Tekov v 16. – 19. storočí

Tekov v 16. – 19. storočí

Vznik a poloha Tekovskej župy

Prvý uhorský kráľ Štefan I. (9751038) sa snažil delegovať svoju moc na nižší stupeň, komitát (stolica/župa). Územie Uhorského kráľovstva rozdelil na 45 komitátov, ktoré viedli župani – ispáni. Na Slovensku bolo zriadených 12 komitátov – stolíc, medzi nimi i Tekovská. Prvým župným sídlom Tekovského komitátu (Comitatus Barsiensis) bol Starý Tekov, čoho písomným dokladom je zakladacia listina opátstva vo Svätom Beňadiku z roku 1075, v ktorej sa hovorí o Ó Barse, čiže Starom Tekove. Píše sa, že je tam hrad a sídlo Tekovskej stolice.

Prvým tekovským ispánom bol Bars Peter. Samosprávna stolica začala naplno organizovať svoje poslanie v roku 1017. Tekovská župa susedila na západe so župou Nitrianskou, na východe s Hontianskou a Zvolenskou, na severe s Nitrianskou a Turčianskou, a na juhu s Komárňanskou a Ostrihomskou. Dĺžka župy od najsevernejšieho bodu po najjužnejší bod bola niečo vyše sto kilometrov, šírka na severe asi päťdesiat kilometrov, na juhu necelých tridsať kilometrov. Do Tekovskej stolice bolo zahrnuté územie dolného toku riek Hron a Žitava, časť toku rieky Nitry, oblasť Štiavnických a Kremnických vrchov, ďalej pohorie Vtáčnik a Tribeč.

Erb Tekovskej stolice

Erb získala Tekovská stolica v roku 1552 od cisára Ferdinanda I. (1527-1564), po Moháčskej bitke s Turkami aby pripútal tekovské stavy. 
Popis erbu: Modrý štít je rozdelený šikmým strieborným pruhom.V strede hornej polovice štítu je zlatá trojcípa koruna, prepichnutá striebornou dýkou so zlatou rukoväťou. V ľavom hornom rohu je zlatá rímska číslica X. Pod číslicou v spodnom cípe stojí na zelenom vŕšku biely kostol s troma vysokými oknami a červenou strechou, na ktorej je zlatý kríž.

Biela veža so zlatou cibuľovitou vežou stojí bližšie k stredu štítu. Pred ňou je poschodový prístavok s červenou valbovou strechou, troma oknami a vchodovým portálom. V dolnej polovici štítu stoja na zelenom vŕšku dva kostoly s vysokými oknami, červenými strechami, na ktorých sú zlaté kríže. Výklad erbu.

Šikmý pruh predstavuje rieku Hron, ktorá preteká územím stolice, kráľovská koruna prebodnutá dýkou symbolizuje zabitie násilného uchádzača o kráľovský trón šlachticom Tekovskej stolice Blažejom Forgáčom v roku 1386. Kostol pod rímskou číslicou X sa viaže na počiatky cirkevnej organizácie v Uhorsku. Podľa zákona kráľa Štefana I. z doby okolo roku 1000, keď v článku 34 prvého zákonníka bolo ustanovené, že každých desať obcí musí mať svoj farský kostol. Podľa toho môžeme usudzovať, že v erbe je zobrazený najstarší farský kostol Tekovskej stolice.

Chronológia udalostí do 16. storočia

:1000 – vznik Uhorského kráľovstva
vznik Tekovského hradu
: 1017 – vznik komitátov – stolíc
: 1075 – vznik svätobeňadického opátstva
: 1111 – 1113 – zoborské listiny
: 1241 – Tatári v Uhorsku
: 1253 – vznik niektorých hradov – Gýmeš, Hrušov, Tekovská Breznica,
Revište, Šášov, Pustý hrad
: 13. storočie – príchod Kumánov na naše územie a vznik ďalších stolíc
v Hornom Uhorsku
: 14. storočie – usporiadanie stolíc na 70 v Uhorsku a 16 v Hornom Uhorsku
: 1318 – Dobudovanie Levického hradu
: 1321 – Levický hrad centrom Tekovskej stolice ( do 1561)
: 1328 – Kremnica a Nová Baňa sú slobodné kráľovské mestá
: 1346 – 1410 – Prebudovanie románskej baziliky vo Sv. Beňadiku na gotickú
: 1386 – Moravecko na trvalo v rukách Forgáčovcov

Turci v Tekovskej stolici
„ Tých , ktorí sa nepodrobia, mužov i ženy, veľkých i malých, položím pod meč a zem rozdrvím i domy.“
( Sultán Soliman, apríl 1529 )

