Doba železná

Doba železná

(700 – 0 pr. n. l.)

Vrchol a rozpad prvobytných vzťahov

Pravlasťou želiezarstva (tavby železnej rudy) sa stal opäť Predný východ, zvlášť Východoanatolská a Arménska vysočina, kde niektoré kmene Chetitskej ríše vyrábali železné predmety už v 15. – 14. stor. pr. n. l. Až koncom 2. tis. pr. n. l. sa železo objavuje v širších priestoroch Prednej Ázie a na počiatku 1. tis. pr. n. l. sa cez Balkán, eventuálne Taliansko šíri i do Európy. Do strednej Európy sa železné výrobky dostávajú sústavnejšie až v 8. stor. pr. n. l.

a miestne železiarstvo sa tu rozmáha až v 7. – 6. stor. pr. n. l. Železná ruda sa v prírode vyskytuje častejšie než rudy farebných kovov. Získavala sa povrchovou ale i hlbinnou ťažbou. Ruda sa tavila najskôr v jednoduchých taviacich jamách, kde sa získavalo mäkké, nečisté železo. Nasledovala tavba v uzavretých hutníckych peciach s umelým prívodom vzduchu a výpustnom pre tekutý kov. Už pri prvej redukcii sa dosahovala teplota 1100 ⁰C, pri ďalších až 1200/1400 ⁰C. Výroba železných predmetov sa vykonávala kovaním. Vzniká nová profesia kováčstvo (kováč sa dostáva aj do božských panteónov). Postupne sa rozvíja „čierna metalurgia“ (železiarstvo).

Prechod od doby bronzovej k dobe železnej je v mytológiách väčšiny európskych národov podaný ako prudké zhoršenie stavu sveta : prináša vojny, nesváry, neistotu, boj a násilie sa stáva častou súčasťou života.

Vlhkejšia atlantická klíma, ktorá nastúpila v stredoeurópskom pásme v priebehu 8. stor. pr. n. l., spôsobila zánik roľníckeho osídlenia na mnohých miestach, kde vtedy horšie zrelo obilie. Zvýšil sa však význam dobytka, ktorý si ľahšie hľadal pastvu za miernejších zím. Podľa súčasného stavu bádania sa zdá, že na určitý čas sa vyľudňujú oblasti obývané v neskorej dobe bronzovej ľuďom kyjatickej kultúry a Spiš.

Staršia doba železná – halštatská

(700 – 400 pr. n. l.)

Názov „halštat“ je osvodený od klasickej hornorakúskej lokality Halstatt. V Reineckeho periodizačnom systéme odpovedajú staršej dobe železnej stupne C a D (skrátene HC a HD). Pre prvý sú charakteristické bojové družiny, dobytkárstvo, pre druhý, mladší, rozvoj pevností, ktoré sa stávajú sídlom miestnych vládcov – kniežat.

Staršia doba železná sa delí na stršie a mladšie obdobie. Prelom od bronzovej k železnej dobe reprezentujú pamiatky tzv. trácko – kimerského horizontu. Ich datovanie sa opiera o historické údaje o pohyboch Kimerov a kladie sa na koniec 9. a na začiatok 8. stor. pr. n. l. Prvý stupeň staršej železnej doby (HC) nastúpil po trácko – kimerskom horizonte a trval približne do roku 550, resp. 500 pr. n. l. Po ňom nasledujúca mladšia fáza (HD) sa končí nástupom keltskej civilizácie. Rámcovo možno koniec staršej železnej doby u nás spájať s dátumom 450 – 400 pr. n. l.

V staršej dobe železnej rozoznávame v Európe dva veľké kultúrne okruhy – západohlaštatský a východohlaštatský. Nálezisko Halstatt leží na ich rozhraní. Západohalaštatský okruh je úzko spätý s neskorším vystúpením historických Keltov, kým osobitý východohalštatský okruh súvisí s etnický svojráznym a homogénnym obyvateľstvom, pomenovaným termínom Panónci.

Na začiatku doby železnej existovali na Slovensku tri kultúrne okruhy, ktoré nepochybne boli i okruhmi etnickými. Lužická kultúra, kalenderberská kultúra a kultúrytrácko – skýtske vo východnej časti krajiny.

V južných častiach východného Slovenska v staršej dobe železnej sa stretávame s pamiatkami kuštanovickej skupiny (podľa lokality Kuštanovice na Zakarpatskej Ukrajine), ktorej príslušníkmi bolo najmä trácke etnikum. Zložitosť kultúrnych pomerov dokumentuje novšie prisudzovanie týchto pamiatok vekerzugskej skupine (názov podľa pohrebiska Szentes – Vekerzug v Maďarsku), ktorej najväčšia hustota nálezov je medzi Tisou a Dunajom, na úseku medzi Miškolcom – Szolnokom a Budapešťou.

