ČSR 1945 – 48

ČSR 1945 – 48

V marci 1945, keď sa ešte na Slovensku bojovalo, zišli sa v Moskve predstavitelia českých exilových politických strán, E. Beneš a SNR, aby sa dohodli na podobe budúceho

česko – slovenského štátu. Rokovania udávali tón komunisti, ktorí sa opierali o autoritu Sovietskeho zväzu.

Zabezpečili si kľúčové ministerstvá a tretinu poslaneckých mandátov v budúcom parlamente. Predstavitelia SNR priniesli návrh rovnocenného postavenia Slovenska v obnovenej ČSR, no táto otázka sa odsunula na povojnové obdobie. 

Výsledky moskovských rokovaní boli vyhlásené v Košiciach 5. apríla 1945 ako Košický vládny program. Ten vyjadril podporu Červenej armáde, zakázal obnovu HSĽS a všetkých strán, ktoré sa s ňou v roku 1938 zlúčili.

Zakázané boli všetky spolky, ktoré predstavovali oporu režimu Slovenskej republiky. ČSR sa neobnovila v pôvodných predmníchovských hraniciach. Podkarpatská Rus pripadla Sovietskemu zväzu. Severná Orava a Spiš sa stali súčasťou Poľska. Novú štátnu hranicu s Maďarskom potvrdila v roku 1946 mierová konferencia v Paríži.

ČSR navonok spolupracovalo s demokratickým Západom i so Sovietskym zväzom. V skutočnosti sa však väzby s Východom posilňovali a so Západom uvoľňovali. Na nátlak Stalina bola ČSR donútená odmietnuť americký Marshallov plán hospodárskej pomoci.

Právna kontinuita s prvou ČSR bola iba fikciou. Ústava z roku 1920 síce platila, no v obnovenom Česko – Slovensku už pôsobili inštitúcie, ktoré nepoznala.

Zjednocujúcim prvkom vlád bol Národný front, ktorý pôsobil na národnej i celoštátnej úrovni. Išlo o umelú koalíciu politických strán, ktorá rozhodovala o kľúčových politických otázkach a musela dosiahnuť zhodu. Politická opozícia v štáte nebola povolená. Pol roka po obnovení ČSR vládol prezident autoritatívne bez parlamentu, dekrétmi. 

Dekréty známe ako „Benešové dekréty“, zasahovali do všetkých sfér spoločnosti. Využili sa napríklad na radikálne zásahy proti nemeckej a maďarskej menšine a umožnili poštátnenie priemyslu. Rozhodujúce slovo v ČSR mala komunistická strana, ktorá sa prvý raz stala vládnou politickou stranou. Jej cieľom bola neobmedzená vláda.

V krajine vládla cenzúra. Zakazovali sa nepohodlné spolky a časopisy. Popri myšlienke potrestania vinníkov z čias vojny dalo do pohybu vlnu udavačstva a vytvorilo priestor pre všetkých, ktorí sa chceli pomstiť, alebo aspoň poškodiť nepohodlných.

Na Slovensku sa po vojne udržal systém dvoch politických strán. Predsedom KSS bol Karol Šmidke a predsedom DS bol Ján Ursíny, ktorého neskôr nahradil Jozef Letterich.

KSS a DS mali rôzne predstavy o budúcnosti Slovenska, no museli spolupracovať. KSS navonok vystupovala ako samostatná strana no v skutočnosti sa čoraz viac podriaďovala pražskému centru. Už v lete 1945 jej vedenie KSČ vytýkalo, že podporuje slovenský separatizmus, preto bol do čela KSS dosadený spoľahlivý Viliam Široký.

Vedenie KSS a KSČ sa usilovalo o oslabenie DS, preto podporovali vznik novej strany, ktorá mala podľa ich plánu podchytiť najmä katolíckych voličov, ktorí sa po zákaze HSĽS ocitli bez politického zastúpenia. Demokrati chceli zase túto skupinu prilákať na svoju stranu. Nakoniec sa to aj demokratom podarilo, čo vyjadrili v Aprílovej dohode.