Bitka pri Moháči, v ktorej Turci porazili vojská Ľudovíta II. Mala nepriaznivé následky na vývoj Uhorska v 16. a 17. storočí. Turkov nemal kto zastaviť a tí podnikali pustošivé nájazdy na sever. Postupne obsadzovali južné časti Uhorska a pripájali ich k svojej ríši. Prvýkrát sa Turci na územie Tekovskej župy dostali v poslednom septembrovom týždni 1530, keď pri Ostrihome prešli na druhú stranu Dunaja. Jeden prúd Turkov sa vydal aj smerom na sever popri Žitave až ku Zlatým Moravciam. Dve tretiny obcí na okolí vypálili a množstvo ľudí odvlikli do zajatia. Ľudia utekali do hôr alebo sa ukrývali v podzemných dierach. Situácia sa zhoršila po roku 1543, keď sa Turci zmocnili Ostrihomu a zriadili Ostrihomský sandžak, ktorý siahal až na územie Tekovskej župy. Turci z Ostrihomu v nasledujúcich rokoch podnikali lúpežné prepady. V roku 1544 1500 janičiarov a 400 jazdcov prepadlo Levice. Nečakaný vpád pomoholo odraziť neďaleko táboriace moravské vojsko. Budínsky paša ešte v roku 1546 vyzval Tekovskú župu, aby sa podrobila tureckej moci.
Turecké vpády mali vplyv aj na osud kláštora vo Sv. Beňadiku. Svätobenedické opátstvo zaniklo a v rokoch 1565 – 1582 bol kláštor prestavaný na pevnosť, ktorá mala chrániť cestu pozdĺž Hrona. Pevnosť vo Sv. Beňadiku sa tak pripisuje k najvýznamnejším pevnostiam, medzi ktoré patrili i Komárno, Nové Zámky, Šurany, Komjatice, Gýmeš, Levice, Pukanec, Čabrak, Sása, Dolná Niva, Víglaš, Zvolen, Modrý Kameň, Divín a Muráň.

15-ročná vojna a Žitavský mier (1593 – 1606)
V roku 1593 vypukla otvorená vojna medzi Turkami, ktorá sa nevyznačovala veľkými bitkami. V roku 1606 uzavreli obe strany pri ústí Žitavy do Nitry mier. Napriek tomu však Turci neprestali podnikať koristnícke výpravy Turkov na naše územie. V roku 1618 došlo k novému rokovaniu s Turkami v Komárne. Do tureckej správy bolo odovzdaných 60 obcí zo 4 žúp. Turci túto zmluvu už čoskoro porušili, keď vypálili Zlaté Moravce, Vráble aj Starý Tekov.
Turci predĺžili mierovú zmluvu v roku 1625 v Ďarmotách. No už v roku 1625 postihlo turecké plienenie Pohranice. Turci podnikali lúpežné výpravy na území Tekovskej župy skoro každý rok. Pri jednej z nich v decembri 1645 cisárske vojsko skrývajúce sa medzi Tesármi a Vozokanmi zajalo 164 Turkov.

Bitky s Turkami na území Tekova

Bitka pri Plášťovciach
Prvá väčšia bitka na území Tekovskej župy a na Slovensku vôbec.
V roku 1552 Turci dobyli hrad Drégeľ. Po ňom Sečany, Holokó, Bujak, Ďarmoty a kláštor v Šahách.
V blízkosti dobytých miest sa nachádzali banské mestá. Preto cisár poveril protiofenzívou veliteľa pevnosti Gyoru Erazma Teuffela. Teuffel zozbieral z 10 dolnouhorských žúp a banských miest 7000 vojakov a spolu s talianskymi, rakúskymi, českými a moravskými žoldiermi sa armáda rozrástla na 12 000 mužov. Proti nemu stál beg Ale Arslan, ktorému na pomoc prišiel paša Ali. Arslan predstieral útok na Teuffela, pritom však len čakal na príchod vojsk Aliho pašu zo štrnástimi delami. Teuffel nepochopil túto známu tureckú taktiku a hoci sa od zajatého Turka z pašovho predvoja dozvedel o Aliho pláne začať boj skôr ako sa uhorské vojsko spojí s nemeckými oddielmi, odmietol sa stiahnuť k Fiľakovu. Na úsvite
10. 08. 1552 Turci zaútočili na tábor, Teuffelovo jazdectvo sa pokúsilo získať prevahu v poli, no po príchode Aliho pašu s veľkou početnou prevahou prišiel Teuffel neskoro na myšlienku vrátiť sa. Erazmovo vojsko sa pri ústupe pod náporom Turkov rozutekalo. Do zajatia padol aj Teuffel, ktorý bol v Carihrade popravený.
Zámer dobyť späť Drégeľ a ochrániť banské mestá nevyšiel a cisárske vojsko utrpelo zdrvujúcu porážku. Do zajatia padľo 4000 mužov. Ukázalo sa, že Uhorsko ani Tekovská župa nie sú na Turkov pripravení.