Obdobie medzi koncom kultúry Gáva a vekerzugskou skupinou na východnom Slovensku nie je dostatočne objasnené. K oživeniu a vzrastu osídlenia došlo v priebehu 6. stor. pr. n. l. Vedľa ojedinelých nálezov železných nástrojov sa objavili aj depoty. K dávno známemu skladu železných výrobkov z Nižnej – Myšle pribudol depot z Hrabušíc na Spiši. V súbore z Nižnej – Myšle boli železné kosáky, tvarom už blízke kose, ktorú do poľnohospodárstva zaviedli Kelti.

Vysoká úroveň kovovýroby je zrejmá z faktu, že kosáky boli zakalené. Sekery odtiaľ majú jednoduchý tvar, ktorý sa dlho nemenil a bez zmeny pretrval do mladšej doby železnej. Poznáme aj doklady o domácej výrobe a železných predmetov. Dielňa na sídlisku v Rade, okr. Trebišov vyrábala drobnejšie ozdobné prredmety odlievaním do stratenej formy.

Spolu so zlomkami prepálených téglikov na tavenie bronzu, hlinenými lyžicami s drobnými zliatkami bronzu sa zachovalo 136 zlomkov hlinených foriem obalov modelov. Aj keď čoraz viac železo vytláčalo bronz, tento sa udržiaval pri zhotovovaní ozdobných predmetov a šperkov. V Jasove okr. Košice – vidiek pod šikmým skalným previsom bola odkrytá dielňa. Okrem hotových výrobkov – sekeriek, vyskytla sa tu železovina a zvyšky taviacej pece.

Pohrebný rítus si síce zachoval základné črty predošlej doby – spaľovanie, namiesto popolnicových polí však vznikli mohylníky s rôzne veľkými mohylami, do ktorých sa vkladali zvyšky viacerých mŕtvych. Časť mohylníka bola odkrytá v Michalovciach, poloha Hrádok (výskum Z. Čilinskej). V jednej z mohýl bolo v ústrednom hrobe 19 nádob, kým okrajový hrob obsahoval len urnu s popolom, prikrytú jednoduchou miskou.

Rozdiely vo výbave mŕtvych a vo veľkosti mohýl dokumentujú sociálnu stratifikáciu. Dôležitým momentom v technológii výroby nádob je prvýkrát doložené použitie obtáčavého hrnčiarskeho kruhu. Časovo skupinu zaraďujeme do 7. – 3. stor. pr. n. l. V severnejších regiónoch východného Slovenska rátane s nepretržitým osídlením ľudu popolnicových polí.

Mladšia doba železná – laténska

(400 – 0 pr. n. l.)

(názov podľa náleziska La Téne vo Švajčiarsku)

Dobou laténskou sa začína v strednej Európe raná doba dejinná. Najvýznamnejším dejinným činiteľom sa v mladšej dobe železnej stali (okrem východnej Európy, Grécka a Talianska) Kelti. Bol to početný, remeselne zručný a vojensky zdatný ľud, ktorý okupoval veľkú časť kontinentu a všade zanechal plodné výrobné a kultúrne tradície. K starej vlasti Keltov patrila spolu s južným Nemeckom väčšia časť Čiech, Francúzska a Britských ostrovov. Tu sa keltské kmene udržali aj po páde Rímskej ríše.

Počiatky laténskej kultúry (vďaka hospodárskemu rozmachu keltského sveta sa postupne rozvíjali a kultúrne spojili rozsiahle stredoeurópske a západoeurópske územia), korenia v pomeroch, ktoré boli pokračovaním neskorého halštatského vývoja. V 5. stor. pr. n. l. dochádza u Keltov k vzniku osobitého umeleckého výrazu, laténskeho slohu, ktorý sa v ďalších storočiach vyvíjal a uplatnil predovšetkým v umeleckom remesle. Laténsky sloh prináša oživenie strnulého geometrického štýlu doby halštatskej.

Základom hospodárskeho rozmachu, ku ktorému prispeli i organizačné schopnosti Keltov, bola výroba a spracovanie železa. Rozvíjalo sa predovšetkým kováčstvo a výroba zbraní. Železiarstvo sa rozvíjalo všade tam, kde boli zdroje železných rúd. Ťažba striebra a ryžovanie zlata poskytovali surovinu pre keltské mincovníctvo, dokladajúce vyspelý obchod. Vysokú úroveň dosiahlo keltské kovolejárstvo, umelecké šperkárstvo, sklárstvo, spracovanie dreva, výroba textilu i hrnčiarstvo.

Kelti rozšírili po Európe rýchlorotujúci hrnčiarsky kuh a viackomorové hrnčiarske pece. V poľnohospodárstve sa stali bežné železné radlice oradiel, používali sa rotačné kamenné mlynčeky a jednoduché žacie stroje. Od zač. 2. stor. pr. n. l. zobecňujú v celom keltskom svete oppidá – opevnené osady mestského charakteru. Boli kmeňovými centrami správneho, výrobného a vojenského významu. Niektoré z nich boli veľmi rozsiahle.

