekoľko dní sa museli vrátiť do Prahy.

Národné zhromaždenie, vláda, prezident ČSR

V októbri 1918 prevzal politickú moc v republike Československý národný výbor. Stal sa vykonávateľom štátnej zvrchovanosti. Do 14. 11. plnil zákonodarnú aj výkonnú úlohu. Zriadil 14 centrálnych ministerstiev, ktoré sídlili v Prahe. Schválil zákon o dočasnej ústave ČSR. 14. 11. odovzdal svoje právomoci Revolučnému Národnému zhromaždeniu (RNZ), ktoré schválilo prvú vládu na čele s ministerským predsedom K. Kramářom. Vo vláde boli aj dvaja Slováci: V. Šrobár ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy a M.R. Štefánik minister vojny. Prezidentom sa stal T. G. Masaryk.

Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska

Dňa 10. decembra 1918 RNZ prijalo zákon o mimoriadnych opatreniach na Slovensku. Podľa tohto zákona vzniklo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré viedol V. Šrobár.

12. 12. pricestoval aj so 14 referentmi do Žiliny, pretože Bratislava bola ešte obsadená maďarskou armádou. Úlohou ministerstva bolo preberať na slovenskom území politickú moc a zabezpečiť prechod života na mierové podmienky. Za svoju činnosť sa Šrobár zodpovedal len česko – slovenskej vláde. Získal také právomoci aké nemal žiadny minister. Na území Slovenska mu patrila zákonodarná i výkonná moc. 4. 2. 1919 sa Šrobár už s 200-členným ministerstvom premiestnil do Bratislavy. Na čele ministerstva, ktoré existovalo do roku sa vystriedali: V. Šrobár, Ivan Dérer, M. Mičura a J. Kállay.

Malá dohoda

ČSR, Rumunsko a Juhoslávia vytvorili v rokoch 1920 – 1921 medzinárodný zväzok, ktorý nazvali Malá dohoda. Jej cieľom bolo zabrániť pokusom o návrat monarchie a obnovu Uhorska.

Ústava ČSR

Jednou z najdôležitejších úloh, na ktorú sa sústredilo RNZ, bolo prijatie ústavy. Právni experti na čele s profesorom Právnickej fakulty UK Dr. Jozefom Hoetzelom ju vypracovali podľa vzoru francúzskej ústavy a ústavy USA. Podľa ústavy bolo Česko – Slovensko republikou na čele s prezidentom, ktorého volil parlament. Ďalej sa v nej hovorilo o štátnom občianstve, o právach občanov, zaručovala nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, právo zhromažďovania, dovoľovala verejné bohoslužby všetkým vierovyznaniam. Legislatívno – technicky bola ústava dobre vypracovaná bez podstatnejších rozporov a medzier.

V niektorých častiach bola však leges imperfecte, pretože nikdy nedošlo k vydaniu zákona , ktorý ich mal vykonať. Za celé obdobie takmer 20 rokov trvania predmníchovskej republiky bolo vydaných celkove osem ústavných zákonov, ktorými sa ústav doplňovala , ale jej vlastný text nebol menený.

Myšlienkovo vychádza ústavná listina z klasických štátoprávnych doktrín a tradícií európskeho parlamentarizmu konca 19. storočia a začiatku 20 storočia.

Rešpektujúc zásadu trojdelenia štátnej , upravila moc zákonodarnú ( Národné zhromaždenie ), vládnu a výkonnú ( prezident, vláda ) a moc súdnu a vytvorila tým demokratický systém rešpektujúci hranice medzi nimi.

Ústavná listina sa zaraďovala medzi tuhé ústavy. Vo formálnom zmysle sa zaraďovala medzi právne ústavy .Bola to písaná ústava, ktorá tvorila jeden systematický celok. Ústava bola súčasne aj fiktívna pretože časť jej ustanovení sa nezhodovala so skutočnosťou.

Ústavná listina ČSR z roku 1920 právne zakotvila demokratický parlamentárny systém, ktorý na rozdiel od susedných štátov strednej Európy, v ktorých došlo v dôsledku pravicových prevratov k nastoleniu totalitných systémov zostal v podstate až do roku 1938 nezmenený. RNZ prijalo ústavu 29. 2. 1920 a prvé parlamentné voľby sa konali v apríli 1920.

Strany: 

V decembri 1918 sa obnovila činnosť SĽS. Na jej čelo zvolili Andreja Hlinku. Od konca 1921 nastúpila SĽS zostrený protivládny kurz a do svojich programov zaradila na popredné miesto uskutočnenie Pittsburskej dohody, čiže autonómiu Slovenska a tým aj uznanie Slovákov za samostatný národ. Masovú základňu si zabezpečila tým, že prijímala aj promaďarsky orientovaných ľudí. Tak sa medzi čelných funkcionárov dostal aj Vojtech Tuka. SĽS sa v polovici 20. rokov stala najmasovejšou stranou.