Bitka pri Salke
Pri obci Salka sa veliteľ Nyári spolu s veliteľom Šiah Jurajom Thúrym rozhodol postaviť rabujúcim Turkom. Bitka bola dlho nerozhodná, no napokon sa turecká jazda dala na ústup a nechala janičiarov napospas uhorskej jazde. Turci utrpeli len malé straty (160 mužov) a vrátili sa do Ostrihomu.

Bitka pri Veľkých Vozokanoch
V auguste 1652 sa beg Mustafa spolu so 4300 Turkami a Tatármi vybral k Novým Zámkom ale obrancovia pevností ich odrazili. Turci sa teda vybrali do údolia Žitavy, kde rabovali a vypálili majetky Forgáchovcov a Oponickovcov.
Veliteľ novozámockej pevnosti Adam Forgách narýchlo zorganizoval vojsko a požiadal o pomoc aj Esterházyovcov – Ladislava, Františka, Tomáša, Gašpara, Jána, Žigmunda a Alexandra. Forgáchovo vojsko tvorilo asi 1300 jazdcov, 150 pešiakov a 400 hajdúchov. Forgách postavil vozový tábor na vyvýšenine Lech nad Veľkými Vozokanmi. V tábore boli Forgáchovi pešiaci – sedliaci vyzbrojený poľnohospodárskymi nástrojmi, dve delá a nemecký mušketieri.
Turci po vydrancovaní Topolčianok a Zlatých Moraviec napoludnie 26.08. 1652 vydrancovali a vypálili Tesáre. Potom sa vydali na Pohronie. Nad Veľkými Vozokanmi však narazili na vojsko Adama Forgácha. Turkom sa podarilo obklúčiť Forgáchovo vojsko, ktoré 6 hodín dokázalo odolávať útokom najmä vďaka vozovej hradbe uprostred bojiska. Okolo večera však padli štyria Esterházyovci, Ladislav, František, Tomáš a Gašpar. Turci sa napokon stiahli do Tesár. 27.08. 1652 skoro ráno bitka pokračovala. No po krátkom boji sa zranený a neovádateľný Mustafov kôň dal na útek a spolu s ním i Turci. To využilo Forgáchovo vojsko, otvorilo hradby a vyrútilo sa na Turkov. Oslobodili 150 zajatcov a zajali 60 Turkov. Na tureckej strane zahynul beg Omar so synom, beg Ali, aga Ozman, aga Husein a ďalší sedemnásti velitelia Budína. Na strane Turkov bolo celkovo 800 mŕtvych, na strane víťazov 50 až 70.
Na pamiatku vozokanskej bitky dal v roku 1734 Imrich Esterházy postaviť kamenný obelisk, ktorý v roku 1869 vystriedal bronzový lev.
Po tejto bitke sa na čas zmiernilo pustošenie dedín v Tekove.

Bitka pri Žarnovici
Na jar 1664 generál Louis Retuit de Souches s 8500 mužmi postupuje Ponitrím. Spolu s uhorským vojskom vyhnal Turkov z Nitry a postupuje na Vráble a Starý Tekov. 08.05 stojí Souches pred Levicami, kde sa dozvedá, že sa blížia turecké posily o sile 15 000 mužov. Souches vedel, že Turci sú v presile a stiahol sa cez Pukanec a Štiavnické vrchy za Hron pri Žarnovici, kde získal výhodné postavenie. 16. mája prišiel Kučuk paša, s časťou vojska prebrodil Hron a zaútočil na Souchesa. Bitka trvala celý deň a padol v nej aj paša. Turci staratili 1000 mužov. Na ústupe vypálili Novú Baňu a viaceré dediny a vrátili sa do Nových Zámkov a Ostrihomu. Souches sa stiahol k Sv. Krížu, kde čakal na posily na oslobodenie Levíc.