Bibracte v Galii malo rozlohu 135 ha, Manching v južnom Nemecku asi 380 ha, Závist pri Prahe – 170 ha, Stradonice pri Beroune – 82 ha. V oppidách boli razené i mince, vychádzajúce z helenistických vzorov, ale postupne sa schematizujú. Postupom času sa zvyšovala obranná úloha oppíd, najmä prienikmi germánskych kmeňov zo severu.

Chronologické rozdelenie doby laténskej na Slovensku sa pridžiava staršieho Reineckeho delenia na včasnú – LA, staršiu – LB, strednú – LC a neskorú – LD dobu laténsku.

Včasná doba laténska

Na západnom Slovensku patria do tohto obdobia známe včasnolaténske nálezy s halštatskými prvkami z porušených kostrových hrobov v Stupave. Keramika je sčasti zhotovená ešte v ruke. V Bučanoch bolo odkryté pohrebisko, na ktorom sa pochovávalo od neskorej doby halštatskej po včasný latén. Z 31 dospelých jedincov bolo iba 6 mužov. Zo Slovenského Pravna pochádza bronzová maskovitá spona. Podľa nálezov z uvedených lokalít je dnes zrejmé, že o vplyve Keltov východným smerom už v 5. stor. pr. n. l. nemožno pochybovať. Keltské osídlenie stredného a východného Slovenska vo včasnej dobe laténskej nie je dostatočne preukázateľné.

Staršia doba laténska

Na západnom Slovensku sem zaradzujeme pohrebiská v Mani, Komjaticiach a v Hurbanove. Do staršej doby laténskej /pred rok 300/ je datovaný začiatok keltskej expanzie na juhozápadné Slovensko. Na strednom Slovensku patrí do tohto obdobia ozdobný reťazový šperk z Blatnice – Sebeslaviec.

Stredná doba laténska

Osídlenie juhozápadného Slovenska, ktoré sa začalo vo včasnej dobe laténskej, nadobudlo v strednej dobe laténskej maximálnu koncentráciu a trvalo bez pozorovateľného prerušenia do začiatku neskorej doby laténskej. Strednú dobu laténsku charakterizujú hlavne birituálne pohrebiská. Paralelne s nimi datujeme aj niektoré otvorené sídliská (Ondrochov, Šarovce, Nitra). Sporadické nálezy a menšie skupiny hrobov v južnej časti stredného Slovenska svedčia o tom, že Kelti v strednej dobe laténskej išli cez toto územie ďalej na východ. Zo severu Slovenska z tejto doby poznáme ojedinelý keltský hrob z Batizoviec, okr. Poprad.

Priamy prienik Keltov na východné Slovensko v 3. a 2. stor. pr. n. l. dosvedčujúnajmä v jeho juhovýchodnej časti viaceré hrobové celky (Košice, Hraničná pri Hornáde, Beša, Cejkov, Viničky, okr. Trebišov, Orechová, Drahňov, Slavkovce, okr. Michalovce). V rokoch 1971 – 73 bolo na východnom Slovensku preskúmané zatiaľ prvé birituálne pohrebisko (výskum J. Vizdala).

Bolo preskúmaných 27 hrobov (4 kostrové, 23 žiarových) v Ižkovciach okr. Trebišov. V nasledujúcich rokoch sa objavili ešte dva žiarové a dva kostrové hroby. Hroby sa väčšinou vyznačovali množstvom milodarov, ktoré možno pokladať za osobné veci zomrelého – u mužov výzbroj a súčasti odevu: meč, kopija, štít, nôž, opasok, nožnice, britva, spona na spínanie odevu (obr. 15:9, 10) u žien súčasti odevu, šperky. Výsledky tohto výskumu dokazujú, že Kelti na východnom Slovensku zaujali samostatnú oblasť. Rozsah osídlenia a jeho koncentrácia nedosahuje úroveň západného Slovenska.

Súčasťou výbavy hrobov sú nádoby v počte 3 – 10 kusov.

Neskorá doba laténska

Na západnom Slovensku bolo na základe výskumov vyčlenené zmiešané keltsko – dácke osídlenie, s dočasnou dáckou nadvládou. V severnej časti západného Slovenska bola v tomto období rozšírená púchovská kultúra, podobne ako v severných regiónoch stredného a východného Slovenska. Tvorí ju zmiešané etnikum staršieho domáceho podložia s halštatskou materiálnou kultúrou a novoprišlá skupina keltských osadníkov.

