Vyrovnanie Viedne s Maďarmi by sa nebolo vydarilo bez zahraničných komplikácií. Ich vrcholom bola prusko-rakúska vojna o mocenský vplyv v Nemecku. Prusko si nárokovalo vedúcu úlohu v Nemecku. Rakúsko, ktoré si túto výsostnú pozíciu držalo dlhé roky, sa vzoprelo. Začala sa vojna, v ktorej Bismarckova obratná diplomacia a moderne vyzbrojená pruská armáda spôsobila cisárskemu vojsku pri Hradci Králové ťažkú porážku.
Tragický výsledok prusko-rakúskej vojny urobil koniec panovníkovmu váhaniu. Rakúsko sa muselo dohodnúť s Maďarmi. Tak roku 1867 rakúsko-uhorské vyrovnanie stalo sa skutkom. (Predlitavsko, Zalitavsko)
Namiesto federatívneho zväzku štátov, ktorého sa dožadovali najmä slovanské národy habsburského mocnárstva, uskutočnil sa dualizmus, ktorý rozdelil monarchiu na dve časti, rakúsku a maďarskú. Uhorsko dostalo vlastnú ústavu, samostatné ministerstvo na čele s grófom Júliom Andrássym, a cisár František Jozef sa dal korunovať za uhorského kráľa.
V zmysle tohto vyrovnania rakúsko-uhorská monarchia tvorila navonok jednotný štátny celok, ale v skutočnosti to boli dva štáty. Okrem spoločného panovníka mali spoločnú zahraničnú politiku, spoločnú armádu a spoločné financie.
O týchto spoločných veciach monarchie rokovali osobitné výbory, takzvané delegácie, volené z rakúskeho a uhorského snemu. Vo všetkých ostatných veciach boli obidve časti monarchie samostatnými štátmi. Pretože toto rozdelenie monarchie nebralo ohľad na práva a požiadavky ostatných národov, ktoré obývali územie tejto ríše, rakúsko-uhorský dualizmus znamenal počiatok nevyhnutného rozkladu monarchie.
V Uhorsku bol prijatý národnostný zákon: - maďarčina štátnym jazykom
- popieranie národnej samostatnosti
- Slováci kládli odpor
- zastavenie činnosti Matice slovenskej
Stará škola slovenská – Hurban, Daxner – bojovali proti vyrovnaniu a národnostnému zákonu