Bitka o Levice
V roku 1663 Turci zhromaždili v Istanbule armádu, ktorá sa vybrala na sever. Asi 50 000 Turkov dobylo Nové Zámky, padla i Nitra a Levický hrad sa vzdal bez boja. Levice sa tak na necelý rok stali sídlom tureckého sandžaku.
Po úspechu pri Žarnovici sa Souchesova armáda, ktorú posilnili zbory generála Heistera a jednotky Zvolenskej župy, Novohradu a Krupiny sa dňa 5. 6. 1664 vydala na pochod k Leviciam, kde táto 15 000-ová armáda dorazila 09. 06. a ihneď začala obliehať hrad. Souches si uvedomoval, že ak sa obliehanie predĺži, prídu Turkom na pomoc posily.
Už 12. 06. bol vytvorený otvor v hradbách a 13. 06. Turci kapitulovali. Souches mal teda hrad v rukách za 3 dni.
Potom prišla 30 000-ová turecká armáda na čele s Alim pašom s cieľom dobyť hrad späť a utáborila sa na vŕškoch v okolí Podlužian, Čajkova, Rybníka a Kusej Hory a začala ostrelovať len nedávno opravené hradby. Dňa 18.06. Ali paša vyzval obrancov aby sa vzdali, no tí odmietli v nádeji, že Souches nemôže byť ďaleko. Severné vojsko vyrazilo z Hlohovca 16.07. a za veliteľa predvoja bol určený Štefan Koháry, ktorému Souches poslal na pomoc generála Heistera. Cisárske vojsko postúpilo až k Levickému hradu, kde proti ním stáli Turci a ich spojenci – Tatári, Moldavci, Valasi a janičiari. Koháry zomrel 19. 07. v lesíku pri vstupe do Levíc. V tom čase sa už blížila posila pod vedením generála Souchesa. Souchesove rýchle presuny vojska podľa situácie na bojisku sa stali kľúčovými momentami, ktoré rozhodli o výsledku bitky. Turci sa nakoniec dali na chaotický útek.
Dňa 20.07 1664 oslavovala Souchesova armáda veľký triumf.

Pokoj od Turkov v tomto regióne zavládol až po dobytí Budína 08.09. 1686.

Koniec tureckej moci si vyžiadal ešte jednu zdrvujúcu porážku Turkov pri Viedni. Nemalú zásluhu na nej má ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi, rodák z Tekovskej župy z Viesky nad Žitavou. Ten dohodol účasť poľských a litovských vojsk na čele s Jánom III. Sobieskim a Eugenom Savojským. Keď Turci oblahli Viedeň, Selepčéni poslal potraviny a 500 000 zlatých dukátov.