Základný význam pre poznanie púchovskej skupiny má výskum opevneného sídliska na Havránku (Liptovská Sielnica) a jej okolí (K. Pieta). Neskorolaténske obdobie je navýchodnom Slovensku prezentované nálezmi keltsko – dáckej skupiny nielen na nížinách, ale aj v horských oblastiach a ich dolinách / Spišské Tomášovce, Letanovce, Hrabušice, okr. Spišská Nová Ves, Mengusovce, Matejovce, Veľký Slavkov, okr. Poprad, Prešov, (Sídlisko II, Pod Bikošom – výskum B.

Tomášovej). Dôležité nálezové celky a lokality sa koncentrujú v povodí Bodrogu, Ondavy a Latorice. Neskorolaténske pamiatky s charakterom kultúry oppíd sa tu nachádzajú spolu s dáckymi nálezmi (Zemplín, Ladmovce, Streda nad Bodrogom, Malé Raškovce a i., okr. Trebišov). Zvláštne postavenie má opevnené keltsko – dácke sídliskov Zemplíne. Lokalita bola objavená Š. Janšákom a K. Andelom.

Hradisko zaujíma výhodnú strategickú polohu nad pravým brehom Bodrogu, neďaleko sútoku Ondavy a Latorice. Keltsko – dácky val bol prekrytý a zvýšený neskorším slovanským opevnením. Opevnenie z doby laténskej tak tvorí jadro, terajšieho dobre zachovaného valu s výškou okolo 10 m. Oveľa väčšiu plochu zaberá sídlisko pod hradiskom (výskum E. Miroššayová – D. Čaplovič). Vznik a počiatky laténskej osady v Zemplíne nie sú jasné. V 1. stor. pr. n. l. bolo miesto už intenzívne osídlené.

Osada pod hradiskom stala sa pre okolitý región významným výrobným strediskom. Poloha zvyšovala význam osady aj z hľadiska tranzitného obchodu. Zbiehali sa tu cesty zo severu a napájali sa na cestu popri rieke Bodrog, vedúcu Potisím na juh. Kultúrny a politický vývoj vo východnej časti Karpatskej kotliny koncom 1. pol. 1. stor. pr. n. l. umožnil, že obyvatelia hradiska a osady prežívali v 2. pol. 1. stor. pr. n. l. obdobie najväčšieho rozkvetu. V priebehu 1. stor. pr. n. l. keltsko – dácke osídlenie Zemplína postupne doznieva. Sídliskový komplex v Zemplíne v čase svojho rozkvetu nadobudol funkciu sprostredkovateľa vzájomných kontaktov medzi osídlením Panónie, severného Slovenska a Malopoľska, čím jeho význam prekročil regionálne hranice.

Doterajší stav výskumov ukazuje, že už v druhej polovici 3. a v prvej polovici 2. stor. pr. n. l. existovala na východnom Slovensku hospodárska základňa, udržiavajúca výmenné vzťahy v rámci vlastného hospodárskeho života, ale najmä so susednými územiami aj pomocou razených peňazí. Výnimočné postavenie medzi nálezmi mincí z tohto obdobia na východnom Slovensku zaujíma depot keltsko – dáckych mincí (zachránených 237 kusov) z obce Ptičie, okr.

Humenné, ktorý bol objavený v roku 1950 (do Vlastivedného múzea v Humennom sa dostal po 18 – tich rokoch). Mince predstavujú strieborné napodobeniny tetradrachiem macedónskeho kráľa Filipa II. Vznikli okolo polovice 2. stor. pr. n. l. Depot z Ptičia patrí k dôležitým dokladom významného postavenia východoslovenskej oblasti v rámci širšieho teritória obývaného v posledných storočiach pred n. l. Keltmi a Dákmi (obr. 15:1-7). K najstarším keltskýmminciam z východného Slovenska patrí strieborná minca z Vinného (obr. 15:8), ktorej časové zaradenie do 1. pol. 2. stor. pr. n. l. sa opiera najmä o rozbor reverzu mince.

Existencia mincovníctva nebola východokeltskému obyvateľstvu v období keltskej civilizácie neznáma. Ak nepočítame depot z Ptičia, z doterajších nálezísk poznáme 39 mincí., aj keď o niektorých máme neurčité údaje. Celú kolekciu mincíz východoslovenskej oblasti možno rozdeliť do troch skupín:

1. severoslovenské severovýchodoslovenské keltské mince (veľkobysterecký typ, spišský typ mince s tzv. vtáčim koňom),
2. západokeltské mince (zlatý statér s Niké – Kurima, okr. Bardejov, tzv. mušľové statéry, drobné mince typu Alkis a i.),
3. dácke mince.

Doterajšie nálezy mincí z východokeltskej oblasti naznačujú živší mincový obeh, a snáď aj vlastnú produkciu mincí v neskorolaténskom období, v časovom horizonte súvisiacom s rozkvetom opevneného keltsko – dáckeho sídliska v Zemplíne.