Parlamentné voľby sa konali 26. mája 1946. Na Slovensku sa skončili víťazstvom DS, ktorá dostala až 62 ٪ hlasov. KSS volilo 30 ٪ voličov. V Česku zvíťazili komunisti. Voľbami dala väčšina Slovákov najavo, že odmieta komunistami vnucovanú víziu socialistickej spoločnosti.

Tromi pražskými dohodami sa postupne začalo ukrajovať z pôvodných práv SNR. Tri pražské dohody sú vlastne tri fázy, ktorými sa postupne odobrali kompetencie SNR – vlády, prezidenta a parlamentu. Prvá pražská dohoda bola podpísaná 2.júna 1945. Prvá pražská dohoda ešte zabezpečovala široké autonómne práva pre Slovensko najmä v oblasti výkonnej moci, no už druhá pražská dohoda z 11. marca 1946 obmedzovala slovenské orgány a posilňovala právomoci prezidenta a vlády Česko-Slovenska.

Tretia pražská dohoda z 27. júna 1946 potom definitívne odštartovala proces centralizácie a podriaďovania slovenských orgánov ústredným. Bola to vlastne reakcia na volebné víťazstvo DS. Išlo nepochybne o degradáciu slovenských orgánov, ktoré sa stali iba príveskami centrálnej štátnej moci.

Horúca Jeseň

Za víťazstvo DS vo voľbách roku 1946 Slovensko tvrdo zaplatilo. Predstavitelia KSČ a KSS sa sústredili na to, aby skompromitovali DS. Vhodnou príležitosťou bol proces s bývalým prezidentom Slovenskej republiky J.Tisom. Komunistické vedenie sa rozhodlo viesť proces až po rozsudok smrti a popravu(18.apríl 1947). Rátalo sa totiž stým, že po poprave slovenskí katolícki voliči prestanú podporovať DS. No k očakávanému rozkolu DS nedošlo. Do ofenzívy potom prešla komunistami ovládaná Štátna bezpečnosť, ktorá vykonštruovala spojenie medzi skupinami slovenských emigrantov, vedených K.Sidorom a F. Ďurčanským, a vedúcimi činiteľmi DS.

Podľa tohto tvrdenia chceli emigranti s DS vytvoriť samostatný slovenský štát. V septembri 1947 ohromila verejnosť správa, že na Slovensku bolo odhalené „protištátne sprisahanie“ . Komunisti žiadali úplný zákaz DS alebo aspoň jej zásadnú očistu a zmenu politiky.

Slovensko utrpelo prechodom frontu väčšie hospodárske škody ako Česko. Výraznú pomoc pre krajinu predstavovali dodávky v rámci akcie UNRRA., ktorú zorganizovala OSN pre krajiny zasiahnuté vojnou. V podstate išlo o hospodárske prebytky USA a Kanady v hodnote 13 miliárd korún. Vláda rozhodla, že Slovensko sa má podieľať na akcii UNRRA 30 ٪ , v skutočnosti však dostalo iba 17 ٪. Kľúčovú zmenu vo vlastníckych vzťahoch prinieslo poštátnenie. Na základe viacerých Benešových dekrétov z roku 1945 sa zoštátnili významné podniky, ktoré tvorili na Slovensku 59,4 ٪ priemyslu.

Zákon o dvojročnom pláne obnovy a rekonštrukcie vojnou zničeného hospodárstva zaviedol do ekonomiky od roku 1947 princíp plánovania. Do konca roka 1948 sa podarilo prekročiť predvojnový stav.

Vyše 3 miliónová nemecká a polmiliónová maďarská menšina sa podľa zásady kolektívnej viny ako celok označovali za nepriateľské a nespoľahlivé pre obnovený štát. Dekrét prezidenta Beneša zbavil Nemcov a Maďarov všetkých občianskych práv a majetku.