Reformácia a rekatolizácia
Prvými nostiteľmi myšlienok reformácie sa stali študenti zo Slovenska, ktorí študovali na nemeckých univerzitách. Katolícka cirkev bola síce oficiálne jediným náboženstvom podľa zákona, ale reformácia sa šírila rýchlo. Zákonné články z roku 1608 umožnili slobodný a samostatný vývoj protestantov na Slovensku. Evanjelici sformovali svoju cirkevnú správu na žilinskej (1610) a spišsko-podhradskej (1614) synode.
Vznikli 3 cirkevné zbory:
severoslovenský (Trenčianska stolica, Oravská stolica, Liptovská stolica)
stredoslovenský (Turiec, Zvolen, Novohrad, Hont)
západoslovenský(Bratislava, Nitra, Tekov)
Umiernená luteránska reformácia sa šírila v prvej polovici 16. storočia v banských mestách Tekova. Pod luteránsky seniorát banských miest patrili Zlaté Moravce, Topolčianky, Chrášťany, Choča, Hostie, Jedľové Kostoľany, Sľažany a Žikava. Protestantmi sa stali Forgáchovci i Topolčiansky. V južnejších obciach Tekovskej stolice sa presadzoval kalvinizmus.
Zmýšlanie šlachty sa zmenilo po nástupe Petra Pazmána na ostrihomský arcibiskupský stolec. Ten pomohol k tomu, že sa v Leviciach vytvorila v roku 1624 jezuitská posádková misia, z ktorej sa potom uskutočňovala rozsiahla protireforácia. Neočakávanú pomoc našli jezuiti u Forgáchovcov, Topolčianskych a hrušovských pánov. Tí konvertovali potom ako Ferdinand II. začal do štátnych funkcií presadzovať iba šlachticov s katolíckym presvedčením. Postavili sa proti protestantským kazateľom a v roku 1637 ich vyhnali z Chrášťan, Topolčianok a Moraviec. Spori o kostoli sa riešili na celokrajinských zhromaždeniach ešte za cisára Leopolda I. (16571705). Kostol v Zlatých Moravciach bol rekatolizovaný v roku 1687. Vytvorila sa tu farnosť s filiálkami v Chyzerovciach a v Čiernych Kľačanoch. Od roku 1689 sa tu vedú matriky. Od roku 1681 sa stali Sľažany ev. a. v. artikulárnym miestom.
Topoľčianky samosprávnym strediskom Tekova
Mestečko bolo založené roku 1293. Ako prvý zeman Topoľčianok a zároveň zakladateľ bohatého rodu pánov s Topoľčianok sa uvádza kastelán Haslav. Ten získal pre svojich príbuzných právo ryžovať zlato v potoku Leveš. V roku 1331dostali jeho synovia Július a Ondrej od kráľa Karola Róberta banské ťažisko zlata a striebra v Pukanci. Júliusov syn Mikuláš zachránil kráľa pred atentátom baróna Zacha a spolu s bratom Gregorom tak získava šľachtický titul „ nobilitanus de Kistapolchen“ – páni z Topoľčianok. Mikuláš Topolčiansky dal postaviť gotický kostol a dozeral na rekonštrukciu spustnutej pevnosti.Tá bola opäť zničená v roku 1535, keď Topoľčianky spolu s Turkami napadol Ján zo Záblatia.Pri tomto prepade zahynuli Ladislav a Tomáš Topoľčianskí. Neskôr panstvo získava Ján Topoľčiansky, ktorý začal znovuvýstavbu kaštiela.
Vzhľadom na neisté položenie župného mesta Starý Tekov a sídelného centra župy Levíc, cisárski generáli navrhli preložiť sídlo župy do Topoľčianok. V roku 1561 sa z neznámej obce stáva župné mesto. V Topoľčiankach sa vo vedení župy vystriedali Śtefan Dobó, Peter Thanai, Andrej Dóczy, Mikuláš Forgách, František Forgách, Gašpar Lippay, Juraj Lippay, Ján Lippay, Ján Topoľčiansky, Juraj Szelepcsényi a Juraj Erdody. Od roku 1561 bola z Topoľčianok riadená Tekovská župa o rozlohe 2724 km2, na ktorých sa nachádzalo sedem výsadných miest :Vráble, Levice, Svätý Beňadik, Rybník, Nová Baňa, Svätý Kríž nad Hronom a Starý Tekov a 190 dedín. Okrem župných úradníkov a utečencov pred Turkami prichádzajú do mesta aj remeselníci a obchodníci. Postavila sa synagóga, kasárne, ubytovne pre dôstojníkov a sedriálna trestnica. V roku 1578 sa stáva tekovským županom Ján Topoľčiansky, ktorý dal prestavať starú pevnôstku na skutočnú pevnosť so štyrmi baštami a ústredným nádvorím. Dal tiež postaviť župný dom. Ján sa stal tiež veliteľom tekovských plukov. Jeho synom Petrom vymrel rod Topoľčianskych.

Rákocziovci v Tekovskej župe
Keďže rod Topoľčianskych vymrel po meči i po praslici celý majetok rodiny prepadol v prospech kráľa Mateja II. Hunyadiho. Celé bohatstvo kúpil roku 1616 barón Ladislav Petho-Hetessi. Svadbou jeho dcéry Anny s grófom Pavlom Rákoczim sa spojili veľké majetky.
Za panovania Rákocziovcov sa na fasáde opevneného zámku prejavili výrazné zmeny. Po Pavlovej smrti prevzal majetok syn Ladislav, ktorý prestaval pevnosť a rozšíril tehelňu. Pri prestavbe zámku dal urobiť nové arkády a loggie. Jeho dcéra sa vydala za grófa Adama Imricha Erdodyho po jeho smrti za Juraja Erdodyho. Alžbeta sa venovala charitatívnej činnosti, založila nemocnicu (1698), starobinec a sirotinec. Založila tiež Bratstvo sv. Škapuliara.
Vzdialený príbuzný Alžbety Rákocziovej (Erdodyovej), magnát, odbojný feudál František II. Rákoczi sa, potom čo sa Alžbeta uchýlila na Hrušov, rozhodol využiť strategickú polohu mestečka a pevnosť premenil na kasárne kurucov. V roku 1704 prenikli do Topoľčianok prvé kurucké útvary a bez odporu obsadili zámok, mestečko i lesy. V roku 1705 sídlil v Moravciach Rákocziho Ibranyovský pluk. Zakrátko prišli do Topoľčianok vojská generála Heistera. Rákoczi sa Topoľčianok však nechcel vzdať. K rozhodujúcej bitke medzi labancami a kurucmi prišlo 03.08. 1708 pri Trenčianskej Strede. Po porážke kurucov sa labanci uspokojili zničením hradu Hrušov , kde mala Alžbeta Rákocziová ukrývať zamurovaný poklad.