V roku 1921 sa od sociálnodemokratickej strany odpojil radikálnejší ľavicový smer – komunistická strana, ktorá bola súčasťou medzinárodne organizovaného hnutia, tzv. Tretej internacionály so sídlom v Moskve. Získala si priaznivcov najmä medzi poľnohospodárskymi robotníkmi na južnom Slovensku. Na rozdiel od sociálnych demokratov, ktorí sa snažili zlepšiť postavenie chudobnejších vrstiev postupnými reformami, komunisti propagovali radikálnu zmenu politického systému revolučným prevratom a zrušením súkromného vlastníctva.

Medzi tzv. občianske celoštátne organizované strany patrili agrárnici. Na ich čele stáli významné osobnosti, akými boli Milan Hodža a Vavro Šrobár. Tento politický smer sa v júni 1922 zapojil do celoštátnej Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Na rozdiel od sociálnych demokratov si agrárnici zachovali určitú samostatnosť, najmä vďaka sieti Slovenských roľníckych jednôt.

Mali oporu nielen medzi všetkými vrstvami poľnohospodárov, ale aj medzi mladou inteligenciou. Agrárna strana bola v medzivojnovom období druhou najpopulárnejšou stranou. Bola vo všetkých vládnych koalíciách.

Ďalšou politickou stranou ktorá zostala samostatná, s pôsobnosťou iba na Slovensku a s autonomistickým programom, bol zvyšok členov SNS. Sústreďovala sa v nej najmä časť evanjelickej inteligencie a stredných mestských vrstiev.

V roku 1919 sa vytvorila Maďarská národná strana. Spolu s nemeckými menšinovými stranami, Karpatonemeckou stranou a Spišskonemeckou stranou sa počas celého medzivojnového obdobia radili medzi opozičné protivládne hnutia.

Menšie celoštátne strany(Československá národná demokracia, Živnostenská strana, Československá strana lidová,...) nezískali síce masovú podporu, ale zohrávali významnú úlohu vo vývoji Slovenska až do konca medzivojnovej ČSR, lebo ich členskú základňu tvorili občania českej národnosti pôsobiacich na Slovensku vo významných úradníckych funkciách aj ako pedagógovia.

Modus vivendi

Zmluva ČSR s Vatikánom v roku 1928. ČSR nepresadí odluku cirkvi od štátu. Dôležitosť zmluvy však spočívala aj v tom, že sa zmluvné strany dohodli na nevyhnutnosti prispôsobiť hranice Česko – Slovenským štátnym hraniciam, čím sa mal vylúčiť zatiaľ stále pôsobiaci maďarskej katolíckej hierarchie na Slovensko.

Slovensko sa stalo na obdobie ohraničené oboma svetovými vojnami súčasťou Česko-slovenskej republiky (ČSR). Spojenie Čechov a Slovákov v jednom štátnom útvare bolo pre slovenský národ v danom čase optimálnym riešením. Slovensko sa zbavilo maďarizačného útlaku, zvýšila sa vzdelanostná úroveň širokých vrstiev a ľud si osvojil princípy demokratickej formy vlády. Zavedením všeobecného volebného práva, osemhodinového pracovného času, pozemkovou reformou i celkovou demokratizáciou života sa za Uhorska utláčaný a zanedbaný slovenský ľud emancipoval, povzniesol a získal potrebné sebavedomie. Veľkou pomocou pre výstavbe slovenského školstva bol príchod českých pedagógov krátko po vzniku nového štátu. Napriek pozitívnym javom malo ČSR pre Slovákov aj veľké negatíva a mnohé z nich brzdili hospodárske, politické a kultúrne napredovanie národa.

Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi poznačila dodnes nevyjasnená smrť Milana Rastislava Štefánika 4. mája 1919 pri Bratislave i spory okolo Martinskej deklarácie, ktorej originál sa záhadne stratil. Aj zbavenie poslaneckej imunity a uväznenie Andreja Hlinku v októbri 1919 krátko po jeho návrate z Paríža, kde sa neúspešne pokúšal dostať na mierovú konferenciu, aby zviditeľnil Slovensko, narušovalo i tak dosť chatrnú stabilitu nového štátu. Z pôvodnej konštrukcie dualistického Česko-Slovenska sa po prijatí ústavy 29. februára 1920 stalo unitárne Československo.

Slováci neboli uznaní za svojbytný národ a napriek silnejúcemu odporu sa české vládne kruhy tvrdohlavo pridržiavali fikcie jednotného česko-slovenského národa, čo však v podmienkach tvrdého pražského centralizmu znamenalo presadzovanie českých záujmov. rýchlojavili aj ďalšie tendencie, ktoré robili zo Slovákov v novej republike občanov druhej kategórie. Masové odbúravanie priemyslu a vedomé brzdenie hospodárskeho vývoja vyvolali v dvadsiatych rokoch na Slovensku poslednú veľkú vlnu vysťahovalectva. Prílev českých úradníkov znemožňoval adekvátne uplatnenie slovenskej inteligencie. I keď české vojsko spolu so skupinami slovenských dobrovoľníkov obetavo bránilo integritu slovenského územia pred útokom maďarských boľševikov v roku 1919, o rok neskôr poskytla česká politická reprezentácia rozsiahle časti Spiša a Oravy Poľsku ako protihodnotu za územie pri Českom Těšíne.