V roku 1711 kúpil topoľčianske panstvo gróf Karol Zichy. Ten odmietol presídliť župný úrad do vyhovujúcejších priestorov. To využil barón Paluška, ktorý ponúkol svoj dom v Moravciach za sídlo župy. A tak roku 1723 začali z Topoľčianok do Moraviec odchádzať povozy so spisovným materiálom župy ako aj celým zariadením. Z bývalých priestorov po župe sa v Topoľčiankach vytvorili vojenské byty. Roku 1742 odkúpil panstvo od Zichyovcov gróf Keglovič.
Hoci sídlom župy boli Topoľčianky stoličné zhromaždenia sa konali aj na iných miestach, niekedy i za hranicami župy. Počas pôsobenia župy v Topoľčiankach sa prijali významné župné dokumenty, ako Štatút Tekovskej župy o trestnom práve.
1590 v obci bol postavený „ pranier“
1613 bol vydaný štatút o verejnom poriadku
1659 obec získala právo konať jarmoky
1660 bol vydaný štatút o trestných sankciách proti zlorečeniu a kliatbam
1673 bol vydaný štatút proti potulným cigánom
1676 bol vydaný štatút proti prostitútkam

Zlaté Moravce ako stoličné sídlo ( 1735-1923)
Ako najstaršie známe meno Zlatých Moraviec sa udáva miestny názov Villa Morowa objavený v listine kráľa Kolomana z roku 1113 v benediktínskom kláštore sv. Hypolita v Nitre na Zobore. Zlaté Moravce sa počas celého stredoveku označovali len ako Moravce. Prívlastok Zlaté dostali až v novoveku. V roku 1730 spolu so vzrastom politického významu mesta, vznikol nový názov lokalityZlaté Moravce. Toto tvrdenie podporuje pečať z roku 1730Sigillum 1730 civitatis Aranyos Marot „pečať mesta Zlaté Moravce“
Moravce dlhodobo patrili k majetkom zoborského Opátstva sv. Hypolita, ako aj do jurisdikcie Ostrihomského arcibiskupstva. V roku 1292 časť dedín a osád v okolí Moraviec začínala byť vlastníctvom poveľkomoravského rodu Hunt, presnejšie ich vetvy – Forgáchovcov. Od roku 1386 patrili Moravce definitívne do panstva Forgáchovcov a ostali v ňom do roku 1718.

Vplyv Paluškovcov
Po porážke povstania kurucov v roku 1711 emigroval spolu s Rákocim do Poľska aj posledný Forgáchovský zemepán Moraviec. Za odpor proti cisárovi zhabali celé Forgáchovské panstvo v prospech kráľa a jeho časti boli predávané šlachticom, ktorí sa vyznamenali v boji proti kurucom. Územie okolo Moraviec odkúpil v roku 1718 od eráru za 50 000 dukátov Juraj Paluška. Vytvorilo sa nové panstvo, ktorého dedičnými zemanmi boli až do roku 1779 Paluškovci. Súčasťou panstva bolo 14 obcí: Nová Ves nad Žitavou, Čaradice, Hosťovce, Čierne Kľačany, Choča, Chyzerovce, Martin nad Žitavou, Veľká Maňa, Podhájska – Svätuša, Malé a Veľké Kozmálovce, Veľké Chyndice, Klasov, Babindol. Paluškovci boli šlachtici iba na úrovni župy. Juraj bol členom Uhorskej miestodržiteľskej rady, Anton prísediaci kráľovskej tabule. Poznáme aj erb Paluškovcov z roku 1726: štít je rozdelený na 3 časti. V strednej je vták žeriav držiaci nohou guľu. V ďalších dvoch sú dva proti sebe stojace jelene. Z prilby nad štítom trčia dve jastrabie krídla, medzi nimi je Slnko. Paluškovci sa vo veľkej miere snažili podporiť postupný politický a hospodársky rast Zlatých Moraviec. Snažili sa tu vytvoriť stále sídlo Tekovskej stolice. Pretože bývalé centrum Tekova stále upadalo. Pre potreby župných zasadnutí sa mal odkúpiť nejaký vybudovaný dom. Juraj Paluška ponúkol na predaj svoj dom, ale stolica nemala potrebné financie. Preto ho za 6000 dukátov odkúpila až v r. 1735 od baróna Antona Palušku. Už v roku 1758 dala stolica celý objekt prebudovať. Stavba tak získala pôdorys písmena G, je štvorkrídlová, v pravom trakte bola umiestnená väznica. Od roku 1735 sa stali Zlaté Moravce stálim sídlom Tekovskej stolice až do roku 1923. Jediné prerušenie bolo v rokoch 1787 až 1790. Cisár Jozef II. ( 1780-1790) zrušil roku 1785 stoličnú samosprávu a rozdelil štát na 10 oblastí. Tekov sa stal súčasťou Nitrianskej župy. Oblastný komisár sa rozhodol, že novým centrom budú od roku 1787 Levice. V roku 1790 panovník zomrel a uhorská šlachta všetko vrátila do starých kolají a tak sa 06.06. 1790 znovu prenieslo sídlo Tekovskej stolice do Zlatých Moraviec.
Paluškovci podporovali rozvoj všetkých iniciatív. V meste začali pôsobiť cechy súkenníkov, krajčírov, kováčov, zámočníkov a kolárov, halenári, garbiari a iní remeselníci. Bola tu menšia tehelňa a píla. Na Žitave boli 3 mlyny. Od roku 1720 mali Moravce právo usporadúvať výročné jarmoky a týždenné trhy. Paluškovci často prestavovali svoje domy. Kaštiel bol zbarokizovaný v roku 1779, župný dom v roku 1789, nový farský chrám bol postavený na mieste gotického v roku 1785.
Posledným majiteľom majetku v Zlatých Moravciach bol Kristián Paluška, ktorý zomrel v roku 1769. V roku 1779 majetok od eráru kúpil gróf Bartolomej Krištof Anton Migazzi.

Vplyv Migazziovcov
V roku 1790 mestečko dostalo nových majiteľov. Stali sa nimi Migazziovci, rod pochádzajúci z južného Tirolska. Migazziovci zastávali v 18. a 19. storočí dôležité štátne funkcie, počnúc predstaviteľmi panstiev, stolíc až po funkcie v celoštátnych úradoch. Ich symbolmi boli symboly slnka a veže. Štvrtený štít mal v 1. a 3. poli zlaté slnko, v 2. a 4. poli strieborné veže. Naprieč štítom išiel pás s ľaliami. Nad štítom boli tri prilby zakončené slnkom, orlicou a vežou.
Kardinál Bartolomej Krištof Migazzi zanechal svoj majetok v Zlatých Moravciach synovcovi Vincentovi Krištofovi Migazziovi, po ňom pokračovala línia Migazziovcov. Viacerí členovia rodiny sa zaoberali charitatívnou činnosťou. Stavali nemocnice, sirotince, upravili kaštieľ, vybudovali park, prestavali farský kostol sv. Michala. Z príslušníkov Migazziovcov je známi Viliam Miggazi, ktorý sa stal tekovským županom. Roku 1875 sa musel vzdať úradu, pretože umožnil trestanie poddaných aj 16 rokov po zrušení poddanstva. Inak bol veľký podporovatel rozvoja stolice a mesta, zakladateľ prvého rybárskeho časopisu v Uhorsku a zriaďovateľ rybníkov na svojom panstve. Bol posledným pokračovateľom rodu po meči. Jeho dcéra Antónia sa vydala za Štefana Ambrózyho, ktorý prijal prímenie Migazzi a v roku 1892 založil pri Tesárskych Mlyňanoch stále zelený parkArborétum Mlyňany.

Zlaté Moravce v 19. storočí
Zlaté Moravce v 19. storočí boli už vyspelým politickým, hospodárskym a kultúrnym centrom Tekova. Boli tu trvalo usadení predstavitelia Tekovskej stolice, remeselníci,pracovníci v poľnohospodárstve, obchodníci,miestna inteligencia a robotníci pracujúci v cechoch a továrňach. Počas 19. storočia boli v meste vybudované bitúnok a ľadovňa, výrobňa kameninového riadu, tehelňa, cukrovar, pivovar, kachliareň, majolikáreň, súkenka, a valcový parný mlyn.
Revolučné roky 1848-49 sa v regióne Zlatých Moraviec príliš neprejavili. V apríli 1949 maďarskí revolucionári porazili cisárske vojská pri Tekovských Lužanoch, preto stoličná vrchnosť a predstavitelia mesta začali aktívne vystupovať proti cisárovi. V septembri 1949 však obsadila Zlaté Moravce cisárska správa, vojsko a žandári a v meste nastolili poriadok.
Do roku 1867 sa v Tekove prejavovalo silné slovenské národné hnutie. Žiaľ od 60. rokov sa v meste začala opäť prejavovať promaďarská orientácia a každý prívrženec slovenského hnutia musel znášať príkoria. Doplatil na to i Janko Kráľ, ktorý tu zomrel bez financii zabudnutý 23.05.1876. Po roku 1867 sa maďarizačný tlak ešte zväčšil. Všetci obyvateľia v regióne boli nútení komunikovať len v maďarčine. Spoločenským centrom miestnej inteligencie a šlachty sa stal pansky klub Casino. Jeho členovia v roku 1892 založili Tekovskú archeologickú a historickú komisiu. Z jej podnetu bolo založené Múzeum Tekovskej župy.
1823 prestavaný mestský farský kostol sv. Michala archanjela v klasicistickom štýle.
1859 založený Tekovský hospodársky spolok
1872 dostavba Župného domu
1875 vznik Župnej nemocnice
1882 Zlatomoravecká tlačiareň
1887 postavené Mauzóleum Migazziovcov
1888 vznikol zbor požiarnikov
1893 Zlatomoravecký ženský spolok
1893 prvý telefón v Tekove (pre župana)
1895 železničná trať Uľany – Zlaté MoravceTopoľčianky
1898 postavená budova sporitelne (VÚB)

Vplyv kapitalizmu v Tekovskej župe
Obchod značne vzrástol od 80.-tych rokov 19. storočia, čomu napomáhali banky a peňažné ústavy. Bola založená Tekovská ľudová banka s filiálkami v Leviciach, Tekovských Lužanoch a vo Vrábľoch. Zlatomoravecká sporitelňa mala filiálky v Leviciach a vo Vrábľoch.
Priemyselná výroba sa rozvíjala postupne z výroby remeselníckej cez cechy ku manufaktúrnej, ktorá sa pretvára na priemysel použitím strojov. Tradíciu tu mala sklárska výroba, ktorej výrobky sa vyvážali do Viedne. Papiernícka výroba bola v Prílepoch a Obyciach. V roku 1832 bol založený cukrovar v Jelenci.V roku 1869 bol založený cukrovar aj v Zlatých Moravciach, po desiatich rokoch bol prestavaný na pivovar, potom na mlyn,ktorý prosperoval, kým nevyhorel. Ďalším podnikom , ktorý vykazoval úspechy bola kachliareň. Posledným väčším podnikom bola Stará tehelňa Alberta Petoho.

Zánik Tekovskej župy
Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku 1. Československej republiky sa miestne pomery príliš nezmenili. Centrom Tekovskej župy naďalej zostali Zlaté Moravce.
29.02. 1920 bol prijatý zákon č. 126 Zb. z. a nariadenie o župnom zriadení, ktorý československá vláda uviedla do platnosti 1.1. 1923. Tým zanikli historické župné zriadenia a vytvorili sa veľžupy. K 31.12. 1922 došlo k zrušeniu 900 rokov starého stoličného i župného zriadenia. Tekovská župa zanikla a jej územie sa rozčlenilo do Nitrianskej, Považskej a Zvolenskej veľžupy.

Záver
Cieľom tohto referátu bolo aspoň v krátkosti načrtnúť hlavné etapy vývoja Tekovskej župy v období 16. až 19. storočia. Vždy som mal pocit, že málo viem o tomto kraji, preto som rád, že som to mohol zmeniť.
Osobne ma najviac zaujala téma tureckých vpádov na naše územie. Pocítil som hrdosť, keď som sa dozvedel, že poddaní a šľachta bojovali bok po boku , hoci možno z rozdielných pohnútok, aby ubránili svoj kraj či celú krajinu pred kopytami arabských koní.
Rovnako hrdý som bol, keď som zistil, že počas celého skúmaného obdobia, osobnosti z nášho kraja významne zasahovali do vývoja celého Uhorska, či dokonca Európy.
Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí mi svojimi publikačnými prácami pomohli hlbšie sa ponoriť do minulosti Tekova.

Pramene:
• Pius Biely – „Milénium Tekova“, Aprint s.r.o. 2005
• M. Bátora , M. Zaťko – „Zlaté Moravce“, MsÚ Zlaté Moravce 1998
• Dr. Štefan Rakovský a kol. – „Zlaté Moravce a okolie“, Slavín 1969
• Dr. Miroslav Pius – „Turci v Tekovskej župe“, Zisk Levice 2004